Minule, keď som čítala v autobuse...

"Pár kníh, ty spíš a ja rýchlo čítam, ó ó, mám lásku z písmen."

Eva Kostolányiová - Pár kníh

Cestovanie MHD-čkom má svoje výhody. Že nevieš aké?

Tak napríklad si trénuješ nohy, keď sa po dvadsiatich minútach čakania na spoj radšej rozbehneš pešo. 

Alebo si cibríš svoju trpezlivosť tým, že nerozmlátiš označovač lístkov, keď ti už po tisíci raz zle stiahne kredit z peňaženky, poprípade nestiahne vôbec, alebo ti roztrhne lístok, alebo nefunguje, alebo... (doplň :-)).

A určite by sa tých výhod našlo viac, ale ja chcem dnes v krátkosti hovoriť o tej najväčšej. Môžem si počas jazdy čítať. Ja to viem veľmi dobre oceniť, keďže odkedy mám dieťa tak toho času na čítanie je málo. 

Predtým som čítavala na toalete, lenže odkedy si vyklepávame so synom cez dvere morseovku, dá sa to len veľmi ťažko. 

Potom som zvykla čítať večer v posteli, lenže teraz poväčšine zaspím skôr ako moje dieťa, ktorého sa snažím uspať.

Možno si povieš, tsa, predavačka kníh, môže si čítať v práci, ale povedz mi úprimne. Už si niekedy stretol v kníhkupectve predavačku s vyloženými nohami a nosom zaboreným v knihe?

Nuž si teda čítam v autobuse, cestou do práce i z práce. Tak mi tá cesta rýchlejšie i veselšie zbehne. A občas mi to čítanie v buse prináša zaujímavé zážitky a situácie.

Sledujem čo je v kurze

Zavŕtam sa do najbližšieho voľného sedadla a začítam sa do deja. Bohužiaľ, občas, teda dosť často sa mi stane, že nieto si kam sadnúť a to sa ozve abstinenčný príznak. Potom len úpenlivo hľadám pohľadom, či sa v autobuse nenájde podobný psychopat ako ja. Keď ho nájdem, moje kroky zamieria k nemu. Keď nemôžem čítať svoju knihu, tak aspoň cudziu. Tomu ja hovorím choroba z povolania. Možno je to divné, no keď vidím človeka s knihou, musím vedieť čo číta. Zvedavosť nepustí. Asi by som sa mala liečiť, ale je to tak...

Nuž. A tak stojím nad cudzím človekom a hltám stránky jeho knihy. Takto zvládam všetko, od historických románov, cez detektívky, až po fantasy, dokonca aj odbornú literatúru zvládam s prehľadom, kým samozrejme nie je v inom jazyku ako v slovenčine či češtine. 

Iba dvakrát sa mi stalo, že som sa odmietla zúčastniť na synchrónnom čítaní. Dotyčná čítala knihu Psychodynamické modely v psychiatrii. Pre mňa kniha nebezpečná, bizovne by som sa našla asi vo všetkých psychických poruchách.

Ďalšia pani si listovala v knihe Chorobné príznaky a ich rozpoznávania. 

Ja = hypochonder. Ani ti nepoviem, koľko diagnóz som si narátala cestou domov. 

Neviem či si si všimol, ale v našich končinách tých čitateľov v dopravných prostriedkoch nieto tak veľa. Skôr ako knihu, vidím v rukách spolucestujúcich mobily. Preto sa teším, keď zistím, že nie som jediná svojho druhu a nájdu sa rovnakí blázni, čítajúci knihu. 
Popravde, nechcem skončiť ako pán na fotografii, nie som fotogenická :-):

Tichý blázon

Len pre informáciu, v taký čas neodporúčam knihy, ktoré vyvolávajú príliš veľa emócii. Keď som onoho času čítala Storočného starčeka, ktorý vyliezol z okna a zmizol, vybuchovala som smiechom priamo v autobuse a to už potom iba vidíš, ako ľudia od teba bočia.

Ďalší level je plač. Takú Zelenú míľu tiež veľmi neodporúčam na cesty, pretože sa mi slzy spustili priamo na Maratónci mieru. Pani vedľa sa ma opýtala, či som v poriadku.

Ale fakt najhoršie boli Temné hmoty. To som zabudla vystúpiť na svojej zastávke a do nášho sveta som sa prebrala až na konečnej, keď na mňa vodič zakričal, aby som láskavo vystúpila.

Najväčší trapas som však zažila dnes. Pred knihou, ktorá získala Pulitzerovu cenu (augustová knižná výzva) som si chcela spraviť trochu relax, a na vygumovanie mozgu som si vytiahla jednu z vychytávok našej vedúcej Evičky. V ruke sa mi objavila knižočka Tanec s diablom. Nuž, čo ti poviem, keď som bola práve v tom najlepšom, nahla sa nadomňa babička sediaca vedľa mňa a nakúkala mi do stránok. 

"Dievčinka a čože pekného čítaš?"

"To je také fantasy teta."

"Aha, to je pekné. Dnes sa už nevidí, keď mladí čítajú."

Brala som to ako kompliment, keďže už k mladej generácii dávno nepatrím. Ale viac ma prekvapovalo, ako sa snažila zachytiť riadky v mojej knihe. Zavrieť ju sa mi zdalo neslušné, tak som pretočila stránku, a tam to teda bolo ešte divokejšie. Starenka sa iba usmievala, ja som sa červenala a potila asi všade. Trochu som sa cítila ako puberťáčka, ktorej učiteľka objavila Kamasutru pod lavicou.
Našťastie už vystupovala, a tak sme si popriali pekný večer. Ale nemysli si, že ma to odradilo. Čítala som až dovtedy, kým som nevystúpila. 

Ale ja čítať budem i naďalej, mňa takéto maličkosti nemôžu vyhodiť z rytmu. Akurát si dám väčší pozor na výber kníh. Myslím, že ta Pulitzerka bude vhodnejšia :-)))). Pri nej ma nič neprekvapí a ani ja nikoho neprekvapím. A vraj čítanie je nuda.

A čo ty? Zvykneš čítať pri cestovaní? Tiež si zažil/a nejakú milú príhodu? 

Ďakujem za tvoju pozornosť a pri ďalšom článku sa na teba teší

Ali Čaja z Paláca  

Citát na záver:

"Čítanie sú otvorené dvere do kúzelného sveta."

Francois Mauriac