O zábavu máte postarané :-)

Nie je nad jednoduchú zábavu s deťmi

Poznáte to aj vy? 
Akonáhle otehotniete (a ešte to na vás ani nie je vidieť), okolie vás okamžite zahrnie miliónmi rád, ako si správne vybrať pôrodnicu, ako najlepšie rodiť, ako sa stravovať, čo môžete a čo nie počas tehotenstva 
(to aj ja som bola taká múdra ako rádio a rady som rozdávala ako strhaná...a to som ešte ani dieťa neplánovala).
 Potom som zas kámarátkam a známym dávala toľko rád, toto nerobíš dobre s tým dieťaťom že si ho dávaš do postele, a dokedy chceš kojiť, nerozmaznávaj ho, neporadíš si s ním, nevláč ho po rukách... Týmto sa chcem všetkým ospravedlniť za moje úžasne trápne rady (teraz už viem ako ste sa cítili). Tak som sa rozhodla, že už rady nebudem dávať nikdy nikomu (teda ohľadom detí a tehotenstva, myslím. V ostatných sférach som najlepšia, tam budem radiť jedna radosť :-))

Ešte sa len objaví druhá čiaročka, a už sa na vás začnú hrnúť rady jedna radosť :-)

Jedna rada sa však opakovala najčastejšie, počúvala som ju z každej strany: "Vyspi sa!" Nič viac. To naozaj iné problémy s bábätkom nie sú? Iba spánok? Ale ja som v tehotenstve toho veľa nenaspala, písala som román, chodila som na prechádzky a výlety, pozerala Frasiera, Priateľov a Doktorkov (mala som silnú potrebu smiať sa). Spánok som nepotrebovala. Ale, keď je to len jediný problém bábätka...tak to teda zvládnem. No nie?

Potrebujete radu? Nie je problém. A ak nepotrebujete, aj tak vám poradím...
ja som už raz taká:-)

Ale časom som prišla na to, že to nie je len o tom spánku (aj keď áno, je veľmi dôležitý, hlavne keď vaše bábätko nechce spať ani za ništ, ale keď si ho dáte do postele vyspíte sa viac, ako keď budete strečingovať každých dvadsať minút okolo postieľky :-)). Je toho oveľa, oveľa viac.

No, tak budúce mamičky, chcem sa s vami podeliť o pár zaujímavosti, na ktoré sa pripravte keď sa vaše bábätko narodí. Môžete mi veriť, je to super zábava:

Hračky sú vám totálne naprd - ale aj tak budete niekoľkokrát denne upratovať byt od toho, s čím sa vaše dieťa hraje

Minimálne počas prvého roku určite.

Ja som našťastie nekupovala absolútne nič...pretože mám dve sestry, jednu švagrinú, a tie dokopy majú detí ako smetí a tak sme podostávali všetky možné aj nemožné hračky. Veľmi rady sa pozbavovali vecí, ktoré im doma už iba zavadzali (teda tie, ktoré ešte hurikán "mojisynovci" vydržali. Lebo naši chlapci sú známi tým, že nerozbijú len to čo sa nedá. Ale...ani to ich nezastavilo na to, aby porozbííjali aj to nerozbitné (to majú po tete...aj mne otec stále vravieval, že ma ani železné veci nezastavia)). 
Takže, malý má teraz toľko hračiek, že nevieme čo s nimi, ale čo ho najviac baví?

Teraz momentálne sa hraje s krabicou od džúsu. A medzi najčastejšie obľúbené hračky patria:

krabička od čaju, 

krabica od šatky, 

žltá obálka, biela obálka, červená obálka, 

veľký kalendár krtka (ktorý si stále hodí na hlavu a potom ryčí ako mačkovitá šelma), 

moja fľaša na vodu, 
rohové lišty od plávajúcej podlahy (moj chlap ich ešte nestihol pripevniť ku stene, a tak z nich má malý lego, a nehovorím o tom, ako veľmi mu to chutí...), 

smradľavé topánky môjho chlapa (už neviem kam ich odložiť, stále ich nájde), 

moje smradľavé topánky (mám s nimi rovnaký problém), 

šnúrka od žalúzii na balkónových dverách, 

rôzne letáky, 

noviny, 

odpadkový kôš, 

dvere od záchodu (veľmi rád ich zatvára, keď na ňom sedím. Potom si ľahne pred ne a ja mám problém výjsť von. Cez malú pootvorenú dieročku vytiahnem ruku, tých desať kíl nejak pretočím, aby bol k dverám nohami a tak pootvorím dvere. Ešteže máme plastovú podlahu...veľmi sa mu páči ako sa po nej šmýka. Inak, viete ako sa blbo telefonuje s prírodou, keď jednou nohou pridržiavate dvere, aby ich nepribuchol? :-)).

Hmm, to je ale mňamotka :-)

Ešte z toho záchoda miluje:

roličky toaletného papiera, 

časopis, ktorý už mám stokrát prečítaný (nie som si schopná kúpiť nový). 

A ešte vychytávky mojej kámošky (tiež momentálne MD) balíček hygienických vreckoviek a zabalená vložka, musím vyskúšať. 

Najlepšie hračky môjho synátora :-)

Ďalej sa veľmi rád zabáva vyberaním čistého prádla z koša na žehlenie a vláči ho po zemi, a už sa teším, keď sa naučí otvárať dvere na skrini a vyberať odtiaľ všetko čo nájde. A plienky, ktoré mu mením, tiež nie sú na zahodenie ako hračky. Ani čisté a už vôbec nie tie, ktoré som mu dala dole z rite. 

Ale zas...predsa medzi takýmito vychytávkami sa nájde aj niečo normálne. Máme také poháriky (klobúčiky, nazývame ich vrhcáby), ktoré sa dajú postaviť jeden na druhý až zvykne vežička...a tú rád búra (Robíme z nich dve vežičky, tak sme túto hru pracovne nazvali: "Hor sa do Mordoru...). 
A top medzi hračkami sú samozrejme moje vlasy a prsia...čo iné :-)

Hor sa na Mordor :-)

Inak všetky ostatné hračky úspešne ignoruje (sa smejem, že sa s nimi bude hrať keď bude mať päť. Lebo keď príde na návštevu synovec č. 3, tak sa veľmi teší na hrkálky, loptičky, leporelká, pískacie blbosti...jednoducho všetko, čo je určené bábätkám...svet detí je naruby :-)) 

Haaa, čo sme nedávno objavili...ako sa s tým super hádže do stola :-)

Dieťa kaká zásadne mimo plienku - zaobstarajte si veľa octu a sódy bikarbóny

Neviem teda, či len to moje, alebo všetky sú na tom tak. 
Ja doma používam látkové plienky, sú rozkošnejšie, malý má v tom úžasne veľkú riťku...tie moderné netreba ani vyvárať ani žehliť, iba nechať vyschnúť na slniečku...super, nie? 
Takže, do vrchných gatiek vložím kapsovú plienočku, na ňu položím vkladačku a ešte na ňu dám takú separačnú vec (ochrana plienky pred kakom...). 
Len vysvetlite niekto môjmu synovi prosím, že keď sa mi ho konečne po piatich minútach podarí do tých vecí zabaliť (lebo on sa už otáča, plazí, štvornožkuje...jemu sa nechce pokojne ležať na chrbte a čakať kým ho pozapínam...tak ho s tým naháňam po celej obývačke)... nech do nej aj kaká!

Lebo on to nevie. 
Keď ho prebaľujem, plienka mokrá iba od piškania... tak ju zanesiem do kúpeľne a kým sa vrátim...šťastný úsmev malého mi jasne vraví, čo sa asi stalo. Zas mám o zábavu postarané...

Detská prdelka je v tom neskutočne rozkošná :-)

Od času keď sa malý začal hrať na vojakov na manévroch, tak sa môj chlap rozhodol pre koberec. Super nápad...výborne sa to čistí :-(. 
Ale na internete som našla recept, že fľaky na kobercoch sa dobre čistia s octom a sódou bikarbóna, a to nechať chvíľu pôsobiť (to je problém, lebo malý do všetkého chce strkať nos...). 
Inak, mal pravdu ten internet. Škvrny od kaky na koberci s tým idú krásne dole. Niekedy sa to môj chlap ani nedozvie, a niekedy, keď šliapne len do mokrého sa na mňa škaredo pozrie:
"Koľkokrát som ti vravel, aby si pod neho niečo dala? Je to taký problém?"
Áno je, lebo to je sekunda...kým sa vrátim z kúpeľne už je to na zemi. A malý jednoducho plienky ignoruje...:-). 
Takže, stále mať doma ocot i sódu bikarbóna :-).  

Úžasní bojovníci na boj proti škvrnám :-)

Ostrihané nechtíky sú ostrejšie ako neostrihané - som týraná žena :-)

No tak toto som naozaj nečakala. Každý mi len vraví: "Ostrihaj tomu decku nechty! Má ich dlhé! Bude poškriabaný!" 
Tak fajn, ja ich ostrihám. A na druhý deň je malý celý doškriabaný. A nielen on, ale aj ja. Akonáhle sa mi podarí tie malé, nezbedné, šermujúce pršteky ostrihať, tak sú ostrejšie ako mačacie pazúriky. A akoby si to ten bitank uvedomoval, celú noc ma škrabká po prsníkoch (ráno vyzeráte, akoby ste behali nahaté cez záhon ruží), potom skúša čo mám v nose (momentálne nezahojené jazvičky od malého prstíkov), čo sa stane ak pichne mame do oka (našťastie nič, lebo mama stihne zavrieť oči skôr, ako sa k nim priblíži), taktiež ho zaujíma či sa mu prštek zmestí do dierky maminho ucha (zmestí), alebo čo mama schováva v ústach (okrem kopec bacilov aj prsty svojho dieťaťa). Takže okrem svojej porezanej tváričky vyzerá aj mama ako po útoku netopierov :-). 

A taktiež sa momentálne učíme tzv. omrvinkový chyt. Ale za frasa neviem prečo tie omrvinky hľadá na mojom krku či mojom bruchu? 
O kopancoch, ktoré mi uštedrí keď sa neskutočne teší (a ešte viac ak sa mu podarí kopnúť mi do brucha, stehna či ruky) ani nehovorím. Už som samá modrina...
Cucfleky? Od brady, cez krk, hrudník, až po ruky. Ešteže môj chlap vie čo má doma, a neobviňuje ma z nevery. 
Hlavičky, kusance, štipance, kopance, buchance...denná realita. Ale keď vidíte ten šťastný úsmev na tej rozkošnej tváričke, keď sa mu podarí vyliezť na vás a zas vás pri tom kopne do boka ...tak vás aj bolesť prejde :-). 

Ja nič, ja muzikant. Pri takom úsmeve ani bolesť necítite :-)

Ľudia nemajú radi dojčiace ženy na verejnosti

To je teda fakt. Ja som si vraviela predtým, že ja to robiť na verejnosti nikdy nebudem, ale keď to na malého príde, a jednoducho jediný spôsob ako ho umlčať je cicka v ústach, nedá sa svietiť. Ale čo je na tom také poburujúce, že okolo toho musia mať všetci rečí ako koza bobkov?
Len čo vytiahnem kozu niekde v kaviarni, či parku...stále sa nájde niekto, kto krúti hlavou. A už len počujem "šušušu" z jednej strany..."šušušu" z druhej strany...ale keď je v telke a časopisoch kopa nahoty a sexu, to je v poriadku. No môj, ožužlaný prsník niekomu spôsobuje pohoršenie. Katastrofa čo? Myslím, že aj svet dospelých je naruby :-(.

Nemyslím, že je na tom niečo nechutné...vy
áno?

Takto nejako to vyzerá v reálnom živote. Blbé čo?



Ľudom okolo vadí detský plač - nesúďte lebo budete súdení

Taaak, kým som nemala bábätko, nechápala som ženy, ktoré idú s kočiarom, z ktorého sa rynie detský vreskot, a oni si kľudne telefonujú. Čo sú toto za matky? 
Že hrozne povrchné? Aj taká som bola ja. 
A momentálne karma funguje tak, že moje dieťa z kočiara vreští na božie raty. Ak som s kočiarom, alebo aj s mandukou...musím hľadať tie najrýchlejšie cesty autobusom, aby som v ňom nebola dlhšie ako tridsať minút. Moje dieťa to neznáša...(ak náhodou nezaspí...vtedy je to super). Ale v opačnom prípade vrieska...a neviem či ste si to všimli aj vy, či nie...ale ak plače dieťa v autobuse, všetky pohľady spolucestujúcich spočinú na matke. Normálne až počuť, kto si čo myslí: "To je ale hrozná matka :-(".
Takže, väčšinou držím svoje dieťa na rukách, aby náhodou niekoho nerušilo, ale myslíte si, že mi niekto uvoľní miesto na sedenie? Ta kdeeee...v jednej ruke držíte desať kilové dieťa, v druhej pridržiavate kočiar aby nebehal po celom autobuse a držíte sa imaginárnymi hnátmi ničoho, aby ste aj s malým nespadli.
A hádajte, čo sa just určite stane vtedy, ak som s malým na prechádzke a to dieťa nie a nie zaspať, a všetkým to riadne dáva najavo? Správne. Zazvoní mi telefón. Môj chlap. Ak nedvihnem dvojhodinová prednáška o tom, či neviem na čo sú mobily, a prečo ho neberiem so sebou. Ak ho dvihnem, budem za tú hroznú matku, ktorá si telefonuje, keď jej dieťa vrieska...správne vyhralo áčko. Dvihla som...a to ste mali vidieť tie krivé pohľady okoloidúcich...
Takže, budúce mamičky, neodsudzujte iné mamičky len preto, že im bábätko kričí akoby ho na nože brali, a tá zo zúfalstva nevie čo robiť, aj vám bude bábätko kričať v ten najnevhodnejší čas. A ak nebude, blahoželám...ale aj tak neodsudzujte iné mamičky :-). Nikdy neviete, kedy sa vám to vráti.

Aj bábätká majú svoje dni :-)

Naučíte sa nové vybrané slová

Bez toho jednoducho materstvo nejde. Ani sama neviete, kedy z vás výjde nejaké neslušné slovo. A hoc má vaša ratolesť iba desať mesiacov, už vidíte že vníma a číha na každom vašom slove. Takže si musíte dávať pozor.
Už to začína, vy poviete mama a malý: "Tatatata."
Nie tata, mama: "Tajtatajtaj."
Ma-ma: "Vavavava." 
A tak ďalej. Ale buďte si istý, že ak by ste povedali dopr...tak to určite zopakuje. Tak ja som pred malým začala tvoriť nové nadávky, kam všetkých a všetko posielam. Napríklad:

• do Rimavskej Soboty (tá je momentálne najobľúbenejšia)
• do píšťaly
• do vypíšťanej píšťaly (to už je vyšší level)
• do prírody
• do Materinej Dúšky
• ja decibel
• ja ikváč...

a iné podobné vychytávky. Malý v taký čas visí na každom mojom slove a čaká čo bude. Jediné čo som si ponechala je "do riti Paľovej." (pretože Paľo je môj švagor a tam si to môžem dovoliť :-))

Materinej dúšky to nevadí ak si sem tam do nej zanadávam :-)

Ľudia vám vôbec nepomôžu

Ak si myslíte, že ostatní ľudia sú voči matkám benevolentní alebo nebodaj tolerantní, hlboko sa mýlite. Na to som prišla už v tehotenstve, kde som mesiac pred pôrodom vstala v MHD zo stoličky aby si starká s dvoma barličkami mohla sadnúť. A kto sedel vedľa mňa? Mladučká kočka so slúchadlami na ušiach a za nami dvaja pubertálny mladíci, ktorí viedli zúrivú debatu o nejakej fantastickej PC hre (pre toto neznášam, keď sa mi synovci snažia vysvetliť nejakú stratégiu akejsi Mine...niečo alebo Call of...niečo...možno som sto rokov za opicami a som radšej ak sa rozprávame o knihách a v najhoršom prípade o nejakej rozprávke ale nie počítačove hry...:-(). 

Takže som tam stála a držala sa v preplnenom autobuse, aby som nespadla, malý ma kopal do rebier, zrejme si myslel že sme na futbalovom zápase, keď to s ním v bruchu tak hádže, a sledovala som staršiu babičku, ktorá položila šesťročného vnúčika na sedadlo a sama stála vedľa neho. Usmievala sa na neho a tichým hláskom mu vysvetľovala, že do nej kopať nemôže, lebo ju to bolí...ale ani to nepomohlo k tomu, aby si chlapček veselo kopkal nožkami. Pochopila som, prečo nám rastie generácia ignorantov, ktorí nepustia sadnúť babičky, deduškov ani tehotné...veď ich to sami učíme...:-(.  

No čo už :-(.

Takže, čo som vlastne týmto chcela povedať? Že tak, ako vám nikto nepomôže v tehotenstve, tak vám nikto nepomôže ani keď pôjdete s dieťaťom. Ešte kým chodili tie poschodové električky som v daždi dopadla ako "sedláci u Chlumce". Prvá, nízkopodlažná električka mi ušla pred nosom, ale vzápätí prišla ďalšia. So schodíkmi. Keď som chcela mladého študenta poprosiť, aby mi pomohol do električky, išiel radšej k druhým dverám. Tak som chcela osloviť iného pána, ale ten sa tváril, že je hluchý (a tí čo ma poznajú vedia, že nepatrím so svojim hlasom medzi najtichších ľudí...:-)). Tak som tam stála bezradne s obrovským kočiarom...a smutne som si zavzdychla. Električka odišla. O chvíľu prišla druhá, kde sa ochotne našla jedna starenka s barličkou, že mi pomôže...priznám sa, že nachvíľu ma napadla myšlienka, žeby som ju nechala, ale s úsmevom som poďakovala a úctivo som jej pomohla do električky (kde ma skoro vodič nechal v električke a v poslednej sekunde pred zatresknutím dvier som stačila vyskočiť von k svojmu synovi, ktorý spokojne spinkal v kočiari...apoňže mal jeden z tých lepších dní a neplakal). 

Konečne, keď prišla tretia električka a so mnou nastupovala aj skupinka "snedých" hlučných spoluobčanov, pribehli dvaja adolescenti a skričali:

"Teta, pomožeme vám?" nesmelo som sa zasmiala a pokrčila som plecami...predsa nedám najavo, že tu stojím jak krepľa už pol hodiny a čakám na zázrak...:-)

"Teta, pomožeme...pomožeme..." zopakovali, schytili mi kočiar a vyhodili do električky. Usmiala som sa a bola som vďačná za to, že sa konečne dostanem domov. A hádajte kto mi pomohol vonku? :-)

Ale človek stále nestráca vieru. 

V obchodoch, ak vidia, že máte dieťa v nosiči (do obchodu nechcem chodiť s kočiarom...stále ním niekam zavadím, a skoro som minule zhodila vínové fľaše :-(), zásadne vás všetci predbehnú. A je jedno, že vy máte v ruke len nejakých osem rožkov a on má plný nákupný košík. Čo ak by som náhodou zbrzdila jeho uponáhľaný život? Veď matke s kartou v ruke to bude určite dlhšie trvať...:-). 

Taktiež je úplne normálne, že keď vás susedia už zdiaľky vidia, pridajú do kroku len preto, aby vám ukradli výťah. A ak sa im to náhodou nepodarí, už zdiaľky vidíte to prekrúcanie očí...
Minule som tak predbehla tetušku z našej brány, a tajne som dúfala, že mi pomôže aspoň pridržať dvere. No jasnééé, čo by som ešte nechcela...postavila sa za kočiar a podupávala nohami. Moje dieťa ryčalo ako keby ho z kože drali tak som ho vytiahla z kočiara, v druhej ruke som držala nedolízanú zmrzlinu, treťou som hľadala v taške kľúče, štvrtou som pridržiaval kočiar aby mi neušiel (brzdy už nefungujú...:-)). Keď sa mi konečne podarilo otvoriť bránu, (výkon hodný majstra, keďže malý sa mi štorcoval na rukách), jednou nohou som sa mi podarilo pridržiať si dvere, a druhou nohou som ťahala kočiar dovnútra. Tete samozrejme išiel seriál, ponáhľala sa. Určite nečakala, že jej újde začiatok kvôli pomalej mamičke a jej veľkému kočiaru. Keď sme sa konečne domordovali dovnútra, blahosklonne som tetuške prenechala výťah (na posledné poschodie), pretože som nezniesla jej vystrašený pohľad (nedajbože sa nechce s tým kočiarom predbehnúť?). Nedalo sa inak, musela som pre pokoj mojej duše. Veď ja počkám ešte päť minút s ryčiacim deckom na rukách...nemám sa kam ponáhľať (náš výťah to je osobitná kapitola...niekedy nabudúce). 
Ale hlavne že sme zdraví :-). 

Už z diaľky sledujem, aby som náhodou niekomu neukradla výťah...tie telenovely sú pre niekoho veľmi dôležité :-)

Ľudia budú porovnávať deti

Tak na toto si zvyknite. 

A naša Anastázia už sedí, tvoj Ošo ešte nie? :-O 

A môj Ferdinand už stojí? Tvoj Ošo ešte nie? Veď je o mesiac starší...:-O

A sestrina Jessika už v jeho veku krásne chodila, tvoj Ošo ešte len sedí? Hmm

A môj vnuk Teofil už taaak krásne rozprával v jeho veku...to hovorí len mama a tata? Hmmm 

Ako je to všetko možné?
Jediná dnešná rada, nepočúvajte ich. Vyprdnite sa na to, že susedov Ambróz už lieta po bráne a vaša ratolesť sa len vytešuje z toho, že sa na jedenásť mesiacov konečne sám posadil. Každé dieťa má svoj čas. A samo vie, kedy to je...

Môj chlap na všetky tieto super porovnávacie vety typu že malý je nejaký pozadu (v jeho veku by už mal minimálne tancovať kazačok...asi podľa nejakého divného kalendára) odpovedal:
"My malého najskôr učíme malú násobilku. Ak ju bude vedieť prejdeme na veľkú a až potom ho budeme učiť chodiť...:-) (Na blbé reči blbá odpoveď).

Keďže mám priamo pred očami dôkaz (synovec č. 3 chodil už na sedem mesiacov, narozdiel od neho synovec č. 1 na rok štvornožkoval a robil prvé krôčky okolo nábytku a nakoniec synovec č. 2 na rok sa ešte len plazil ako Meresjev - dlho sme ho aj volali že "Tulenie mláďatko") viem, že všetko je tak ako má byť :-).

Verte, že niet kam sa ponáhlať. Aj keď sa tešíte na prvé krôčky vašej ratolesti, neurýchlite to. Príde to a vedzte, že to bude naozaj SUPER KRÁSNE :-).

Na záver:

A určite by som takto mohla pokračovať až do bezvedomia, ale v najlepšom treba prestať. No nemyslite si, že to je všetko. Takýchto úžasných maličkostí zažívame každý deň a stále sa toho nevieme nabažiť. A ak sa pritrafí niečo zaujímavé, určite vám o tom napíšem. Len trpezlivosť...a medzitým objavíte podobné zábavky u vášho bábätka. A pokojne sa mi s tým zverte. Ja sa rada o to podelím s ostatnými :-)))). Som nevyčerpateľná studnica rád...:-)

"Dobré rady musíme předávat druhým. Je to ostatně

jediné, co se s nimi dá dělat".

                                                    Oscar Wilde