"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

piatok 13. októbra 2017

Príbehy skryté za vráskami

"Tíško a kradmo, to sa jej podobá. Prichádza staroba, nezvaný hosť."
Peter Lipa - Tíško a Kradmo



Asi som divná (a nehanbím sa za to), ale ja veľmi rada počúvam ľudí. Či už v práci (ak mám teda viac času a nemusím prekladať knihy z jedného regála na druhý :-)), alebo pri cestovaní v autobuse (ak teda zrovna nečítam erotický, alebo iný, román :-)). Veľakrát sa stane, že mi okrem peňazí zanechajú aj nejaký svoj smutný, či veselý príbeh. A obzvlášť tí starší sú viac ukecanejší. V skratke opíšu svoj život, posťažujú sa na svoju momentálnu situáciu, či pochvália svojimi vnúčatkami.



Pozn. V mojich článkoch o historkách z Paláca sa často vyskytujú aj hlášky deduškov a babičiek. Ale vôbec to nemyslím v zlom :-) 

Oplatí sa im načúvať


Veľmi dobre chápem, že to niekoho môže otravovať, a priznám sa aj bez bitky, že ak mám čo robiť a niekam sa ponáhľam i ja sa snažím ukončiť rozhovor čím skôr, no stále sa pekne usmejem, poďakujem a poprajem všetko dobré do života. A potom už len porozmýšľam, či sa mi ten príbeh nehodí do budúcej knihy, poviedky, alebo do nejakého článku. Námety sa skutočne dajú nájsť všade, treba iba počúvať a obzerať sa (keby len toho času bolo viac na písanie...:-)).

Pravdupovediac, veľakrát tie príbehy veselé nie sú. Práve naopak. Niektoré sú plné spomienok na ťažké časy počas vojny, iné sú plné samoty či smútku za milovaným človekom. Bola aj pani, ktorá sa mi priznala, že sa každý večer modlí, aby sa už ráno nezobudila, lebo po 90-tich rokoch už nemá dôvod, ani pre koho žiť a zo života je už veľmi unavená.

Samozrejme, že sa medzi nimi nájdu aj zatrpknutí frfľoši, ktorí ustavične iba nadávajú, že kedysi im tovar vždy a všade zabalili, a kde sú tie staré dobré časy, keď nemuseli za tašky platiť. Ale ja sa aj v takýchto prípadoch iba usmievam a pritakám. Odpor nemá zmysel, aj za tým starým mrzútom sa skrýva iba nejaký smútok a beznádej, ktorú si potrebuje vyventilovať. Ja som sa už za tie roky konečne naučila odosobniť sa zo slovných útokov ľudí a preto beriem nadávky, urážky, ponosy jedných uchom dnu a druhým von. Už viem, že každá vráska schováva starosti a problémy a nám neprináleží vynášať súdy nad nikým.  

Našťastie ale, viac stretávam takých tých deduškov a babičky, ktorým v očiach blčia šibalské iskričky, a stále sa vedia zasmiať, príjemne podpichnúť, aj pochopiť dobu v ktorej žijeme. Berú veci aké sú a preskakujú prekážky, hoc už tých síl veľa nemajú. 


https://pixabay.com/sk/

Pozn. Medzi takých príjemných starčekov patril aj môj obľúbený slovenský spisovateľ Anton Rákay, s ktorým som presne pred 19-timi rokmi robila rozhovor do študentského časopisu Ťahák (ak si nečítal, pozri sa TU). Bol to úžasný človek, ochotný, optimistický, otvorený a aj napriek pokročilému veku neskutočne šarmantný. 


V spoločnosti pre nich nieto miesta


V dávnych, pre niekoho "primitívnych" kultúrach bolo prirodzené, že si vážili starých a múdrych ľudí. Mali úctu k ich šedinám, neodsúvali ich na okraj spoločnosti. Vždy zastávali čestné miesta a mladí sa s nimi chodievali radiť i učiť sa od nich. Bohužiaľ, prišli aj také doby a spoločnosti, kde sa starých ľudí zbavovali, pretože boli iba na ťarchu. 

V tejto súvislosti som si spomenula na jednu rozprávku z jednej mojej detskej knihy Zlatá časa. Pre krátkosť článku ten príbeh skrátim:

"Keď mongolských kočovníkov čakala dlhá cesta cez step, ešte pred cestou prikázal náčelník kmeňa zbaviť sa všetkých starých ľudí, pretože by boli pri ceste iba na oštaru. Iba jeden chlapec sa vzoprel príkazom náčelníka. Schoval svojho staručkého otca do voza a tak s ním putoval po krajine. Kmeň prežíval veľa nástrah počas svojho putovania, no prekonali ich iba vďaka múdrym radám onoho mladého muža. Až po niekoľkých mesiacoch sa priznal k tomu, že nedokázal splniť neľudské rozkazy. Svojho otca ušetril od smrti a práve ten mu podsúval rady, vďaka ktorým prežili. Až vtedy náčelník pochopil, akú veľkú chybu spravil, keď sa rozhodol zbaviť sa múdrych šedín a múdry starček zaujal miesto hlavného radcu."  


Dnešný svet je vo svojej podstate taký istý. Starí ľudia v ňom už nemajú miesta. Sú odsúvaní na okraj spoločnosti, každému len zavadzajú a svojou pomalosťou obťažujú. 
"My, mladí, sa ustavične niekam ponáhľame, stresujeme, tam sme už mali byť a toto ešte musíme spraviť skôr, ako nastane koniec sveta. A tak iba frfleme a mrmleme na staršieho pána pri pokladni, ktorému tak dlho trvá, kým s roztrasenými prstami podá predavačke tri centy. 
Panebože, trvá mu celú večnosť, kým si spomenie, aký názov mala tá kniha, ktorú mal kúpiť pre vnúčika. Už sme mohli stokrát sedieť v aute za klientom.
K tomu tie ich trápne reči... "

Pritom nechcú nič viac, iba sa trochu vyrozprávať. Áno, možno trochu i posťažovať, možno trochu pospomínať, tak prečo si ich na chvíľočku nevypočuť? Trochu tolerancie ešte nikoho nezabilo. Ani minútka času navyše, kým si starký trasúcimi rukami vytiahne bugiľar z vrecka. Či???



Október - mesiac úcty k starším


A kvôli tomu som si dovolila ti dnes priniesť moju krátku dumku o starobe. 

Len ak by si nevedel:

"V decembri v roku 1990 bol mesiac október vyhlásený Valným zhromaždením OSN za Mesiac úcty k starším a 1. október za Medzinárodný deň starších."

Apropo, práve v októbri (13.10) sa slávi aj Deň starých rodičov.


"Vznikol na podnet Američanky Marian Lucille Herndon McQuade, ženy v domácnosti, matky 15 detí a starej matky 40 detí. Kampaň za ustanovenie tohto sviatku začala v roku 1970. Cieľom je výzva ľudí, aby premýšľali o vplyve starých rodičov na životy a na spoločnosť. Deň je možnosťou ukázať lásku k starým rodičom." 


A to je to, čo som ti chcela v dnešnom článku rozpovedať. Aby si si občas (samozrejme, nielen počas októbra) spomenul na svojich starých rodičov, u ktorých i trávil detstvo, kým tvoji rodičia museli chodiť do práce. Poprípade ich navštív, vypi si s nimi kávu a porozprávaj sa o starých dobrých, i tých zlých časoch. Skús z nich vydolovať nejakú spomienku, o ktorej si nikdy nevedel, alebo si na to zabudol. Opýtaj sa ich na vojnu, prácu, priateľov, nepriateľov, školu, detské šarvátky, prvé lásky... Možno sa dozvieš zaujímavý, vtipný či smutný príbeh, ktorý sa navždy vryje do tvojho srdca. 

Skôr, ako bude neskoro, a všetky tie krásne príbehy upadnú do zabudnutia. Presne tak, ako aj naša mladosť...

No, a toľko som dnes chcela. Snáď sa ti môj krátky článoček páčil, a dúfam, že si ma naladíš aj nabudúce. Tešiť sa na teba bude:

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"Nectiť si starobu znamená ráno demolovať dom, kde máme v noci spať."

Alphonse Karr

8 komentárov:

  1. Ono je to těžko. Já se jim ani nedivím, že jsou takoví upovídaní. Vlastní rodina na ně kolikrát "nemá čas" přátelé již spíš nejsou, pokud mluvíme o lidech v opravdu pokročilém věku. A tak jsou doma sami, maximálně si přečtou knížku, vyluští křížovku, kouknou na televizi, porýpou se v zahrádce... je to sice fajn, že se "nenudí" ale s kým si mají povídat, že? Já bych se asi zbláznila, kdybych kolikrát třeba i několik dní s nikým normálně nemluvila. Tím, jak doba pokročila a senioři jsou spíš "na obtíž" se upřímně děsím toho, jak to tady bude vypadat, až budu já zapadat do kategorie senior..

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Zdieľam tvoj názor, a tiež mi je ľúto, keď tí starí ľudia ostávajú takto samí a opustení, a rodina sa na ne spomenie iba keď sa rozdávajú dôchodky. Pre štát i blízkych sú len záťažou, nikto sa o ne nezaujíma. Preto, ak sa dá, tak si ich aspoň vypučujem, to je to najmenej čo pre nich môžem urobiť. (Ak teda nerátam to, že sa im postavím v autobuse, to je samozrejmosť.) Skutočne tie príbehy veľakrát stoja za to. No veľakrát sú plné smútku.
      Musíme dúfať, že sa to časom zmení. Ak nie, tak že budeme čo najdlhšie samostatné bez toho, aby sme neboli odkázaní na pomoc iných...
      Ďakujem za koment

      Odstrániť
  2. Raz som niekde čítala takú úvahu "načo mi je dlhý život keď už niet nikoho kto si má pamätá ako mladé dievča a s kým sa porozprávať o tých časoch" .....tak aspoň úryvky z toho treba povedať iným aby nezapadli v prachu .....
    čaká nás to všetkých len si to všetci neuvedomujeme ...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak je to. Starí ľudia sú plní príbehov, ktoré stačí zapisovať, a potom už je niekoľko námetov na knihu a články. Áno, každý z nás tak dopadne, ale musíme veriť, že to bude neskôr. A že to dokážeme fungovať samostatne až dovtedy, kým si po nás príde...

      Odstrániť
  3. Staří lidé jsou ti nejúžasnější vypravěči a zároveň nejlepší posluchači... Často mi jich je některých až líto, jako osamoceně vypadají... Připomínají mi většinou dědečka, který nedávno zemřel...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To je mi ľúto, takáto strata milovaného človeka zasiahne človeka na najcitlivejších miestach. Áno, sú skvelými rozprávačmi, niečo si už zažili, takže toho majú veľa za sebou a majú čo povedať. Len keby my sme počúvali. Ale keď máme veľa práce a nič nestíhame.
      Je to smutné, že sú tak odstrkovaní. Preto sa mi páči, a veľmi obdivujem takých starkých, ktorí sú plní elánu a pozitívnej energie.
      Stále sa snažím načúvať, ale je pravdou, že nie stále je to možné. Obzvlášť v práci. Ale stále sa im snažím pomôcť aspoň v rámci mojich pracovných schopnosti.
      Ďakujem za koment

      Odstrániť
  4. Drahá Ali :) . Máš jako vždy pravdu. Bohužel, mám babi, která si pořád na všechno stěžuje. Ta by si stěžovala i na vzduch, který dýchá -_- . Všichni jí ubližovali a ona strašně trpěla. A teď to poslouchej čtyři hodiny, když jsi u ní na obědě -_- . To moje nervy nedávají.

    Dám ti příklad: Jdeš k babičce, energie na rozdávání. Jdeš od babičky, vyždímaná jak citron.

    Já tohle bohužel špatně snáším, všechno to její hašteření a zapšklost...

    https://gingerjannie.blogspot.cz/

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Bohužiaľ, aj takí starí ľudia sú, a je to smutné. Je možné, že si veľa vytrpeli, verím že to mali a majú ťažké, no čo nám pomôže plakať, nadávať ... Nič. Sú starcekovia ktorí sa tešia z každého dňa a naopak. Avšak to vidno aj na zdraví a vitalite a optimistickí ľudia sú pohyblivejsi, mobilnejsi a samostatnejší.
      Každý máme svoju cestu. Škoda že to tvoja babka vzala z tej horšej stránky, akurát spôsobí to, že vaše návštevy u nej porednu. Čo nerobí dobre nikomu.

      Odstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem