Čaja z Paláca - geriatrická mama :-)

"Hajaj tíško, spi len, sni o ružičke sen. Tie najkrajšie sny, pod vankúšik skry."  Hajaj tíško - Uspávanka Nedávno som v nejakej diskusii čítala komentár nejakej mamičky, ktorá sa pozastavovala nad tým, prečo sa okolo toho dojčenia toľko rozpráva, na čo existuje toľko kníh a článkov, k čomu treba laktačné poradkyne, veď dojčenie je natoľko prirodzené, že každá " normálna " matka ktorá porodí, vie čo má robiť.  Bolo by skutočne úžasné, ak by to tak aj fungovalo, ale ono to tak nefunguje.

"Obavy sa rýchlo vytratia, len nesmieš byť mimo pokrytia." 090X - Iné Kafe Viem, že si u mňa zvyknutý na príbehy a postrehy z prostredia (ne)materskej demencie , "zákazníckej" demencie , ale dnes si chcem dovoliť pár postrehov z iného druhu demencie . S niečim, s čím sa stretávam dennodenne, z každej strany na mňa striehne a ja našťastie ešte trochu odolávam. Hlavne aj vďaka môjmu totálnemu antitalentu  (článok TU ) na veci technické, technologické, digitálne .  Takže dnes to dám trochu na: Digitálnu demenciu

"Sveta rečou chlapče spievaj, nesedí ti slovenčina." Banket - Slovenčina Ak si to ešte pamätáš, jeden z mojich prvých článkov bol venovaný tomu, že prestávam rozumieť svojim súkmeňovcom (ak nie, môžeš pozrieť TU ). Tak dnes, o tri roky na to, by som na neho chcela nadviazať. Tento nápad mi vnuklo divadelné predstavenie, ktoré som nedávno navštívila, Bohyňa vo vani sa volal. Síce komédia, ale s posolstvom. Akoby to dopadlo, keby sa Ľudovít Štúr objavil u niekoho v obývačke...   Zdroj foto: pixabay.com

"Dívam sa do slovníka a smutno je mi, že už som len cudzinka v tvojej zemi." Xindl X a Mirka Miškechová - Cudzinka v tvojej zemi V januári ubehlo 25 rokov od času, keď sme sa s bratmi Čechmi "po bratsky" rozišli a obaja sme sa pustili do veľkého sveta svojou vlastnou cestou. Ako, prečo, načo a začo to už je dnes jedno. A ani politickú a ekonomickú situáciu tu dnes nechcem rozoberať, pretože by mi na to jeden deň, ani moje nervy, nestačili. Dnes chcem tak trochu podumať nad tým, či je možné za ten krátky čas, prestať si navzájom rozumieť.  Zdroj youtube.com

"Co já se tady ustavične naběhám..." Hláška z filmu Slunce, seno, jahody Človek ako nechce nič hovoriť, necháva si to pre seba, poprípade si zanadáva doma pri nedeľnom obede, nech sa mi uľaví. Taktiež sa snažím držať zásady, "ak nevieš o niekom či niečom povedať niečo pekné, tak radšej mlč!" Ale čo je veľa, to je moc, a keď už má človek blog, tak prečo sa nevykričať do ticha aspoň tam? Možno ma začuje aj niekto iný, než len sused "tróniaci" na toalete o poschodie vyššie. Čestnú cenu za blbosť či nematerskú demenciu získava MHD Ak by sa rozdávala cena za nematerskú demenciu, určite by som jednu z hlavných cien dopriala tej našej MHD. Za dlhú dobu ma, okrem sociálnej poisťovne, ale o tom niekedy inokedy, tak nenahneval ako práve ona. A prečo?

"Co je platný, že si jako obrázek. Že máš kuži jako z řeky oblázek. Věř holka, nechci si tě do vitríny dát." Nedvědi - Obrázek Snáď sa dnešným článkom, v ktorom sa potrebujem len "vykecať" zo svojich pocitov, nikoho nedotknem, nebodaj niekoho neurazím.   Nemám ani v úmysle núkať masám svoje rady, to by si moja maličkosť nikdy nedovolila, na to som príliš malý pán. V podstate článku prehormónovanej, šialenej ženskej ide čisto iba o vyjadrenie subjektívnych názorov, vyjadrenie pocitov, dojmov, myšlienok na tento krásny, plytký " blogoživot ".  Ak má niekto názor opačný, nech sa páči.  Veď žijeme v slobodnom svete.

Toľko trápenia na moju hlavu Stále nad niečim premýšľam, a stále sa pre niečo trápim. Najčastejšie je to moja postava, pretože keď sa postavím pred zrkadlo, vidím krivky Vestonickej Venuše , a tak si veraže poplačem. Možno pred pár rokmi by muži bozkávali zem po ktorej chodím, no dnes sa už kypré ženské nenosia. Zdroj foto

Dnešným článkom sa nechcem nikoho dotknúť, a nemám v úmysle ani ľudí urážať. Iba chcem poukázať na holý fakt, s ktorým sa dennodenne stretávam na detských ihriskách a v materských centrách. Realita našich ihrísk, alebo všetci sú blázni len ja som lietadielko? Určite sa neradím medzi normálnych ľudí, ani som sa týmto titulom nikdy nehrdila, to by ti vedeli ľudia okolo mňa dosvedčiť. 

Pár slov na úvod... Tento článok píšem v rámci svetového týždňa rešpektu k pôrodom. Tohto roku to pripadá na týždeň od 16.mája do 22.mája .  Nechystám sa napísať akýsi odborný článok o prirodzených a krásnych pôrodoch, o tom, ako by to malo skutočne vyzerať, na to nie som kompetentná. Avšak na konci článku zanechám nejaké odkazy na stránky, ktoré sa tejto téme odborne venujú. Ja chcem vo svojom literárnom počine iba v krátkosti opísať realitu našich pôrodníc. Na skutočných príbehoch, skutočných ľudí. Moje pocity, a dojmy z toho ako to, bohužiaľ, je, nie ako by to malo byť!!!  Zdroj foto

Svetový deň Zeme 22. apríla  si celý svet pripomína dôsledky nášho chovania k našej matičke, jedinému domovu ktorý máme, planéte Zem. No áno, preskočila som to. Najskôr vzdám hold knihám a potom Zemi? No čo, nezabi ma preto. Akosi som pozabudla. Zdroj foto

"Nie, nie, nie. Nie veru nie! To nie je slušné správanie!" Zlatá brána - Slušné správanie Nedávno som čítala na ksichtknihe dopis rozhorčeného klienta riaditeľovi Slovenskej pošte. Celkom som sa zabavila, zasmiala, pripadalo mi to ako dobrý vtip. Veď mladý muž asi aj trochu preháňa, no nie? TU

Zas jeden z MHD, alebo... cestovať s náročnými deťmi, je dosť ťažké :-) Cestou na plávanie som sa natrepala do preplneného autobusu aj s mojim obrovským kočiarom. Bola som hrdá, že sa mi podarilo pretlačiť na miesto pre kočiare, hoc na vyhradenom mieste sedeli dve staršie, korpulentné dámy a starší pán :-(. Kým cestuje jeden kočiar, tak to ani tak nevadí...ale keď bude chcieť nastúpiť druhý kočiar, začne problém...a ten nastal na najbližšej zastávke. Tetušky, samozrejme, neuhli ani o piď, nepomohli ani tým, aby tašky dali bokom, a chudera ďalšia mamička s obrovským kočiarom sa musela horko ťažko prebíjať, aby sa dostala na vyhradené miesto. Vytáčala som svoj kočiar ako sa len dalo, aby sme mohli cestovať dve. Jej sa to, chuderke, podarilo :-). Päť kočiarov v autobuse, a na mieste pre nich vyhradenom, debatný krúžok starších dám. A akú nevychovanú mládež máme so sebou, že im v kuse skáče do reči...:-)

Dnes na noc trochu humoru zo života. Ako vtip je to super Aj smutný vtip je vtip :-) Kvôli svojmu duševnému zdraviu veľmi telku nepozerám, pretože ma nebaví, že mi vždy v tom najlepšom prerušia reklamu nejakým blbým filmom či seriálom. A čo tobôž správy? Nebudem si predsa kaziť krásny deň, no nie? :-)

Ľudkosť ešte nevymizla...:-) Milý moji čitatelia (všetci piati), dovoľte aby som si dnes vyliala srdce :-(.  Vy, čo ste čítali moju Ódu na búrku, viete ako mám rada dážď. Ale prečo chčije akurát dnes? Včera večer som si v pohodlí teplúčka popíjala čajíček a sledovala, ako kvapôčky dažďa bubnujú na náš balkón...ale dnes... Jóóój, ale som sa dnes nasr...:-(dila...

Teda taká som ja Sú veci, ktoré nikdy nepochopím Čo to vlastne je?!?! Ale nie naozaj, čo to vlastne je "cupcake"? A "smothie"? A "selfie"? A úplne najviac, čo to je "Hajlajt"? V poslednom čase sa na mňa z každej strany rútia slová, ktorým absolútne nerozumiem...Neviem či za tých pár mesiacov čo nechodím do práce, a ja žijem v akejsi onakvejšej bubline, som sa presťahovala kdesi do inej krajiny, či iná krajina sa presťahovala k nám...ale keď zapnem raz do dňa telku, akoby som uletela kdesi do krajiny Nekrajiny. Čo sa stalo s našou krásnou, ľúbozvučnou slovenčinou? Nádherne znejúcim, spevavým a vraj ťažko naučiteľným jazykom? S nádhernými nárečovými slovami, ktorým rozumejú len ľudia žijúci v tej oblasti?