To sú moje knihy I.

Čítam, čítam a zas len čítam

Tak vitaj späť milý môj čitateľ (aj ty čo si si ma dnes naladil úplne prvýkrát :-)).

Tým, že sa nám začal pred pár dňami mesiac kníh, tak som sa rozhodla, že sa ti v niekoľkých článkoch zverím so svojimi naj knihami, ktoré ma formovali, podľa ktorých som sa snažila žiť, poprípade ma rozplakali, rozosmiali, šokovali...atď.

(Trochu si oddýchneme od mamičkovania, pečenia, zumbovania, ale nezúfaj, nie nadlho. Určite ťa medzi článkami oboznámim aj s našimi rodinnými maličkosťami, novinkami...)

Neboj, nehodím to všetko do jedného článku, ale spravím z toho týždenný (alebo ako mi to vyjde) seriál. 

Knihy, ktoré ma nútili ísť ďalej

Moja (škoda, že teraz už bývala) kolegyňka Janička S. mi raz povedala, že je veľmi dôležité, 
akú PRVÚ knihu dáme dieťaťu, aby si ju prečítalo samo. Od nej sa práve bude odvíjať detský svet. Či dieťatko sa chytí neskutočného sveta fantázie a jeho dušička bude lačná po nesmrteľnom písanom slove, alebo knihu zavrie, a tým svoju objavnú púť ukončí a prejde na telku.

 Ja som neskutočne šťastná, že sa mi do rúk vďaka mojim rodičom i mojej "knihomoľke" veľkej sestre, dostali práve tie správne knihy, ktoré ma ťahali do knižníc a kníhkupectiev, nútili otvárať papierové stránky, a ja som mohla vďaka nim utiecť do iných svetov. 

A vďaka tejto mojej láske ku knihám som sa aj ja mohla stať Čajou z Paláca, a pomáhať aj ostatným dostať sa ku knihám, ktoré ich oslovia. Snáď sa mi to podarilo, doteraz sa nikto neprišiel sťažovať, ani po mne nikto knihu nehodil (až na štyroch Idiotov od Jozefa Banáša, ktoré mi pri upratovaní padli na hlavu :-)).

Preto, hneď prvý článok venujem práve tým, vďaka ktorým som to s knihami nikdy nevzdávala, hoc sa mi medzitým dostalo do rúk neuveriteľné množstvo aj takých, ktoré som nedočítala, alebo som si povedela, že KONIEC, už viac nečítam NIČ!

Mojich TOP 17 kníh

Urobím si taký prierez od úplne prvej knihy až po súčasnosť (stále objavujem nové a nové, ktoré si musím odložiť do svojej knižnice, pretože sa k nej určite skôr či neskôr vrátim). 
Nevravím, že ich nebolo oveľa, oveľa viac, ale ak by som ich sem bacila sto, nikoho by to už nebavilo :-)

Ku každej napíšem krátku úvahu, alebo spomienku, ktorá sa mi vynorí v hlave...nemienim sem písať litánie, aj keď by sa dalo :-)

Tak, dosť bolo úvodu a teraz sa nechaj inšpirovať mojimi naj, naj knihami:

Aprílový Hugo 

Daniel Hevier

1985

Moja prvá kniha, ktorú som si prečítala úplne, úplne sama, po tom, čo sme sa v škole naučili posledné písmenko abecedy. Nebudem ti klamať, trvalo to skoro celé leto (mala som aj iné veci na práci: ako behanie s kamarátmi po sídlisku a lezenie po stromoch, mastenie kariet...). Avšak každý večer som lúskala slovko za slovkom, stránku za stránkou, obrázok za obrázkom. A že to teda obsahovalo obrázky. Obrovský divný chlapík s veľkými ústami a trampkami na nohách, pruhovanými nohavicami, jednoducho ...hrôzostrašný mužíček. Taký, akurátne stavaný na detské nočné mory, ale cez to všetko práve on bol môj prvý. A to predsa stále zostane v pamäti. Aj keď ako chcem, neviem sa rozpamätať na konkrétne dobrodružstvá ktoré zažíval, najviac si však pamätám jeho divný úsmev, dom pripevnený k motorke, ale hlavne tie jeho pruhované gate ma dodnes mátajú v mojich snoch :-) Daniel Hevier proste vedel ako na deti, ktovie prečo?

Lapajko

Vladimír Vorobjov

1985

Táto útla knižočka plná šibalstiev malého Lapajka bola ďalšia z kníh, ktorú som musela čítať stále dookola. Myslím, že najviac si ju užívala moja mama ktorej som to čítavala a ona už pri prvých stránkach sladko zaspala. Vtedy som netušila prečo, veď to čo vyvádza ten malý Lapajko (nech už je to čokoľvek či ktokoľvek) je veľmi vtipné, ako pri tom môže spať? Tiež už ma pamäť veľmi neposlúcha, a len sťažka si pamätám, že kniha bola rozdelená do dvoch častí, v prvej nahováral deti aby neposlúchali rodičov a váľali sa po zemi či robili bordel a neplechu. V druhej časti sa naťahoval s kocúrom v čižmách, ktorý vyšiel z knihy. Zvláštne že po tých xx rokoch si vôbec niečo pamätám. Stále som chcela takého malého priateľa Lapajka, kým som ako staršia nepochopila, že ten malý lotor je schovaný predsa v každom dieťati :-).

Majka Tárajka

Mária Ďuríčková

1965

Poznáš Majku? Je to úžasné, zvedavé mladé dievča, ako každé iné, až na jednu (teda na dve) vady. Trochu kríva a je veľmo utárané s obrovskou fantáziou. Majku som milovala, pretože bola celá ja :-). So svojím handicapom však nemala jednoduchý život. Matka si k nej nevedela nájsť cestu a najviac sa utiekala ku svojej Starej mame a tete. Ako dieťa som si neuvedomovala to malomeštiactvo a hlúposť dospelých, ktoré z knihy kričia do celého sveta. Viem len, že som sa veľmi hnevala na matku jej najlepšej kamarátky, ktorá im zakazovala sa spolu hrať a tak si potajme písali listy tajnou abecedou. Dnešnej mladej generácii by asi táto kniha veľa nepovedala, avšak ja som na nej rástla skoro celú základku. Ku knihe bol natočený aj film, ktorý som však nevidela. Avšak túto chybu napravím pri najbližšej príležitosti. Ak máš záujem, našla som zaujímavý článok o tomto filme (Rozhovor o filme Až na kraj sveta)

Iba taká malá zaujímavosť, ako dieťa som sa vďaka tej knihe bála navliekania nitky do uška ihly, pretože Majka rozprávala, že čarodejnice sa menia na ihly a zabodnú sa do domu, kde chcú urobiť zle. A spoznáš ich len tak, že do uška prevlečieš ihlu a priviažeš o roh stola. Do rána namiesto ihly nájdeš strigu. Nechcela som to riskovať, radšej som to nikdy nerobila. Predstava, že sa ráno zobudím a pri nohe stole bude nosatá ženská...brrrr

Jano (1931), 

Čeňkovej deti (1932)

Fraňo Kráľ

Stará škola :-)

Tak tieto dve krásne knižočky naším deťom už naisto iste nič nepovedia. Podľa mňa by si pri tých fantasy príbehoch nevedeli ťažké životné príbehy týchto detí vôbec predstaviť. Za to ja som ich milovala. Do Jana pastiera husí, ktorý ušiel z domu po tom, čo ho jeho tatko vylátal (ale už fakt neviem za čo) som sa zamilovala (nesmej sa, mala som iba osem a moja fantázia bola obrovská). A troch úbohých polosirôtok, ktoré mama predala cudzím ľuďom vo viere, že sa budú mať lepšie...zimomriavky na rukách mám doteraz. Pre naše deti, hlúposti, nuda, pre mňa ťažký boj s nepriazňou osudu, okusané nechty, slzičky na detskej tvári, strach, aby aj mňa nemuseli rodičia predať obuvníckemu majstrovi. A čítala som ich stále dokola, dokola a dúfala, že nič podobné sa žiadnemu dieťaťu stať nemôže :-(. 

Staré grécke báje a povesti
Eduard Petiška

1958

Ty jo, až teraz si uvedomujem, aká stará je táto knižočka. Avšak práve pri nej som objavovala krásy legiend a báji. Niekedy vtedy, keď som ich čítavala svojej mladšej sestre, som sa zamilovala do antickej histórie. Niektoré báje som sa učila aj naspamäť. A vieš ktorú som milovala najviac? Filemon a Baukis. O dobrom starčekovi a dobrej starenke, ktorí sa tak veľmi milovali, že si nevedeli predstaviť žiť jeden bez druhého. A Zeus im za ich dobrotu a pohostinnosť tomuto želaniu vyhovel, a premenil ich na Dub a Lipu. Rastú jeden vedľa druhého, a keď vietor zašumí nežne sa dotýkajú jeden druhého konármi. To musela byť láska...

A povedzme si to otvorene, vyzobrazenie nahých tiel muža a ženy? To bolo pánečku.

A vieš čo je super? Aj naši chlapci milujú nesmrteľné príbehy starých hrdinov: Herkulesa, Perzeusa, hlupáka Syzifosa či Midasa :-)

Po čase strávenom v Paláci som objavila ešte jednu knihu povestí od tohto úžasného spisovateľa 

Príbehy, na ktoré svietilo slnko. Krásne báje a legendy zo starého Egypta, Mezopotámie i Izraela. Naozaj super kniha, odporúčam ak si v duši dieťa :-).  

Alfréd Hitchcock a traja Pátrači 

Robert  Arthur 

1964

Doteraz si pamätám, ako mi túto obrovskú "buksľu" strčila moja staršia do ruky, nech si to prečítam. Mala som nejakých jedenásť rokov. Najskôr ma odrádzala hrúbka a množstvo strán. Pre niekoho, kto dovtedy prečítal knihy s maximálnym počtom strán deväťdesiat až sto, to bol masaker. Ale, dala som tomu šancu. Večer som si s ňou vliezla aj s baterkou pod perinu, vraj to má lepší efekt a pustila som sa do Tajomstva strašidelného hradu. Neviem či to bolo šťastné riešenie, ale malo to svoje čaro. Spolu s Jupiterom, Peterom a Bobom som sa dala do riešenia záhad. Priam som cítila oči obrazu, ktoré ma sledovali. Skončila som celá prepotená, s obrovskými očami sledovala strop nad hlavou a čakala na spánok, ktorý neprichádzal. No, bála som sa. Avšak na druhý deň som sa s vervou pustila do Záhady zajakavého papagája a do Šepkajúcej múmie. A tak som mala svoje prvé dobrodružstvo za sebou a chcela som stále viac a viac...:-)

O sto rokov predtým

Kirill Bulyčov

1980

A tak som objavila ďalší žáner, detské sci-fi. Bola to moja prvá cesta časom a vedela som, že táto téma ma bude prenasledovať až do smrti (taká je pravda, doteraz milujem knihy, filmy a seriály o cestovaní v čase...:-)). Mladý Koľa nájde u suseda v prázdnom byte stroj času, niečo poklikal a objavil sa v Moskve o sto rokov v budúcnosti. Tu objavoval nový svet, lietajúce bubliny a ľudí s divnými vlastnosťami. Našiel si kamarátku a spolu zažívali v budúcnosti detské dobrodružstvá. V druhej časti sa zas tá jeho kamarátka dostala do jeho sveta, a na oplátku on ju zoznamoval s prítomnosťou. Čítala som si knihu stále dokolečka dokola, a už som z toho bola taká našľapaná, že som chcela vraziť susedovi do bytu a s vierou, že aj u nás v bytovke sa nachádza niečo podobné odcestovať do budúcnosti či minulosti :-).

Naši chlapci by sa pri tom asi nudili...:-(. Doba už je popredu, a v móde sú iné knihy.

Senzačné dievča

Danielle Dušková

1990

Pomaly ma začínala dobiehať puberta, a už som začala vyhľadávať knihy o mladých ľuďoch. Táto kniha bol perfektný medzník v období, keď ma už veľmi nebrali detské zábavky, ale pubertálne výjavy sa ma ešte netýkali. Príbeh je o správnej, 15-ročnej kočke Adine, ktorá sa zo dňa na deň objaví pred dverami jej rodiny. Dievča z dediny prevráti na čas svojej návštevy naruby život celej rodiny, ale hlavne ich syna. V knihe nešlo o také tie prvé, detské vzplanutia, práve to sa mi na tom tak páčilo. Vďaka tejto knihe som si povedala, že mi už navždy bude jedno, kto si čo o mne bude myslieť, a reči ostatných pôjdu kolo mňa bez povšimnutia (liezla mi totiž na nervy jeho matka, ktorá sa stále starala len a len o to, aby v očiach ostatných bola za najúžasnejšiu...). Knihu som čítala pravidelne každé tri mesiace, bolo presne tá, ktorú som v ten čas potrebovala. 

Dospievanie a sex

1991

Tak a trochu z iného súdka. Puberta ma teda nakoniec dobehla a ja som mala milión otázok, ale hanbila som sa opýtať... Táto kniha je v tom super, že je bez nejakých trápnosti či vulgárnosti, s vtipnými obrázkami.

Dodala mi odpovede na moje telo zaoblievajúce sa na hrudi i na bokoch, aj neustále mastné vlasy, či som ich umývala stokrát denne či týždenne, a o mojej umastenej a pobodanej pleti ani nehovorím. Odpovede na to, ako, za čo, kedy a dokedy som dostala. Len som nedostala odpoveď na to, PREČO? Dosť ťažko sa mi to nieslo, keď som v škole sedela vedľa víly Amálky s dokonalými vlasmi, krásne čistou pleťou, štíhlou ako prútik. Vtedy mi bolo u prdele, že jedného krásneho dňa to pominie a ja budem pripravená na materstvo a veci s tým súvisiace. Jednoducho som sa s tým musela popasovať sama. A bolo to to najlepšie, čo sa mi stalo. Dnes už je odbornej literatúry samozrejme viac ako dosť, či kvalitnejšej neviem, ale v tej dobe ich na výber veľa nebolo :-). 

Tak teda nechajme puberťákov popasovať sa s vlastnou pubertou. Nech si trieskajú dvermi, púšťajú nahlas trápnu hudbu, strihajú dohola či nechávajú dlhé vlasy, nadávajú na systém a na to, že im nik nerozumie. Nechajme ich to keď majú -násť. Pretože nič nie je trápnejšie ako štyridsiatnik plačúci nad pupákom na tvári, a nadávajúci na svet, ktorý mu nerozumie...

Pusinky

Stanislav Rudolf

1989

TAK. A toto bola moja prvá pubertálna kniha, kde som sa prvýkrát stretla s láskou medzi chlapcom a dievčaťom so všetkým, čo k tomu patrí, aj s nečakanými následkami. To bolo teda niečo... musela som si to prečítať päťkrát, no vôbec som nepochopila, prečo sa hlavná hrdinka rozišla s takým nádherným chlapcom (pubertálny rozum).

Krátko na to, začali po triede kolovať paperbackové knižočky Love story, ak vieš o čom hovorím. Neviem už, ktorá dobrá duša to kradla svojej sestre, ale bavili sme sa na tom celá trieda. Došlo mi to aj s papierikom, na ktorom boli napísané čísla najdôležitejších stránok (kto mal stále čítať: Milujem ťa, nemilujem ťa, vezmeme sa, nevezmeme sa...), šlo sa hneď k meritu veci. A niekedy vtedy som si uvedomila, že moja cesta "tudy nevede" a romantika asi nie je veľmi pre mňa. 

Dracula

Bram Stoker

1897

Samozrejme, tento hororový počin na mojej detskej dušičke ma taktiež na svedomí moja staršia sestra. Ale to je dobré, asi by si týmto obdobím mal prejsť každý. Trochu naštartovať fantáziu, trochu sa báť...aj keď v dnešnom obrovskom výbere hororov, od tých detských až po tie naozaj dosť strašidelné je nejaký Dracula prežitkom, a nudným týpkom, pobehujúcim s trápne natiahnutými rukami po Oravskom zámku. 

Vedel si, že Stokerovi na napísanie tohto, aj iných menej známych románov bola inšpiráciou jeho neidentifikovateľná choroba, ktorá ho držala na posteli do ôsmich rokov a bránila mu chodiť, i dlhšie stáť? Údajne mu jeho matka v tej dobe rozprávala ľudové príbehy a keltské mýty. Lekári považovali za zázrak túto neznámu chorobu i jeho uzdravenie. Chvalabohu, inak by bola škoda, ak by toto dielko neuzrelo svetlo sveta.

A môj názor je, že tie zromantizované predstavy o chudučkých, bledučkých, milučkých upírikov už nestoja za veľa. Ja som starý klasik, rada sa bojím :-)

Tajomný cudzinec

Mark Twain

1916

Presne touto knihou som sa zaľúbila do Marka Twaina, a láska k nemu trvá dodnes. Teda, k jeho trochu depresívnym, ale za to milo vtipným poviedkam i románom. Podľa mňa písal veľmi nadčasovo a jeho diela majú i v dnešnom svete čo povedať. Keď som dočítala knihu Tajomný cudzinec, povedala som si, že mi už vtedy videl do mozgu a kopíroval moje myšlienky (to je samozrejme hlúposť, ale moja fantázia je obrovská). Neviem prečo toto dielo považujú za nedokončené, aj keď je pravda, že ja by som to určite takto neukončila. Mark na ňom pracoval dvadsať rokov (1890-1910), až do svojej smrti. Príbeh existuje v niekoľkých verziách, a tá prvá bola vydaná po autorovej smrti 1916. Mne veľmi sadol jeho štýl, jeho skeptické názory na skazené ľudstvo, ktoré sa stále skôr či neskôr ukážu ako pravdivé. Smutné :-(.

Tajný denník Adriana Mola

Sue Townsendová

1982

Jaj, milý zlatý, tak toto je kniha, ktorú stále vylovím zo svojej poličky a smejem sa, a smejem sa.

Najskôr som však videla seriál, až potom som sa dostala ku knihe.

V trinásťročnom Adrianovi som si našla fiktívneho priateľa, ktorý mi sadol svojím sarkastickým humorom nádejného intelektuála. Spríjemňuje mi smutné dni, a vrelo ti ho odporúčam, ak ti na dušu padá splín. Garantujem ti, že sa zabavíš, aj keď ti už práve dávno nie je -násť. Kým som nenastúpila do Paláca, ani som netušila, že kniha má aj voľné pokračovania, konkrétne sedem. Prechádzame s Adrianom a jeho vtipnými komentármi od puberty do zrelého veku. Priznám sa bez mučenia, čítala som iba tri (nečítať po operácii brucha, ťažko sa potom smeje), ale práve teraz som si dala záväzok, že tak učiním čím skôr :-). 

Malý Princ

Antoine de Saint-Exupéry

1943

Myslím, že táto kniha asi ani nepotrebuje komentár. Je to taká stará dobrá klasika "pre deti", avšak ešte som nespoznala dieťa, ktoré by ju prečítalo, alebo aspoň porozumelo jej obsahu. Tiež som si musela dočkať na ten správny okamih. Dostala som ju do ruky úplnou náhodou, a BUF. Láska si nás našla. Presne tak ako v živote, príde, keď to najmenej čakáme. 

Alchymista

Paulo Coelho

1988

No čo ti poviem, asi radšej nič, keď sa nechcem opakovať ako u Malého princa. Počula som o nej už toľkokrát, z každej strany, ale stále sme sa vzájomne akosi vyhýbali. A nakoniec si ma našla v pravý čas, v zlom období môjho života. Klišé? Otrepané? Áno. Ale pravdivé. Jasné, nie je to všeliek, ale dala mi presne to, čo som potrebovala. Tá kniha ku mne hovorila, ale psst, nech si o mne nemyslia, že som blázon! AJ si myslím, že Coelho je fakt super spisovateľ, a pár jeho diel stálo za to, ale rovnaký úspech ako s Alchymistom už jednoducho nedosiahne.

Faust

Johann Wolfgang Goethe

1808

No hej, také tie depresívne dielka si ma stále nachádzali, ale nevadí, aj tým si človek musí prejsť. Milujem mágiu, veci medzi nebom a zemou. Asi práve tým mi zaimponovala táto divadelná hra o diablovi Mefistovi, učencovi Faustovi a krásnej Margaréte...

Ťažko sa mi to čítalo, možno aj kvôli tomu som to musela lúskať asi trikrát, kým som pochopila, o čo vlastne hlavnému hrdinovi šlo. Jeho nekonečná túžba po poznaní sveta a zmyslu ľudskej existencie bola taká silná, že sa "blázon" upísal diablovi. Škoda len, že ten k zmyslu som sa v tej knihe nedopátrala. Ale bolo by naozaj zlé, ak by sme vedeli všetko? :-)

Tulák po hviezdach

Jack London

1915

Dnešné túlanie sa knihách mojej minulosti ukončíme túlaním sa po minulých životoch Darrela Standinga, odsúdeného na trest smrti. Ja a minulé životy? Téma na nekonečne dlhé hodiny, preto ma aj táto kniha upútala, hoc pri Londonovi som bola zvyknutá na knihy o vlkoch či divočine. 

Drastické zaobchádzanie a samota vo zvieracej kazajke napomáha odsúdencovi autohypnózou cestovať časom a vcítiť sa do rôznych ľudí, v rôznych časových obdobiach. Kniha ako stvorená pre mňa, na leňošenie v posteli počas upršaných dní.    

Na záver

Nemysli si, samozrejme, nie sú to všetky knihy a môj zoznam je naozaj dlhý za tie roky rokúce. Ale tým, že chystám seriál, niektoré knihy tu skôr či neskôr spomeniem. A nechcem sa opakovať, aj keď pri niektorých tituloch či autoroch sa tomu nevyhnem. Ale len preto, že si to zaslúžia :-).

Citát na záver:

"Čítať peknú knihu je nepretržitý dialóg, v ktorom kniha hovorí a naša duša odpovedá."

                                       André Maurois