Máme za sebou rok a pol 2. časť, namiesto oslavy, posteľ

Veď to nie je nakazlivé


Milý môj čitateľ.
Vitaj späť pri druhej časti článku, v ktorom do detailu rozoberám cicku svoju (prvú časť nájdeš TU). Viem, už je toho možno trochu veľa, ale neverím, že to ešte dlho bude trvať. 

Zajtra sa zobudím, Ošo bude mať desať, bude v ťažkej puberte, a namiesto hladkania ma zobudí s vreskotom, že nemá vypraté obľúbené tričko, ako sa on ukáže svojej frajerke Ošane na oči :-).


Vek, keď nastupuje ťažká puberta. Sama som zvedavá, či dovtedy budem ešte kojiť :-)


Choroba - slovo, ktorého sa desí každá matka


Ale nepredbiehajme, v tejto časti ti chcem teda dopovedať príbeh o našej prvej chorobe. Desila som sa toho dňa, lebo ja som asi najhorší pacient na svete. A ako som prišla na to, Ošo tiež. 

Takže nohy na stôl, cicky do podprdy a poďme na to.

Pozn. Ani v tejto časti neodporúčam hru so štamprlíkom


Na návšteve u rodičov


Tak sme sa s Ošom odsťahovali k našim, kde už aj bez nás bolo riadne veselo. 
Synovec č. 2 a 3 momentálne nechodili do školy, učitelia sa rozhodli, že u starých rodičov sa iste naučia viac než v škole.

A kým sa náš tatko doma liečil, synovci sa predháňali, kto skôr rozosmeje Oša. 

Pubertálny synovec č. 1 si nasadil dedove okuliare, skákal ako žaba a naháňal Oša okolo bytu. Ten sa so svojimi drobnými nôžkami snažil pred obrovským puberťákom utiecť ale nemal šancu.
Ale ten smiech...krajší zvuk asi nie je.


Ten najmladší sa vrhal strmhlav dole z nábytku a s výkrikom:

"Aha Ošo!"

robil diery do plávajúcej podlahy rodičom aj do svojej hlavy. A ten sa smiaaaaaal, až sa pocikal 
(nie je nič krajšie ako smejúce sa bábätko. Ja si to užívam dvakrát viac, nakoľko môj Ošo ryčí pri každom možnom aj nemožnom okamihu...).

Zdroj foto

Synovec č. 2 to zobral z inej strany. Začal mu čítať vtipy z časopisu Jožko Fľak, ale Oša to intelektuálne neuspokojovalo, a tak sa mu snažil časopis vyrvať z rúk, a roztrhať. Keď sa mu to nepodarilo spustil krik. A tým synovec č. 2 prestal javiť záujem rozosmiať ho a urazene si odišiel čítať vtipy do vedľajšej miestnosti.

Zdroj foto

Prišla som na to, že aj keby chlapci už nikdy nenastúpili do školy, v budúcnosti sa ako komici nestratia. Aj klaunov je potreba :-).

To určite nie je nákazlivé

Opakujem to stále dookola, aby si vedel aj ty, tak ako pani doktorka, že:

vírus predsa nikdy nebol a nikdy nebude nákazlivý!

O dva dni k večeru sa synovec č. 3 z ničoho nič prestal vrhať na zem a lietať po byte ako torpédo a túlil sa ku všetkým členom rodiny. A ja som vedela čo sa bude diať. Neviem či to poznáš aj ty, ale keď besné, divé dieťa prestane vyvíjať aktivitu, niečo nie je s kostolným poriadkom.

Aby mu nebolo otupno, pridala sa k nemu aj moja mama a otec. Jedine druhý synovec odolával. Očividne bol ešte urazený, že Ošo neocenil jeho Stand-up show.

Hneď som volala chlapovi, pretože sa mi prestal pozdávať aj môj syn. 
Ešte stále nachcípaný, zahlienený, zakašľaný, horúčkoidný chlap mi oznámil, že volal pani doktorke aby sa ubezpečil, že to naozaj nie je nákazlivé.
Oznámila mu, že rtg nič neukázalo a pľúca ma čisté (namiesto toho aby ho poslala do postele behal po celej nemocnici :-)), 
CRP v norme, 
moč a krv všetko v poriadku. 

Pochválila sa mu, že ambulancia je plná ľudí s rovnakými príznakmi (zaujímalo by ma, či aj tých ostatných pacientov poslala na túru po nemocnici). 
A na záver nezabudla dodať, že už mu mali tabletky zabrať, a ak sa mu nezlepší, nech si príde pre ďalšie antibiotiká :-(. 

"Pozdravujem pani doktorku!"

Keď sme sa už nemali s kým podeliť o vírus, a všetci si už nabrali rovným dielom, prišiel si pre nás tatko :-). 
Po štyroch dňoch bol ešte stále nie celkom v poriadku, ale mne to bolo jedno. Už sme nemali koho nakaziť, tak čo tam budeme okúňať. A beztak už im všetkým začalo byť lepšie...Ale ja som začala cítiť, že sa mi niečo usadilo v krku. 

V hlavnej úlohe cickaaaa


Došli sme domov. A už to začalo. Ošo sa začal čím ďalej tým viac na mňa lepiť. A u neho to nie je zvykom. Obyčajne si dôjde pre povinný doping a ide si svojou cestou. No dnes večer nie. 

Cítila som že sa mu začína dvíhať teplotka. A to je čas, ktorého sa desí každá matka, ja dvakrát tak. 
Ja a choroby...nejdeme k sebe. 
Ja a doktori...už vôbec nie (ak ma chceš na smrť vystrašiť, vycap mi pred oči biely plášť).

Prvé, čo ma napadlo, bolo dať si malého na moju hruď. Vyzliekla som seba aj malého a ľahli sme si pod plachtu. A dobre som urobila. Už sme tak ostali. 
Tri celé, dlhé dni.
Vodu odmietal :-(. 
Čajík odmietal :-(.
Džúsik odmietal :-(.
Ovocie odmietal :-(.

Potichúčky som mu spievala, čítala básničky o hlúpom mýšatku, stratenom húsatku, môjho macíka a o vtáčikoch.


Toto som našla u mamy v knižnici, stará asi ako ja. Ale krásne básne a rozprávky nám pomohli v boji s chorobou :-) 

Keď už mi došla slina a nevládala som ani čítať ani spievať pustila som nám NSDaP (Nohavicu, Schelingera, Dobeša a Plíhala), ktorí spievali za mňa.

Hudba a prítomnosť matky lieči

Opakovane na mne spinkal, didkal, spinkal, didkal. 

No čo bolo to úplne, úplne najhoršie, 

Ošo, neryčal :-(.

Už dvadsaťštyri hodín neplakal. Iba trochu zavzlykal, keď som mu merala teplotu, alebo dala citrónik do ponožky. 
On totiž neznáša, keď je jeho suvenerita nejako ohrozená. A teplomer pod pazuchou (alebo inde) či cudzí predmet v oblečení to je ťažké porušenie zákona a hrubé narušenie hraníc. Veď on už určite vymyslí adekvátny trest keď bude v poriadku... :-)

Naozaj som sa začala báť. Chcela som aspoň jeden deň bez plaču, ale nie takto. Takže všetkým mamkám hovorím:

Pozor na želania!!!!

Teraz už som si začala priať, aby zas začal plakať. To by som vedela, že je v poriadku. Ale momentálne iba ležkal na mojich obrovských vankúšikoch (myslím, že práve teraz Ošo dokázal oceniť ich veľkosť a mäkkosť).

Sem tam ma prišiel môj chlap nakŕmiť aby som neumrela od hladu či smädu, pretože som sa nevedela (nechcela) ani pohnúť, aby sa nezobudil. Problém nastal, keď sa ozvala príroda. 

Zvuk zurčiaceho vodopádu je fajn :-)

Úpenlivo som hovory ignorovala hodinu, dve, tri...no už to ďalej nešlo. Predala som prebúdzajúceho Oša tatovi, a šla som vybaviť otravného volajúceho. 

O čo by bol život jednoduchší bez takých hlúpostí...:-(

Samozrejme, že táto šachová rošáda sa Ošovi vôbec nepáčila. Tatove chlpaté, rastúce jedničky neposkytovali potrebné pohodlie a tak spustil vreskot. 

A bol to ten najkrajší zvuk na svete. 

Upokojil sa, až keď som sa vrátila na svoje miesto a spievala mu ďalej. 

Pozn. Už teraz viem s istotou povedať, aké dievčatá sa mu budú páčiť. Som zvedavá, čo dovlečie domov. Očakávam minimálne nejakú Ginu Lollobrigidu. Teším sa na to, ako sa dozviem, odkiaľ nakupuje podprsenky, aby som si aj ja mohla konečne kúpiť niečo pohodlné...:-) 

V noci som sa zobudila na to, že konečne našiel rukou voľnú didu a začal ladiť Anténu Rock, ktorá nám stále šuští. Asi by som mu mala povedať, že to treba točiť iným gombíkom...:-). Každopádne sme na dobrej ceste.

Zdroj foto

Nemysli si, že dvojdňové ležanie na posteli bez pohnutia je niečo príjemného. Obdivujem lenivcov. Mne sa už začali tvoriť preležaniny na zadku a chrbte.
Po dvoch dňoch, keď už som vyležala dieru do "kvalitného" matracu za brutálnu cenu som sa postavila a v rytme indiánskych bubnov pomaly "pohupovala" po byte. Ošovi sa to veľmi páčilo, aj sa na mňa trochu usmial. 

Kde je ten môj uplakaný, uryčaný chlapček. Už mi začína chýbať. 


Ošo je späť


Ráno sa môj, ešte stále nevyliečený chlap, zobudil rozmrzelý a šiel nám uvariť čaj. Už mu končili antibiotika a výsledok sa ešte stále nedostavil. 
Z obývačky k nám začali doliehať divné zvuky. Treskot, rachot, nadávky...začula som otvorenie balkónových dverí:

"Zmizni ty potkan!"

a hodil po holubovi portviš. Odrazu sa dvihla Ošova hlava a s úsmevom sa na mňa zahľadel:

"Taačiiiii..."

Preklad: Vtáčik.

Potkan na balkóne 

Jaaaaj. Ani nevieš ako som sa potešila. Vzpierajúcemu dieťaťu som zmerala teplotku, smiešnych 37,3. Aj to bolo na malom vidieť. Pomaly zišiel z postele a spravil pár krokov na roztrasených, chorobou oslabených, nôžkach. A spustil vreskot.

So slzami v očiach som sa nad tým zvukom rozplývala. Chvíľu sa  ryčiac nechápavo pozeral na svoju šťastnú, uplakanú mater, potom si sadol, dal si dole ponožky a hodil ich po mne. 
V tom zmätku a šťastí som si ani neuvedomila, že som mu v nich nechala citróny a asi sa s nimi príjemne nechodilo :-).

Došiel za kašľajúcim tatkom a pýtal sa na ruky:

"Taačííííííí..."

Tak sa postavili do okna a sledovali "vtáčiky" lietajúce po balkóne. Ten, po ktorom letel náš jediný portviš nám opečiatkoval už aj tak dosť opečiatkovaný balkón. A dosť škaredo gánil na môjho chlapa. Ono to vyzeralo, že sa hlavou rozletí rovno proti oknu...ale našťastie sa tak nestalo. Asi ho odmäkčilo tlieskajúce a mávajúce dieťa :-).

A ja som celá natešená konečne vošla do vane rozmýšľajúc, že asi naozaj nikdy neprestanem kojiť. Veď s tým je to všetko omnoho jednoduchšie. Aj choroba nám prešla (bez väčších komplikácii) raz, dva.

Keď sa pozriem na svojho chlapa...

Nie!

Viem na čo myslíš, ale hoc ako svojho chlapa milujem

Nebudem ho kojiť!

To si vyhoď z hlavy. Aj on nech si to vyhodí. Jeho problém. Keby nebol od polnoci do pol druhej so zimnicou a porcelánovou misou viedol duchaplný dialóg o vedľajších účinkoch antibiotík, už dávno mohol byť zdravý. Nie tak?  

Hlavne, že mne zakazuje sledovať nočné debaty :-)
Zdroj foto

A iba tak na okraj...


Keď som sa konečne dostala do normálu a začala som voňať ako človek, akosi som sa nezačala cítiť práve najlepšie. Ajajajaj...
Tak si to teda našlo aj mňa.

"Moja hlava, hrdlo, pomooooc...""

Vyštvornožkovala som sa von z kúpelne a ľahla si doprostred chodby. Nadomnou stál usmievajúci sa Ošo. Teraz bola rada na ňom.
Posadila som sa k nemu a zahlásila:

"DIIIIIIIDAAAAAA!!!!"

A ako od milujúceho, starostlivého synčeka som očakávala, že si rozopne bodýčko, ľahne si na zem a ponúkne mi svoju odhalenú hruď.

Nestalo sa tak. 

Namiesto toho, ma položil na zem, vyhrnul mi tričko, cmurkol si z jednej aj druhej...to mi naozaj pomohlo.
Chcela som sa odpraviť do postele no v tom ma zastavil. Doniesol si svojho plyšového macíka a priložil ho k mojej dide:

"Ňami, ňami!"

Potom celý postup opakoval a postupne nosil:

krtka, 
lienku, 
prasiatko, 
kocky, 
autíčka, 
knižky...

a to bol môj trest za narušenie jeho suverenity. 

Keď sa dostatočne napapali všetky jeho hračky, začal sa mordovať so svojím obrovským kalendárom krtka. Keď som si predstavila, že budem musieť nakojiť ešte všetkých dvanásť krtkov aj s priateľmi, nebolo mi všetko jedno :-). 


Ešteže ten kalendár je taký veľký :-)

Našťastie je kalendár ešte stále väčší ako on, tak to vzdal. Uznal, že som si svoj trest dostatočne odpykala, a mohla som sa odplaziť do pelieška a v tichosti čakať na svoj osud. 
Teplomer ukázal tvrdú realitu.
Smrteľných 37,3...



Rozumej, v našom vzťahu som práve ja tá, ktorá umiera, keď sa na stupnici teplomeru ukáže vyššia hodnota. Ja som chorá raz za päť rokov (telo vie prečo to robí). Ale to potom naozaj umieram. 
Nie som na to stavaná, na choroby :-(.

V tomto delíriu som začala dumať, ako nakojiť samu seba, aby som sa z toho tiež čo najrýchlejšie dostala. Ale keďže to nie je fyzický možné, ostal mi len paralen, šípkový čaj (ktorý mi navaril môj úžasný chlap) a nechala som svoj organizmus, nech sa s tou "nenakazlivou"  chorobou pobije :-).

A v hlave som si predstavovala, ako moje biele krvinky zvádzajú boj so zlými bacilami, ako v rozprávke "Bol raz jeden život".


Zdroj foto

A ako dlho ešte?

Naozaj neviem na túto otázku odpovedať. No momentálne mi tento stav vyhovuje. Keď sa v noci zobudím na to, že mi syn leží krížom cez prsia, iba sa pousmejem, pohladkám ho a spím ďalej. Akurát môj chlap si musí dávať pozor, minule skoro schytal kopačku do oka :-).


A na záver...


Ak si to zvládol až sem, môj milý čitateľ, blahoželám. Ja viem, snažím sa písať krátko. Ale, keď to inak nejde. Keď ja ti mám toho ešte tooooľko povedať. Tak to so mnou ešte vydrž kým ma to baví. Potom ti už dám pokoj :-)


Túto fotku som si dovolila požičať zo stránky už spomínanej Mamila.sk, snáď sa na mňa nikto za ňu nenahnevá. Ale ešte rok a bude to u mňa ťažký realita :-) 

Teším sa na teba nabudúce...

Citát na záver:

"Len vďaka chorobe poznáme cenu zdravia!"

                                                    Hérakleitos

Komentáre

  1. Na teplomeri je 37,6 to už je zvýšená teplota ...teda ak to bolo merané pod pazuchou ;-( inák 5 dielikov dole

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Dobré oči. Ilustračný obrázok. Keď som mala 37.3 nezvládla som ani mobil dvihnúť aby som si to vyfotila sama :-)

      Odstrániť
  2. Inak tie Zlaté zvonky je moja kniha. :(

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

To nevymyslíš, to je naša realita