Nech žije slovenská pošta alebo (Ne)materská demencia IV.

"Nie, nie, nie. Nie veru nie! To nie je slušné správanie!"

Zlatá brána - Slušné správanie

Nedávno som čítala na ksichtknihe dopis rozhorčeného klienta riaditeľovi Slovenskej pošte. Celkom som sa zabavila, zasmiala, pripadalo mi to ako dobrý vtip. Veď mladý muž asi aj trochu preháňa, no nie?

TU

Keď zistíme, ako to funguje

Kým som pracovala, nemala som s touto inštitúciou nejaké veľké skúsenosti, raz za dva týždne som odniesla nejaké balíčky, dopisy na hlavnú poštu, vystála si v rade zo dvadsať minút a pritom počúvala AC/DC z MP3. Nemala som sa kam ponáhľať, veď som bola v práci tak som nič neriešila.

Pohodička, Chill-out. 

Život je krásny.

No a potom prišla materská, objavený svet internetových obchodov, vyplazený jazýček a kurzor klikajúci na košíky. 

Objednať?
Samozrejme, poštou.

Je lacnejšia o nejaké to euro oproti iným kuriérskym službám.
Šetríme, šetríme!!!

V akom šoku som ale ostala, keď som na vlastnej koži zistila, že ten dopis mladého muža nie vtip ale trpká realita dnešných dní?

Takže, ak by som odovzdávala tú moju pomyselnú cenu za nematerskú demenciu, jednu z hlavných cien a kompletne ohádzaná čokoládou v tvare môjho prsníka by bola:

Tamtadaaaaaaadaaaa

SLOVENSKÁ POŠTA

Tá teda dokáže človeka poriadne rozosmiať, či rozplakať. Tak ti dnes len v "krátkosti" rozpoviem niečo o našich tetách - poštárkach.

 Pošta po prvé

Už si si niekedy objednával niečo na dobierku cez poštu? To je tiež epizóda, pánečku.

Naša mladunká poštárka "pipuška" zásadne okrem žltého lístočka nedonesie nič. 

Nič, a ešte raz nič.

Minule mi došlo v obálke A4 objednané bodyčko pre malého... Naozaj, neviem či to vážilo tridsať gramov.

V schránke som si však iba našla papierik, vraj 

Adresát nezastihnuteľný. 

Poštárka chodí medzi desiatou - jedenástou. V taký čas sme na stopercent doma, desiatujeme a ideme spať.

Môj syn začuje padnutie špendlíka na koberec, trieskanie, zvonenie, klopanie poštárky by určite neuniklo jeho ušiam. Nič podobné sa však nestalo.

A tak som zas musela merať cestu na poštu. 

Kvôli takej kravine. 

Verím, že by jej odpadla útla ručička, to si predsa nevezmem na bedrá. 

Veď ja, mamička na materskej mám toľko voľného času, prečo ho netráviť na pošte s milými tetami za prepážkou?

Hlavne pokoj a nohy v teple :-)

Pošta po druhé

Aby si si nemyslel, že na inej pošte to chodí inak, tak mám vyšší level.

Ten zažíva moja kamarátka z iného sídliska. Nepamätám, že by jej niekedy balíček doručili až domov. Na každom stretnutí nám rozpráva veselé historky a spoločne sa zabávame nad príbehmi, ktoré sa podobajú románom Sci-fi žánru.

Najskôr jej dochádzali žlté lístočky s nápisom:

Adresát neznámy

Tak si na schránku veľkými čiernymi písmenami napísala svoje meno, možno len pani poštárka slabo vidí. Ale keď jej už tretíkrát nedošiel balíček, tak to bola riešiť priamo na pošte.

Tam sa na ňu vykričali, vraj má slabo vyznačené svoje meno. Vidieť to nemohol len analfabet.

A asi tam je pes zakopaný, mali by sme naše pani poštárky naučiť čítať, asi by sme to mali jednoduchšie. 

Nedávno si tá istá kamarátka našla žltý papierik s nápisom:

Nadrozmerná zásielka!

Tak si to šinula na poštu aj s osemnásť mesačným dieťaťom a batohom, ktorý náklad odnesie.

Na jej prekvapenie dostala do ruky škatuľku, ktorá nevážila viac ako pol kila a s pošty jej s tým pomáhal malý Jurko. Pre istotu, lebo maminka nemôže teraz nosiť ťažké veci. Malý gentleman.

Nechcela by som vidieť tú ich poštárku, ktorá neunesie taký "ťažký" balíček. 

Pošta po tretie

Dnes som bola zaslať na pošte knihu víťazke mojej súťaže. Krásne som ju zabalila, veď Palác ma v tom riadne vycvičil. 

No i cez to množstvo pacientov, ktoré sa nám po chodbách dennodenne premleli sa nestačím čudovať, koľko bláznov máme v okolí.

O tom, ako je nadľudské dostať sa na našu pobočku s kočiarom, ani rozprávať nebudem. Očividne nikto nikdy nerátal s tým, že aj mamičky budú využívať tieto služby. Za celých tridsať rokov, či ako dlho stojí to naše sídlisko, nikto nedal do poriadku cestu pre kočiare. Donedávna som chodievala s mandukou, ale malý už tak dlho v tom nevydrží, a ja tiež nie. 

A veď načo niečo riešiť, ľudia si zvyknú...to je také naše...slovenské.

Našťastie mám terénny kočiar určený na bojové podmienky našich ulíc.

Taktiež nebudem rozprávať o tom, že z dvoch okienok funguje skoro stále len jedno. A nebolo to inak ani teraz. 

Pri prvom tetuška poštárka, dve hodiny vybavovala jedného zákazníka (asi si dohovárali rande). Za ten čas sa ľudia z jej radu posťahovali k tej druhej, ktorá predsa len o niečo rýchlejšie pečiatkovala. A popri tom vrieskala po ľuďoch. Zaujímalo by ma, či za to dostávajú príplatky. 

Veď to je tiež také naše...slovenské.

Tak som sa postavila s kočiarom do radu. Malý desať minút trpezlivo čakal, ale potom ho už začalo tu omínať, tam pichať, aj nôžky by si natiahol... a začal sa toho domáhať čo najhlasnejšie. Takže som nemala na výber a vypustila som divú zver do prírody.

O tom čo nasledovalo potom, sa nebudem radšej ani rozpisovať. Kočiar som si nechala ako poistku tam, kde som stála. Predomnou stál jeden človek. Kým som sa vrátila so svojím protestujúcim synom na rukách, pred kočiarom stáli traja ľudia, ktorí sa  tvárili, že to tak bolo aj predtým.

No jasné, my matky na materskej sme natoľko dementné, že nevieme rátať do troch, že áno?

Ale uznám, moja chyba, nemala som odísť z radu. Ale kde je slušnosť, kultúra a zmysel pre česť? 

Veď sme ľudia...

Ako vysvetlenie mi bolo, že oni len narýchlo, lebo sa ponáhľajú. Ešteže my máme tooooľko veľa času. Škoda len, že naše deti majú na to iný názor.

No nič, tak som sa postavila do vedľajšieho radu, kde si pani poštárka dohodla rande a pokračovala vo svojej práci. Predomnou boli už len dvaja.

Deduško a tetuška pred ním, ktorá prišla čosi vyplatiť šekom. 

Samozrejme, robila to prvýkrát, a tak začali s pracovníčkou viesť siahodlhú debatu o tom, ktorý šek by asi mohol byť ten správny. No čo ti poviem, trvalo asi desať minút, kým sa na jednom dohodli a spoločne ho vyplnili. 

Aby som zabavila svoje vrieskajúce dieťa, dala som mu do ruky banán, to na neho našťastie zaberá.

Aleluja!!! 

Teta s vyplateným šekom konečne odišla a ja som sa pohla z miesta s ryčiacim dieťaťom na rukách a s banánom vo vlasoch. 

Pracovníčka ale asi už nemala nervy, pretože posledný zbytok ľudskosti jej odišiel pri vyplňovaní šeku. Deduško sa ešte len priblížil k okienku, a už spustila na neho vreskot, že stojí v zlom rade, a nech sa naučí čítať, pretože to majú všade vypísané, a že na to slúži okienko 1 a 2. 

No, nemala som z toho práve najlepší pocit.

Po prvé preto, lebo jediný nápis ktorý som v okolí svojím orlým zrakom videla bol, že neprijímajú platobné karty. 

A po druhé, aj keby tam rovno blikal na červeno neónový pútač cez pol steny, predsa len je to starší človek. 

Takto sa nesmieme chovať!!! 

A potom som nastúpila ja. Snažila som sa knihu vopchať pod sklo, no nešlo to:

"To prečo máte takú hrubú obálku? Neviete to zabaliť inak?"

Tak trochu som začala rozmýšľať nad tým, že jej tú knihu hodím o hlavu no rozdýchala som to. 

Potom som myslela, že ju vyberiem z obálky, vytrhnem cca sto strán a pošlem to výherkyni Zuzke ako román na pokračovanie. 

Ale aj túto možnosť som vylúčila, a naznačila znudenej, znechutenej tetuške, že jej to podám cez okienko na balíky.

Prekrútila očami, zahlásila si pre seba nahlas,

Jééééžiiiiišiiiiii,

neochotne sa postavila, prešla od jedného stola k druhému a zobrala z mojich rúk balíček. 

ÁNO, mohla som

A teraz si povieš, chyba mamičky, mala sa ozvať.

Áno, chcela som, nebo nad hlavou mi je svedkom, ako veľmi som chcela trom hlupákom vynadať, a poslať ich tam kam končia moje nohy. Poprípade do teplejších, ružovejších krajín.

Mohla som ich počastovať rôznymi írečitými názvosloviami, či menami zvierat, ktorých zvuky učím svojho syna. Momentálne sa učíme MUUUU!

A ani si nevieš predstaviť, koľko sebazaprenia ma stálo, aby som tete za prepážkou neotrieskala hlavu o stôl. Jooooj, naozaj, skutočne veľa.

Čo by to ale vyriešilo? Možno by som sa cítila lepšie, ale na ako dlho? Moje svedomie nedokáže mlčať.

A teta by prišla domov, pohádala sa s manželom, ten by na druhý deň vynadal svojim podriadeným. Fukla by silné zaucho svojmu synovi, a ten by na druhý deň pleskol nejakému spolužiakovi. A tak ďalej, a tak ďalej.

A moje dieťa by som iba naučila, že konflikty sa riešia päsťami a neslušnými výrazmi.

Negatívna energia, nervozita sa šíri rýchlejšie ako vírus chrípky. Nemusíš podať ruku, nemusíš si kýchnuť ani zakašľať. Stačí povedať škaredé slovo, stačí jeden pohľad a už to ide...

Ja nechcem taký svet pre naše deti.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. A vieš čo som spravila?

Usmiala som sa, poďakovala a popriala jej krásny deň. 

Toto gesto pani absolútne neočakávala, zobrala som jej vietor z plachiet. A na svojej tvári vylúdila niečo podobné úsmevu...

Chyba je niekde inde

                              

Sama viem, čo znamená pracovať s ľuďmi. Je to na šlaktrafenie. Ľudia sú mrzutí, nervózni, všetci sa niekam ponáhľajú... každý po tebe ziape, kričí, nadáva ti, pekného slovka neprerečie. 

Kto má po takom dni chuť na úsmev?

Ako sa hovorí, ryba smrdí od hlavy. Tento môj citový výlev patrí niekomu úplne inému. Hlavu by som mala otrieskať tomu, čo sedí v kancelárii a vymýšľa dokonalé zlepšováky.

Silne rozmýšľam, že mu pošlem pár čokoládových prsníkov, aby pochopil, že ten "dement" je tu on.

A ja viem, že to nepomôže. Ale ja mám na výber. Urobím to, čo je najlepšie. Nabudúce si priplatím to euro, a balíček si dám poslať inou firmou. Ušetrím si nervy, a balík mi dôjde až domov.

Žijeme v slobodnom svete, a ja mám na výber, chvalabohu.

Na záver ďakujem

Naozaj, klobúk dole pred pani poštárkou, ktorá už roky rokúce chodieva k našim rodičom. Malinká, "erdeg baba", ktorá mi donesie naozaj, naozaj všetko. Či fotoknihy, ktoré som si minule objednala cez internet, tričko aj topánky...

Ak dôjde list s menom, ktoré nepozná, pýta sa susedov, pátra, hľadá, rieši.

I zle napísané meno, i nesprávne zadaná adresa.

Bodaj by takých poštárov bolo viac...

A týmto článkom pozdravujem aj moju kolegyňu Kaju, ktorá dokáže hodiny a hodiny reptať, nadávať, hromžiť. Ale keď výjde na predajňu, tak je milá, zlatá, ochotná poradiť. Aj keď až do kancelárie vidím, ako zákazníkom vo svojich predstavách trieska počítač o hlavu.

Citát na záver:

"Často stačí jediné slovo, jediný milý úsmev, aby sme potešili znechuteného človeka."

                                      Terézia z Lisieux

Zdroj pohybujúcich sa obrázkov: http://giphy.com/