Kniha - Na vlnách času
Diagnóza: Materstvo alebo, kde sú všetky prepnuté mamičky?
Dnešným článkom sa nechcem nikoho dotknúť, a nemám v úmysle ani ľudí urážať. Iba chcem poukázať na holý fakt, s ktorým sa dennodenne stretávam na detských ihriskách a v materských centrách.
Realita našich ihrísk, alebo všetci sú blázni len ja som lietadielko?
Určite sa neradím medzi normálnych ľudí, ani som sa týmto titulom nikdy nehrdila, to by ti vedeli ľudia okolo mňa dosvedčiť.
I svoje materstvo by som asi skonštatovala jedným
výrazom - prepnutá mater. Ak by niekto namontoval skrytú kameru k nám do bytu a zavesil to na net, tak by na mňa bizovne rýchlo hodili sieť. Ale čo už, môžeme to s hrdosťou zvaliť na materskú demenciu, či laktačnú psychózu.
A tak, v tomto názore som žila spokojne, vyrovnane, až doteraz. Jedného krásneho dňa som sa rozhodla, že je načim začať socializovať svoje dieťa s inými deťmi. Veď matere už má dosť, ani jeho už nebaví celý deň poskakovať, tancovať, dívať sa na jednu a tú istú osobu. A dáva to patrične najavo. Vreskotom.
No, tak som sa vychystala s malým na detské ihrisko.
Poviem ti, očakávala som všetko možné:
loptou vybitú kávu, palicou medzi moje oči, piesok vo vlasoch, blato v nohavičkách, vreskot, smiech, plač, kopance, buchance, modriny, boliestky, lietajúce vedierka i lopatky, naťahovačky sa o hojdačky, strmhlav vrhajúce sa deti zo šmýkalky.
Ostatne, samé mňamotky, ktoré si pamätám zo svojho detstva.
Taktiež si maminka myslí, že si pokecá, vymení informácie o ostatnými maminkami, sem, tam pofúka boliestku...
A trd makový i orechový.
Trpká realita mi dala okamžite po papuli, len čo som prekročila prah nášho ihriska.
Maminka hrajúca sa s chlapčekom na mňa vytreštila obrovské oči so smrťou zračiacou sa v nich, schytila svoje vysmiate dieťa a schovala sa s ním do pravého horného rohu pieskoviska. Netvrdím, že vyzerám ako modelka, ale ešte sa mi nestalo, aby sa ma niekto bál, či nebodaj predo mnou utekal (teda, okrem môjho syna, keď mu chcem umyť zuby, ale to je iná kapitola). Ale nejako som to neriešila, a vypustila som svojho drobca do džungle. Možno je to nejaký nový spôsob hry, ktorý ešte nepoznám, no nechám sa podučiť.
I som sa podučila, len neviem presne definovať, čomu. Keď sa k nim môj syn priblížil, tvrdo po ňom zvrieskla:
"Chod preč! Floriánko sa s tebou nechce hrať!"
Ejha, tak toto je ťažký kaliber aj na moju psychopatickú diagnózu. Obzerala som sa a hľadala skrytú kameru, inak si toto chovanie neviem vysvetliť. Chlapček sa jej chcel vytrhnúť a utiecť za mojim synom, no mama ho fakt držala pevne.
"Hraj sa pekne, lebo ideme domov!"
A keďže som nechcela mať na svedomí plačúce dieťa, iné ako to moje, tak som vzala svojho nechápajúceho synčeka a šla na prechádzku. Vyklepaná z celej tejto situácie, premýšľajúc nad tým, čo sa práve stalo sme pomaly cupkali po ulici. Dúfajúc, že zajtra sa nájde nejaká iná maminka, normálna.
Teda, ak sa to, čo som našla v nasledujúcich dňoch dajú nazvať "normálnymi matkami", tak naozaj platí to, že ja som práve to lietadielko. A to si nemysli, z kníhkupectva som naozaj zvyknutá na naozaj ťažké prípady psychopatov.
Aby som sa tu nerozpisovala na siahodlhé romány, keďže je to naozaj aj na tri odborné knihy, ktoré by sa dali nazvať aj:
"Sonda do hlbín zvláštnej, nepochopenej, materinskej duše,"
len v krátkosti ti opíšem naozaj pár viet, či perličiek, ktoré som sa napočúvala za tých pár týždňov:
- Nechoď za chlapčekom!
- Nepribližuj sa k iným deťom!
- Utekaj, lebo ťa udrie!
- Nechaj ho!
- Hraj sa sám!
- To je fuj dievčatko, choď od neho!
- Prečo je na tom ihrisku toľko detí?
- To naozaj musia všetci chodiť vonku vtedy, keď aj my?
- Prečo tie deti nedajú pokoj môjmu decku?
- Neopováž sa chytiť do rúk Adolfkovu lopatičku. Pusti to! Fuj je to!
- Prečo sa to moje dieťa nechce schovať minimálne na dve hodiny
Dúfam, že prvý kamarát, s kým sa moje dieťa na osemnástku opije, nebude háčkovaný krtko!
No, tak prichádzam na to, že asi žijem v inej dimenzii. Vyšla som von, aby som nepočúvala hlúposti znejúce z nášho rádia, a aby si dieťa našlo kamarátov iných, ako je plyšový medvedík, prasiatko, či háčkovaný krtko. Ale ako to vyzerá, je to beznádejné. Jediné, čo sa moje dieťa za ten čas naučilo, je držať sa ma ako kliešť. Čas, keď som si mohla sadnúť na lavičku, a sledovať ako lieta po tráve je preč. Odrazu sa bojí detí. I mamičiek.
Ale, stretla som sa i s ďalšou, osobitnou kapitolou maminiek. Cca osemročné dievčatko dobehlo do piesočku, k môjmu malému, požičalo si lopatku a začali si spoločne robiť koláčiky.
"Konečneee!"
Potešila som sa. Keď sa odrazu spoza mňa ozval vreskot silnejší, ako ten môj. A to je čo povedať:
- Nechoď do toho piesku!
- Počuješ?
- Nehádž ten piesok!
- Neber si tú lopatku!
- Ako robíš tie tortičky?
- Kto to bude prať?
- Choď sa hojdať!
- Ako sa to držíš?
- Čo to robíš s tými nohami?
- Ako sa to hojdáš?
- Nechoď na tú šmýkalku!
- Šmýkaj sa poriadne!
- Ideme domov, nemám na teba nervy!
A nakoniec ešte jedna "normálna" maminka:
"Ten môj Adolfko sa nechce hrať s inými deťmi. Stále ma len drží za ruku a nechce pustiť. Všetko musíme robiť spolu. A v škôlke len sedí v kúte a zviera autíčko, kým neprídem pre neho. A to má päť rokov, kedy z toho vyrastie?"
A kým sa sťažovala na mladšieho, ktorý jej poslušne sedel na kolenách a ani sa jej nepustil, tak pokrikovala na staršieho syna, ktorý pobehoval po ihrisku:
"Ferinko, nechoď na tú šmýkalku, nevidíš, že sú tam deti?
Ferinko, nebehaj, tu si poď so mnou robiť koláčiky!
Ferinko, neber si tú lopatičku, vráť chlapčekovi a choď od neho!"
Mala som sto chutí ju hodiť do piesku a vyváľať ju v ňom, vysypať jej blato do vlasov a s tou lopatičkou jej na hlave urobiť formičkové koláčiky.
Moje zhodnotenie
No, neviem čo na to povedať. Asi som tu vadná ja. A keď už som si so slzami na krajíčku uvedomovala, že asi malý ostane asociál, bez priateľov, a prvýkrát sa opije s háčkovaným krtkom, a so svojimi trápeniami s prepnutou matkou sa bude zverovať svojmu plyšovému medvedíkovi, nevedno odkiaľ dobehlo na ihrisko dievčatko. Približne rovnako staré.
Vbehlo do pieskoviska, a pustilo sa do revízie s malého hračkami. I začali sa naťahovať o jeho lopatku. Nechala som ich, nech si to vyriešia medzi sebou. Sledovala som tento súboj o jednu hračku, detskú hádku, ktorej nikto nerozumel, prskajúci piesok dookola, krik jej mamky, ktorá chcela robiť poriadku, ale zastavila som ju, že to nie je naša vec.
Môj syn ju bacol po ruke a začal vrieskať, držiac lopatu v rúčke, odhodlaný nepustiť ju ani za nič. Dievčatko ho sotilo, až spadol na zadoček. A rozplakala sa aj ona.
Lopatka spadla nepovšimnutá do piesku a deti sa rozbehli k rodičom.
Objala som ho, vytiahla didu a medzi jeho vzlykmi som mu vysvetľovala, že rozumiem tomu, ako sa cíti. Že je to pre neho určite veľká nespravodlivosť, ale i keď sa veľmi hnevá, nikdy nesmie biť dievčatká a bitkou sa nič nerieši.
Maminka vysvetľovala dievčatku, že ak si chce niečo požičať, musí sa opýtať a nesmie nikoho mlátiť ani drgať. A nech sa ide ospravedlniť.
Dievčatko došlo s plnou hrsťou chipsov a narvalo ich môjmu, nikdy nič podobne nejedujúcemu dieťaťu do úst. A ten ich poslušne zjedol (i keď s touto stravou nesúhlasím, nebudem dieťaťu vyberať z úst). A potom sa už spoločne hrali, behali po rebríku na šmýkalke, a hojdali sa.
A odvtedy márne hľadám to dievčatko po okolných ihriskách. Stále nachádzam len maminky, ktoré odmietajú svoje ratolestí vypustiť do sveta detí.
Už konečne chápem svoju sestru, ktorá mi onoho času povedala, že materské centrá sú na nič, pretože tam sa deti chodia hrať s mamkami a nie navzájom.
Záverom vysvetlenie, prečo...
Čuduješ sa, prečo som nevbehla do pieskoviska, nebránila svoje dieťa a nebila sa za neho? Tak veľmi som to chcela. Vyfliaskať tú malú sopľaňu za to, že si dovolila siahnuť rukou na moje dieťa. LENŽE:
JA tu nebudem večne!!!
Malý videl, že som tam, že ho podporujem, a že odo mňa dostane didu. Ale musí sa nejako naučiť, že svoje boje si musí vybiť sám. Ak to budem robiť za neho, nikdy sa to nenaučí.
Myslím si, že by to bolo namieste, ak by to dievčatko malo desať rokov a robilo by to vedome, ublížiť mu. No v tomto prípade šlo len o detské handrkovanie sa, a tým si asi musí prejsť každé dieťa. Neuchránim ho pred tým. A zavrieť ho doma na štyri zámky, tiež nie je riešenie.
Súčasná situácia je katastrofálna. Okolo mňa je mnoho dospelých, i skoro štyridsať ročných ľudí, ktorým maminka ráno urobí kávičku, raňajky, pripraví veci na oblečenie, nabalí obed do práce, objedná k lekárovi, či otvára účty v banke.
Zdá sa ti to normálne? Mne nie. Ja by som chcela zo svojho dieťaťa vychovať samostatného jedinca, ktorý si vie zaviazať šnúrky a pripraviť si obed. Možno robím chybu, neviem. Nemám patent na správne rodičovstvo. Ale konám inštinktívne.
No, keď si porovnám naše detstvo, kde sme vonku behali od rána do večera, a nikto na mňa nekričal ako a s kým sa mám hrať, nikto za mňa nefúkol po papuli susedovému Jančovi, pretože ma nazval hlupaňou, ani nevykričal Peťa, pretože mi tak blbo hodil loptu do prsta, až som ho mala ofačovaný skoro mesiac.
Že je iná doba? Možno áno, určite áno. I my maminky sme citlivejšie. Ale musíme tie deti nechať nájsť si vlastné cesty k ich životu. Nechať ich, nech si nájdu vlastných priateľov, nech spravia vlastné chyby. To je najlepšia škola pre život.
Citát na záver:
"Deti a hodinky nemôžeme stále naťahovať - musíme ich nechať niekedy aj bežať."
Jean Paul
Zdroj animácií
Komentáre
Obľúbené príspevky z tohto blogu
Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne
"Tiahne sa, tiahne, jak ovčie kiahne." Jednofázové kvasenie - Tiahne sa, tiahne Kiahne zadarmo!!! Kto má záujem? Koncom septembra nás pozvala na návštevu kamarátka Janka so synčekom Miškom. Vraj, či nemáme záujem o vzorku ovčích kiahní zdarma. A ja reku, že prečo nie? Kým som s ním ešte doma, s cickou k dispozícii dvadsať štyri hodín denne, žiadne OČR na ktoré nemám nárok, žiadne otravovanie rodiny... čím skôr, tým lepšie. A tak sme došli, nech sa deti vyblbnú!
Známy neznámy Raffaelo
"Čas je pomstychtivý bandita, ktorý ukradol krásu našich bývalých ja." Raffael Santi Priznám sa, do umenia sa vôbec nevyznám. Nerozoznám umelecké dielo od obyčajnej mazanice, a najmä tie moderné obrazy mi nič nehovoria. A nejedná sa iba o výtvarné umenie ale aj s architektonickými slohmi mám problém. Ja viem, ja viem. Fuj, hanba mi! A dvakrát tak, pretože sa netajím tým, že milujem históriu. Avšak viac ako architektúra ma skôr zaujímajú udalosti, literatúra a historické postavy. Ale ver mi, po múzeách, zámkoch a hradoch sa skutočne túlam rada. Ale zas aby si si nemyslel, že som úplný buran , existuje výnimka vo výtvarnom smere, ktorá je môjmu srdcu blízka. A tou je, renesancia . Obdivujem a doslova híkam nad dielami Michelangela a Leonarda, a rozmýšľam, či také diela vôbec dokáže človek vytvoriť. To boli skutoční géniovia. Freska v Sixtínskej kaplnke či Mona Lisa sú pre mňa tie najúžasnejšie skvosty. Keď som sa prechádzala uličkami Florencie , doslova som cítila ...
Telepatia, čítanie myšlienok, alebo iba čistý signál?
"Na krátkych vlnách nič nemusíme predstierať, na krátkych vlnách sa nehanbíme nahí uk ázať." Desmod - Na krátkych vlnách Neverím, že sa to nestalo i tebe Odrazu si len tak, z ničoho nič spomenieš na kamaráta, ktorého si celé roky nevidel, a o pár dní sa náhodne stretnete na ulici alebo v obchode. Poprípade sa ti prisnije krátky sen s dávnou kamarátkou, v ktorom ju vidíš chovať bábätko, a o pár dní či týždňov sa dozvieš, že sa jej skutočne narodilo dieťatko. Mne sa takéto veci stávajú častejšie, akoby som si priala. A poviem ti, potom sa zhrozím sama zo seba. Ako je toto vlastne možné? Čo ak som čarodejnica, a na nose sa mi urobí obrovská bradavica? :-) Ale nie, možno to je len o tom, že som trochu citlivejšia a empatickejšia.
háčkovaný krtko na opiáši? tak si ma dnes rozosmiala... ja viem, viem, chcela si sa vysťažovať (a máš pravdu, ľudia sú divní a matky zvlášť, viem o tom, keďže sa vidím vždy ráno v zrkadle (a tá potvora neuhne a neuhne))
OdpovedaťOdstrániťĎakujem. Mojim úmyslom nikdy nie je človeka rozosmiať, ale vyliať si srdce :-))))). Ja som inak tiež zvedavá na to, ako to bude vyzerať, keď si Ošo bude vylievať srdce so svojim krtkom a obracať pri ňom poháriky, ale zas mu aspoň nebude oponovať. Je to skvelý poslucháč a neskáče do rečí. A o tej potvore v zrkadle mi ani nehovor. Kvôli nej som zrkadlá vyrútila z domu a svet je zas o niečo krajší
OdstrániťIná doba? no možno..kedysi sa rodili deti "ženám" medzi 18 - 22 to je ešte svet gombička a more po členky a dieťa živá hračka ...dnes ked rodia ženy bližšie k 40tke už žena vie aký je svet len nevie a ani nechce vedet že v nom musí dieťa naučiť žiť, a pre mnohé je ešte navyše dieťa drahá hračka oblečená v modnom autfite a ten sa nenosí do piesku ....
OdpovedaťOdstrániťTak ja neviem, lebo tá mamička na ihrisku buď vyzerala veľmo dobré, ale nemyslím si, že mala viac ako tridsať. Ťažko povedať. Ale určite sú dnes poniektoré maminky opatrnejšie ako to bolo vo vašej dobe. No nič, Malý sa hold bude musieť opiť s krtkom :-)
OdstrániťJa som mala drobca na 35 a chcela som ho pustit, nech sa ide hrat s detmi. Ako Ali. Ale holt to neslo. Na ihrisko aj do materskych centier sa chodia hrat mamicky s detmi a nie deti spolu.
OdstrániťVeru, veru. Poznám aj prípady, keď maminky chce silou mocou vypustiť dieťa, a to sa jej drží a nechce. Ale to je ten iný prípad. Sú prípade kde dieťa chce, a vyslovene ho mama drží ako kliešť a nepustí, lebo sa bojí. No čo už :-(
OdstrániťHaha, akoby som videla to ihrisko na ktoré sme chodili aj my :-) Ja som sa však stretla ešte s jednou kategóriou matiek, ktoré vypustili svoje dieťa na ihrisko, sadli do rohu a nezdvihli hlavy 2 hodiny, len trkotali a trkotali, sem-tam si vyšli za roh zapáliť a vrátili sa späť bez toho, aby na svoje dieťa hodili aspoň jedným očkom. A ja som sa cítila ako policajt, ktorý usmerňoval cudzie deti, aby sa nestrkali na šmýkalke, neohadzovali pieskom po celom ihrisku a nerobili si pretekársku dráhu na bicykloch po celom ihrisku. A aby brali ohľad aj na menšie deti, ktoré sú tam s nimi. Myslím, že až po čase som pochopila, prečo tam menšie deti ani nevidím, mamičky tam s nimi odmietali chodiť akonáhle zbadali túto vypustenú ZOO 7 až 12 ročných :-(
OdpovedaťOdstrániťTak to už je ďalší extrém, ale k tomu som sa ja ešte u nás nedopracovala. Obvykle tu niet toľko detí, žeby tu bola ZOO. Ono stretne sa tú pár dievčatiek starších, sem tam i chlapcov, ale skôr si hrajú futbal. Tu tam nejaký ten bitank, ale v rámci slušnosti a nejaký ten krkolomný zo šmykalky, alebo hulákanie sa dá prežiť. Masaker to ešte nie je. Som zvedavá o pár rokov ...
OdstrániťOno ja by som si tiež pokecala aj s inými maminkami, ale ono to nejde keď sa všetky venujú len svojim deťom, a nechcú im dovoliť priblížiť sa k môjmu synovi. Ale ja verím, že raz nájdem to správne ihrisko a tie správne pošahané maminky
Ali prestahuj sa na terasu :D ja mam pozitivnu skusenost z ihrisk. My sa len zdruzujeme s detickami aj milymi mamickami ;)
OdpovedaťOdstrániťJanka, ja som aj chcela. Ale nevyberieš si :-). No niekedy už musíme prísť sa zahrať na druhý koniec mesta. Nemáme to až tak ďaleko :-)
OdstrániťAli si vitana...cmuky aj s Olim samo
OdstrániťĎakujem Val. Veď vieš, že tam trávim dosť času, pretože tam mám rodičov. Teraz sme tam boli na ihrisku na Michalovskej, a konečne sa tam malý vybláznil do sýtosti. Snáď sa to zlepší i tu :-)
OdstrániťNemozem len snat moj imaginarny klobuk , vyborne napisany clanok .. tohto sa bojim aj ja ked sa maly narodi a budeme chodit na ihrisko , k tomu osm stretla uz aj take typy matiek co som ani nepocula povedat nic pekne o ich detoch iba aku maju skaredu hlavicku , ako placu , su ako certi atd.... tak ja neviem ...
OdpovedaťOdstrániťhttps://fashpirationsblog.wordpress.com/2016/06/17/hrosice-maju-stastie/
Ďakujem veľmi pekne :-) No tak toto je skupina maminiek, s ktorými našťastie nemám skúsenosť. Je síce pravda, že i ten môj plače v kuse, vždy a stále, a sem tam sa na to posťažujem, ale iba tak medzirečou :-). Je to hruza. Snáď budeš mať viac šťastia na maminky, možno len ja priťahujem zvláštnych ľudí. Ostatní okolo mňa nemajú také skúsenosti ako ja. Sem tam nejaké lietadielko, ale inak sa to dá :-)
OdstrániťTvoje články sú úžasné! Aj napriek tomu, že sa téma uberala smerom, nad ktorým človek skôr zalamuje rukami a je mu do plaču, vždy sa našiel moment kde som sa schuti zasmiala. Ak sa človek raz začíta, tak mu to nedá a číta dokonca a potom ďalší a ďalší článok. Proste super a ak by si niekedy tú knihu predsa len napísala, chcem u aj s podpisom prosím. :D No späť k téme.
OdpovedaťOdstrániťNemala som ani len tušenia, že to v dnešnom svete chodí takto a úprimne som ostala zhrozená. Môj mozog to ani nedokáže spracovať. Je mi ľúto tých drobcov, čo z nich vyrastie a ako sa budú správať, keď ich matky nemajú očividne všetky pokope a správajú sa, akoby vychovávali motýľa, ono to tak napokon aj bude. Veľmi smutné, naozaj. Snáď sa Vám to dievčatko nakoniec podarí nájsť a ešte zopár ďalších normálnych mamičiek s drobcami 'do zásoby', aby potom synátor nemusel oslavovať 18-ku s hačkovaným krtkom. :D Verím že nie, prajem Vám všetko dobré. :)
Ďakujem veľmi pekne za príjemný koment :-). ČLovek sa ide vyžalovať a ľudia sa na ňom smejú :-)))). Ale aby som bola úprimná, robím to tak schválne. Článkov na plač je veľa, ja sa snažím ukázať svet aspoň z tej humornej stránky. I keď na situáciach, nad ktorými zostáva rozum stáť. Bohužiaľ, taký je, no s humorom to ide ľahšie. A prečo si nevystreliť hoc i sama zo seba?
OdpovedaťOdstrániťĽudia sme všelijaký a nikto nie je dokonalý, ale iba dúfam, že sa nám v okolí podarí nájsť nejakú normálnu maminku, s ktorej dieťatkom sa moje dieťa vyhrá. Mám tu blízko kamarátku s troma deťmi, tak sem tam ideme spolu, ale už sú proti môjmu veľkí. Ale nech sa oťuká a nenechá. Nech sa naučí o čom je život. A samozrejme, aj ja zasiahnem, ak už sa schyľuje k bitke alebo niečomu takému, no poväčšine sa snažím iba prihliadať.
Aj ja dúfam, že mi raz výjde tá nešťastná kniha, ale ona je tak trochu z iného súdku. No veľmi rada ti ju darujem aj s podpisom a venovaním.
Tak toto je ozaj drsné. Vedela som, že existujú aj prepnuté mamičky, ale že až takto? Fuuuuha, normálne ma desí čo z tých detí vyrastie - ustráchané tiché stvorenia schovavajúce sa kdesi v kúte.. Rodičovská láska a s ňou spojená ochrana detí je fasa vec, ale nič netreba preháňať. To som si myslela, že vrcholom všetkého sú mamičky, ktoré nosia decko od rána do noci na rukách, nepustia ho z dohľadu a prvé tri roky ho nesmie na ruky vziať ani tatino, nieto ešte babička. Ale vidím, že som sa hlboko mýlila a ono sú v 21. storočí životunebezpečné aj tak bežné veci, ako hra s inými deťmi. Fakt nechápem ako sa mohol svet takto zmeniť, ako mohlo ľuďom začať takto šibať. Keby sme žili v krajine, kde sú vraždy a atentáty na dennom poriadku, možno by som to chápala - cudzím by sa fakt nedalo veriť - ale preboha, veď sú to len deti, nie malí teroristi...
OdpovedaťOdstrániťVidíš, ani ja som to netušila, kým som nezačala s malým chodiť na ihrisko. Ale svet je plný bláznov, a si detské ihriská nie sú výnimkou miesta, kde ich stretneme. Inak aj kníhkupectvá nimi doslova praskajú vo švíkoch.
OdstrániťJa ako rozumiem, že maminky sa boja o svoje deti a chcú ich chrániť, ale myslím si, že niekedy sa to až preháňa. Od svojej vzdialenej rodiny som taktiež dostala vynadané za to, že som svoje dieťa nechala na kolotoči so starším bratrancom a nestála som mu za zadkom. Čo ak sa mu niečo stane? A ako si vôbec môžem dovoliť nechať dieťa chodiť po schodoch samého? Na pranier do mnou!
Je pravda že s mamičkami typu, že bábo nepustia z rúk som sa ešte nestretla, skôr práve naopak, ale odkedy som matkou ma už naozaj nič neprekvapí. No prestala som súdiť, a len sa nad tým všetkým pousmejem a poprípade sa vyventilujem na blogu. VeĎ tie mamičky ani neprídu na to, že je to o nich. Alebo sa zasmejú nad hlúposťou iných, či nad mojou nezodpovednosťou.
A potom to končí tak, že dieťa má 35 a nevie sa objednať k doktorovi. Ale ja nechcem aby moje dieťa bolo také.