Najlepšia mama pre svoje dieťa :-)

A rastie ako z vody...či mlieka :-)

Dnes je to jedenásť mesiacov, čo môj malý chlapček vstúpil do môjho "pokojného" života a obrátil ho hore nohami :-). Nikdy by som si predtým nepomyslela, že môj život môže byť ešte lepší. A chaotickejší...:-)

Iba "včera" som na ksichtknihu zavesila fotku, kde som sa hrdo pýšila, že môj chrobáčik má už jedenásť týždňov. Na to mi bývalá spolužiačka odpovedala, že ani sa nenazdám, a bude mať jedenásť mesiacov...ta čo si, pomyslela som si. Kde to ešte je... :-) 

A ani som sa nestihla otočiť a pozri sa svete, aj Ošo už má jedenásť mesiacov. Už len pár dní a bude to rok...naozaj je pravdou že na našich deťoch vidíme, ako starneme. Doteraz som sa snažila to nevidieť, lebo som deti nemala (aj keď moji synovci pred mojími očami tiež nejako neskutočne vyrástli...len teraz synovec  č. 1 ležal v postielke a usmieval sa na mňa svojími bezzubými ďasnami, a od septembra nastupuje na športové gymázium...). Naozaj to ide tak neskutočne rýchlo...a zastaviť sa to nedá :-(.

Na jedenásť týždňov na hrudi...

Na jedenásť mesiacov  len na chrbte :-)

No, čo sa ten môj synátor za ten necelý rok všetko naučil? Aké spravil pokroky? Úžasné, čoho je také malé bábätko za pár mesiacov schopné vstrebať a ako sa rýchlo učí. Aj keď...zistila som, že držať sa nejakých tabuliek nemá zmysel...odignoroval všetky moje pokusy držať sa múdrych kníh a časopisov. 

Tak kam sme sa za jedenásť mesiacov dostali? 

Štvornožkuje a konečne aj sedí

Konečne sa na 10 a pol mesiaca rozbehol po kolienkach a prebehol skoro celú obyvačku (určite nie len tak nazdarboh...odmenou mu bola moja cicka samozrejme). Už sa neplazí ako ranený vojačik po poli, ale kvalitne, ako psík, bežká po štyroch. Takú radosť som nemala ani vtedy, keď mi vedúca Evička oznámila, že budem vedúcou smeny :-). Tlieskali sme a tancovali, jóóój, ako sme sa tešili. 

A to ani nehovorím, v akom vytŕžení sme boli, keď som ho sledovala, ako si sám sadol. Z polohy na štyroch sa vyhupol až do sedu...a kde sa momentálne nachádzal, keď to urobil? Samozrejme, pri knihovníčke :-). Mamkin chlapček, gény nezaprie. Chcel sa dostať ku knižke "Vojvodcovia, 111 osobností vojenských dejín Slovenska". Ktovie, čo ho na tej knihe tak iritovalo, keď hneď vedľa ležala jeho obľúbená "Krtko a zajačik". 

Keď zistil, že vojvodcov sa mu nepodarí vyloviť spomedzi nahusto posadených kníh, rozhodol sa pre dostupnejšiu "Hrnčekovú kuchárku". O dosť ťažšiu, ale o poschodie nižšiu. Doteraz neviem, ako sa mu podarilo vybrať tú dvojkilovú obrovskú knihu na zem a listovať v nej. Zastavil sa pri nejakom ovocnom koláčiku (asi mi tým chcel dať niečo najavo), a začal veselo tlieskať ručičkami...a mama namiesto toho, aby mu upiekla koláč, tlieskala spolu s ním, tancovala po byte ako divá bára, fotila ho ako blázon a tešila sa, že sa jej syn konečne posadí a číta :-).

A mama tak super varí a pečie :-)

Dokáže stále rovnako dobre vrieskať tak, ako v deň keď sa narodil...:-)

Jediný rozdiel je v tom, že to už nerobí na chrbátiku ako mrtvý chrobáčik, ale na štyroch. Poprípade v tú najvhodnejšiu dobu...v autobuse, trolejbuse, električke, v kočiari. Minule bola u mňa na návšteve kamarátka Dorka (pozvala som ju na obed. Ak nemá kto dojesť vaše úžasné jedlo, pozvite kamarátov na obed. Tí vám nepovedia, narozdiel od vašich synovcov, že im to nechutí. Zjedia pokorne všetko čo im dáte...:-). A vyhadzovať jedlo sa nemá). 

Pred obedom sme sa chceli ešte poprechádzať po našom slávnom lesoparku, aby malý trošku pospinkal...a zas som naivne zobrala kočiarik, že možno predsa len motyka vystrelí a my sa s Dorkou v pohode porozprávame... No to určite. Môj syn mal zas iné plány ako my. "Čo sa máte čo rozprávať? Dnes chcem mať hlavné slovo ja..." a aj mal. Po dvadsiatich minútach brutálneho revania, som to vzdala a zas to skončilo tak, že mi ho Dorka pomáhala naložiť do manduky. A medzitým sa kočiar sám vybral na cestu domov, čo môjmu synátorovi vôbec nevadilo. Pre neho by tam mohol aj ostať...on ma svoju maminku Klokanku a to mu stačí ku šťastiu. Na Dorkinu otázku či to nemá brzdy som sa len uškrnula...ešte že som len nový kočiar aj s fungujúcimi brzdami nekupovala. Nač by mi bol, keď malý odmieta všetky prepravné prostriedky okrem mojej hrude? :-) 

Zistil, na čo slúži nočník :-)

(Pôvodne som to tu ani nechcela dať, ale keďže som práve doumývala nočník...no nepochváľ sa :-))

Aj keď som si povedala, že ja nikdy nebudem mamičkou čo sa teší nad každým hovienkom svojho bábätka, realita je iná. A tobôž, keď sa nám dnešná veľká potreba podarila do nočníka? Konečne som nemusela drhnúť plienky, bodyčko, podlahu i koberec...ale iba som vyumývala nočník... odpusťte mi všetci čítajúci môj blog, ale jednoducho som sa musela s týmto fekálnym víťazstvom podeliť. A keď sa mu to podarilo práve teraz...keď píšem oslavný článok k jeho jedenástim mesiacom...nešlo mi to tu nedať. HURÁAA, môj malý kakinkal do nočníčka :-).

Jeho jedálniček sa za tých pár mesiacov skoro vôbec nezmenil...:-)

Podľa všetkých tých múdrych článkov, kníh a časopisov čo som čítala, by malý mal už jesť skoro všetko. No, tak mu to príďte povedať. Pretože on čosi ochutná, a či je to ovocie, zelenina, polievka, alebo nejaká obilovina či strukovina...stále sa tvári akoby som mu dávala citrón...iba keď som mu dala okoštovať citrónovú vodu, tak urobil: "HAM, HAM..." 

Hmmm...ktovie aké má chuťové bunky to dieťa..:-)

Našťastie mu stále najviac chutí a čo by papal vždy a všade je moje mliečko...:-)

A žeby trpel hladom? Michelinky na jeho nohách, a jamôčka v lakti na jeho bacuľatých rúčkach tvrdia niečo iné :-).

Aj z takých mňamotiek mu mamka vyvára a on len cicka a cicka

Dôležité zistenie!!!

Za tých úžasných jedenásť mesiacov, ktoré ubehli rýchlejšie ako voda som zistila veľmi veľa vecí, o ktoré sa s vami podelím v iných príspevkov. V tomto iba o to jediné a najdôležitejšie.
Pár dní pred pôrodom ma chytil obrovský strach: "Čo ak sa nebudem vedieť postarať o svoje dieťa? Čo ak budem zlá matka? Čo ak...?"
Keďže som sa nevedela postarať ani o seba...môj strach bol na mieste. 
Ale, keď mi dali ten ružový uzlíček do rúk, a on mi chytil drobnučkými rúčkami moje prsty, vedela som, že moje obavy sú zbytočné.

A všetko bude v poriadku :-).

A nie som dokonalá matka, hoci som si svätosväte vravela že budem, pretože:
mi malý spadol z postele :-(, 
hoc má skoro rok a nerobí všetko tak, ako iné deti v jeho veku :-), 
nespinká koľko by mal, 
nepapá, koľko by mal, 
plačká viac akoby mal...,
Možno nie som najlepšia matka na svete, ale jedno viem určite:
Som najlepšia matka pre svojho syna!.
A keď spoločne objavujeme svet, a malý na mňa vycerí svoje zúbky a hodí ten svoj najkrajší kockastý smiech, viem, že mám pravdu :-).

Pre malého som najlepšia mama na svete. Kde inde by mu bolo taaaaak dobre?

PS: Ospravedlňujem sa. Kamarátka mi povedala, že moje najfrekventovanejšie slovo je cicka, v tomto článku som si to uvedomila. Ale sľubujem, že to už nebude dlho trvať a toto slovo sa zmení na: " NIE! Nerob! Moje nervy!...". A bude to rýchlejšie, akoby som chcela :-).

PS2: Dovoľte, aby som sa s vami podelila o podvečernú romantiku, z dnešnej spoločnej prechádzky pred spaním. 

                                           

PS3: Včera som čítala peknú myšlienku, ktorá ma (a myslím že aj ostatné matky) určite vystihuje:

Ako viete, že ste divná? Ak vaše dieťa konečne zaspí a vy si v telefóne pozeráte jeho fotky!