Čaja z Paláca - Trafená mamička :-)

"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

utorok, 21. novembra 2017

Septembrová výzva - Kniha v cudzom jazyku resp. originálnom jazyku

"Mé nadání je všestranné, jsem bystrý, moje sestra ne, však strojařina potkala mě asi omylem."
Zdeněk Svěrák - Promovaní inženýři

Táto výzva bola pre mňa asi nesplniteľná. Z toho dôvodu, že iný jazyk okrem slovenského jednoducho, neovládam. (Čo si môžeš overiť aj v mojom článku o mojom talente na jazyky TU). Našťastie ale, zmilovali sa dievčatá aj nad nami, a povolili nám češtinu. Ale zas čeština pre mňa cudzím jazykom nie je, ale to mi nezabránilo vybrať si nejaké tituly od českých autorov. Chcela som po augustovej výzve (TU) niečo jednoduché, svieže, vtipné. A tak moje ruky siahli po týchto dvoch tituloch, od spisovateľov, ktorých tvorbu si veľmi vážim:


utorok, 14. novembra 2017

Objaviť v tom chaose samu seba

"Každý deň je zo mňa iná žena, večer DIVA ráno unavená."
Eva Máziková - Iná žena

V rámci zisťovania svojich zdravotných problémov som sa, akousi zhodou náhod, ocitla aj v ambulancii psychiatria. Bola to taká milá pani, ktorá sa ma snažila zanalyzovať na základe tabuľky, ktorú mi dala vyplniť. Ako to dopadlo, dozvieš sa z niektorých budúcich článkov, dnes sa chcem len trochu zamyslieť nad jednou otázkou, ktorú mi v rámci sedenia položila:

"Ako by ste sa mali definovať, ste skôr extrovert, alebo introvert?"

I, zamyslela som sa. Ak ma už trochu poznáš tak vieš, že u mňa je jednoduchý opis na tri hodiny. Dumala som sa dumala a nakoniec som vyhŕkla: 

"Ja??? Extrovertný introvert. Alebo introvertný extrovert?"

Neviem, čo pani doktorka očakávala, ale nad mojou odpoveďou ostala trochu mierne zaskočená. 

"Mali by ste písať..." odporučila mi
"Budem o tom premýšľať!" odpovedala som ja jej.



sobota, 4. novembra 2017

Je písané slovo skutočne mŕtve?! 2. časť

"Chodí Katka, chodí. Stále čosi hľadá, v ruke drží šlabikár, čítať by ho rada."
Zlatá brána - Šlabikár


V minulej časti o písanom slove som si tak podumkala, či ľudia a prevažne mladí ľudia, ešte čítajú. Veľmi ma potešili aj vaše komentáre a reakcie, iba potvrdili to, čo som si myslela. Že knihy sú ešte stále v kurze. Dnešnú časť by som chcela venovať tomu, čo ľudia čítajú. 

Nechajte výber na nich


"Neexistuje dieťa, ktoré by nenávidelo knihy, existujú iba deti, ktoré nenašli tú pravú knihu."
Frank Serafini


streda, 1. novembra 2017

A šibe nám to, alebo (Ne)materská demencia V.

"To sú blázni, myslíte si o nás, blázni, blázni, blázni, blázni, to sú blázni - to isté si myslíme o vás."
Taktici - Blázni


Začínam si uvedomovať, že materská demencia sa vôbec nevzťahuje k tvorbe mlieka, ako som si donedávna myslela. Že jednoducho človeku prešibáva dennodenne iba tak, bez nejakých vonkajších, či vnútorných dôvodov. I preto som tento cyklus nazvala (ne)materská demencia, aby sme si uvedomili, že terčom posmechu sa môžeme stať hockedy. A nemali by sme sa nikomu posmievať. 

Dnes som si uvedomila, že som tu už dlho nemala článok o tom, čo sa mi prihodilo vďaka tomu, že sa môj rozum na pár chvíľ rozhodol opustiť teplo môjho mozgu, a vybral sa na skusy do sveta. Nuž, občas nám život ukáže, že si tú krehkú vec musíme vážiť, inak z toho všetkého ostaneme pred svetom ako blázni. 
No, a takto to dopadne s človekom, ktorý premýšľa nad sto inými vecami než nad tým, čo práve robí:
Apropo, ak si nečítal tie predtým (I, II, III, IV)


pondelok, 30. októbra 2017

Morské oko

"Větry fučí ze všech směru, když není máslo jíme Heru, furt dva metry od maléru tak se žije tu u nás."
Jaromír Nohavica - U nás na severu


Keďže sme počas celého leta neboli na žiadnom výlete, ale všetci traja sme namiesto oddychu pilne pracovali, rozhodli sme sa pre jesenný, krátky výlet. Dlho, predlho sme premýšľali, kam sa vybrať takto na pondelok, keďže múzea a kultúrne pamiatky sú v tento deň zavreté. A nakoniec sme to vydumali. Los padol na jedno z najkrajších miest na Slovensku


Morské oko Vihorlatu



sobota, 28. októbra 2017

Augustová výzva - Kniha, ktorá získala Pulitzerovú cenu

"Svetlo svieti nám aj v hmlách, už je v nás a rátam s ním."
Pieseň z rozprávky Na vlásku 


Priznám sa, doteraz najťažší oriešok v rámci knižnej výzvy na rok 2017. Že prečo? Ku knihám, ktoré získali nejaké vážnejšie ocenenia mám skutočne rešpekt. Nechcem byť za hlúpu, ale doteraz sa mi veľakrát stalo, že čím viac ocenení, tým pre mňa nečitateľnejšia kniha. Veľa titulov ostalo odložených po pár stránkach. Možno to bolo len tým, že nebol akurátny čas, alebo som bola príliš unavená na vážne témy. 

Preto som aj v rámci tejto výzvy veľmi dlho hľadala ten pravý titul. 

Najskôr som mala vybratú inú knihu v zásuvke, lenže keď som si uvedomila, že už tretí deň čítam rovnakých päť strán a neposúvam sa ďalej, tak som ju opäť odložila do regálu. Veľmi, veľmi dlho som otáľala s knihou, ktorú som si nakoniec vybrala. Dumala som, vyberala niečo iné, ale nakoniec osud (a dievčatá v skupine na MK) rozhodli, že ma čítanie tejto knihy neminie. 




Tak, a dosť bolo rečí, poď sa so mnou pozrieť na knihu:

nedeľa, 22. októbra 2017

Je písané slovo skutočne mŕtve?! 1. časť

"Je to paráda, lehnout si na záda a číst si."
Karel Zich - Paráda

Po tom našom Paláci sa pravidelne premieľa mnoho divných individuí. A nemyslím tým tých, ktorí si prídu kúpiť knihu, no nevedia názov, ani autora, ani o čom bola, ale pred desiatimi rokmi ju videli u kamarátky v knihovníčke, a páčil sa im obal. Nie, takí sú v pohode. Skôr mám na mysli takých, čo nemajú nič na práci, chodia k nám dennodenne, nič si síce nekúpia, ale premúdrení sú jak truhlíci od Ferda mravca. Všetko vedia, kibicuju nám do práce, hovoria zákazníkom čo si majú, resp. nemajú kúpiť, lebo to škodí ich karme, náboženskému presvedčeniu, aj mimozemšťanom. Nuž, ľudia sme všelijakí a mne neprislúcha nikoho súdiť.

Onoho času takto došiel za mnou jeden pán, patriaci do skupinky "divní ľudia", začal úchylne hladkať knihy, a posmešne na mňa zagánil:

"Všetky tieto knihy, aj vaša práca, všetko je úplne zbytočné. Mladých už "toto" vôbec nezaujíma. Ľudia prestávajú čítať, už visia iba na internete."


piatok, 20. októbra 2017

Prenasledovaná

"Vidím ťa po tme, keď nie si sama. Vidím ťa v okne, kde niekto ťa má..."
Hex - Vidím ťa

Väčšina z nás, určite mi dáš za pravdu, má doma takého domáceho "škriatka", ktorý nám z času na čas dokáže dvihnúť adrenalín, ale i riadne vystrašiť. Mne teda tie jeho lotroviny lezú riadne na nervy, obzvlášť vtedy, ak sa niekde ponáhľam a zistím, že kľúče nie sú vo dverách, ale v kúpeľni na umývadle. Iné, logické vysvetlenie o ich presune, mimo toho škriatkovského skutočne nemám :-). Poprípade, mi premiestni záhadným, levitujúcim, spôsobom knihu z obývačky do kuchyne. 
Avšak, existujú aj horšie prípady, a to vtedy, keď sa vrátim domov z práce a zistím, že byt je odomknutý a okná sú dokorán. Vtedy mi už začne v hlave vŕtať otázka, či som to takto zanechala ja, alebo mi už skutočne šibe? V tom mojom prípade skutočne ide o moju prepracovanosť a nepozornosť (ešteže sa momentálne môžem vyhovoriť na iného škriatka :-)).


Avšak, vieš si predstaviť, že by sa ti takéto situácie stávali dennodenne? Že sa ti skutočne niekto cudzí pohybuje po byte, prehrabáva vo veciach, že ťa niekto sleduje vo dne, v noci? Liliana, hlavná hrdinka románu, ktorý ti dnes chcem predstaviť, to zažila na vlastnej koži.


piatok, 13. októbra 2017

Príbehy skryté za vráskami

"Tíško a kradmo, to sa jej podobá. Prichádza staroba, nezvaný hosť."
Peter Lipa - Tíško a Kradmo



Asi som divná (a nehanbím sa za to), ale ja veľmi rada počúvam ľudí. Či už v práci (ak mám teda viac času a nemusím prekladať knihy z jedného regála na druhý :-)), alebo pri cestovaní v autobuse (ak teda zrovna nečítam erotický, alebo iný, román :-)). Veľakrát sa stane, že mi okrem peňazí zanechajú aj nejaký svoj smutný, či veselý príbeh. A obzvlášť tí starší sú viac ukecanejší. V skratke opíšu svoj život, posťažujú sa na svoju momentálnu situáciu, či pochvália svojimi vnúčatkami.



Pozn. V mojich článkoch o historkách z Paláca sa často vyskytujú aj hlášky deduškov a babičiek. Ale vôbec to nemyslím v zlom :-) 

sobota, 7. októbra 2017

Hlášky z Paláca 7 - už sa opäť nenudíme

"a toužil jsem se prodavačem stát."
Michal Tučný - Prodavač
Tri a pol roka zbehli ako voda, a ja som sa ani nestihla spamätať z rýchlosti, s akou mi vyrástol syn z bábätka v šuhaja - škôlkára. A tak, ako on nastúpil do svojej práce, učiť sa a zabávať, i ja som sa taktiež vrátila do práce, taktiež sa zabávať a učiť. A pocit to bol taký, že v piatok som odišla domov z práce, a v pondelok som opäť nastúpila. Je vôbec možné, že ten život tak brutálne letí? Nemožné. No, je to tak. 

Ale nie o prchavosti života som dnes chcela rozprávať. Dnes by som ti chcela v krátkosti, na skutočných prípadoch ilustrovať, prečo je pre mňa (a myslím, že môžem rozprávať za všetkých), veľká česť pracovať s ľuďmi.