Známy neznámy Raffaelo

"Čas je pomstychtivý bandita, ktorý ukradol krásu našich bývalých ja."

Raffael Santi

Priznám sa, do umenia sa vôbec nevyznám. Nerozoznám umelecké dielo od obyčajnej mazanice, a najmä tie moderné obrazy mi nič nehovoria. A nejedná sa iba o výtvarné umenie ale aj s architektonickými slohmi mám problém. Ja viem, ja viem. Fuj, hanba mi! A dvakrát tak, pretože sa netajím tým, že milujem históriu. Avšak viac ako architektúra ma skôr zaujímajú udalosti, literatúra a historické postavy. Ale ver mi, po múzeách, zámkoch a hradoch sa skutočne túlam rada.

Ale zas aby si si nemyslel, že som úplný buran, existuje výnimka vo výtvarnom smere, ktorá je môjmu srdcu blízka. A tou je, renesancia. Obdivujem a doslova híkam nad dielami Michelangela a Leonarda, a rozmýšľam, či také diela vôbec dokáže človek vytvoriť. To boli skutoční géniovia. Freska v Sixtínskej kaplnke či Mona Lisa sú pre mňa tie najúžasnejšie skvosty. Keď som sa prechádzala uličkami Florencie, doslova som cítila duchov týchto velikánov, ich dych na mňa číhal v každom kúte. 

Do tejto skupiny ale patrí aj iný umelec a práve o jeho živote hovorí kniha, ktorú ti chcem dnes predstaviť:

Raffael

Rolando Cristofanelli

O knihe:

"Chcel som sa učiť maľovať a písať. Farby vo mne vzbudzovali nadšenie. Keď som ich otcovi pripravoval, zdalo sa mi, že robím čosi nádherné. V otcovi však táto práca nevzbudzovala nijaké mimoriadne pocity. Príprava farieb bola preňho niečím celkom obyčajným, čo robil preto, lebo musel a nie preto, že mu to spôsobovalo radosť. No pre mňa mala každá farba - keď som ich roztieral s olejmi a výťažkami z rastlín, keď hustli a hutneli - zvláštny vzhľad, svoj charakter, svoj život. Neobyčajne ma to vzrušovalo. Objavoval som zakliatu krajinu. Farby sa vo mne rozoznievali ako tóny a mal som pocit, že ma tá hudba unáša..."

Životopis jedného z najvýznamnejších umelcov šestnásteho storočia. Renesancia zažíva svoj najväčší rozmach. Umelci sa vracajú k antickej kultúre a preberajú z nej množstvo prvkov. Do popredia sa dostáva individualizmus a umelci podpisujú svoje diela. Do tejto doby sa narodil aj umelec, ktorý za svoj relatívne krátky život vytvorí niekoľko nesmrteľných diel nevyčísliteľnej hodnoty.

Raffael Santi sa narodil v roku 1483 v Urbine v Taliansku. Matka mu umrela, keď bol ešte dieťa a vychovával ho jeho otec, ktorý bol síce taktiež maliarom, no bez väčších ambícii, čo mladý a ctižiadostivý Raffael nevedel pochopiť. Už od detstva vedel, akou dráhou sa chce vydať, avšak rodné mesto mu bolo malé a tak sníval o tom, že sa raz dostane do učenia k majstrovi Peruginovi do Perugie. Po smrti otca sa dostáva do starostlivosti strýka Simona Ciarla. Ten nakoniec splní chlapcov sen a pomôže mu dostať sa tam kam chce, aby sa Raffael naučil väčšiemu umeniu.

Učenie Perugia sa mu ale zdá nemoderné, a chlapec nemôže umelecky rásť, a tak sa stáva iba jedným z pomocníkov majstra. Netrvá dlho a mládenec začína byť opäť nespokojný. Medzi starým pánom a Raffaelom začínajú vznikať nezhody. Mladého muža viac ako zastaralé metódy láka moderné umenie a túži sa dostať vyššie. Do Florencie. Nakoniec sa mu to podarí vďaka mecenášom z domova, ktorí mu pomáhajú aj finančne aj príhovorom u šľachty mesta. Avšak prebiť sa k zaujímavým projektom v meste, kde sa v tej dobe nachádzajú velikáni doby, ktorí dostávajú najväčšie a najkrajšie steny na svoje fresky, je nemožné. 

Na nedostatok objednávok sa síce nemôže sťažovať avšak iba ako maliar portrétov mešťanov a obrazov madon. Keď si uvedomí, že vo Florencii nemá šancu urobiť dieru do sveta, odchádza do Ríma, kde má väčšie šťastie. Obľúbi si ho pápež Július II, ktorý ho poverí freskovou výzdobou niekoľkých vatikánskych miestností. Okrem nich namaľuje aj portrét samotného, umierajúceho pápeža. Našťastie si umelca obľúbi aj pápežov nástupca Lev X a vezme  ho pod svoje ochranné ruky. 

Keďže Michelangelo (tu nazývaný aj Florenťan) sa v Ríme neteší veľkej obľube pre svoju nevrlú a tvrdohlavú povahu, z Raffaela sa stáva hviezda, zákazky sa iba hrnú, stáva sa z neho vážený občan. Otvára si vlastnú dielňu s pomocníkmi, ktorí mu pomáhajú s plnením objednávok. Avšak nevie povedať nie, a na plecia si nakladá viac, ako dokáže uniesť. Umiera vyčerpaním a zlyhaním srdca v mladom veku.

Pozn. Kniha Raffael vyšiel v reedícii, prvý originál v taliančine vyšiel už v roku 1971 a v slovenskom preklade prvýkrát v roku 1986.

Moja mienka

"Smútok zvyčajne sídli v očiach, ale tie moje sa ani najmenej nehodia na to, aby ho hostili či vyjadrovali. Sú veľké, doširoka otvorené. Tvár mám dokonale oválnu, pokojnú, bledú. Nosím dlhé vlasy, až po plecia. Keď mi oči zažiaria, odzrkadľuje sa v nich môj sklon pozerať na svet s dôverou. V nijakom prípade nie som čudný chlapec, za akého ma vyhlasujú niektorí príbuzní, jednoducho si neželám, aby sa ktokoľvek miešal do mojich záležitostí. Cez lásku k maliarstvu si hľadám svoju cestu. Predstavy, ktorým sa oddávam, sú jasné a reálne, chcel by som ich spracovať ešte zahorúca."

Vždy keď čítam nejaký životopis alebo knihu na základe skutočných udalostí, musím ju konfrontovať s internetovými informáciami, či sedia fakty, historické udalosti, aj osoby a obsadenia. Nehovoriac o tom, že si musím pozrieť pozrieť aj spomenuté diela, aby som si vedela dej lepšie predstaviť. Tak sú pre mňa postavy bližšie a niečo sa aj naučím. Preto tieto knihy čítam dlhšie ako vymyslené príbehy. 

Kniha bola pre mňa príjemným úletom do histórie a prechádzkou malebnými uličkami Talianska. O to viac, že som v týchto miestach už bola aj reálne, niektoré miesta som si aj pamätala a vedela predstaviť aj bez googla (iba škoda, že sa mi kdesi postrácali aj dôkazové fotografie, ktoré by sa mi do článku neskutočne hodili :-((().

Ale Raffael, musím priznať, hoc mal neskutočné nadanie a ctižiadostivosť, jeho postava ma zarmútila. Je to síce subjektívny postoj, ale určite by z nás priatelia neboli. Bol presne ten typ človeka, akého veľmi neobľubujem. Robil iba to, čo od neho spoločnosť očakávala, aby si neznepriatelil okolie, prispôsoboval sa jeho manierom, Bol to pokrytec, ktorému záležalo na tom, aby v očiach ostatných vyzeral dobre. No jeho duša trpela. Cítila som nespokojnosť, čo je inak aj vidieť na samotných výtvoroch z ktorých srší akýsi smútok. Ja viem, umelci nie sú tak úplne "kompletní", to už je riziko podnikania. A v tom sa mi práve viac páčila postava Michalangela, ktorý stále ostával sám sebou a ktorým sám Raffael navonok pohŕdal, hoc jeho prácu neskutočne obdivoval a mnohokrát sa nechával aj inšpirovať. 

Bohužiaľ, išiel sám proti sebe a presne tak aj skončil. Jedinú radosť mu robilo, keď pracoval sám pre seba, keď maľoval tak, ako to cítil a chcel, nie ako to chcelo okolie, keď mohol byť sám sebou. A to robil iba zavretý medzi štyrmi stenami, kde ho nevidel nikto iba jeho najlepší priateľ Gerino, ktorý jediný mu povedal z očí do očí, čo si o tom všetkom myslí. Tak presne vznikol aj jeho autoportrét na ktorom je presne vidieť (teda aspoň podľa mňa) jeho frustráciu a vnútorný boj s démonmi, ktorých si sám vytvoril. 

Samotný autor sa narodil o niekoľko storočí neskôr ako ústredná postava jeho knihy, a zhostil sa skutočne neľahkej úlohy. Dostať sa do mysle človeka, po ktorom nám ostali iba nesmrteľné diela nie je jednoduché. Či bol Raffael aj v skutočnosti taký, ako ho autor uvádza, to netuším. Snažila som sa nájsť aj nejaký film, dokument o tomto velikánovi, ale, bohužiaľ, našla som len niečo v angličtine alebo taliančine. Aj keď som si niečo pozrela, nerozumela som ani ň. 

Avšak tento maličký detail na atraktívnosti knihy vôbec neuberá a určite stojí za to, dozvedieť sa niečo o dobe v ktorej žil a v konečnom dôsledku aj o samotnom umelcovi. 

Odporúčanie

"Miništrant, lebo som sa ku každému správal úctivo, nikdy som neohŕňal nos, ani som sa na nikoho neosopoval. Miništrant, lebo som bol pokrytec, podlizovač a prácu som sa usiloval získať nie vždy čestnými prostriedkami. Ak som niekomu, kto mi pomohol získať nejakú objednávku, daroval obraz, dopustil som sa čohosi dosť pochybného."

Myslím si, že by sa mohla páčiť každému, kto má rád beletrizované životopisy či samotné obdobie renesancie. Kto sa rád vydáva na púte do minulosti, aby sa niečo naučil, zabavil, oddýchol si, spoznal bližšie umelcove diela, aj jeho ťažkú náturu.

Sixtínska madona

Rafaelo autoportrét

Top 20 Raffaelových portrétov / Zdroj YouTube

Ali Čaja z Paláca

Úryvok z knihy na záver:

"Ja som bol teda otrokom spoločnosti, ktorá ma vytvorila, on bol slobodný človek, ktorý si mohol všetko dovoliť. Kým som však ja vo Vatikáne mohol ostať, on sa musel presťahovať k bitúnku, do domu istého mestského drába, kde nebol ani záchod, ani studňa. Štyri napoly zrúcané steny, veľa mačiek, myší, pavúkov, komárov podľa ročného obdobia a málo svetla. Tam priviedla Florenťana namyslenosť a vytrvalé úsilie zachovať si nezávislosť aj za cenu nerešpektovania spoločenských noriem."