Dystopia, či budúcnosť?

"Žiť ako kvietok umelý a čakať kým ma niekto opelí,   byť milá a dobrá, to radšej nie, dúfam že sa mi to nestane!"

Jana Kirchner - Žienka domáca

Som prekvapená, čo so mnou toto tehotenstvo robí. Mám chuť pozerať filmy, seriály a čítať knihy, ktoré som predtým prehliadala a tvárila som sa že neexistujú. Pre istotu, aby som sa nekazila negatívnou energiou, ktorá z nich sálala. Čiže  o knihu (ale neopomenúc i seriál), ktorý ti dnes chcem priblížiť (aj keď je v poslednej dobe dosť slávny aj bez toho) by som pred pár rokmi ani pohľadom nezavadila. Začínam mať obavy, aké to dieťa bude, no dobrým znamením je to, že ma pri cesnaku nenapína ako normálne (upíra teda s najväčšou pravdepodobnosťou nečakám).

A skutočne netuším, či dnešný článok bude viac o knihe, alebo o mojich dumkách, nechajme sa prekvapiť, vzhľadom na to, že je dnes medzinárodný deň žien. Určite mi k tejto niečo v súvislosti s knihou napadne. Tento titul je totiž plný toho, ako degradovať človeka-a obzvlášť ženu.

Príbeh Služobnice

Margaret Atwood

O knihe:

"Existuje viacero druhov slobody, nielen jeden, vravieva Teta Lýdia. Sloboda rozhodnúť sa pre niečo a sloboda od niečoho. V dňoch anarchie to bola sloboda pre. Teraz vám dali slobodu od. Nepodceňujte to."

Pod zárukou falošnej bezpečnosti, moc do rúk prevzali muži-velitelia, ktorí nastolili tvrdú diktatúru. Zo Spojených štátov sa stala republika Gileád, patriarchálna totalitná spoločnosť, ktorá ženy uvrhla späť do stredoveku. Zo dňa na deň sa celé ženské pokolenie muselo vzdať zamestnania, kariéry, zablokovali im bankové účty, kreditné karty, museli sa vrátiť domov a starať sa o domáci krb. 
Celé toto opatrenie malo byť za účelom zvýšenia opatrnosti, nastolenia poriadku a hlavne, zvýšenie počtu detí. Ženy z akéhosi neznámeho dôvodu nevedeli otehotnieť, celková pôrodnosť a počet zdravo narodených jedincov sa radikálne znížil, začalo hroziť úplne vymieranie krajiny. Tie posledné ženy, ktorým táto schopnosť ešte ostala boli násilne oddeľované od svojich rodín a priraďované do významných rodín. Tieto "umelé maternice" mali iba jednu povinnosť. Priviesť na svet potomka cudzím ľuďom, odovzdať im ho a ísť do ďalšej rodiny.  

"Sme maternice na dvoch nohách, posvätné nádoby, pohyblivé kalichy."

Moja mienka

Veľakrát som čítala, že román Atwoodovej by mal byť ženský počin k Orwellovmu 1984, ale, priznám sa, ten som nečítala, nemôžem to porovnať. Dnes môžem vyjadriť pocity iba k tomuto príbehu.

Dystopický román o tom, čo by sa mohlo udiať s "normálnym životom", ak by moc do rúk vzala hŕstka fanatických bláznov, ktorí by mohli skutočne všetko, mali neobmedzenú moc a podporu väčšiny obyvateľstva. Ak by sa do sŕdc vkradol strach, ktorý im nedovolí brániť sa, či myslieť racionálne-ľudsky. Ako by to dopadlo, ak by ľudstvu niekto zabránil v prístupe k informáciám, zakázal čítať, vzdelávať sa, myslieť. Totiž ONI vedia, že ak niekomu vezmete všetko, rodinu, nádej, lásku, a ostane mu už len krehký život, ktorý môže v mžiku sekundy skončiť, majú ho v hrsti. Môžu si s ním robiť čo len chcú a nikto sa nepostaví na odpor.

A práve toto bolo ústrednou myšlienkou Gileádu, krajina v ktorej sa odohráva dej knihy, ktorá vyšla už v roku 1986, no do väčšieho povedomia (minimálne toho môjho) sa dostala až teraz, vďaka seriálu. 

Keďže mám momentálne viac času vďaka PN a kým je môj Ošo doobeda v škôlke, i ja som si ho teda zapla, skôr z nudy ako zo zvedavosti. No, veľmi rýchlo som sa na neho namotala a behom troch dní som zhliadla všetko, čo je momentálne u nás prístupné. A riadne ma nahnevalo, že zatiaľ iba druhá séria a ešte sa načakám, kým k nám dorazí tretia (pevne verím že posledná). A preto som skončila s rukou v knihe, lebo chrobák zvedavosti sa mi zahlodal do mozgu a ja som potrebovala vedieť, ako to nakoniec skončí. A teda... nahnevala som sa ešte viac, lebo kniha skončila uuuuplne inak.... Ale nepôjdeme dnes do spoilerov, neviem či sa aj ty na Príbeh služobníčky nechystáš. Všimla som si totiž, že tento titul je momentálne dosť komentovaný a recenzovaný, skoro v každej čitateľskej skupine. (Akú reklamu dokáže knihe spraviť jeden seriál???) Každopádne, názory sa dosť odlišujú, niektorým sa páčila, iní zas dávajú prednosť seriálu - čo človek to iný názor. Ja vravím, treba si urobiť vlastný.

"Naučili sme sa hľadieť na svet po kúskoch..."

Mňa osobne k premýšľaniu donútila viac kniha. Je viac hĺbavá, filozofickejšia, je v nej viac priestoru na myšlienky, pohľad do duše hlavnej hrdinky, Fredovej. Ako to všetko vidí zo svojho "rozkúskovaného pohľadu", ako to všetko vzdáva. Boj so spoločnosťou, s vedením, podriaďuje sa systému, mení sa na stroj na plodenie detí bez duše, bez emócii. Pretože si uvedomuje, že to posledné, čo jej ostalo je iba jej vlastný život a nádej, že niekedy uvidí svoju dcéru. A o to nechce prísť. V knihe absentuje priama reč, tým pádom verím, že písané slovo môže prísť nudnejšie tým, ktorý očakávajú viac akcie, boja, energie, chuti do života, nádeje.

A presný opak knihy ponúka seriál. Hlavný rozdiel je teda v povahách nielen hlavnej hrdinky, Fredovej, ale aj v ostatných postavách. Silné, energické ženy, ktoré bojujú do poslednej chvíle a svoje odhodlanie nevzdávajú, ani keď už niekoľkokrát zlyhajú. Seriálová podoba disponuje oveľa agresívnejšími a silnejšími momentami ako kniha, aj keď, podľa môjho skromného názoru, si tvorcovia tie sentimentálne, niekoľko minút trvajúce pohľady mohli nechať a celé to skrátiť do dvojdielneho filmu.

Trailer k seriálu Príbeh služobnice/Zdroj video: YouTube

"Verím v odboj, ako verím aj tomu, že neexistuje svetlo bez tieňa, alebo ešte lepšie, žiadny tieň, pokiaľ neexistuje svetlo."

A preto, čo som vyššie opísala, bolo obtiažne si ku knižnej postave, Fredovej, vytvoriť vzťah (áno, k tej filmovej to ide ľahšie). Jej osoba predstavovala to, čo mi na ženách vadí. Nedostatok energie, bojovnosti, strach a prijatie osudu. Bohužiaľ, ale rozumiem jej viac, akoby som chcela. Vo svete, kde neexistuje nádej, nemá cenu bojovať, Jediným únikom z Gileádu bola smrť, alebo kolónie, čo bolo v konečnom dôsledku to isté. Aj keď táto možnosť je možno lepšia ako takýto život... 

Ale stále premýšľam, akoby som reagovala v jej situácii ja? Bola by som iná? Ak by mi ukradli dieťa, rodinu, čo by ma hnalo ďalej? Avšak, rodiť potomkov cudzím ľuďom musí byť... neopísateľné. Ako nastávajúca matka si to vôbec neviem predstaviť, a ani NECHCEM!!!!

"Obyčajné, povedala teta Lýdia, je to, na čo ste zvyknuté. Teraz sa vám to nemusí zdať obyčajné, ale po čase už bude. Stane sa to obyčajným."

Pri čítaní, aj sledovaní tohto príbehu ma ustavične napadali rôzne dumky a obavy. Množstvo otázok mi vírilo hlavou a ja som na ne nenachádzala odpovede.Premýšľala som nad tým, či je vôbec toto možné. Naozaj je reálne, aby sa moderná spoločnosť dostala do dôb temnej inkvizície?? Môžu sa ľudia takto zmeniť zo dňa na deň? Kde sa v človeku berie toľko nenávisti k svojmu rodu? Je to iba dystopia alebo jedna z verzii našej budúcnosti? 

Novovytvorený systém, ktorý prevzal kontrolu nad spoločnosťou tým, že vytvoril nepriateľa a zaručil falošnú bezpečnosť. 

Fanatický, náboženskí patriarchovia si z biblie vybrali state, ktoré sa im hodili a spravili z toho zákon. Zamedzili prístup k informáciám a presadili len jednu pravdu, tú svoju. Jednoduché a funguje to!

"Vy ste prechodná generácia, povedala Teta Lýdia. Pre vás je to najťažšie. Vieme, aké obete sa od vás očakávajú. Je to ťažké, keď vám muži nadávajú. Tie, ktoré prídu po vás, to budú mať ľahšie. Prijmu svoje povinnosti s pokorným srdcom. 

Nepovedala: Pretože nebudú mať spomienky na nič iné.

Povedala: Pretože nebudú chcieť to, čo nebudú môcť mať."

Zdroj foto: YouTube

Odporúčanie

Sama neviem, komu by som túto knihu odporučila. Nie je pre každého a už vôbec to nie je jednoduché a oddychové čítanie. Ja osobne si ale rada občas prečítam niečo, nad čím musím rozmýšľať, čo v sebe obsahuje nejaké posolstvo, či varovanie. Ak si ako ja, v tom prípade je kniha vhodná aj pre teba. Ale spokojný spánok po nej nebude. 

Pár slov na záver:

Ja nie som ani feministka (vraj sa román hlási k tomuto žánru), ani extrémistka, ani si nemyslím, že ženy patria ku plotni (kuchynský sporák), alebo by mali rodiť deti ako na bežiacom páse. K životu nepotrebuje nejakého manipulatívneho a despotického chlapa. Žena je protipól k mužovi, nemá sa mu podriaďovať, ani sa nad ním vyvyšovať. Rovnocenná bytosť, ktorá má vo svete nárok na život, aký chce. Bohužiaľ, ešte stále existujú spoločnosti, kde je žena braná ako odpad, a jej život má menšiu cenu ako život zvieraťa. To, čo máme my nie je samozrejmosť, a preto sa za našu slobodu a práva musíme biť aj naďalej.

Mne dlho trvalo, kým som ženu (a neskôr aj matku) v sebe objavila, a konečne sa za svoje pohlavie nehanbím (TU, TU). A viem, že za to, čo dnes máme môžeme ďakovať iným, úžasným silným ženám, ktoré za nás počas celého, patriarchálne usporiadaného sveta, bojovali. Práve dnes, počas MDŽ, si na nich môžeme spomenúť, pretože vďaka nim dnes môžeme chodiť po uliciach, do práce, do obchodu, do školy, učiť sa vzdelávať sa, byť šťastné. A nie je to len komunistický prežitok, karafiát, bonboniéra a kopa ožratých, mužských. V tomto dni je oveľa viac a kto to nevie, nech si prečíta Príbeh služobnice, alebo iný, skutočný príbeh z krajín Afriky či z blízkeho, stredného východu, kde žena=nadávka. 

Sloboda je relatívny pojem. O tú svoju musíme dennodenne bojovať. Musíme však začať od seba. Otvoriť oči a dívať sa na svet, na to čo sa deje okolo nás. Neveriť rečiam o falošných nepriateľoch, nebojovať medzi sebou ale spolu. Nebuďme ovce. Inak sa nenazdáme a tento dystopický pohľad bude realitou.

Ali Čaja z Paláca

Úryvok z knihy na záver:

"Takto každá dostane muža, nikoho nevynechajú. A potom, keď sa vydali, museli zostať s dieťaťom, dvoma deťmi, ich manželovi to možno začalo liezť krkom a stratil sa, zmizol, potom museli žiť z podpory. Alebo zostal a bil ich. Alebo ak mali zamestnanie, deti museli dať do škôlky, alebo sa o ne starala nejaká surová ignorantka a ony to museli platiť z vlastného vrecka, zo svojich biednych malých výplat. Peniaze boli jediným meradlom hodnoty pre každého, ako matky nemali žiadnu autoritu. Nie div, že sa vzdávali všetkého. Takže ich chránime, môžu v pokoji napĺňať svoje biologické poslanie. Majú plnú podporu, pochopenie. Tak teraz mi povedz. Si dosť inteligentná, rád by som vedel, čo si myslíš. Čo nám uniklo?  Láska, odpovedala som mu. Láska? spýtal sa Veliteľ. Aká konkrétne?  Zamilovanie, upresnila som.   Veliteľ sa na mňa pozrel svojimi úprimnými, chlapčenskými očami. Ach, áno, súhlasil. Čítal som časopisy, tak o toto v nich išlo, však? Ale pozri sa na štatistiky, moja drahá. Naozaj to zamilovanie stálo za to? Dohodnuté manželstvá vždy fungovali dobre, ak nie lepšie."