Že spánok? To coooo

Hajaj, búvaj, zavri očká...:-)


Dnes vám zas popíšem niečo o mojom malom. A zas na popud kamarátky Heni (meno som samozrejme pozmenila, kvôli jej anonymite. Ale vďaka nej som začala písať tento blog :-)), ktorá sa neustále sťažuje, že jej maličký nespí :-). Tak moja, tak si prečítaj niečo o tom mojom spachtošovi:


Postieľka je síce pripravená, ale momentálne v nej spí ten zelený dinosaurus. To je to čudo v pravom hornom rohu :-)


Boli sme na výlete aj ostatnými čajkami z Paláca (áno, správne. Všetky sme trafené, len niektoré viac a niektoré menej, ale ja jediná sa s tým aj verejne pochválim :-)). Kým sa môj chlap prechádzal s malým na rukách po Alpinke, míňal kamarátkinho manžela so synom Maťkom (kým sa chlapi prechádzali, my "matky" sme chlastali (kofolu) a klebetili. Klasika!).
Každopádne, ako sa tak míňali, kamarátkin chlop sa vážne pozrel na malého Martinka (aj malého meno je samozrejme vymyslené) a zahlásil: "Nespí!" Čo môjmu chlapovi prišlo neskutočne smiešne a začal sa rehniť.
"Že spánok? A to cooo?" My si totiž užívame malého nespanie už nejakých desať mesiacov (s určitými výnimkami). 



Na prechádzke po Alpinke sme míňali partiu strieľajúcich "šialencov". A potom, že malý nechcel spať :-)

Pravdupovediac, môj malý poriadne spal iba v nemocnici...(keď tak nad tým rozmýšľam, dúfam, že mu nedávali nič na spánok, v dnešnej dobe je všetko možné...:-(), a aj to spal len prvé tri dni. To sme sa nevedeli poriadne prisať, trpeli sme návalmi hormónov (teda ja. Do plaču ma dostala aj reklama na vložky :-))...ale akonáhle sa mu podarilo nájsť môj obrovský melónik, poriadne naliaty mliečkom, už nepustil (čo keby mu náhodou ušiel?)
A po príchode z pôrodnice domov náš režim vyzeral asi tak: cicka, cicka, cicka, vreskooot, kriiik (lebo cicka odišla telefonovať s prírodou, alebo sa najesť. A niekedy ma môj chlap musel kŕmiť, aby nebol vresk), a potom ruky, cicka, cicka, cicka...kde je tam spánok? Správne, spánok na cicke. Moja mama "srandistka" mi pošepla:
"Polož ho, on bude spať ďalej...". Ta čo by som to nevyskúšala...položila som ho. Začal sa mrviť, mrviť, mrviť viac, ešte viac a do piatich minút bol hore (aj tak si myslím, že vydržal dlho, asi má bohatých rodičov, čo mu kúpili dlhé vedenie). A bolo po spánku...vreskoooot na najbližšie dve hodiny. Ani cicku už nechcel (asi sa urazil, ako som si dovolila ho položiť?).

Milovala som všetky tie rady na internete, diskusiách, časopisoch, knihách...ako bábätko v prvých mesiacoch len spinká, a pospinkajte si s ním (prečo to tomu môjmu uzlíčku nikto nepovedal? Už vtedy som prišla na to, že ignoruje všetky tabuľky a kalendáre, čo kedy má robiť a podobne). 
Nie! Nespinkal skoro stále. Skôr, skoro nikdy. Už keď bol veľmi unavený, zaspal na cicke. Desať, pätnásť minút a zas plač. (Raz nespal až dvadsaťštyri hodín. To už som bola vo fáze, skáčem z okna...:-(). Trvalo to tri týždne (Môj otec mi povedal, že tu niet inej pomoci, musím si zohnať  takú tú "plachetku", ako mali ženy kedysi a budem ho nosiť na sebe...) a tak som to teda skúsila. Vytiahla som šatku (ktorú som si zaopatrila už dávno, ale stále som sa akosi bála ju použiť. Čo ak malého polámem?). Naštudovala som si s internetom nejaké úväzy...najskôr na nečisto a potom, po dvadsiatom pokuse som vzala aj malého (na raty vrieskajúceho synátora), a opatrne ako čínsku vázu z dynastie Qianlong vložila do šatky. Držala som sa návodu, aby mu neupadla hlavička (všetci mi počas tehotenstva radili, ako správne držať bábätko pod hlavou. A ja som sa stále bála, že keď ho tak nebudem držať tak mu odpadne hlavička. Neodpadla našťastie...). 
A odrazu...Ticho. Môjho syna vypli... Kukla som do šatky a malý, spal. On naozaj, naozaj spal. Ako bábätko :-). Skoro som sa rozplakala od radosti. Prvé čo, som šla do kuchyne a najedla sa. Sama, bez toho aby mi niekto vkladal jedlo do úst, alebo aby som ho do seba hádzala. Mala som voľné ruky, voľné nohy...malého pri sebe...a on spal. 


Úžasný vznález tá šatka, vám teda poviem :-)

Asi hodinu pospal, ale pre nás? Obrovský úspech akoby sme zdolali Mont Everest. Mesačné dieťa pospalo hodinu v kuse...   :-). Odvtedy som sa bez šatky ani nepohla. Nikam. Ak malý spal, aj na záchod som s ňou šla (tým, že je dlhá 5 metrov, hádajte čo mi sem tam spadlo do misy? Našťastie to dieťa nebolo, ale šatku som musela prať častejšie...:-) Čo je nejaké pranie oproti hocakému spánku môjho bogárika :-)).
A ako je to teraz? Namiesto šatky máme manduku, ale v podstate je systém rovnaký. Ak malý spí cez deň dlhšie ako desať minút, vyhrali sme Jackpot. 
Darmo mu vravím:
"Chrobáčik, všade píšu, že musíš spinkať aspoň dvanásť, trinásť hodín denne. Tak píšu v totych múdrych časopisoch..." 
No to určite. Ešte mi niečo povedz... :-). 
Čo ak by niečo ušlo jeho veľkým očiam?


Šatka či klokanka? Jedno, hlavne že malý aspoň chvíľočku pospí. Veď, kde je lepšie ak nie na maminej hrudi?

A čo v noci? Mala som pár takých trápnych pokusov dať ho do postieľky. Ale nakoniec pre moje psychické i fyzické zdravie som si ho vzala k sebe (ťažký telocvik, každých desať minút v noci vstávať k totej postieľke...vybrať ho z nej, dať mu cicku, zas ho vrátiť do postieľky...nemala som na to nervy. Bola som nevyspatá, decko zrevané, chlop nervózny...). Chudnúť sa bude inokedy, šup ku mne, dida von a "zdychaj dzecko mojo". A zdychal. Síce sa budí v noci často, ale ja to nevnímam a spím. On je už veľký, nájde si čo treba a keď sa unaví, spí. Dvadsať krát v noci? Viac? Menej? Neviem. Lebo ja spím. 

Nedávno sme mali síce také obdobie...fúúúú. Nespal za sebou celý týždeň. Prvú noc som obetavo behala po byte a spievala všetky známe aj neznáme piesne (veď som sa na to pripravovala celé tehotenstvo). Druhú noc som sa len prechádzala a spievala. Tretia noc už bola ťažšia, ale ešte stále som to spevom zvládala. Štvrtú noc ma už entuziazmus začal opúšťať a do očí sa mi tisli slzy. V piatu noc som už nevládala spievať, len som sedela na fitlopte a ryčala spolu s malým. Na šiestu noc som kopla svojho chlapa, teraz je rada na tebe a pokúšala som sa spať (samozrejme, že to nešlo, tak som potichu vzlykala do vankúša a myslela si o sebe, že som tá najhoršia matka na svete :-(). Na siedmy deň sme objavili prvý zúbok. Na ôsmu noc sme sa konečne vyspali :-) (teda, v rámci možnosti. U nás je úspech, keď sa prežije noc bez pochodovania a spievania po byte. To, že sa len zobudí, prisaje a spí ďalej, je výborné :-)).  


Chuderku kolegyňku Kajku (samozrejme, tiež len umelecké meno) trápi len to, ako žena na materskej spí. Veľa nepospí, ale ak sa nájde systém, tak to ide. Teraz, po desiatich mesiacoch sa už ani nesťažujem. Ale stále mi príde vtipné, ak mi niekto povie, že mu dieťa cez deň nespí.  


Ale, aby som nebola len zlá. Náš chrobáčik nás veľmi ľúbi a preto chce každú sekundu tráviť prilepení na nás (konkrétne na mojich prsiach), ale raz za čas nám venuje tzv. bonus. Už, keď je veľmi, ale veľmi zlý, nepomáha ni cicka, ni šatka, ni ruky, ni "Bláznová ukolébavka", a dokonca ni Iron Maiden (to má odskúšané môj chlop. Musela som súrne k zubárovi a keďže muž prsia nemá, škoda, a nevedel ho uspať, zo zúfalstva si pustil hudbu nahlas. O dve minúty dieťa za zvuku bubnov, gitár a hlasu Brucea Dickinsona odpadol). V taký čas chlap vytiahne gitaru, nahne sa nad malého a začne si len tak brnkať a spievať vymyslené úspávanky (škoda, že sme si to nezapisovali, za tých desať mesiacov sme toho navymýšľali, bolo by toho aspoň na dva albumy). A za takého vybrnkávania náš bogárik zaspinká...:-). Od šťastia nevieme čo so sebou...normálne čo s voľným časom...pozrieme sa s úsmevom na seba...a každý sa vyberie po svojom. Ja si konečne vyložím nohy, vychutnávam si svoje Karo a otvorím si časopis ktorý nesie v názve buď dieťa, alebo matka, alebo ja (chcem sa dozvedieť novinky. Pousmejem sa, a hneď mi je jasné, že tie rady na toho môjho fungovať nebudú. Ale aspoň si rozšírim obzory.)... Môj chlap sa odprace do vedľajšej izby a hraje sa na rockovú hviezdu (elektrická gitara, kombo a už to valí...). Užívame si náš bonus, každý po svojom. A keď malý po polhodine dlhého spánku otvorí svoje krásne, veľké kukadla, a všetci oddychnutí šupneme sa do objavovania sveta (letí, letí lietadlo, kolo, kolo mlynské, hojda, hojda, spadla mačka z pôjda, varila myšička kašičku, ťapi, ťapi, ťapušky...atď. Super na tom mamičkovaní je objavovanie našej krásnej ľudovej kultúry :-). Ale aj tak je jeho najobľúbenejšia hra baran, baran buc do mojej kozy :-)). 

A zas musím tiež priznať, že sa to pomaly zlepšuje. Už sem tam aj pospí v kočiariku, keď sa pri západe slniečka pomaly prechádzame popri detskom ihrisku (Ja si užívam výhľad...malý čerstvý vzduch), sem tam sa mu podarí zaspať aj v autobuse...po našich úžasných košických cestách to drindá ako v kolíske). A keď si odmyslím to dvojhodinové uspávanie...je to lepšie. Ale, povedzme si úprimne. O chvíľu, ani sa nenazdáme a začne škola, a nebudeme ich vedieť z tej postele vyhnať. Ako potom budeme len spomínať na časy...keď nespali :-) 


"Jinak to nebude, jinak to nevidím" :-). Ale úprimne, kto z vás by vymenil takéto teplé vankúšiky za tvrdú postieľku?

 PS: Pred nedávnom sme boli spoločne aj s kámoškou Henou a jej pokladom a mojím pokladom, v podstate s celou bandou z paláca u jednej z kolegýň. Konala sa tam grilovačka...čerstvý vzduch je super. Mysleli sme si, že malý bez problémov zaspinká. Hmmm...No jasné. Tak malý Maťko čo nechce spinkať, o chvíľu hajal ako miminko...a náš ani len oka nezažmúril. Veď toľko nových ľudí...toľko vzruchov...až sa môj chlap rozhodol, že sa s ním v kočiari poprechádza po valale. O pol hodinu sa vracal...malý na rukách a tlačil prázdny kočiar. Ešteže máme o zábavu postarané :-)

PS2: A či sa nebojím, že si malý zvykne? Ani nie. Už ste niekedy videli dvanásťročného adolescenta, ktorý by sa chcel nosiť v nejakom nosiči, alebo zaspávať na cicke? Ja nie. A dokonca môj synovec č. 3, (vtedy mal ešte len päť rokov) si chcel dať klokanku na seba a nosiť malého sám. A ani ho nenapadlo, žeby sa chcel nosiť sám :-). 

PS3: Ani sa nenazdáme, deti vyrastú, a pri každom pokuse o zblíženie nás odsunú slovami "Jóoj mami, nerob". Užime si ich, nosme ich, dojčíme ich, spime s nimi, kým je čas...:-). Čas je neúprosný... 


Komentáre

  1. Takze sialena banda hej? Tak to ti velmi pekne dakujem.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ako by si to nazvala? Decko uspávam a odrazu BUUUM :-). Nevadí. Ale potom aspoň dakus pospal

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ha! Jako u nás doma, teda řekla bych, že u nás to možná bylo o trochu lepší, a to jsem si kolikrát stěžovala, že náročnější dítě na spánek neexistuje ;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No priznávam, že aj u nás sa to zlepšuje. Už sa nebudí stokrát za noc, len keď má zlé sny alebo je chorý, alebo cez deň zažil ťažké situácie. Niekedy už ani didu netreba len sa pritulká, nechá pohladkať a spinká ďalej. Ale tie začiatky boli naozaj fuuu, no som rada, že sme spoznali kontaktné rodičovstvo, lebo s ním to šlo oveľa jednoduchšie. Tie reči, nerob to, zvykne si, rozmaznávaš, dneska sa s chlapom smejeme. Aj nad tým, ako sme sa báli, či je malý v poriadku, že nechce spať a nechce byť sám. Jasné že je. Len je iný. Koľkokrát som si vravela, že kde sú rodičia s podobným miminkom... a postupne ich spoznávam. AJ vďaka blogu :-)

      Odstrániť
  4. A Iron Maiden není na spaní špatný nápad, syn mi v šátku pravidelně usíná při black metalu a nějaký ten hevík by ho taky určitě uspal :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jaj, už sme mysleli, že sme jediní tak správne šľahlí :-). Ide o to, že metalová hudba je rytmická a má veľa opakovaní, tým pádom to tie detičky fakt uspí. Ako som potom písala v iných článkoch o metalovej hudbe, moja kolegyňa povedala, že deti, ktorých rodičia počúvajú metal "sú divné". Pre mňa bola divná ona, ale to je o inom. Dokonca vraj rocková hudba podporuje mozgové bunky rovnako ako aj vážna hudba a v podstate každá hudba. Myslím, že je jedno čo tým deťom púšťame, dôležité je aby mali kontakt s hudbou a tancom. Oni sa zabavia stále :-)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne

Známy neznámy Raffaelo

Telepatia, čítanie myšlienok, alebo iba čistý signál?