Moje malé, hlasné náročniatko, alebo bez didy ani na krok

Dnes sa možno budem trochu opakovať, ale aj opakovanie je matka múdrosti. Už niekoľkokrát som sa vyjadrovala o svojom malom Ošovi ako o "náročnom" dieťatku. Tak dnes ti to trochu priblížim. Aby si teda vedel, o čom teda točím.

Spokojná mama, spokojné dieťa. ZDROJ

Človek nepozná kým nespozná

Poznáte to? Škatuľkovanie na dennom poriadku:

"Tvoje dieťa je hyperaktívne, lebo skáče ako opička a neposedí ni na sekundu..."

"Tvoje dieťa je neposlušné, lebo na neho ziapeš už pol hodinu, a ono ťa má kdesi..."

"Tvoje dieťa je lenivé, už má rok a ešte sa len tmolí a nebehá ako srnka po poli..."

"Tvoje dieťa je hlúpe, lebo mu už desať minút trvá, kým prečíta jednu vetu..."

"Tvoje dieťa je rozmaznané, lebo nevydrží ani sekundu bez teba..."

TAK toto teda NIE!!!

Takéto škatuľkovanie je na figu a na trd. So svojími synovcami, s množstvami detí okolo som sa naučila jednu dôležitú vec, a to, že každé dieťa je naozaj iné, výnimočné, svojské, a každé potrebuje niečo iné.

Niekto pozornosť skoro celý deň, iné sa vyhrá i samo....

Niekto začne chodiť na sedem mesiacov iné na rok a pol...

Niekto behá medzi deťmi a trieska ich po hlave, iné zas len z bezpečia maminho náručia sleduje okolie...

Niekomu stačí povedať raz, iný kdesi lieta v povetrí a treba mu stokrát povedať, aby sa vrátil na matičku ZEM...

Niektoré dieťa spaše tri misky polievky už na pol roka, a iné ani na rok a pol nezje viac ako tri lyžičky...

A ČO?

Nie sme ani zlé matky, ani nemáme zlé deti! Máme doma svojskú osobnosť, ktorá vie čo che, a nevzdá sa toho iba tak. Nebudem dieťa plieskať hlava nehlava, ani na neho vrieskať až sa mi hlasivky zaseknú v hrdle. 

Po prvé, by to k ničomu neviedlo 

Po druhé, v tej malej osôbke by sme mohli vyvolať dojem, že sme hluchí voči jeho potrebám. 

A nakoniec, raz z toho určite vyrastie. Skôr či neskôr...

"Všetky deti sú dobré, zároveň aj výnimočné osobnosti a zaslúžia, aby sme im venovali náš čas. Správajme sa k nim rovnocenne a s láskou, sme to predsa my, čo sme si ich priali."

                                                                                               Zdroj

Moje náročniatko 

No nie, neškatuľkujem, ja len pomenúvam čo mám doma.

Pred devätnástimi rokmi som nemala ani poňatia o tom, že existuje niečo také ako Náročné dieťa. 

Tiež som bola tiekla prúdom iných, uplakanosť detí som hádzala vrub zlým rodičom, alebo rozmaznanosti. 

No život ma naučil. Karma funguje úplne vo všetkom. Aj pri myšlienkach.

Keď som bola tehotná, určite som neočakávala, že to bude jednoduché. No v kútiku duše som predsa len verila, že to bude trochu ako s mojimi synovcami, také malé tamagoči:

nakŕmiť, prebaliť a spať.

Ojojooooj, ťažké sci-fi, či fantasy?

Už po prvých dňoch som zistila, že tak trochu bláznivá, strelená, nie s davom plávajúca osoba ako ja nemôže mať pokojné, spokojné, spinkajúce bábätko. 

Veď už si videl dvoch dobermanov starajúcich sa o pudlíka?

Ako správne naladená mamina (zúfala z toho, že som asi tá najhoršia na svete a moje dieťa určite plače preto, lebo ma nemá rado), hľadala som na nete informácie a hlavne pomoc a radu. 

Chcela som vedieť, či aj inde to takto funguje...keďže všetky moje kamarátky tento problém nemali. 

"Sem tam poplače, ale obvykle len preto, že je hladná..."

"Tak zaplače, keď má plnú plienku..."

"Iba trošičku mrnčí zo sna..."

"Moje dieťa stále spí, musím ho na jedenie budiť..."

Už som naozaj myslela, že problém je u mňa. A tak som našla výraz, ktorý plne sedel na moje dieťa:

Náročné bábätko, máte doma také?

ÁNO, ÁNO, ÁNO...

A našla som aj charakteristiku, nejaké body, podľa ktorých sa dá určiť, čo máte doma za poklad:

1. Horlivosť
   Náročné deti fungujú na plné obrátky. Intenzívne, usilovne a horlivo sa prejavujú vo všetkých činnostiach a aktivitách.
2. Hyperaktivita
   Náročné dieťa je stále pripravené „k aktivite“. Hyperaktivita, ako nadmerná činnosť, sa v prípade týchto detí spája s príbuznou črtou – hypertóniou. Pojem hypertónia vyjadruje vzťah k svalom, ktoré sú často napäté, stiahnuté, doslova pripravené na akciu, čakajúce na explóziu.
3. Vyčerpávanie rodičov
   Náročné bábätká vysajú z unavených rodičov aj posledný kúsok energie, a potom si vyžadujú ešte čosi navyše. Rodičia starostlivosť o náročné deti oprávnene považujú za vyčerpávajúcu.
4. Dojčenie ako obživa, upokojenie a zábava
   Rodičia sa v uspokojovaní potrieb náročných detí postupne zdokonaľujú. Vlastnými skúsenosťami napríklad zistia, že dojčeniepre náročné dieťa nie je len zdrojom obživy, ale predovšetkým jednoduchým, zaručeným spôsobom upokojenia, často aj zábavy.
5. Vyžadovanie
   Náročné deti vyžadujú od rodiča stopercentnú pohotovosť a okamžitú reakciu na požiadavku, ktorú vedia poriadne dôrazne „vysloviť“. Táto črta, viac ako iné, privádza rodičov k pocitu kontroly a manipulácie zo strany malého ukričaného drobca.
6. Časté prebúdzanie
   Novorodenci a dojčatá sa značnú časť spánku, na rozdiel od väčších detí a dospelých, nachádzajú v etape takzvaného ľahkého spánku, z ktorého veľmi ľahko precitnú a prebudia sa.
7. Nespokojnosť
   Prax rodičov náročných detí potvrdzuje, aké náročné je uspokojovať požiadavky nemluvniat za každých okolností, a to ešte „na výbornú“. Preto občasné zlyhanie, niekedy dokonca rastúca neschopnosť správne reagovať na potreby náročného dieťaťa, pôsobí na rodičov značne frustrujúco.
8. Nepredvídateľnosť
   Rodičia náročných detí sa neraz rozčarovane pýtajú: „Kde robím chybu? Ako to, že čo včera na čertíka zabralo, dnes už vôbec nezaberá?“ Zachváti ich pocit sklamania.
9. Precitlivenosť
   Náročné deti sú dobre „informované“ o dianí v ich bezprostrednom okolí. Výnimočne cítia, vnímajú, odhadujú. Otvorene dávajú najavo svoje očakávania, rovnako ako spokojnosť s ich naplnením.
10. Neodložiteľnosť
    Náročné dieťa túži po kontakte. Zbožňuje dotyk s pokožkou mamy, najradšej sa k nej túli v jej posteli. Alebo miluje kontakt v pohybe, napríklad pohojdávanie pri sedení, pri státí, pri chôdzi.
11. Neschopnosť sebaupokojenia
    Nerealistickou rodičovskou predstavou o zaspávaní náročných detí je tá, že svoje dieťatko uložia do postieľky, ono si pomrnčí, unaví sa, pri cumľaní spokojne zatvorí očká.
12. Citlivosť na odlúčenie
    Väčšina dospelých presadzuje názor, že deti by sa mali naučiť byť samostatné. Čím skôr, tým lepšie. Podľa tejto mienky matka a dieťa predstavujú nezávislé osoby, schopné existovať „na vlastnú päsť“.

                                       Zdroj Modrý koník 

 Hneď mi bolo lepšie pri srdiečku, keď som zistila, že nie som zlá matka, len moje dieťa chce byť stále so mnou. 

A tak sme sa dali na boj. 

O tom, ako sme objavili šatku a kontaktné rodičovstvo som už písala niekoľkokrát. Nie, nerozmaznávala som si svoje dieťa. Moje dieťa vrieskalo a nezastavilo sa už od druhého dňa narodenia. 

Ako ani pri mojej brutálnej fantázii si neviem predstaviť, ako sa dá rozmaznať dvojdňové dieťa...

Ale i tak sa ti priznám bez mučenia, po pár týždňoch som už bola na prášky. Hlavou mi aj tak lietali myšlienky na to, že mám slabé mlieko a asi je hladný, chúďatko. 

Sa smeješ? Teraz už aj ja, ale zúfalá situácia si vyžaduje zúfalé činy...a naozaj som mala nutkanie na kúpu umelého mlieka. 

(Ale predstava, že mám v noci stokrát vstávať a variť ho? Ja som tak leniváááá).

Okolie mi radilo aj dať mu dudlík. Dieťa sa upokojí ustavičným saním, uvidíš. 

Budem ti klamať? 

Skúšala som to. Kupovala som dudlíky ako strhaná.

Kaučukový, silikónový, okrúhly, v tvare prsníka... podľa toho s ktorou kamarátkou som bola, a ktorej bábätko pokojne spinkalo v kočiariku a dudkalo cumlíček. Každý týždeň sme skúšali iný...

A ako to skončilo?

Cumlíkovou vojnou.

Doteraz nerozumiem, ako dieťa ktoré ešte nevedelo uchopiť hračku si dokázalo vybrať z úst tú vec a hádzať ju do mamy. Musela to byť zábava ako to mama schytala do vlasov, do líca, do nosa...

Po desiatom kúpenom dudlíku, behom jedného mesiaca som si povedala...a DOSŤ. Neminiem ja celú materskú na blbosti.

A tak máme krásnu zbierku dudlíčkov, z ktorých sme poriadne nepoužili (teda okrem odstreľovania matky) ani jeden.

Ja viem, aj pevne verím, že mi okolie nechcelo zle, a chcelo mi len pomôcť. Ale to čo funguje na jedno bábo, pri druhom je absolútne na figu.

A rady z internetu? Tie mi boli iba tak na smiech: 

Zdroj foto

Spokojná matka, spokojné dieťa? 

Verím, že to niekde inde pomáha, ale v našom prípade vôbec. Dlho, veľmi dlho som bola v pohode. Hlavne preto, že mám úplne skvelého chlapa, ktorý varil, pral, žehlil, upratoval, a ja som naozaj iba pobehovala so šatkou, dojčila, spievala a tancovala, dojčila a šatkovala,

dojčila a dojčila, dojčila a dojčila.

Už po troch mesiacov ustavičného zvierača na bradavkách som mala pocit, že mi kozy odpadnú, a nikdy ich neprimontujem späť.

A kým moje dieťa počas pol hodinovej pauzy medzi ďalším trojhodinovým dojčením vrieskalo a blinkalo nestrávené mlieko, ja som si mastila prsia kokosovým olejom (chvalabohu pomohlo :-)).

Rady tipu, kým vaše dieťa tri hodinky spinká kým sa zobudí na pol hodinové dojčenie pospite si s ním mi vyvolávali salvy smiechu.

DIDÁAAA

Prvé slovo môjho dieťaťa nebola mama, ani tata...ale

Dááá DIDÁÁÁ

Ja si ani neviem a ani nechcem predstaviť, čo by som robila, ak by som sa nerozkojila. To, čo by ma čakalo v prvé mesiace by sa dalo prirovnať asi k japonskému hororu či hrdinským samurajským činom HARAKIRI.

A tak vďaka nikdy nekončiacemu humoru môjho dieťaťa a môjmu chlapa sme sa len smiali, a všetko brali s humorom. Inak to ani nešlo...

Sedela som si, pokojne, CHILOUT, naplnená celou tabličkou fajne sladkej čokolády v kresle s malým na rukách. Priblbo som sa usmievala a nechala cukor plniť moje boky, zadok, stehná, a mozgové závity. 

Endorfín sa rozlieval do všetkých útrob tela. 

A moje dieťa? 

plakalo, plakalo a plakalo...

(možno mi len vravelo, že nechce mať za matku veľrybu, ktovie...). No mne to bolo jedno...v tej dobe iba cukor dokázal uvoľniť moje unavené telo

(A teraz musím stokrát denne behať po schodoch, robiť drepy, tancovať, a chodiť na Zumbu...) 

Naše prvé spoločné fotografie? Dvaja vysmiaty rodičia a vrieskajúce dieťa...:-)

A tak nakoniec prišlo zmierenie sa so vzniknutou situáciou. 

A priznám sa, hoc som mala niekedy sto chutí položiť dieťa do postieľky, zavrieť dvere, dať si diazepan a zapiť ho fľaškou vodky, nikdy som to neurobila. 

Šatka, manduka, cicka pripravená hockedy, hockde, rytmická metalová hudba ...

Najväčší problém nastáva pri klesaní tvorby mliečka pred mojimi mesačnými návštevami. Viem si podľa jeho spokojnosti nastaviť menštruačný kalendár :-).

Už pár dní dopredu mi synček signalizuje:

"Nejde..."

"Mama, bež s tým niečo spraviť!"

A tak sa mama nalieva nechutným čajom so senovkou gréckou. Ale nevadí...čo by som neurobila pre spokojný úsmev? 

Keď to moje mliečko mu tak chutí :-).

Ako zadosťučinenie je mi jeho úsmev a pohladkanie po vankúši, ktorý sa pomaly začína podobať na perinu, a zahlásenie:

"MOJAAAA" 

"Ahoj, mami a tati! Byli jste obdařeni jiným typem ditěte, takže od vás potřebuji jiný zpusob zacházení. Dáte-li mi ho, budeme si spolu dobře rozumět. Pokud ne, budeme spolu dlouhodobě bojovat."

Inak, celkom ako dobrý vtip sú hlášky typu, že nosené dieťa skoro nikdy neplače... nie, kým som si nesadla, alebo nezačala sa knísať na fitlopte, lebo ma nohy už od prechádziek po byte boleli ako po túre na Gerlach.

Hmm... aj tým sme si museli prejsť.

Čo sa sťažujes, veď tvoje dieťa nikdy neplače... 

Ako naše malé začalo rásť, a viac si uvedomovať svoje okolie, tak sa začala meniť aj jeho nátura.

Akonáhle sme šli niekam na návštevu, akonáhle k nám niekto došiel...na kurzoch pre deti, na plávaní, moje dieťa sa zmenilo sťa mávnutím čarodejného prútika. 

V okamihu bol z neho vysmiaty, spokojný, ukecaný chlapček na zjedenie.

Jedným slovom herec. A mojím šedivejúcim vlasom nikto neverí. 

Dnes sme na kameru chceli nahrať vrieskajúce devätnásť mesačné dieťa. Vrieskal dovtedy, kým môj chlap nevytiahol foťák. Odrazu úsmev 45 zo zoznamu, spokojnosť, pózy. 

A tu je vysvetlenie, prečo má naše dieťa za taký krátky čas cez 5000 fotiek. 

Máme doma herca. Snáď nám donesie o pár rokov Oscara. Budeme sa tešiť.

Myslím, že naše malé, dobermanovské dieťa si nás vybralo presne pre naše dobermanovské povahy. 

A konečne po tých rokoch viem naplno využiť svoju fantáziu na zabavenie dieťaťa, svoju lásku k prírode, kde sa cíti úplne najlepšie a skoro ani neplače, 

svoju lásku k tancu, keď sa spoločne natriasame v rytme indiánskych a afrických bubnov

Lásku ku knihám keď stokrát denne čítame Môjho macíka, Krtka a medvede, Kuřátko a obilí a vymýšľame rôzne choreografie na básničky i rozprávky... 

Ešte si nevidel choreografiu na básničku, čo?

Príď na návštevu

Záverom

Každá maminka si praje, aby sa aspoň na chvíľočku vrátili do tých miminkovských čias, keď ich malinké bábätko skoro stále iba spinkalo, spokojné si dudkalo, a potom zas len spinkalo.

Poviem ti pravdu, aj ja si to prajem. Aby moje dieťatko aspoň raz spokojne spinkalo a nevrieskalo po mne.

A stále po tom túžim.

Jediné čo mi chýba, že bol maličký a ľahučký. Teraz tých trinásť kíl pri mojich stokilových prsiach je teda riadna záťaž :-).

Už len taká pikoška...
Všetci sa ma pýtajú, kedy Ošo dostane sestričku či bračeka. 
Kdesi som čítala, že druhé deti zvyknú byť uplakanejšie ako prvorodené...
Pane jooo...ja si to neviem ani predstaviť. 
A v taký čas som rada, za dvadsať jeden mesačný celibát :-)

Povzbudenie na záver:

"Označenie "náročné dieťa" nie je choroba ani diagnóza. Áno, náročné dieťa je horlivé, precitlivelé, neodložiteľné, často sa prebúdza a veľa toho od vád vyžaduje, ale všetky charakteristické znaky platia len do okamžiku, kedy sa schúli do vašej náruče. Do náruče vyčerpanej mamy, kde sa cíti najlepšie a stáva sa spokojným dieťatkom. Vydržte túto náročnú výchovnú skúšku, odmena sa prejaví v podobe jedinečnej, zdravej, sebavedomej a životaschopnej osobnosti vašeho potomka."

Zdroj foto - deti