Tanec v rytme šumenia morských vĺn

"Slunce západ zřít, mořem chvíli být, křídla mít a smět v šíř je roztáhnout..."

Ginevra - Moře

Skôr, než si vyberiem knihu na čítanie, musí ma niečim zaujať. Niečim privolať. Občas mi skáču samé do rúk, občas ich vytiahnem z regálu spoza kníh, niekedy ma niečo donúti otočiť hlavu a ona tam len tak leží a prihovára sa mi tichým hláskom. Nie je to ani v obálke, ani v názve. Kniha môže mať najsamkrajšiu obálku, vyhrať 100 cien za vizáž, ja si ju ani nevšimnem. Áno, som jedna z mála, ktorá "ide" po niečom inom, ako po povrchnom pozlátku. Tak, ako aj v živote tak aj v knihách mi ide o tú vnútornú krásu, melódiu slov, ktorá mi potom ešte dlho znie v hlave. 

Aj kniha, o ktorej chcem dnes v krátkosti napísať, sa mi dostala do ruky podobným spôsobom. Bola som na návšteve v Paláci, aj s malou čajočkou, a v krabici s novým tovarom si ležala, iba tak, malá, útla, celá modrá. Potichu mi zašumela do uší a ja som ju už mala zapísanú v mozgu pod kolónou - toto si musím prečítať. Keďže som v tom čase na čítanie nemala ani pomyslenie, lebo nedostatok spánku a tak... (niežeby ho teraz bolo viac no malý šrácko mi občas pomôže pri bavení) ... a tak si dvaja chlapci, hlavní hrdinovia, museli chvíľu počkať na to, kým mi svoj príbeh mohli vyrozprávať.

Chlapec, ktorý patril moru

Denis Thériault

O knihe:

V drsnom prostredí, na severe Kanady sa odohráva príbeh dvoch chlapcov. Hlavnému hrdinovi pri snežnej búrke, na 54 kilometri, havarujú rodičia na skútri. Otec zomrie na mieste, mama ostane v kóme. Chlapca sa ujmú starí rodičia. 

V tomto ťažkom období sa spriatelí so zvláštnym chlapcom. 

Luc, nielen divne vyzerá, ale aj sa divne správa. Má oči Mongola, večne strapaté vlasy a nosí veľké topánky. S nikým sa nerozpráva, od tyranských spolužiakoch prijíma tvrdú šikanu ako normálnu vec, bez jediného slova. Počas vyučovania ticho pozoruje more z okna a kreslí do zošita morské panny a z fotiek žien sa snaží vytvoriť podobizeň svojej matky. 

Práve tieto chýbajúce materské náručia v ich životoch spoja chlapcov dokopy a postupne sa z nich stáva nerozlučiteľná dvojka. 

Podarí sa chlapcom prebudiť a nájsť stratené matky??

"Oceán mu vycibril zmysly. Luc dokáže predpovedať počasie z čerenia vĺn, vône vzduchu, zo správania rybárov riečnych a stoviek ďalších znakov. Je to dar od širokých otvorených priestranstiev a fialových obzorov, dôsledok nespočetných dní strávených vonku na vzduchu zababušený v starom spacom vaku. More miluje natoľko, že s ním spáva."

Dve deti, dva odlišné a pritom podobné osudy. 

Kým jednému otec umrie, ten druhý si to tajne želá. 

Kým jedného matka leží už niekoľko mesiacov v kóme, tá druhá pred rokmi odišla, nevedno kam. 

Tieto dve opustené dušičky sa museli stretnúť, aby spoločne prekonali neprajný osud. 

Chvíľu ale trvá, kým si Luc nájde cestu k cudzej, živej bytosti, pokým sa naučí niekomu dôverovať. Zo začiatku je plachý ako týrané zvieratko, a skôr, ako k ľuďom totiž inklinuje k moru a morským bytostiam. Tie ho zatiaľ nikdy nesklamali. Komunikuje s nimi v tajnej reči, ktorej rozumie iba on.

Luc sa narodil a žil pre more. On bol more. Divoký, drsný, búrlivý, ale aj jemný a zraniteľný. Za tie roky sa ale naučil ovoniavať vietor, rozprávať sa s prírodnými živlami, tancovať v rytme morských vĺn. Stratený chlapec, ktorý vyrastal bez lásky.   

No postupne stráca svoju plachosť, a novému priateľovi otvára dvere do svojho smutného sveta osamelosti, bitiek, otcovej nenávisti. A nie je to veru príjemný pohľad. Ale chlapčenské kamarátstva dokážu byť skutočne silné a tak Luc konečne spoznáva čo je to spojenectvo, rodina a teplo domova. No, či to postačí na to, aby zvládol krutú pravdu...

Moja mienka

"Pomaly sa k nám vracia. Nadvihne sa viečko, zornička prepláva ako ľadová kryha, po okrajoch pier preletí sotva počuteľný šepot a opäť upadne do svojho väzenia. Čerí vodu ako veľryba, ktorá sa chodí na hladinu iba nadýchnuť."

Smutne poetický príbeh podaný s ľahkosťou dieťaťa. Chlapčenské šibalstvá, tajné sprisahania, úteky z reality, fantazijne príbehy to všetko číha z každej stránky. A okrem toho vôňa soli, morského príboja, spev čajok, burácanie vĺn a šepot vetra.

Ja osobne v príbehoch veľmi opisy neobľubujem. Spomaľujú dej a odtrhávajú pozornosť k plnému drezu riadu, zbytočne zaťažujú text. K odpočinku potrebujem "šup-šup" príbehy, kde to odsýpa, graduje, vyvrcholí - fakt rýchlo. A hlavne teraz, pri dvoch malých deťoch nemám čas na kvetnaté a dlhé reči okolo toho (ešte stále hovoríme o knihách...ak by niekoho chcelo napadnúť niečo iné).

No občas si moja hlučná duša burana a drsňáka sama zapýta niečo jemné, prírodné, tiché, tak vzdialené od hlučnej reality. Potrebujem ujsť do sveta fantázie, nechať sa unášať na vlnách rytmicky šumiaceho mora, sediac na obrovských skalách sledovať na obzore západ či východ slnka, spomaliť rozbehané vnútro, roztrúsené na štyri svetové strany.

A práve vďaka tejto knihe sa mi to podarilo. Dvaja smutní, malí chlapci ma vzali preč, na miesto, kde sa skutočnosť mení na fantáziu. A počas dlhých, dojčiacich chvíľ (momentálne sa u nás spí na prsníku) som sa občas pousmiala, pohnevala a, veru, i poplakala. 

Čo som akurát nevedela pochopiť... príbeh je prerozprávaný z pohľadu 12-ročného chlapca. Tak, ako mám doma dvoch puberťákov, dvoch pred bránami adolescentného veku, a ani jeden nerozpráva spôsobom, ako tí dvaja. A zmietajú mnou pochybnosti, či by tí moji synovci tomuto vôbec porozumeli:

"Dni sa krátia. Noci chladnú. Obloha tmavne, oťažieva nad našimi vyjavenými galganskými makovicami a my sa vzdávame, pretože opäť prišla jeseň, so zradným počasím a výbuchmi hnevu, jednofarebnými lejakmi, starými filmami a zemiakovými lupienkami hneď poobede a nekonečnými partiami Monopolov za neutíchajúceho bubnovania dažďových kvapiek."

Za normálnych okolností by som túto knižôčku s iba 197 stranami mala prečítanú za pol dňa. No tentokrát som si to práve chcela pomaly užívať a nasávať atmosféru Kanady vetu po vete, postupne sa topiť a vynárať v príbehu, celé dva týždne - plus mínus. Ale, poetiky už bolo tak akurát a keď mi deti dajú, už sa pustím do nejakého thrileru, opäť ten život trochu zburcovať. Každopádne, tento počin stojí za prečítanie každej dušičke, ktorá sa chce stratiť v spleti dlhých viet, privoňať si k vetru, vlhkej pôde, zatancovať si nahá v rytme bubnovania jesenných dažďov. 

Pozn. Mne po celý čas čítania znela v hlave jediná pieseň. Vypočujte si ju, zavrite oči a ocitnete sa na brehu. A pocítite to isté čo malý Luc, ktorý túžil splynúť s morom: 

Ali Čaja z Paláca

Úryvok z knihy na záver:

"Už viem, čo podnecuje jeho spevavú reč a hieroglyfické básne, ktoré si značí na papier. Podporujú ho v tom plavci. To isté platí pre jeho kresby: Luc sa snaží maľovať to, čo vidí a zažíva vo svojich snoch. Na základe týchto vízií vytvoril obrovskú fresku hlbočiny, prácu, ktorú, pevne dúfa, odovzdá budúcim generáciám čudákov, kompozíciu, ktorá, ak už nič iné, vyvolá rozruch medzi archeológmi v roku 5000."