ArtFilm Fest aj v mojom meste

Milujem filmy - rýchly prierez históriou našej lásky

Ja a filmy, to je naozaj kombinácia, ktorá môže byť. Našu lásku by som prirovnala k láske ku knihám či k hudbe, ale o tom som už písala predtým. Takže by sa patrilo pridať pár teplých slov aj k môjmu vzťahu k filmu. Chápeš, aby nežiarlil.

Takže, ja a film už kráčame ruka v ruke dlhé roky. A to rozumej, nielen také tie komerčné srandičky, akčné hitovky či milučké rozprávočky. Nerozdeľujem filmy podľa žánru, ale do kategórii 

Super pecka, 

To môžem,

povedzme že sa dá, 

riadna fujka.

Prvú návštevu kina si naozaj nepamätám. Akiste to bolo buď so sestrou č. 1, ktorá nás brávala dosť často na nejaké rozprávky či detské filmy, alebo to bolo so školou či s rodičmi, naozaj neviem, klamala by som. Ale pamätám si, keď som šla do kina prvýkrát, bez dospelákov. 

Ja, moja mladšia sestra, a kámoška Erža. Mala som nejakých dvanásť rokov, keď už som si povedala, že som dosť veľká na to, aby som si dala na svoj (teda náš) prvý film.

Behali sme ako splašené kuriatka po Hlavnej ulici, ktorá v tej dobe pre nás bola dlhá ako Transibírska magistrála, a hľadali kino Slovan. Nakoniec nám jedna milá tetuška po malom klamstve, aby sme nevyzerali ako sliepky:

"Teta, my sme z Prešova, kde je tu kino Slovan?"

ukázala na vchod do kina. Stáli sme skoro rovno pred ním. Totálne trapky!

Ale zážitok to bol riadny. Už som bola skoro dospelá. Dala som svoj prvý film bez dospelého doprovodu.

"Tsa, kdo je vác?"

A odvtedy to bol jeden trhák za druhým. 

Jedno kino za druhým. 

Tatran, Úsmev, Družba, Slovan.

A keď otvorili Jumbo sálu, kde sa prvýkrát u nás premietalo v digitálnom zvuku, páni moji. Cítila som sa ako v budúcnosti, keď mi pri uchu svišťali brzdy auta krásneho, najkrajšieho Keana Reevesa, alebo vybuchovali mimozemské lode vo filme Deň nezávislosti.

Ako som rástla, menil sa aj môj vkus na filmy, a okrem tých klasických komerčňákov som objavila aj kúzlo klubových filmov, s hlbšou myšlienkou. A tak som začala navštevovať aj filmové kluby u nás v Košiciach, či už Cinefil, alebo Biograf v kinosále VSG alebo kina Impulz v Úsmeve. 

A keďže som nemala veľa kamarátov a známych, ktorí by zdieľali moje nadšenie pre myšlienkové filmy (môj chlap mi po prvom našom spoločnom filme Idioti dal jasne najavo, čo si o tom všetkom myslí), a tak my aspoň nikto nekibicoval pri slintaní, napríklad nad krásnym Gaelom Garciom Bernalom vo filme Mexická jazda. 

Zdroj foto

A potom sa zrušili všetky kiná, jedno pekne po druhom a ostali len Multiplexy, a to je dosť na prd. Niežeby tam nebola švanda s obrovskými okuliarmi na ksichte, ktoré mi neustále padajú, ale tú pravú, kinovú atmosféru to jednoducho nemá!

Festival a v našom meste

Už dvadsať rokov som snívala o tom, že keď raz budem veľká, tak raz navštívim skutočný filmový festival. Rozmýšľala som aj, ktorý to asi bude:

Filmový festival v Cannes,

Filmový festival v Karlových Varoch,

Benátsky filmový festival,

Vysoko som rúbala? Ale nie. Nakoniec som sa uspokojila aj s tým, že sa jedného dňa dostanem až do Trenčianskych Teplíc, a užijem si aspoň ten náš, slovenský.

A tak, keď som sa dozvedela, že ArtFilm Fest sa sťahuje do Košíc, nebudem ti klamať. Bol to pocit, no, podobný tomu orgazmu, či ako sa to volá, akurát som k tomu chlapa nepotrebovala.

Tešila som sa ako dieťa pred Vianocami, ktoré tak podvedome tuší, že dostane vysneného psíka, či poníka.

Rok dopredu som si plánovala, čo a ako:

• raz na film pôjdem so sestrou č. 2, malého nechám s tatom (raz za čas sa môže aj ona premôcť a ísť medzi ľudí. Za strašidlo som tu ja, ju si nikto ani nevšimne), 

• potom pôjdem s chlapom, malého nechám so sestrou (i on sa môže premôcť a mrknúť si so mnou nejaký ten filmík, aspoň mi bude môcť o štyri roky, keď mu budem vyčítať že ma nikde neberie, prasknúť do tváre, že bol so mnou na skutočnom filmovom festivale),

• poprípade vytiahnem aj našu vedúcku Evičku, ktorá nikdy na ništ nemá čas, ale na festival si určite nájde,

• možno vystrelí aj motyka, a pridá sa ku mne aj mama, ktorá v kine bola naposledy snáď asi na strašidelných Čeľustiach,

• a keď to inak nepôjde, urobím to tak, ako som to robila po iné roky rokúce, pôjdem sama a HOTOVO! Ja sa nehanbím!

Za posledný polrok som o ničom inom ani nehovorila. Nudila som okolitých ľudí o tom, že tu bude festival, a že tam pôjdem, a čo všetko uvidím, a koho všetkého uvidím, a že sa z mesta ani nepohnem, a tak. Obvykle sú to ľudia, ktorí majú vlastné deti, a tak im nevadili reči typu:

"Už sme tam? Už sme tam? Už sme tam?"

A konečne sme dorazili

Teda festival dorazil do nášho krásneho, veľkého mesta so všetkou pompéznosťou. V telke som kukala otvárací ceremoniál, povyberala som si filmy, ktoré chcem vidieť, a čakala na ten správny moment, kedy sa budem môcť vybrať do mesta, a pootravovať všetky tie hviezdy svojim mobilom na spoločné svojky. Taktiež už bolo na čase navštíviť kultúrne miesta v našom meste, ktoré tú už pár rokov (konkrétne od EHMK) stoja, no ja som nikdy nemala čas ani príležitosť na ich návštevu:

Kunsthalle, 

Kulturpark,

Tabačka.

Zdroj foto

A čakala som. Veď to len v piatok začalo, mám ešte more času. Cinepass som si už nestihla kúpiť v predtermíne aj so zľavou, ale povedala som, že nejaký ten sólo vstup na pár filmov ma nezruinuje. A keď sa ozvala kamarátka, že má pár lístkov na filmy zadara, a že mi pokojne jeden posunie, to bol balzam pre moju dušu.

A čas plynul. Zbadala som sa v stredu, keď mi iná kamarátka oznámila, že i ona si na MD našla čas, a už sa bola kultúrne vyžiť na feste. A tak som si povedala, teraz je ten správny čas. Už mi bolo jedno, či stretnem jednu alebo dve hviezdy, hlavne že niečo stretnem. A hlavne, že niečo uvidím...

Lenže, na celý týždeň dopredu som už mala nejaký ten program s jednou kamarátkou a jej malým, s druhou kamarátkou a jej malou, i motýliky v Botanickej by bolo potrebné poctiť našou ukričanou návštevou...   

Návšteva v Botanicke

Po skontrolovaní programu som zistila, že tie naj filmy ktoré som chcela vidieť, už dávno boli, a tie ktoré teda ešte nie sa premietali akurát v čase, keď som mala nejakú aktivitu, poprípade mi prdlo stráženie dieťaťa. No čo ti poviem, sklamanie sa dalo z mojej tváre čítať.

Ale rozhodla som sa nevzdať. Keď už je ten festival iba na krok od domu, ja tam jednoducho musím ísť. Zrušila som svoj poobedňajší program, zrušila som chlapovi poobedňajší program, a pustila sa do kina v jediný voľný deň, v jediný voľný čas, ktorý mi ostával. V piatok, podvečer.

Vôbec som netušila, aký film ide. Vôbec som netušila, o čom to bude. Vedela som iba to, že o piatej musím byť v Kunsthalle.

Vychystala som sa ako na správnu piatočnú párty. Natáčky do vlasov od rána, suknička, blúzka, sandálky, lesk na pery, skrátka gadžo v meste. Môj syn mi zakýval na rozlúčku a zakričal:

"Papaaaa!!!"

Asi si myslel, že iba srandujem, veď kde by mať našla takú odvahu odísť z domu bez neho, ale keď som skutočne vyšla von a tresla za sebou dvere, za nimi sa ozval neskutočný vreskot, ktorý ale po ohlásení slova JOGURT z úst môjho chlapa, zmĺkol. A ja som sa spokojne vybrala medzi ľudí.  

Pri priehradke, kde mi vydávali môj lístok zadarmo, ktorý mi kámoška rezervovala na moje meno som zistila, že je to vlastne Cinepass, a mám voľný vstup na väčšinu filmov a hlavne na MHD. Skoro som sa rozplakala.

CELÉ ZLE!!! KOĽKO SOM TOHO MOHLA VIDIEŤ!!!

Ešte viac vtedy, keď som zistila, že som síce vo svojej Kunsthalle, ale ten film, ktorý som si vybrala premietajú o dvadsať minút v Kulturparku. Po prvé som ani netušila, kde to je, a po druhé, ako sa tam dostanem. Tie dva roky na materskej sa akosi podpísali pod mojim logickým myslením, alebo na mojom logickom myslení??? 

No nič! Rozbehla som sa na najbližšiu zastávku autobusu a modlila sa, aby ma tam nejaký autobus odviezol.

A vieš čo? Ak sa má mať niečo stať, tak sa to stane. Za dve minúty došiel presne ten správny, ktorý ma doviezol na to správne miesto. Dala som si Cinepass na krk a tvárila sa ako veľká hviezda, dôležito ako päťkorunáčka na ceste do sporiteľne. 

"Páčte všetci! Ja mám Cinepass!"

A vtedy mohla spokojne nastúpiť Nicole Kidman, ja som vo svojom outfite s kartičkou na krku strčila do vrecka aj držiteľku Oscara.

Ja, Earl a dievča na zomretie

Dobehla som na film akurát v poslednej chvíli. Keď som videla tú hŕbu adolescentov, ktorí sa hrnú do sály vedela som, že som na správnom mieste. Tu patrím. Medzi puberťákov. Vekom síce nie, ale myslením, určite. Pri synovi očividne mladnem.

Zdroj foto

No, ale aby som ti v krátkosti povedala niečo o filme:

"Greg je študentom maturitného ročníka, ktorý sa snaží prežiť posledný rok bez ujmy na zdravý. Snaží sa so všetkými vychádzať, nikam nepatriť, a hlavne byť neviditeľný. Čas si kráti tým, že spolu s kolegom Earlom natáčajú amatérske, a tak trochu nezmyselné filmy. Jedného dňa ho jeho matka donúti vyjsť si von so spolužiačkou Rachel, ktorej práve diagnostikovali leukémiu. Po dlhom odmietaní a nespolupracovaní sa nakoniec odhodlá a navštívi chorú spolužiačku.                                          Z prvopočiatočných rozpakoch nakoniec pomalinky vzniká zvláštny, priateľsky vzťah. Mladí ľudia v pár dňoch spoznávajú trpkú chuť života a z utiahnutého chlapčeka bojaceho sa života, sa stáva deň za dňom dospelý muž, ktorý je ochotný vzdať sa svojich plánov v prospech dievčaťa, ktorá prežíva naozaj ťažké chvíle po chemoterapii." 

Nebol to vôbec zlý film, dokonca jeden z najlepších filmov pre pubišov. No nemyslím si, že by to bol film, ktorý by som potrebovala v ten deň vidieť. Vyšla som von so slzami v očiach a s úsmevom na tvári, pretože i keď to bola naozaj ťažká téma, ťažký film, s ťažkým koncom, bolo tam fakt dosť vtipných scénok. I taký je možný pohľad na život. 

Úsmev aj vo chvíli, keď je nám do plaču!

Avšak, márne som hľadala nejakú hviezdu v okolí. Slzy mi dosť bránili vo výhľade, no pochybovala som, že by sa práve v tejto chvíli nachádzal niekto slávny v mojom okolí. Bol tam síce chlapík dosť podobný Jurajovi Nvotovi, no nedám za to ruku do ohňa. Po prvé som zaostrovala zrak, a po druhé, keď si muž všimol môj zadumčivý a študujúci pohľad, radšej sa pozrel do zeme a začal telefonovať. Ešte chvíľu som ho sledovala v nádeji, že zistím, či sa skutočne jedná  o nášho režiséra alebo len o istého pána Jožka Mrkvičku, no bez úspechu. Ale v mojich spomienkach tento pán navždy ostane zapísaný ako Jurko, nech už to bol ktokoľvek. 

No a potom som to vzdala a pustila sa plná zážitkov z úžasného festivalu domov.

Záverečná bilancia mojej účasti na prvom festivale v Košiciach, na ktorý som čakala dvadsať rokov?

Jeden film, 
Jediná (možno) známa osobnosť.

Ale o rok, pánečku, o rok si to skutočne užijem! 

Citát na záver:

"Nikdy se nevzdávej, prohraješ až ve chvíli, když se vzdáš."

Čítal si už? 

Milujem hudbu alebo kožný orgazmus

Milujem tanec

Milujem knihy