Pomaly sa vkráda do našich životov...digi demencia

"Obavy sa rýchlo vytratia, len nesmieš byť mimo pokrytia."
090X - Iné Kafe

Viem, že si u mňa zvyknutý na príbehy a postrehy z prostredia (ne)materskej demencie, "zákazníckej" demencie, ale dnes si chcem dovoliť pár postrehov z iného druhu demencie. S niečim, s čím sa stretávam dennodenne, z každej strany na mňa striehne a ja našťastie ešte trochu odolávam. Hlavne aj vďaka môjmu totálnemu antitalentu (článok TU) na veci technické, technologické, digitálne
Takže dnes to dám trochu na:


Digitálnu demenciu


Ak máš trochu času, tak si spokojne vylož nohy a prečítaj pár reálnych príbehov zo života. Dnes to nebude vôbec na zasmiatie, ale život je občas aj vážny. A, skutočne, sa s týmto "trendom" stretávam dennodenne, v práci, vonku na ihrisku, v prostriedkoch MHD, pri rozhovoroch so známymi. 
K napísaniu tohto článku ma inšpirovala táto situácia z pieskoviska, preto ňou aj otváram túto tému:

Zdroj obrázka/FB

Iba ja to nechápem???


Vyhrievali sme sa s Ošom na slniečku na ihrisku, a kým sa on hral a váľal v piesku, ja som si spokojne popíjala kávu a čítala knihu. Onedlho si k nám prisadol sused-učiteľ s dvojročným synčekom a začal rozprávať.  
"Joj, keby ste len vedeli, akí sú tí dnešní žiaci. Blbí, tupí a bez technológii neurobia ani krok. Stále visia iba na internete. Keď im cez hodinu vezmem mobil, vytiahnu tablet, Ipad, Ipod, a keď položím jednoduchú otázku, bez Google sú stratení."  
Ja som poväčšine mlčala a prikyvovala.  Smutne mi vykresľoval čiernu budúcnosť mladých, ktorí už nemajú žiadne sociálne cítenie, závislí sú od laikov na FB či IG.  
Po chvíli už jeho syna omrzelo sedieť na lavičke a tak sa vybral za mojim Ošom, cestovať autíčkami cez pieskové duny.
"Nie, nie, Janko! Na piesok v žiadnom prípade, je to tam samá baktéria! Tu máš, poď sa hrať s loptičkami." A strkal mu do rúk mobil s blikajúcimi, farebnými guličkami. Malý Janko po ňom chmatol, spokojne si sadol späť na lavičku a potichu, s vypleštenými očami stláčal tlačidlá na čiernej skrinke. 
"Veru, veru, bojím sa pomyslieť na to, čo z tých detí vyrastie..." skonštatoval na záver.

Oceňujem názornú ukážku pána učiteľa, lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.

Zdroj foto/FB

V autobuse


Ak ma čítaš dlhšie tak vieš, ako rada čítam v prostriedkoch MHD, ak sa mi podarí dostať k voľnému sedadlu (článok na pobavenie TU). Aj minule som si tak pokojne sedela a oddávala sa písmenám v knihe, keď si oproti mne sadol ukecaný chlapček (cca 4 roky) s mamkou. Chlapček rozprával a rozprával a mojej pozornosti neušlo znechutenie na mamkinej tvári. Jeho zvedavé otázky ju vôbec nezaujímali, priam som mala pocit, že unavovali. Na štvrtej zastávke to mamka nevydržala a strčila mu mobil do ruky. Chlapčekovi zaiskrili oči a celý šťastný si prevzal ponúkanú "hračku". Povzdychla som si a vrátila som sa k deju. Keď som vystupovala a postavila sa k dverám, začula som, ako chlapček potichu, aby som to nezačula, skonštatoval:
"Chudák teta, asi nemá na mobil, keď musí čítať knihu.."

U doktora


Zdroj obrázka/FB
Taktiež som si všimla, že aj v čakárniach u doktorov to vyzerá akosi inak ako za našich, starých čias. Keď si spomeniem na svoje detstvo a svoje návštevy u doktorky, je tam cítiť rozdiel. Choroba, nechoroba, dlhé čakanie prinútilo aj to dieťa s teplotou pobehovať po chodbách a socializovať sa. A naše mamičky si medzitým vymieňali diagnózy a recepty. Občas nás okríkli, aby sme tak nehulákali a debatovalo sa ďalej. 
Kým tie dnešné, moderné zdravotné strediská sú vynovené hračkami, knihami, dokonca aj televízormi, v tých našich sa tak nachádzalo pár ošarpaných lavičiek a predsa sme si dokázali skrátiť dlhé chvíle. 
Keď vojdem do čakárne u našej pediatričky, počuť iba ticho. Deti všetkých vekových kategórii, okrem batoliat, sedia ako priklincované na zadku, s nosmi nalepenými na displeje digitálnych škatuliek. Deti sú spokojné, rodičia majú pokoj a môžu sa venovať vlastným technologickým hračkám.
Niekedy mám pocit, že dnešným rodičom aj ostatným ľuďom vadí detský krik, džavot, smiech aj plač. 

Keď on sa bez toho ani nenaje (nevykaká)


Nedávno som bola na jednej prednáške aj s inými rodičmi, kde sa jeden otecko posťažoval, či pochválil?:
"Ten náš synček popapá všetko, čo mu pripravíme. Iba taký detail...Keď ho kŕmime musí byť zapnutý YouTube, inak by som ho s lyžicou naháňal po celom byte. Bohužiaľ, to je dnešná realita, nie sme jediní, ako počúvam kolegov..."

Ten druhý prípad je, keď dieťaťu podávajú technologické veci aj pri vykonávaní potreby. 
"Vieš, ak chcem aby sa vyprázdnila do nočníka, strčím jej mobil a mám pokoj. :-O"
"Daj jej do ruky knihu..."
"Ta pravda, knihy ju nebavia. Ešte sa mi naučí čítať na záchode!"
"No a? My čítame dodnes. Máme tam kopu časopisov, knihy vtipov, ale ani letáky nie sú zlé."
"Týmto ju len naučím zlým, vyprázdňovacím návykom!"


O čítaní na záchode som nedávno tiež robila prieskum, ak máš záujem, článok je TU. Poprípade o tom, či je potrebné deti učiť láske k písanému slovu TU

Inteligentné deti


Už som spomínala v článku Hlášky z Paláca (článok TU) to, že väčšina rodičov a starých rodičov, ktorí k nám chodievajú kupovať knihy majú doma malých Einsteinov.
"Ten náš Jožko je génius. On už sám vie zapnúť internet a to nemá ani tri roky. Kde ja v jeho dobe som niečo také vedela."
"Naša Janka je skutočne šikovnica. Ovláda počítač skoro tak, ako jej tato, a ten robí s počítačmi."
"Naš trojročný Miško ma učí robiť na mobile. A ja som v tom totálny blbec, neviem po kom je taký chytrý."

"Ak by sa inteligencia merala podľa stupňa technologickej zručnosti, už som dávno zbavená svojprávnosti."
Ali - Čaja z Paláca 
Zdroj foto/FB

Ako to, že to neovládate?


Prišla k nám zákazníčka a chcela, aby som jej pomohla naštartovať tablet. Ospravedlnila som sa tým, že ja skutočne neviem, ako sa tá vec zapína (ale ja skutočne neviem, ako funguje tablet...)
"Ako je to možné? Tieto veci dnes hýbu svetom. Mali by ste sa preškoliť a nie pracovať v kníhkupectve!"

Vy máte lepší program?


Stretla som v obchode kamarátku, ktorá sa mi rovno priznala. 
"My s frajerom už dávno trávime večer osve. Ja s facebookom a on si hraje nejakú online hru. Ja už pomaly ani neviem, aký má hlas...."

Pozn. Včera v nejakej relácii som sa dozvedela, že väčšina ľudí pred 35-kou bezprostredne po sexe začne surfovať po sociálnych sieťach :-O :-O :-O

Zdroj foto/FB

A ako sa hraje? 


V lete bola u nás na chalupe návšteva, a keď videla, ako Ošo behá po záhrade a zalieva kvety, ľútostivo na mňa pozrela:
"Máme doma jeden starý, vyradený tablet. Spokojne vám ho môžeme darovať."
"On má hračiek, že nevie čo s nimi. A s tabletom sa ešte nehrá."
"To fakt?!"



A takto by som mohla pokračovať ešte dlho, ale myslím, že stačilo. Aby ten článok zas nebol príliš dlhý a neodradila som nikoho od čítania.

Chyba bude v Matrixe


My, našťastie, nechodievame k doktorovi príliš často, ale keď ideme, obvykle so sebou ťaháme nejakú knihu, časopis, hraje sa s hračkami, ktoré sú v ambulancii k dispozícii. 
V autobuse, či vo vlaku ho viac zaujíma okno, za ktorým beží život. Ošo si nikdy nezabudne zabaliť plný batoh otázok.  

Zdroj obrázka/FB
"Mamka, čo robí ten žeriav?"
"Mamka, a ako sa volá tá rieka?"
"A prečo Hornád? Prečo nie Vltava?"
"Mamka, a kam ide tá teta?"
"Aha, mamka, tam sú mraky."
"Mamka, a prečo ten autobus je modrý a nie červený ako náš?"
"Mamka, a prečo je červená na semafóre?"

Potom to v ňom evokuje pieseň zo Zlatej brány a začne si spievať "Semafóry, nie sú fóry." A občas sa k nemu pridá aj jeho trafená matka. A je mi úplne jedno, kto si čo o mne myslí. Už som príliš stará na to, aby som riešila okolie a jeho názory. 

Nechcem ani súdiť, ani kritizovať iných rodičov, na to som príliš malý pán a každý má právo na vlastný systém výchovy a života. Ja mám ale iné predstavy o tom, ako ho strávim, a tým sú spoločné chvíle  rodinou. Teoreticky je dosť možné, že mu ničím život. Sama dobre viem, aké ťažké je neplávať s prúdom spoločnosti, to má človek na čele množstvo cejchov inakosti. A ako mi môj adolescentný synovec minule povedal: 

"Ali, ale ja chcem byť ako ostatní. Nevieš si predstaviť aké ťažké je byť iný!"

I preto som minule tak premýšľala, sama pre seba keď som mala zas jednu z tých bezsenných nocí v Košiciach, či nerobím chybu vo výchove. Či by nebolo lepšie Ošovi strčiť tablet do rúk, aby som zas neplávala príliš proti prúdu... Keď si dám ruku na srdce a uvedomím si, že ja sama som s technológiami na úrovni batoľaťa, ktoré sa učí stavať na nohy, asi by som si mala vstúpiť do svedomia. Raz sa zo mňa možno stane TOP blogerka a budem potrebovať presťahovať svoj blog z tejto domény niekam inam, na vlastnú stránku. A len pri pomyslení na to ma obchádzajú mdloby. Veď aj keď sa ľudia už niekoľkokrát snažili mi to vysvetliť, stále som nepochopila rozdiel medzi hostingom a doménou. Čím skôr sa to Ošo naučí, tým skôr mi to urobí... keď mňa viac baví samotné písanie ako to všetko okolo. Veď aj môj terajší dizajn vyzerá dobre len vďaka Mony... Vďakabohu za ochotné a milé blogérky. 
A ani to všetko nerobím kvôli tomu, že som predavačka kníh a potrebujem vychovať ďalšiu generáciu ľudí milujúcich čítanie. Aj keď musím z niečoho žiť a platiť účty :-))

Nie som ani psychologička, ani pedagogička, či odborníčka a tak na túto problematiku nemôžem napísať nejaký odborný článok, či príliš veľa technológii deťom škodí, alebo nie. Mám na to iba taký laický, materinský názor, hlavne z toho pohľadu, keď sa mi niekto posťažuje na to, že jeho dvojročné dieťa už je závislé na tablete. Keď mal Ošo dva roky, bol závislý iba na mojej dide. Pre niekoho tiež úchylka, ale dľa môjho skromného názoru, trošku neškodnejšia. Ale oprav ma, keď sa mýlim... 

Apropo, našla som nejaké tie články na túto tému. Tak ak máš záujem:


Pár slov na záver:


Ale zas na druhej strane, nemyslím si že o niečo do budúcnosti príde, ak zredukujem technológie na minimum. Mám pocit, že dnešné deti sa už rodia s technologickými znalosťami. Ošo skôr našiel dieru do ktorej strčiť USB, iba sa pozeral a naučil sa, kde sa otvára kryt na baterke do foťáka, vie kde má vypnúť môj NB. A ak by náhodou aj zdedil talent po mamke, už teraz krásne parkuje svoje autíčka do pravidelných lajn, niekto musí aj túto prácu vykonávať :-D. Pravdou je, že po tých jeho hrách ostáva v izbe neporiadok, ale to nie je niečo, s čím si neporadíme. Občas síce presviští vzduchom nejaký ten dinosaurus, no komu by to vadilo?

    
A nebojím sa, že ostane bez priateľov a sám. Sem tam sa mi stane aj to, že stretneme rodičov, ktorí doma nemajú televízor a deti vedú tiež mimo technologických ciest s vedomím, že o nič neprídu. Priznám sa teda, my televízor máme. Občas si musíme (chceme) pozrieť Maťka a Kubka, Kremienka a Chocholúšika, Andyho a dinosaurov, No počkaj, ale aj Večerníček. Som toho názoru, že hodina rozprávok denne päťročného chlapca nezabije a mama potrebuje čas pre svoju knihu, alebo upratovanie bytu.

A to je na dnes odo mňa všetko. Ani netuším, či som týmto článkom niekoho zaujala, či mal zmysel, chcela som ním len poukázať na to, že to s deťmi ide aj inak. Samozrejme, v dnešnom svete sa nedá úplne odizolovať, aj ja si postupne na niektoré veci zvykám a učím sa, pretože mi je jasné, že keď chcem so svojim blogom preraziť, bez sociálnych sietí a bez technológii to nepôjde. Ale platí to ako pri ohni. "Technológie sú dobrí sluhovia, ale zlí páni!!" Nesmieme ich nechať ovplyvniť a opantať naše životy. 

"Tie najkrajšie veci na svete začínajú tam, kde končí virtuálny svet."

Tak si to nedajme vziať skôr, ako sa naše mozgy utopia v elektromagnetických vlnách. A ja ti už ďakujem za dnešné sledovanie, ak máš na túto tému vlastný názor, spokojne sa s ním podeľ v komentároch tu, či na mojej FB stránke. Ak sa ti môj článok páčil, budem rada, ak sa pridáš k mojim sledovateľom, aby ti tie nasledujúce, ktoré budú dúfam budú ešte lepšie či zaujímavejšie ako tieto, neušli. Pripravujem ďalšie recenzie, tehotenské dumky, hlášky, materské starosti a radosti. Prajem pekný deň a teším sa na ďalšie stretnutie s každým jedným čitateľom.


 

Pozn. Tie úžasné, kreslené obrázky som našla na nejakej stránke FB, ani netuším kto je jeho pôvodným tvorcom, no úplne vystihujú našu pretechnizovanú dobu. 


Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"Technika prekonala všetky vzdialenosti, ale nevytvorila nijakú blízkosť."

Martin Heidegger

Vtip na záver:


Prídu rodičia po dieťa do škôlky. Slniečko svieti, deti sedia v piesku s mobilnými telefónmi a učiteľka si drieme na lavičke. 

"Haló, pani učiteľka, nebojíte sa, že sa Vám nejaké dieťa stratí?!

"Nie, kde by chodili, veď wi-fi signál je len na pieskovisku."

Komentáre

  1. Ony ty technologie v dnešním životě fakt hýbou světem.. k něčemu je to dobré, k něčemu zas hrozné.. Fakt jsou na to lidé úplně závislí... a líbí se mi, že nedáváš svému dítěti zbytečně tablety, telefony do ruk, to je paráda, miluji tento přístup! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Súhlasím. Úplne ho odizolovať od technológii sa skutočne nedá, pretože dnes už na základnej škole deti používajú počítače aj pri obyčajných domácich, čo mne sa síce nepáči, ale pokrok nezastavíme. Avšak treba vedieť kde je hranica, a nechať tie deti aj vyblázniť sa, pretože všetci potrebujeme aj pohyb.
      Verím, že nerobím veľkú chybu keď svoju výchovu vediem takto, čas ukáže.
      Ďakujem za komentár.

      Odstrániť
  2. Naprosto dokonalý článek! Ono by to možná bylo úsměvné, kdyby to nebylo k pláči. Je pravda, že je jiná doba a pokrok nezastavíš, naši kluci uměli s elektronikou od mala, ale měli a mají limity. A když se jde k doktorovi, na návštěvu nebo kamkoliv jinam, mobily nebo tablety jsou zakázány. Ve škole platí úplný zákaz mobilů, což je naprosto úžasné. Jo, a náš prvorozený se taky naučil číst na záchodě :D.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Teší ma, že nie som jediná a je mi jasné, že úplne bez technológii to nepôjde. Pokrok ide dopredu, nie dozadu, ale treba určiť medze. Nechcem zas dieťa úplne pripraviť o detstvo, veď aké úžasné sme ho mali my, a dnešné deti majú pohybu a priateľov stále menej a menej. A mne je to ľúto. Aj preto ideme touto cestou, a dúfam že sa nám to podarí.
      Je super, že tvoje deti učíš nejakým pravidlám a hlavne, láske k písanému slovu aj na toalete. Pre mňa je to stále miestnosť s najväčším množstvom informácii. Len tak ďalej :-DDD, dúfam že mu to ostane aj do budúcna :-))).
      ďakujem za komentár

      Odstrániť
  3. Nie som rodičom, ale v prehnanom používaní technológií vidím riziko pre zdravie (neustále pozeranie dole na mobil) aj pre myseľ (otupelosť a neprítomnosť), zvlášť pre deti ktoré si to nevedia nadávkovať. Výchova bez prehnanej elektroniky sa zdá byť dobrým krokom, lebo dieťa asi bude sebavedomejšie a sociálnejšie, len aby sa to neobrátilo proti nemu a nestalo sa, že nebude vedieť niečo čo je medzi rovesníkmi základ. U dospelých ľudí mi vadí v MHD, kde už ľudia ignorujú vystupujúcich kvôli mobilom, a tí im potom ešte nechtiac môžu vyraziť mobil čo držia pred sebou. To už na môj štýl zachádza príliš ďaleko. Ženy, ktoré potrebujú mať tvár nacapenú na mobile mi pripadajú menej atraktívne, lebo načo by som si na krk vešal niekoho, kto nevydrží s vlastnými myšlienkami ani minútu? Úplne na nič.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Teší ma, že sa ešte aj dnes nájdu mladí, ktorí nie sú úplne posadnutí elektronikou a technológiami. Áno, je mi jasné, že úplne bez nich to nepôjde pretože dnes je taký svet, ale pevne verím, že takých ako my je viac, a nájde si v budúcnosti aj takých priateľov, ktorí nebudú zavesení na PC od rána do večera. Dnes je doba, keď sa bez technológii neobíde už na základke, takže mi je jasné, že sa nedá úplne odizolovať, ale verím, že sa dá trochu obmedziť.
      Apropo, to MHD je katastrofa, ľudia chodia po ulici ako duchom neprítomní, čumia do toho všade. Dokonca sa stretnú na pive a namiesto debaty ťukajú do mobilov. Verím, že tebe sa také ženské nepáčia, mne by sa tiež nepáčil taký muž, čo namiesto mňa pobozká mobil a ktorý nevie zo seba vydolovať jedinú normálnu myšlienku, lebo je už úplne zdegenerovaný internetom a rozmýšľať už vôbec nevie.
      Je super že ešte sú mladí, čo nerátajú laiky na sociálnych sieťach, ale radšej debatujú z očí do očí, a neboja sa vlastných myšlienok. To je skutočne v dnešných časoch obdivuhodné.
      Ďakujem za komentár.

      Odstrániť
  4. Musím smutne konštatovať, že máš pravdu. Teda, nie žeby mi vadilo, že máš pravdu, ale je smutné že práve v tejto veci máš pravdu. Deti dnes bez mobilov či tabletov neurobia ani krok. Detské ihriská sú (aspoň u nás) smutne prázdne, už nevidieť decká hrať sa na schovávačku, každý si hrá niečo na displejoch. A najsmutnejšie na tom celom podľa mňa je to, že deti nevedia mať radi seba samých, resp. že ich sebavedomie závisí od počtu lajkov. Ale čo sa čudujem, keď vlastné matky na deti kašlú. Len nerozumiem jednej veci - ako si môže niekto povedať "Tak, a teraz som pripravená mať dieťa, teraz chcem mať synčeka" a potom len vymýšľať spôsoby ako sa tej vytúženej ratolesti zbaviť. Minule som tak išla v MHD a s mamkou sa viezol chlapček, možno vo veku tvojho Oša a neustále sa s mamkou rozprával. Na moje prekvapenie rozprával krásne plynulo a inteligentne. Už z jeho reči bolo poznať, že je veľmi všímavý a že sa mu rodičia venujú. A tak som sa teda na nich celú cestu dívala s nemým úžasom v tvári. Bola som taká šťastná, že predsalen pár poctivých rodičov ešte vychováva šikovné deti. A rovnako tak keď som s mojou neterkou (v lete bude mať 2 roky), mám radosť aká je šikovná. Doteraz v ruke nemala tablet či mobil ani minútu. Nevie čo je to dotykový displej a rodičia to tak chcú udržať čo najdlhšie. Dievčatko je veľmi inteligentné, sama mi minule doniesla knižku aby som jej prečítala (zhodou okolností Zuzanku). A ako som jej ju tak čítala, obdivovala som potichu jej neuveriteľné sústredenie na príbeh. Iste vieš, že k deťom nemám nejako extra silný vzťah, ale táto moja neterka, to je naozaj dieťa s veľkým Ď. Neviem do akej mieri je taká po rodičoch a do akej mieri je to spôsobené dôslednou výchovou, ale ak aj moji krpci budú takíto, tak si môžem spokojne povedať, že som vyhrala lotériu. :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem veľmi pekne za tvoj komentár, a teší ma, že aj mladí rozmýšľajú podobne ako my. Tomu čo hovoríš ty ani ja nerozumiem. Rodičia sa s deťmi už vôbec nerozprávajú, radšej ich posadia pred telku aby mali pokoj, a potom sa čudujú ak zistia, že ich deti nevedia poriadne rozprávať. Pretože technológie nikdy nenahradia ten prvotný kontakt, ten klasický rozhovor medzi rodičom a dieťaťom. Určite je takých mamičiek, akých si stretla v MHD viac, musím tomu veriť. Len bohužiaľ sa niekedy stratia medzi pípaním mobilov. Ja som večný optimista a preto dúfam, že je to len obdobia a ľudia sa spamätajú.
      Tvoja neterka tiež musí byť úžasná a tento pocit veľmi dobre poznám. Zažívala som to s vlastnými synovcami. Dnes už sú síce v puberte a je to zas iná epizóda, ale keď boli mladší, tiež si radi nechávali čítať, vnímali čo rozprávam, čo spievam, čo čítam a veľa sme o tom debatovali. Tiež som nebola materský typ, ale ten čas s nimi by som nemenila nikdy, presne tak, ako by som nemenila terajší čas s mojim synom. A ver mi, ak sa raz rozhodneš aj ty pre vlastné dieťa, bude presne také isté, super ako ty. Teda, ak budeš pokračovať v tom, čo robíš doteraz. Deti toho veľa nepotrebujú, za to dotykmi a pozornosťami nikdy nepohŕdnu. Neboj sa, bude to tvoja najväčšia výhra v živote.

      Odstrániť
  5. Ježiši ten vtip je skvělej :D Bohužel, máš pravdu. Sama to vidím u mého mladšího bráchy (14 let). Ten se bez počítače neumí ani zabavit. Ale někdy si říkám, jestli není i problém ve mě nebo mamce (či taťkovi, v péči ho má ale mamka). Děti potřebují, aby se jim někdo věnoval, věnoval jim svůj čas, svojí lásku. A když chtějí prostor pro sebe, odbyjou je a strčí do ruky telefon, hlavně aby měli klid a pokoj. Jak píšeš, někdy člověk potřebuje čas, aby uvařil nebo uklidil, ale je důležité, aby si děti hráli a taky to vůbec uměli. Však to pak budou mít smutný život, když si ani nebudou umět hrát... Moc hezký článek!

    WantBeFitM

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne. No, niečo ide aj s dobou, pretože tie výdobytky modernej technológie sú asi všade a nechce byť iný ako jeho spolužiaci, a niečo je to aj tým, že sa už skutočne tie deťúrence nevedia ako zahrať hoc hračiek je oveľa viac ako bolo kedysi. Socializácia medzi deťmi už nie je čo bývala, a niektoré mamičky sú radšej, keď sa ich deti nehrajú s inými, lebo, lebo....
      Pravdou je, že radšej nemám doma vypratané a vyleštené, ale radšej idem s malým vonku :-DDD. Snáď tento fenomén nebude dlho trvať, lebo takto to ďalej určite nepôjde.
      Ďakujem krásne za komentár, som rada, že sa článok páčil, potešil, aj prinútil sa zamyslieť.

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

Ako by vyzeral svet, ak by ženy vládli neobmedzenou SILOU?

...ale nemôžem povedať, že som to neskúsila!!!