Šialené chudnutie 3. časť, alebo nepovoľujem v nasadenom tempe

A v boji za krásne telo pokračujeme i naďalej

Takže, v dnešnom článku ťa tak trochu oboznámim s pokračovaním v boji s mojou katastrofálnou postavou, ktorá mi ostala po pôrode. 

A že je to teda boj s veternými mlynmi, to ti teda poviem.

O mojom zumbovaní a tancovaní po byte v štýle "hoďte na ňu sieť" som už predtým písala, ak si nečítal, na konci článku nájdeš linky. A tak sa k tomu už nebudem vracať. Poviem iba, že po pol roku pravidelného vrtenia zadkom a cickami, výkopov a zákopov by jeden povedal, že to už muselo predsa zanechať nejaké tie očividné, pozitívne výsledky. Veď toľko spálených tukov a kalórii, to je niečo.

No, nie je!

Ako som na to prišla, keď doma nemáme zrkadlo, že áno? Ako som bola povedala už niekedy predtým, túto zbytočnú, nepotrebnú a strašidelnú vec som z našej domácnosti jednoducho vyhodila. Nemá mi čo vravieť pravdu do ksichtu. Keby aspoň, šialené, klamalo, ale ono nie. A tak v mojej blízkosti toto čudo nemá čo robiť.

Šup ho von!

Jediné, čo som si ako tak dovolila, je také malé, v kúpeľni. Niežeby som bola taká márnivá, či zo svojho ksichtu neskutočne unesená, to teda určite nie :-). Ale treba si skontrolovať raz za čas počet nových vrások, stúpajúcu tendenciu sivenia vlasov, a nakoniec, nenechám svojho chlapa chodiť medzi ľuďmi so škrabancami po tvári, ktoré by si spôsobil slepým holením. Čo by ľudia povedali? Nie, nie, máme také zrkadielko malinké, ktoré mi stále na otázku:

"Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi, ktorá zo žien najkrajšia je tu na zemi!"

Odpoveď si smelo domyslí, ale iba poviem, že Snehulienka to nie je. A ani tá bosorka :-).

No, tak a teda. Aby som pokračovala v tom, čo som chcela. 

Pred dvoma mesiacmi, keď som si kontrolovala šatník, prichádza leto, a tak si skontrolujem kraťasky, šortky, šatičky, že v akom sú stave. Či nie je potrebné niekde došiť gombíček či uvoľňujúcu sa nitku. Myslím, že už chápeš, kam mierim. A nemýliš sa. Asi z desiatich kúskov oblečenia sa nezmestím cca do siedmych, čiže ostali mi troje, ktoré som nosila i počas tehotenstva. No, nepotešilo ma to.

Najprv som si povedala, že to je nejaká blbosť, a počas zimy prišiel akýsi škriatok domový, ktorý mi vymenil moje oblečenie za svoje. Potom som obvinila chlapa, že pri jeho úžasnom praní sa mi zrazili minimálne o dve čísla.

Vzápätí z mojich úst vyhŕkli také slová, pri ktorých by sa aj ten posledný pohonič červenal ako paradajka a párkrát som s nimi praskla o zem, aby sa spamätali konečne. 

Prečo mi toto všetko, všetci robia?

Ďalej som skúšala dohovárať tým krásnym, hnedým, obľúbeným nohaviciam, že ak sa predsa len natiahnú na moje nohy, cez boky, a priľahnú na môj pás, dostanú nový gombíček, a zašijem na nich konečne to vrecko, cez ktoré mi už roky predtým prepadávali mince do ponožky.

Potom nasledoval usedavý plač, a hektolitre preliatych sĺz.

A nakoniec som sa rozhodla, že ja sa nevzdám. A k Zumbe pridám intenzívny trénink cvičenia.

Na brucho, na nohy, na zadok!!! 

   Postavila som sa na váhu, aby som si zistila počiatočnú váhu. Akýmsi nedopatrením ukázala dosť nepochopiteľné číslo - 66. 
Ejha, asi bude pokazená. Nechala som jej jeden deň a postavila som sa ráno, ešte nenajedená, nahá - 67. Toto proste už jednoducho hraničí so zdravým rozumom, pomyslela som si. A tak som si dala kolečko Zumby doma, so svojim Ošom sme behali po byte, tancovali, naháňali sa, skákali a dupkali. Po dvoch hodinách som tej váhe dala poslednú šancu, nevyužila ju - 68. 

Vtedy som si povedala, že je to jednoducho nejaký blud, a ta váha si jednoducho neváži ten dobrý život, ktorý u nás má, a tak som ju nechala malému Ošovi na hranie. 

To má za trest!

Aby vedela, že si so mnou nemá začínať. Ako, to hneď musíte dať vedieť tým veciam, kto je tu pán. Inak si s vami budú robiť čo chcú. Presne tak ako to stupidné zrkadlo, ktoré si nedalo povedať. Ale tam som nenašla odvahu niečo po ňom hodiť, predsa som len trochu poverčivá. A prežívať sedem rokov nešťastia... 

Ale nepoznám žiadne porekadlo ani poveru o váhe, a tak skončila ako Ošova matrioška. Rozobratá na "minďar", párkrát s ňou tresol o podlahu, to aby ju naučil o čom je život.

Dala som si ruky v bok a zistila som, že môj pás sa jednoducho ešte stále nevrátil. To, akože, neviem čo má znamenať, ale zdá sa mi, že všetko a všetci sa spolčili proti mne. Nielen veci okolo, ale i môj pás mi dal kopačky. Ale ja som si myslela, že to je len na chvíľu, že sme si spravili pauzu, počas tehotenstva, maximálne nejakých päť, šesť mesiacov. A potom sa s vervou zas spolu vrhneme do spoločného života. No po dvoch rokoch mi asi začína byť zrejmé, že ma môj pás opustil nadobro. Že to nebola len chvíľková záležitosť a on na mňa na tej dovolenke už zabudol. Našiel si niekoho, na ktorom sa cíti šťastnejší, obletovanejší, možno i viac milovaný :-(.

Nebudem ti klamať, dosť sa ma to dotklo. Za tie roky, si myslím, že sme si vytvorili krásny vzťah. A on takto. Neverník, jeden neverný. Ako ja viem, tá tehotenská i potehotenská celulitída, tie nešťastné háčka na hrudi, neforemné boky, no, kto by sa chcel vrátiť.

A tak mi asi neostáva nič iné, len si nájsť nový pás. Nanovo si vytvoriť nový vzťah. Bude to ťažké...

Dosť bolo ale sebaľútosti, a tak, hor sa do nového života, s novými výhliadkami na krásny vzťah s nanovo vypracovaným pásom, s novou postavou. Samo sa to neurobí, a to že sa budem ľutovať, či plakať a oddávať sa depresii, poprípade sa na tajňáka schovávať v kúpeľni a žrať tabličku čokolády, nič neporieši.

"Nedá sa újsť pred sebou samým niet kam."

Peniažky na nejakú tú liposukciu či inú zjednodušenú verziu vypracovania tela nemám, a tak musím do toho zapracovať seba, svoje svaly, svoje telo a svoju hlavu. Prišla som na to, že život mi jednoducho asi nič nedá zadarmo, a ak chcem niečo dosiahnuť, musím jednoducho makať, makať, a makať.

Je to krásna myšlienka, čo?

Až sa sama čudujem, čo mi to vôbec napadlo. 

A najlepšie na tom je, že funguje! 

Skoro vo všetkom by som povedala. Ale najhorší a najťažší je boj s prírodou, genetikou a gravitáciou. To je ti, pánečku! 

Dávid proti Goliášovi? Kde sa na toto hrabe.

Don Quijote bol s tými svojimi veternými mlynmi slabý odvar.

Boj s prírodou je ako boj s ľudskou hlúposťou. Nekonečný a zdá sa mi, i trochu zbytočný. Ale to neznamená, že to vzdáme!

No, tak, a ako som povedala, po tejto skúsenosti som skončila s vážením, kukaním na seba do zrkadla a pripravila som si tréningový plán. 

No a keďže úvod bol tak dlhý, sama neviem prečo, pôvodne som len chcela pár riadkov o mojich poskokoch hore a dole, tak to tu radšej na dnes ukončím, a budem pokračovať nabudúce. Aj ty si potrebuješ odo mňa oddýchnuť, veď kto by čítal tak dlhý článok...

I ja potrebujem zemiaky našúpať, špargľu udusiť, koláč napiecť, a tak.

Tak niekedy nabudúce sa zas vidíme, aby si sa dozvedel ako aktívne pracujem na svojom tele.

Myšlienka na záver:

"Svoje telo nemôžete vymeniť, ale môžete ho zmeniť!"

       reklama z bilboardu na posilňovňu

Zdroj obrázkov:  http://giphy.com/