"Keď ku mne príde sen, vždy vchádzam do rozprávky.
Ticho jak biely tieň, prichádza z veľkej diaľky."
Darinka Rolincová - Cesta do rozprávky
Dlhšiu dobu som mala, aj vplyvom smutných udalostí, ktoré sa u nás nečakane udiali, akýsi "
pisateľský blok". Aj keď mi v hlave vírilo množstvo myšlienok, nevedela som sa donútiť dať ich na papier (
v mojom prípade do PC). Aj preto začínam dnes tak zľahka a namiesto nejakého, pre mňa typicky seriózneho článku, ti prinášam
kratučkú rozprávočku o svojom súčasnom stave. Veď nič iné ani z môjho, momentálne "
preemotivovaného" mozgu, ktorý si funguje ako chce, ale nie tak, ako by som chcela ja, zo seba
vyplodiť nedokážem.
Dúfam, že sa ti nebude zdať moja "
rozprávka" príliš vulgárna, či nevhodná, to skutočne nemám v úmysle. Chcem sa iba rozpovedať o tom, že život nefičí tak, ako si ho naplánujeme a že každé naše konanie so sebou prináša určitú zodpovednosť.
O neposlušnom vojačikovi
Milióny plne vyzbrojených vojakov bolo vypustených do nehostinnej a vyprahnutej pustatiny. Títo dokonalí chlapíci, ktorí nikdy nerepcú, poslušne splnia každý rozkaz, aj za cenu svojho života a, bohužiaľ, nikdy nepoužívajú svoj rozum či pocity, majú pred iba jediný cieľ. Nájsť a zneškodniť vlastizradcu, ktorý sa svojou neuváženou činnosťou rozhodol napáchať škody nedozerných rozmerov. Bojovníci toho veľa nevedia no počuli, že ide o nebezpečného zločinca, ktorý neuposlúchol rozkaz svojho panovníka a rozhodol sa, na vlastnú päsť, prekročiť hranicu susedného, nepriateľského územia. A to bol ťažký prehrešok voči vrchnosti.
A kým všetci ostatní umierali pri plnení svojich povinností, ten jeden, nebezpečný zločinec, si užíval svoju vytúženú slobodu a samotu. Putoval po cudzej krajine, spoznával jej tajné zákutia a pomaly očakával svoju smrť, ktorá sa pomaly blížila. Cítil, že už mu veľa neostáva, veď v jeho veku bolo aj tak naskutku zvláštne, že sa dostal až sem. Ale nechcel umrieť rukou svojich spolubojovníkov, svoj koniec si chcel vybrať sám. Už si našiel aj kút, kde sa uchýli a vypustí dušu...
... no v tom sa mu priplietol do cesty domorodec. A vyzeral skutočne, zvláštne. Také čudovité čudo. Bolo veľké, chlpaté, okrúhle, nemalo ruky, ani nohy. Chvíľu iba tak stáli proti sebe, odmeriavali sa navzájom pohľadom, než sa to čudo ozvalo ako prvé. Napodiv malo príjemný, melodický a upokojujúci hlas:
"Asi to tak už bude. Popravde, ani netuším, kde to som."
"Na zakázanom území. Pokiaľ mi je známe, naše hranice sú plne uzavreté a nikto od vás ich nemal právo prekročiť. Tak znela dohoda!"
"Naši vládcovia. V záujme zachovanie mieru, pokoja a aj zdravia."
"A čo náš názor? Naše záujmy?"
"Zlatučký, maličký a naivný. Tie nikoho nezaujímajú."
"Ešteže sa všetko neriadi iba príkazmi a zákazmi."
Nastalo trápne ticho, obaja sa ponorili do vlastných myšlienok. Po chvíli sa ozval cudzinec.
"A ty čo tu vlastne robíš? Podľa mojich inštrukcii tu v tejto dobe už nemalo žiť nič. Všetko malo byť dávno mŕtve a pripravené na opustenie krajiny."
"Ešteže sa všetko neriadi iba inštrukciami."
V tom zaregistrovali silný hluk. Ostatní bojovníci mu boli v pätách.
"Rád som ťa spoznal, ale budeme sa musieť rozlúčiť. Ak si mám vybrať spôsob smrti, rozsekanie na kusy nie je to, po čom túžim."
"Pomôžem ti. Schovaj sa do mňa. Som veľká a miesta je tu dosť."
"Ty ma, akože, zožerieš? To tiež nie je bohvieaká pekná vidina konca"
"To nie, ale, budem ti musieť odkusnúť chvost."
"Môj chvost? Akože budem bez neho?"
"Neboj sa. Už ho nebudeš potrebovať."
Cudzinec začal tuho premýšľať, až ho z toho rozbolela hlava. Ale došiel mu čas, na chrbte už cítil dych nepriateľov.
"Tam je. Za ním, bratia. Víťazstvo máme na dosah."
Už nemal nad čím premýšľať. Radšej bez chvosta ako nijak.
"Nuž...Tak teda dobre. Asi nemám na výber."
Cudzinec teda skočil do otvorených dverí. A skutočne v poslednej chvíli. Práve ho dohnali zabíjaniachtiví bojovníci. Keď uvideli obrovského nepriateľa priamo pred nimi, nezľakli sa. Začali sa plnou silou dobíjať dovnútra, ale brány už ostali navždy zavreté.
Opýtal sa po chvíli nesmelo. Hluk začal pomaly utíchať. Vojaci vonku postupne umierali.
Koktal cudzinec, vystrašený tým, čo sa to dialo. Ale jeho hostiteľka však bola úplne pokojná:
"To bol, môj milý, ZÁZRAK!!!"
"Ach, hlúpučký... Teraz sme sa stali JEDNÝM. A spoločne sa vydáme na púť. Prejdeme vedno tunelom, na konci ktorého nás čaká mäkká posteľ. Tam sa uhniezdime a v jej mäkkých perinách budeme rásť a rásť. Kým nebudeme dostatočne veľký na to, aby sme toto miesto opustili."
"HIII?! To čo sme urobili? To je proti pravidlám"
"Našich vládcov. Toto nemali v pláne."
"Ešteže sa nič neriadi podľa plánov. A naši panovníci? Tí nakoniec budú mať radosť. Uvidíš. Tak to má byť."
"Kdeže. Práve naopak. Ideme žiť."
Pár slov na záver
Nuž, čo k tomu dodať. Snáď iba toľko, že potom, čo sme si prešli bolestivou skúsenosťou (
TU) sme si mohli povedať, že stačilo. Že máme naše rozhodnutia pod kontrolou. Že všetko pôjde podľa toho, ako si povieme. Že už sme starí na to, čo si pre nás náhoda (
nehoda,
príroda, osud, okolnosti, Boh) naplánovala. Život má vlastnú cestu a my sme sa naučili, že už NIKDY nemôžeme povedať NIKDY.
A že ak chceme rozosmiať Boha, máme ho zoznámiť so svojimi plánmi.
Takže nám nezostávalo nič iné len pozmeniť naše myšlienky, prijať výzvu, ktorá nám bola podaná a tešiť sa na to, čo príde. A ty sa tiež môžeš tešiť, momentálne budem mať pár mesiacov času habakuk, a tak budem častejšie písať svoje dumky, čítať a predstavovať ti knihy, ktoré mám v pláne prečítať, ale aj ťa oboznamovať so stavom svojho tela, ktoré sa časom bude meniť. Tak, ak máš chuť, budem rada, ak si ma naladíš aj nabudúce, a prečítaš si niečo o tom, čo vyplodila moja prehormónovaná myseľ. Ja sa na teba budem určite tešiť.
Apropo, ak si náhodou z môjho rozprávania nepochopil, čo som ti chcela povedať, našla som toto inštruktážne video (Zdroj Youtube). Nám s Ošom sa veľmi ľúbi a už som mu ho musela pustiť 10x.
"To co se zdá být nemožné je pouze výzvou."
Neznámy autor
Teším sa na slniečko - zaženie mraky ktoré sú teraz okolo nás
OdpovedaťOdstrániťPevne veríme a dúfame že to tak bude. Musí to tak byť, inak nebude vo vesmíre rovnováha..
OdstrániťPresne tak, je to o postoji... tiež som si prešla "bolestnou skúsenosťou", dvakrát...
OdpovedaťOdstrániťPrajem veľa vyrovnanosti a radosti :)
Ďakujem, v najbližšie mesiace to budem určite potrebovať. Ale zas, sú to také príjemné starosti :-)
OdstrániťVerím, že to bola aj pre teba ťažká skúsenosť ako pre mňa, ale tvoje ratolesti ti ten smútok pomohli prekonať.
Veľmi ma mrzí, čím si si prešla. Ale je úžasné, že sa k tomu vieš takto postaiť. Prajem, aby si bola plná sily aj naďalej.
OdpovedaťOdstrániťČlovek si potom povie, bolo to už dávno, a teraz mi osud postavil do cesty novú výzvu, ktorú mienim uchopiť do hrsti.
OdstrániťĎakujem veľmi pekne, tú silu budem potrebovať.
VĎaka za komentár
Prajem veľa síl a pozitívnej energie do budúcna. Mimochodom rozprávka bola veľmi veľmi zaujímavá.
OdpovedaťOdstrániťĎakujem veľmi pekne, budem to potrebovať. A skutočne ma teší, že si moju rozprávku pochopil... našli sa aj takí ktorí ani netušili o čom rozprávam :-)
OdstrániťKrásná pohádka. Přeji Vám mnoho štěstí a radosti.
OdpovedaťOdstrániťTesim sa ze sa vam páčila 😊😊😊. A ďakujem veľmi pekne, určite je to pre nás štastne obdobie 😊
OdstrániťVelmi zajímavá a pěkná povídka! Ukrývá se v ní opravdu dost pravdy a hodně věcí k zamyšlení! :)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem veľmi pekne. Chcela som to poňat vtipne aj múdro zaroven. Som rada že sa mi to podarilo a pribeh sa páčil 😊😊
OdstrániťTeď už bude určitě jenom dobře :) Jinak povídka byla opravdu zajímavá. Jako kdybych si četla v nějaké knížce. Každý si v tom něco najde a něco mu předá :)
OdpovedaťOdstrániťWantBeFitM
Ďakujem veľmi pekne Ponala som tuto temu schvalne trochu poeticky. Chcela som tak povedat o svojom stave aj inym. Verim ze sa mi to podarilo ze ho ludia pochopili a tesia sa spolu so mnou. A zároveň som podala myslienku ze obcasne porusenie zakazu prinesie aj ruze.
OdstrániťTo bol naozaj pekný príbeh, veľmi sa mi páčil. :)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem veľmi pekne, snazila som sa ten proces poňať poeticky 😊😊😊
Odstrániť