Maličkosti, zbytočnosti, naše dennodenné trápenia

Toľko trápenia na moju hlavu

Stále nad niečim premýšľam, a stále sa pre niečo trápim.

Najčastejšie je to moja postava, pretože keď sa postavím pred zrkadlo, vidím krivky Vestonickej Venuše, a tak si veraže poplačem. Možno pred pár rokmi by muži bozkávali zem po ktorej chodím, no dnes sa už kypré ženské nenosia.

Zdroj foto

A potom je to pre príklad:

• nedostatku prostriedkov na účte, 

• alebo nedostatku času na moje koníčky,

• keď si potom vybehnem vonku, tak sa zas trápim že zanedbávam syna,

• niekedy sú to mastné a riedke vlasy potom zas vyrážky na tvári,

• keď je horúco a varím sa vo vlastnej šťave tak ma hnevá že neprší,

• keď zas prší tak frflem, že nikam nemôžem,

• buď veľmi fúka, alebo je bezvetrie,

• málo snehu, veľa snehu,

• málo prírody, príliš chrobákov...

...no proste samé dôležité veci!!!

Mohla by som pokračovať, pretože my ľudia sme naozaj zvláštne tvory, nič nám nikdy nie je dobré. Si na tom rovnako, alebo len ja som divne prepnutá? Tak je asi načase s tým niečo urobiť.

Minule som si tak utekala na autobus, pretože som bola presvedčená, že ak ho nestihnem, spôsobím tým zemetrasenie v Pacifiku. Pre istotu aj so štrnásť kilovým dieťaťom na rukách, ktoré odmietlo behať po svojich malých nôžkach. Veď prečo aj by mal vynakladať čo len trochu úsilia. Keď mama chce utekať naj si behá, on sa nemá kam ponáhľať.

Pri mojom pokuse o niečo, čo by sa mohlo s veľkou fantáziou nazvať beh, mi moje bujné poprsie skoro vypadlo a vyrazilo chrup, pretože nebolo v silách mojej podprdy tento príval udržať. 

I cez ostrý kamienok, ktorý mi padol do sandálky a neskutočne ma bodal do nohy, som nepoľavila vo svojom športovom výkone a utekala ďalej, pretože nechceme spôsobiť to zemetrasenie, predsa!! 

Kým som dobehla na zastávku temer som vlastnú dušičku vypľula, pľúca mi skoro vytrhlo von z hrudného koša a srdce tĺklo šialene zbesilo, šofér autobusu si pomyslel, že bude veľmi vtipné a zábavné tresknúť mi dverami tesne pred nosom a ufujazdiť spred nosa.

Asi som už vyšla z formy, pretože donedávna autobusári vidiac môj úžasný výkon, za ktorý by sa nehanbila ani Yasmine Bleeth podržali otvorené dvere. Ale je pravda, že som vtedy nemala dieťa zaveseného okolo môjho krku a bolo toho vidieť podstatne viac. 

A tak mi neostalo nič iné, len si v duchu zanadávať na šoférové ploché nohy a poslať ho niekam, kamsi na miesto, ktoré slušné dievčatá nepoznajú. Medzitým som sa snažila normálne nadýchnuť, pretože to po tom pokuse o beh bolo naozaj dosť ťažké. 

A kým som tak uľavovala svojej dušičke, pricupiktala na zastávku mladá dievčinka s bielou paličkou v ruke, držiac sa rameno so svojou mamkou. Ženy viedli veselý rozhovor, obe sa usmievali. Nedalo mi inak, musela som sa usmiať i ja.

Asi o sedem minút došiel ďalší autobus, a spokojne, už aj normálne dýchajúc i bez bordovej tváre, sme nastúpili doň. 

Zaujímavý rozhovor

Na nasledujúcej zastávke nastúpil pár, on a ona, a kým si ona sadala, on si všimol slepej dievčiny sediacej pred nami a prihovoril sa k nej.

"Ahoj kočka "ty a ty", ja som "ten a ten", pamätáš si ma z "tej a tej" akcie?"

"Jeminke, no jasné, sto rokov som ťa nevidela, ako sa mávaš?"

Musela som sa usmiať pri tej jej poznámke, ktorú mimochodom vyslovila naozaj veľmi nenútene a úplne prirodzene. I ostatní spolusediaci, počujúc tento rozhovor sa pousmiali, včetne debatujúceho.

"A frajera už máš?"

"Ale kdeže, nemám na to čas."

"Pretože mám nevidiaceho bratranca, ak by si mala záujem."

"Joj, ja nemám na také veci čas. I do práce chodím i chodím pomáhať rodičom, mám množstvo iných aktivít."

"A to žiješ sama?"

"No a? Vidíš v tom nejaký problém? Ja nie!"

Môj názor: Klasický problém nás, "zdravých" ľudí, myslíme si, že keď sú ostatní handikepovaní, tak sa nevedia o sebe poriadne postarať, a sú odkázaní na našu pomoc, súcit a naše blbé reči. 

Ešte jej rozdával pár rozumov o tom, ako by si mala vytvoriť Facebook, a Twitter, a že by mala venovať viac času na internete a hľadať si chlapa, pretože svet je ťažký i pre dvoch, nielen pre jedného, a tak ďalej a tak ďalej.

Ako, chtiac nechtiac, pri ich rozhovore som sa musela usmievať. Kočka ho odrovnávala jednou chytrou hláškou za druhou, rušila ho ako žiadosť o sociálny byt a hlavne ho inteligentne s jeho radami posielala kamsi do neznáma, čo pochopili všetci ostatní, len on nie.

A potom už len on stále len mlel a mlel o jeho zdravotných problémoch, o jeho úžasných domácich prácach, a tie dve len počúvali. Keď už vystupovali, tak posledné čo povedal bolo:

"A vieš, že tá tvoja kamarátka "tá a tá" už má dieťatko? Už by bolo aj u teba načase..."

"Hej, ona už má dve deti. Ale ešte som ich nevidela. No už v nasledujúcej dobe sa chystám. Pekný deň."

A v chvate, s úsmevom na tvári, vystúpila z autobusu.

Ja som už na incident s blbcom šoférom zabudla a musela som premýšľať nad silou a životnou energiou mladej, slepej ženy. Som si nejako uvedomila, že sú to naozaj iba banality nad čím sa trápim ja, čo chuderka dennodenne musí prežívať ona?

V čiernom svete, kde nevidí kam ide, s kým ide, keď je vo veľa situáciach odkázaná iba na pomoc neznámych ľudí?

Kočku určite nezaujíma, že má pár kíl najviac, ani celulitída na bokoch či vrásky v tvári. Jednoducho ich nevidí. Nevie, čo je oku lahodiace, a čo nie.

Nevie čo je momentálne v móde a že jej modré topánky nie sú vôbec kompatibilné s oranžovou kabelkou. Alebo že jej z vrkoča vyskakujú štyri vlásky, ktoré neposlušne trčia na všetky štyri svetové strany. Myslím, že má aj totálne na saláme, že nemá na perách najnovší rúž značky "tej a tej".

Ona má s nezložiteľnou šatkou na očiach, iný problém.

Musí prežiť !!!

V tomto neľútostnom svete, kde sa tolerancia nenosí, inakosť trestá a handikepom sa opovrhuje.

A tak som si jednoducho povedala, že ak ma nabudúce prepadne nevítaná návšteva menom depka, pretože sa mi pod nosom vytvorí zas nepekný drbkáčik, previažem si oči šatkou, a nechám si ju na očiach celý deň.

Nech viem o čom je život!!!

Zdroj foto

A ešte jedna vec: 

Už nikdy nebudem behať na autobus. Vždy príde ďalší!!!

Citát na záver:

"Člověk handicapovaný pozná své skryté zdroje síl, teprve, když se s ním jedná jako s normálním."

         Gottfried Keller