Aj ja som si vravela, že NIKDY nebudem matkou

"Ži a nechaj žiť nezacláňaj, nebráň, Cháp aj iných, viac môžeš nájsť."
Marika Gombitová - Ži a nechaj žiť 

Dopredu ťa varujem, v dnešnom článku bude najfrekventovanejším slovíčkom NIKDY. Takže, ak sa pri ňom nechceš nudiť, zahraj si s partnerom (alebo kamarátkou) hru s fľaškou a pohárikom a pri každom tomto slove jeden lupsni do seba. Ku koncu článku budeš na šrot a už ti bude jedno, čo som dnešným výlevom vlastne chcela povedať.

Je to normálne, ani ja som nechcela


Keď si občas čítam tie blogy mladých žien (dievčat), ktoré ešte neprekročili vek tridsať rokov a sú úplne presvedčené o tom, že sa nikdy, NIKDY nestanú matkami, chytá ma záchvat smiechu. Ak by som pred siedmymi rokmi poznala slovo BLOG a jeden taký obhospodarovala svojimi dumkami, takýchto článkov odo mňa by bolo viac ako sto. Aj ja som vedela, že deti nie sú spojené s mojim osudom. Že som predurčená na veľké veci, že pôjdem zachraňovať životy, deti do Afriky, zasvätím svoju prácu bojom o svetový mier. Ver, never, už som si balila veci a chystala sa do sveta, ktorý bol na mňa pripravený. 

Poviem ti pravdu, necítila som sa na materstvo. Chýbal mi cit pre deti, nerozplývala som sa nad kočíkmi iných mamičiek, detský plač mi liezol krkom a dvíhal žlč. Matky, ktoré svoje deti dojčili, nosili by som najradšej zlynčovala na námestí na výstrahu ostatným, prepnutým ženským. Jednoducho som to nechápala, ako jedna normálna, racionálne uvažujúca žena sa môže zahrabať po krk do plienok a detských hovienok (nakoniec som sama nosila TU, dojčila TU, plienkovala).


Nie, toto nebol život, aký by som si predstavovala. V tridsiatke. V tridsať trojke. Nebola som materský tip. Ale na druhej strane som mala veľa synovcov a svoje ťuťuťu muťuťu obdobie som si vyčerpala na nich. A že som teda bola skvelá teta, to si priznám. Tí chlapci boli v kuse na nejakom výlete, divadelnom či filmovom predstavení, stále keď sa v Košiciach niekde niečo šuchlo, už sme boli tam. A vieš čo bolo na tom najlepšie? Že som ich potom vrazila matkám do rúk, otočila sa a išla žiť svoj skvelý, bezdetný život. Trápne reči okolia som mala neustále na pretrase:

"Keď vidím, ako sa hraješ so synovcami som presvedčená, že budeš skvelá matka."
"Škoda, že nemáš svoje. Vôbec sa ti nežiada?"
"Ale už máš na to vek. Kedy chceš rodiť, v štyridsiatke?"
"NIKDYYYY!"

Kdesi hlboko vo svojom vnútri som mala kontrolku, ktorá mi nahovárala, že ja by som bola tou najhoršou matkou na svete, a žiadne dieťa si takú matku nezaslúži.
Aj keď po našom kníhkupectve v Paláci pochodovalo množstvo matiek, ktoré by som mohla zaradiť do kategórie: "Panebože, do čoho si to vložil dôveru a nevinnú detskú dušičku?" Niektoré skutočne ašpirovali na titul "Najhoršia matka roka!" Brrr, ešte teraz ma striasa...  

A vieš čo si myslím? Že je to normálne. Ak vyslovene nie si "materský typ" od narodenia (lebo aj také ženy sú, poznám pár), je úplne v poriadku v dvadsiatke, či dokonca aj v tridsiatke objavovať samého seba. Ignorovať akési pravidlá, ktoré si niekto vymyslel, lebo kedysi sa to takto robilo. Aj keď nemáš partnera, život sa dá užívať. "Prdať" na to čo si myslia iní, spoznať svet, zistiť čo mi robí dobre, nájsť si svoju cestu. Pretože sa to dá. Pretože je to len a len tvoja voľba a ja ti držím palce. 

Ale čo ti chcem povedať, nikdy nehovor nikdy. Aj to, že NIKDY nechceš dieťa zmeň na: "teraz určite nie, lebo mám niečo iné na práci." Pretože z vlastnej skúsenosti ti ja, ako jedna z teba, môžem povedať:


Niekedy nám dôjde počet bateriek v kontrolke NIKDY


Jedného, krásneho dňa sa ale tá kontrolka vypla. Asi jej došli baterky, alebo čo... Raz v noci sa mi prisnil divný sen, nad ktorým som musela premýšľať pár dní (nejdem sa teraz o tom sne rozpisovať, to by sme tu boli na dlho, ale poviem iba, že je zakomponovaný v mojej knihe, ktorá pevne verím, tohto roku uzrie svetlo sveta). Svojho chlapa som raz ráno prekvapila vetou:

"Asi chcem dieťa, či čo."
"Teraz??? Nepočká to? Musím do práce!"

A pred bránou tridsať päťky som porodila svoje dieťa. Cez všetky tie moje reči z mladosti, že ja to nedám, nechcem, nezvládnem, budem zlou matkou, chúďa duša ktorá sa rozhodne ku mne prísť a podobne, som priviedla na svet zdravého synčeka. 

Bola to dlhá cesta, ktorou som si musela prejsť. 
Bola to dlhá cesta, na ktorej som sa veľa naučila. 

Môj syn je môj najlepší priateľ, môj zmysel bytia, môj celoživotný učiteľ. Objavila som veci, o ktorých som ani netušila že v sebe mám. Odrazu som držala v náručí malé dieťa bez strachu a kŕčov, že mi vypadne z rúk, alebo že mu odpadne hlavička, ak ho zle chytím. Bola som zavalená niekoľkými druhmi ľudských výlučkov, a vôbec mi to nevadilo. Neviem, či to mal na svedomí deficit spánku, dočasná hluchota od neustáleho plaču (a že ten môj syn bol skutočne uvrieskaný a ešte stále je), laktačná psychóza, alebo množstvo hormónov, ktoré kolovali mojimi žilami. Ono to v podstate bolo jedno, hlavné bolo že som to prežila ja, môj chlap a samozrejme, moje dieťa. Aj napriek mojim rečiam z minulosti. 

Nie, nemyslím si, že som najlepšia matka na svete ani teraz. Nemyslím si, že patrím do kategórie "Matka roka", preboha, diskvalifikovali by nás hneď v prvom kole, pretože ako poznám svojho syna, už hneď na začiatku by spustil svoj obligátny rockový koncert a prekričal by aj policajné sirény. (A darmo by som vysvetľovala, že my vychovávame budúceho držiteľa ceny Grammy v kategórii METAL.) Som iba obyčajná matka, ktorá sa riadi svojim inštinktom (najlepšia mama pre svoje dieťa TU).

Apropo:
Každá matka si počas svojho materského života povie: "BOLO MI TOTO TREBA? NEBOLO BY MI LEPŠIE SAMEJ?" A priznám sa, nie raz. Hlavne vo vypätých situáciach, keď už má chuť skočiť šípku zo šiesteho poschodia. Ale tieto poznámky nemajú nič spoločné s tým, že by to reálne aj chcela. Každá matka totiž potrebuje oddych. Po pár minútach spánku a relaxu potom povie: "TO NIE JE PRAVDA, TO SOM NIKDY NEPOVEDALA. :-)))" 


Rodiť v GERIATRICKOM veku? NIKDY!!! 


Zas jedno z mojich predsavzatí. Keďže sa mi Ošo narodil už v dosť pokročilom, pretože som mala dostatočnú zásobu bateriek do kontrolky, povedali sme si, že ak druhé, tak hneď. Ak si môj stály čitateľ tak vieš prečo to nešlo, ak nie, tak len v rýchlosti. Môj syn buď kričal alebo bol nalepený na mojej hrudi, takže plodenie súrodenca nebolo možné. Tak som chlapovi navrhovala, aby mi nechal svoje trenky pri práčke a ja predtým, než budem prať si to skúsim aplikovať dovnútra cez ne. Ale bola som natoľko unavená, že som sa k práčke ani nepriblížila, a poväčšine pral on. Takže táto cesta sa skončila skôr, ako začala. Ale akosi zázrakom sa mi podarilo otehotnieť keď mal malý dva roky. No osud to zariadil inak, a tak sme sa dohodli na jedináčikovi. 

Keď sa Ošo začal pýtať na súrodenca, vysvetľovali sme mu, že to už nepôjde, lebo maminka aj tatinko sa pomaly pripravujú na dôchodok a na bábätko už nemajú čas (bociany už k starcom nelietajú :-))))))). Ale on, akosi záhadne, od augusta iba o babätkách točil, stále dookola, tak sme ho v tom nechali. Však on raz prestane... keď príde do puberty. 

Keď sa mi v novembri neprišla pravidelná návšteva, zľakla som sa, že už prichádza menopauza. Aj keď na také niečo mám ešte času habadej, si myslím, človek nikdy nemôže vedieť, čo sa deje v jeho tele. Ale potom som si zo zvedavosti opiškala papierik na meranie HCG. Pri pohľade na jeho výsledok som vytreštila starecké oči, skoro som vypľula zubnú protézu, a prešedivelé vlasy sa mi postavili dupkom. Nuž, občas sa aj tým najpozornejším ľuďom stane HUPS
A ja si už tisíckrát mohla povedať, že NIKDY. 

Samozrejme, že mám trochu obavy, vzhľadom na vek, ale aj na iné faktory letiace okolo môjho balkóna, ale tie mi k pokojnej duši nepomôžu. Ostáva mi len dúfať a veriť, že všetko skončí pre nás šťastne. Aj keď doktori majú na tieto veci svoj názor, verím že opodstatnený, ale ja som odhodlaná nezapísať sa im do štatistík v tých záporných číslach. No zas si musíme iba počkať, čo na to povie príroda. Tá má vždy posledné slovo....

Ale POZOR!!! My s mojim chlapom patríme medzi šťastlivcov, ktorým sa podarilo prísť k dieťaťu prirodzenou cestou. Obaja sme zdraví (fyzicky myslím, psychika sa neráta). Bohužiaľ, poznám veľa párov, ktorým sa toto nepodarilo, aj keď sa snažili už pred tridsiatkou. Môj článok nemá byť odborným pohľadom na to, že stačí pár hodín sexu a dieťa je na svete. Ak máš ty, či partner skutočné zdravotné problémy je lepšie nad materstvom začať uvažovať oveľa skôr, alebo potom úplne vôbec. V dnešnej dobe kvalita spermii chlapov padá aj v závislosti nad nosením mobilov po vreckách a držaním notebookov na kolenách. Obávam sa, že časom splodenie dieťaťa bude náročnejší proces takže na to pozor, my sme ešte stará generácia... 
Aj preto ja svojmu synovi venujem na 17-tku prepichnuté kondómy :-)))))))!!!


Pár slov na záver


Snáď som ťa týmto dnešným, oveľa dlhším článkom ako som predpokladala, neunudila alebo neopila k bezvedomiu. Preto to ukončím a do posledných pár bodov zhrniem svoje postrehy a rady ku ktorým som rokmi dospela. Je to taká, moja neoficiálna cesta, k spokojnému prejdeniu materstva bez ujmy na zdraví, rozbitej hlavy na dlažbe, či prevencia pred zabitím partnera. 

  • Je normálne, že v mladosti máš iné sny ako rodiť deti. 
  • V dvadsiatke a aj v tridsiatke sa so životom iba zoznamuješ, a nie každý je pripravený mať pri tom zodpovednosť aj za iný život.
  • Najväčšia chyba je mať deti v období, keď na to nie si pripravený, ale ručičky na hodinkách ukazujú že by si mal.
  • Pre deti sa rozhodni len a len preto, lebo to chceš ty a nie okolie.
  • Zatiaľ žijeme v slobodnom svete a môžeme sa ešte rozhodovať za svoje telá. Ak nie tak nie, ale dobre si to rozmysli. Telo máš predsa len jedno a aj to má záručnú lehotu. 
  • Nikdy nekonaj za chrbtom svojho partnera, nenúť ho, musí to chcieť aj on. Ak on nechce a ty áno, radšej vymeň partnera. 
  • Horšie ako žiadne dieťa je nechcené dieťa, týrané dieťa, nemilované dieťa!!!!!!!!!!!
  • Žena-matka nie je stroj a keď sa bábo narodí už nebude čas na utieranie zadku aj partnerovi. Práve naopak, ten sa musí naučiť, že občas bude mať jeho žena plné ruky práce a občas ju bude musieť nakŕmiť. 
  • Každá matka potrebuje denne aspoň pol hodinu na seba (kávu, knihu, vaňu, masáž, beh, relax, telefonát s kámoškou, fľašu hruškovice s diazepamom...).  
  • Na dieťa musia byť dvaja plní ľudia. Veľa vecí pôjde na chvíľu bokom, ale dieťa skoro vyrastie a potom sa k nim dá smelo vrátiť.
  • Materstvo nie je záťaž, ani koniec sveta a života. Je to škola a dieťa je učiteľ. 
  • Vďaka materstvu v sebe objavíš netušené možnosti a svoje nové stránky. Ja som napríklad začala blogovať. Predtým som ani netušila, že sa to dá. Dopísala som svoj román a chystám sa dokončiť ďalší. Ale či vyjde aj knižne, to je dobrá otázka aj na mňa...
  • Bohužiaľ, variť som sa nenaučila ani po piatich rokoch...

No, a to by bolo na dnes teda skutočne všetko. Ak sa ti môj článok páčil, nalaď si ma aj nabudúce, chystám aj ďalšie články o svojom, medicínsky nazvanom, geriatrickom tehotenstve. Ak som ťa urazila, alebo sa ťa dotkla tak sa ospravedlňujem, nemala som to v úmysle, ale taká bola moja cesta a ja sa za ňu nehanbím. Nikoho neovplyvňujem, ani sa nikomu nevysmievam za jeho názory, lebo ja som nebola iná. Rešpektujem slobodnú vôľu človeka pretože aj ja si žijem podľa svojho.


Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:


"Je krásne vedieť, že moja vlastná budúcnosť a s ňou i budúcnosť vecí a ľudí okolo mňa je do určitej - hoci malej miery - závislá od mojich rozhodnutí." 


Viktor Frankl

Komentáre

  1. Skvělý, boží, fantastický! Tohle by si měla přečíst každá máma, která tápe, jestli udělala dobře, že se rozhodla být matkou :). Jak já se těším na to, až budu babičkou, pohlídám, pomazlím a šup vrátit rodičům :D, taková bezstarostná zodpovědnost, která mi u rodičovství trochu chybí, i když svoje děti moc miluju :).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne. Ano, tiez sa tesim ze sa raz stanem babkou a konecne budem moct aj rozmaznavat nielen vychovavat. A pojdem detom na nervy lebo budem obchadzat ich zakazy 😂😂. Avsak budem musiet Osa prinutit aby sa deti zacal plodit skor ako ja lebo sa vnucata nikdy nedockam 😂😂😂.

      Odstrániť
  2. Najhoršie na tom všetkom je počúvať tie reči, že "už je čas" a "ja v tvojom veku"... Keď si predstavím, že mám 27 (za chvíľu 28) a nemám ešte ani vlastný byt (ďakujem ti Slovensko za tak krásnu minimálnu mzdu, ktorou nás obohacuješ), lebo z výplaty si buď môžem dovoliť podnájom alebo jedlo, ale v žiadnom prípade nie oboje súčasne... K tomu všetkému som navyše momentálne šťastne slobodná.. No nech rátam jak rátam, ale u mňa dieťa pred 30-kou tiež nehrozí. Nedovolila by som si nikdy priviesť na svet človiečika, keď sa zatiaľ nemôžem postarať ani sama o seba. A povedzme si pravdu, aj hľadanie toho správneho chlapa, ktorý by stál za to šírenie našej spoločnej genetickej informácie, istý čas trvá :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jaj Žužu a toto je presne ten druhý problém. Mladšie ročníky, ak náhodou nezdedili nejaké statky po starých rodičoch to majú fakt že ťažké. Ja to poznám, hypotéky, pôžičky, ako píšeš minimálky, podnájmy, a kde má ešte priviesť na svet dieťatko keď sám človek nemá čo jesť. A o chlapoch mi hovor, ja neviem kde a komu sa mám poďakovať, že sa mi do cesty pristavil ten môj :-). Mala som šťastie, ale keď vidím chlapov našej generácie, samé ešte na úrovni dieťaťa, no otehotní s niečim takým a staraj sa nie o jedno ale o dva babatečka.
      Tie reči o tom "ja v tvojom veku a je čas" ber jedným uchom dnu a druhým von. Je to tvoj život a ako vidíš na mne, nič nemáš stratené. Radšej počkať a užívať si to potom o to viac, ako sa ponáhľať a stresovať sa nad tým, kde zajtra skončíš.
      Ďakujem veľmi pekne za komentár a držím palce. Verím, že sa situácia zmení k lepšiemu a časom budeš na svojich článkoch zarábať ťažké peniaze :-))))

      Odstrániť
  3. Príde mi vtipné, že často práve ženy, ktoré o sebe tvrdia, že nie sú super matky nimi sú, zatiaľ čo tie, ktoré si to myslia sú často úplne mimo :-D :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Teraz neviem do akej skupiny podľa teba patrím :-DDDDDD. Ale pravdou je, že veľa žien spozná samú seba až po narodení dieťaťa (a ak nie tak už nikdy). Bohužiaľ, ani jedna z nás, či si to už pripustí alebo nie, nie je dokonalá a stále sa len učí. Hľadá, skúša, učí a objavuje. Ak nejaká o sebe povie že je "supermatka" je načase vyhľadať pre ňu dobrého psychiatra.
      Ďakujem za komentár :-)))

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

Ako by vyzeral svet, ak by ženy vládli neobmedzenou SILOU?

...ale nemôžem povedať, že som to neskúsila!!!