Čaja z Paláca - geriatrická mama :-)

"Myslím, že môže byť. Nie je to až tak zlé."
Myslela som si, že mať uvrieskané dieťa, ktoré sa chce stále dojčiť je ťažké. A potom prišlo uvrieskané dieťa, ktoré sa dojčiť nechce.  
"Uvidíš, druhé dieťatko nebude také uvrieskané ako prvé!" hovorili.
"Dievčatká sú jemnejšie, prispôsobivejšie, šikovnejšie, kľudnejšie!" hovorili.
"Teraz si to bábätkovské obdobie konečne vychutnáš!" hovorili.

Tak nehanebne klamať žene-matke do očí. A či sa to patrí???

"Úplně na konci paseky, tam kde se ozvěna tříští, sedí šnek ve snacku pro šneky - snad její podoba příští."Karel Plíhal - Ráda se miluje
Tento článoček píšem hlavne pre tých, ktorí nemajú FB ani IG - áno, aj takí ešte existujú - pretože im ušli všetky moje posty, statusy a príbehy ohľadom mojej knihy. Ja viem, že vy ostatní, ktorí ma sledujete na sociálnych sieťach, sa bojíte napúšťať vaňu s vodou v očakávaní toho, že odtiaľ vyskočí môj vlk, pretože už som spamovala asi všetko... ale tí ostatní to šťastie nemali, tak im ho prinesiem.
Takže, ak ste niektorí ešte nezachytili, vyšla moja dlhopripravovaná, dlhoočakávaná a tak dlhoodmietaná kniha. A nakoniec som si ju teda vydala sama. Viete ako to je... držím sa hesla: "Talenty treba hľadať, blbec sa presadí sám!!!"

"Hej, volám všetky planéty, pýtam sa či tam niekto je, a či nás sleduje." Miro Jaroš - Planéty
Občas dostanem chuť aj na knižočku haluznejšieho charakteru, nič vážne, iba trochu iných svetov. Tak som si teda vybrala na oddych knihu od slovenského, bláznivého, možno by sa dalo povedať aj kontroverznejšieho, autora desivých románov. Poviem pravdu bez okolkov, na základe rôznych ohlasov, recenzií, komentárov som očakávala niečo v štýle amerických brakových hororov vrhnuté do nám známeho, slovenského prostredia. Krv tečúca potokmi, všadepovaľujúce sa odrezané hnáty, črevá visiace dole oknami, polonahé, uvrieskané ženské, ktoré bezhlavo uháňajú lesom snažiac sa utiecť krvilačným mimozemšťanom. Áno, toto som čakala. 
Tak sa teda poďme pozrieť na to, čo mi ponúkol slovenský sci-fi horor.
Poznámka: Len pre silné a recesistické žalúdky:

"Tak poď a tancuj, spievaj, hraj. Tak poď a tancuj, život ochutnaj. Tak poď a tancuj, neprestávaj žiť!"Lukáš Adamec _ Tancuj mi!
Mohlo by sa zdať, že táto karanténa riadne lezie na mozog. No, keď sa človek nenudí, ani nevie, ako mu čas rýchlo ubieha.
Jeden by povedal, že keď sme zavretí doma, tak stihneme toho oveľa viac (ako sa dnes nechala počuť moja kamarátka, ktorá povedala, že si onoho času myslela, že ak by bola doma tak by si konečne stíhala aj požehliť, a už je doma tri týždne, kopa na žehlenie sa len zvyšuje a pripomína pivovarnícky komín ...). 
Áno, ja som na tom rovnako. Ja som si myslela, že ak by som bola doma, tak by som prečítala veeeľa kníh, dopísala ďalší román či písala článok za článkom, veď v hlave sa mi mrví toľko námetov.

"Päť sladkých cukríkov mi dala moja mamička, dal som jej za to sladký, veľký božtek na líčka."Päť cukríkov - Čarovná škôlka
Milujem cukríky, musím to priznať. Áno, som zastáncom aj zdravej výživy, ale občas (dosť často, hlavne teraz, pri dojčení) zhreším nejakou tou sladkosťou. V tento čas, keď sa rozmohlo to vírusové obdobie, v kuse chrchleme, pokašlievame, soplíme, (teplota sa vyskytla, našťastie, iba raz. Ale u všetkých...), hrdlo pobolieva, o hlave radšej ani nehovorím, mám pocit, že sa mi mozog (ak nejaký ešte mám), rozprskne na všetky svetové strany. Čistá katastrofa. 
Kurírujeme sa zatiaľ po našom, podomácky - tinktúry, bylinky, čajíky, vitamíny, kľudový režim, zdravá strava a pevne dúfam, že to nejako zvládneme bez väčšej ujmy. Jar za oknami, tak snáď... Aj keď, ako dlho sa to všetko vlečie.. a to nehovorím o tom novom víruse, radšej aj vitamíny som zvýšila na maximum pre všetkých (pre seba dvojnásobny maximum). 

Keď už je ten "Týždeň slovenských knižníc" a "Mesiac kníh", tak zas niečo zo spomienok a nejaké tie predsavzatia... pár slov kým jedno dieťa spí a druhé si číta. Viac aj tak nestihnem...

"Slunce západ zřít, mořem chvíli být, křídla mít a smět v šíř je roztáhnout..."Ginevra - Moře
Skôr, než si vyberiem knihu na čítanie, musí ma niečim zaujať. Niečim privolať. Občas mi skáču samé do rúk, občas ich vytiahnem z regálu spoza kníh, niekedy ma niečo donúti otočiť hlavu a ona tam len tak leží a prihovára sa mi tichým hláskom. Nie je to ani v obálke, ani v názve. Kniha môže mať najsamkrajšiu obálku, vyhrať 100 cien za vizáž, ja si ju ani nevšimnem. Áno, som jedna z mála, ktorá "ide" po niečom inom, ako po povrchnom pozlátku. Tak, ako aj v živote tak aj v knihách mi ide o tú vnútornú krásu, melódiu slov, ktorá mi potom ešte dlho znie v hlave. 
Aj kniha, o ktorej chcem dnes v krátkosti napísať, sa mi dostala do ruky podobným spôsobom. Bola som na návšteve v Paláci, aj s malou čajočkou, a v krabici s novým tovarom si ležala, iba tak, malá, útla, celá modrá. Potichu mi zašumela do uší a ja som ju už mala zapísanú v mozgu pod kolónou - toto si musím prečítať. Ke…