Naše prázdniny I.

Som späť ...:-)

Tak tu sme trávili prázdniny :-)

Myslel si si, že sa už nevrátim? 

Haha, takú radosť ti neurobím. Vážený môj čitateľ, som späť. Po dlhšej odmlke som teda našla cestu k notebooku a rozhodla som sa, že ti trochu popíšem a opíšem naše prázdniny, teda aspoň to, načo sa ešte ako tak pamätám, a poukazujem aj nejaké tie fotografie, ktoré som stihla vyfotiť. Chcela som toho viac, ale jednoducho to nebolo v mojich silách. Buď ma v tej chvíli nenapadlo, že to padne do môjho blogu ako uliate, alebo som mala Oša pritisnutého na cicke a tým pádom som premýšľala nad úplne inými vecami ako fotky :-). 
Ale nevadí, myslím, že aj tak mám toho dosť na jazyku. A keď sa ti teda chce, tak si niečo prečítaj a popozeraj. Ak nie, tak ma vypni...ja sa to aj tak nedozviem :-) 

Nebojte sa, viac tu bude krajiniek a prírody ako mňa. Ale keď synovec č. 3 ma tak rád fotí...a ja tak nechcem :-).

Väčšinu času prázdnin sme strávili na našej chalúpke, a tak sa teda skoro celé moje rozprávanie bude točiť okolo toho (až na výnimku, keď sme boli na výlete v Pieninách :-)).
Tak teda... 

Vitajte v obci Kašov :-)

Viem, že fotky z našej chalúpky som tu už raz dávala, ale teraz to chcem poňať trochu inak.
Z tohto príspevku sa teda dozvieš o tom ako sme sa hrali na animátorov, ako som zas niečo "normálne" vyhrala v tombole, poprípade ako som sa zabávala na "super" diskotéke. Nemenej zaujímavá bude aj desivá história tejto malej, nenápadnej dedinky, ktorá naozaj vyvoláva zimobriavky po celom tele (nebojte sa, citlivé povahy budem varovať, aby tieto časti preskočili :-().

A tak zhora to vyzerá ako tichá, nevinná dedina :-)

A sľubujem, že článok rozdelím na viac častí, aby som ťa dlho nenudila, a medzi toľkými informáciami si si mohol aj oddýchnuť a načerpať nových síl. 

Tak takto krásne ťa privítajú

I svoj vlastný erb tu majú 

Ak si sa teda rozhodol(la) dať mi šancu, tak mi podaj ruku, a spoločne opustíme naše krásne mesto plné prachu a presunieme sa 60 kilometrov na juhovýchod. Cestou minieme nejaké tie srnky, jelene, líšky ale hlavne krásne biele bociany, ktorých tam jest viac ako dosť a ocitneme sa v tokajskej oblasti, kde sa pestuje veľa hrozna, ktoré je chutné ako v bobuľovitom tak aj v tekutom stave ;-).

My nerobíme síce vínko, ale brutálne si pochutíme na sladkých bobuľkách :-)

Keď mi naši oznámili, že kúpili chalupu v akomsi Kašove (nejakých dvanásť, trinásť rokov dozadu), ani som netušila, že taký valal vôbec existuje. Tak som si otvorila automapu a hľadala, kde sa niečo také asi nachádza. Aké bolo moje prekvapenie, keď som dedinu s takým menom nenašla? V okolí Novosadu, kde by mala nachádzať bolo len prázdne miesto. A vtedy sme prišli na to, že by sme mali kúpiť nový autoatlas. 

Môj synovec č. 1 sa akurát učil chodiť, keď sme tu trávili prvé leto. Každé ráno o piatej so starkou pochodovali malé kolečko (okruh okolo dolného parku, toto leto som zistila že Kašov má dolný aj horný park) na motorke-odrážadle, po kamennom povrchu. Naša suseda vravela, že podľa neho vedela, že je čas vstávať :-). 
Už vtedy som sa čudovala že dedina, a žiadne deti v okolí. Nemal sa s kým hrávať, tak debatoval s miestnymi mačkami. Tak si na to zvykli, že doteraz k nám chodievajú na diškur, len škoda že myši nechytajú...ale o tom potom. Teraz sa vrátim k deťom, ktoré som za desať rokov na dedine nevidela. Až do tohto leta...

Okolo dolného parku

Malé kolečko

 

Deti ako smeti, u nás na dvore, alebo ako sme sa bavili na animátorky :-)

 ...o čo bolo moje prekvapenie obrovské, keď som jedného krásneho dňa vyšla len tak v pyžamku vonku na dvor a tam ma privítalo nejakých desať detí :-). Kde sa u nás nabrali? Niežeby mi nestačili tí naši hluční štyria chalani, ktorých mená si stále pletiem...tak mi k nim pribudli ďalší kamaráti (akýsi Kubo, Milan, Ondrej, Sebastian, Samuel, Tomáš, Rasťo, Daniel, Radko...ani neviem či správne mená dávam, či sú to všetci...mala som z toho riadny kolotoč). 
V rukách držali karty a reku: 
"Teta, nezahráme si?" no výborne. Ja a teta? Si robia srandu?
Pozreli sme sa so sestrou na seba a čo iné nám zostávalo. Vytiahli sme zo šopy rozkladací stolík, das desať stoličiek a mastili sme faraóna. No po chvíli nás to omrzelo a tak sme sa so sestrou č. 3 začali navrhovať jednu hru za druhou (to ona bola hlavnou animátorkou celý čas. Ja som mala väčšinu času môjho bogárika na, pri, pod cickou, ale aspoň mi pri všetkých tých hrách držal palce. Možno preto som všetky hry vyhrávala...:-)).

Naši verní kamaráti počas prázdnin

No ani tie neboli na zahodenie

Ako prvé sme navrhli hru Kent.
"Ale to my nevieme..." ozvali sa chalani naraz.
"Nevadí, naučíme..." povedali sme my.
A tak sme "bavili" Kenta jedna radosť. Bola sranda sledovať tie heslá detí. Škrabanie na hlave, škrabanie na kolene, šúchanie si čela, kopanie sa pod stolom, mrnčanie si nápevy piesni...jááj úžasné to bolo. 
Ale len dovtedy, kým ja som nešla uspávať Oša, a sestra sa nešla najesť. To už sme počuli:
"Heeej, ty podvádzaš..."
"Heeej, to neplatí..."
"Ale no taaak..."
"Ja nebavím..." a bolo po srande.

Keď sme dorobili vlastné povinnosti, tak sme navrhli hru Varí sa to, pečie sa to a zje si to mesto.
"Ale to my nevieme..." ozvali sa chalani.
"Nevadí, naučíme..." povedali sme my. 
Vybehli sme do parku, vymýšľali sme si mestá, a už sme lietali po parku ako lastovičky. Chlapci zabávali, behali, krokovali už po zaznení slova STOP...ale kto by sa na nich hneval. Keď vidíte ten detský úsmev ako k vám priskočí a snaží sa trafiť do koša z rúk, no nenechajte ho. Ale beda, ak to urobíte vy jemu...:-). A stále dookola sme museli chlapcom opakovať, keď sa hnevali: "Nehráme o zlaté gate! Žiadne nemáme!" Pomohlo to, ale len na chvíľu. Zábava bola len dovtedy kým sme tam hrali s nimi. Keď som utekala za svojím najmenším, v diaľke som už začula:
"Heeej, ty podvádzaš..."
"Heeej, to neplatí..."
"Ale no taaak..."
"Ja nebavím..."

Praha vypadla ako prvá. Hádajte kto to bol :-)

A tak sme vymýšľali ďalej: Cukor, káva, čokoláda, čaj, rum, bum. 
"Ale to my nevieme..." ozvali sa chalani.
"Nevadí, naučíme..." povedali sme my.
Oprela som sa o bránku a deti som poslala o pár metrov ďalej. Dosť ťažko sa tvári ako socha, keď stojíte z kopca dole a po nohe vám niečo lezie a šteklí vás to. A nesmejte sa, keď chlapec zabudne slová a povie: Cukor, káva, čaj, rum, bum bum bum.
No, ale potom už som zas musela odísť a zas sme z dvora iba počuli:
"Heeej, ty podvádzaš..."
"Heeej, to neplatí..."
"Ale no taaak..."
"Ja nebavím..."

Bosými nôžkami sa super behalo...škoda len že tráva bola spálená :-(.

A čo sme hrali ďalej: Tak teda sme vymysleli Meno, mesto, zviera, vec. 
"Ale to my nevieme..." ozvali sa chalani.
"Nevadí, naučíme..." povedali sme my.

Ale namiesto toho, aby sme behali po dvore a bielili starkej chalupu (predtým sme tu hru hrali systémom, že sme povedali nejaké písmenko a mali sme na dvor dotrepať všetky veci začínajúce sa naň. Takže si predstavte písmenko P, troch chlapcov v chalupe ako ťahajú so sebou peper, prášok do pečiva, pečivo, papier, to bolo v poriadku. Ale keď začali vonku ťahať perinu, podhlavník, plachtu, posteľ...vyzliekať malého aby mu z prdele zobrali pokakanú plienku :-), to už bolo veľa na aj na koňa. A to boli traja.
Ale viete si predstaviť desať detí v chalupe? Hlavne keď ten najmladší po dvojhodinovom uspávaní konečne zaspinkal :-)). 

Tak sme to vynovili. Vytvorili sme skupinky po dvoch, troch a rozdali papiere a hru hrali tak, že sme na určité písmenko písali meno, mesto, zviera aj veci.
V tejto hre sa nedalo podvádzať (a ja som benevolentne uznávala keď mal napr. v kolonke meno aj Františka aj Fera (pričom je to rovnaké)), no po chvíli ich to prestalo baviť, pretože kto by cez prázdniny tak tvrdo premýšľal? Zvládli sme tri kolá a potom už bol koniec. Ale nevadí, aj tak som vyhrala :-).

Myláno s tvrdým? To len Mylan mohol napísať :-)

Zemplýn s tvrdým?To ten náš

Potom som mala aj taký trápny pokus, že si s chlapcami zahrám aj Mafiánov. Veď prečo nie? Bolo ich zo desať, teoreticky by sa to dalo...
Áno, bolo by sa to dalo, ak by všetci hrali podľa pravidiel. Vybrať troch mafiánov z desiatich nebol problém, ale keď sa všetci kukali cez ruky, celý efekt z hry išiel do prdelky. Hlavne, keď sme na začiatku museli zabiť naraz dvoch, pretože podvádzali. 
To sa potom blbo hrá, ak sa majú obviňovať mafiáni navzájom...:-(.

Trochu iných mafiánov sme hrali, ale zábava bola aj tak :-)

V jeden deň sa mi dokonca podarilo prehovoriť chlapcov na taký malý turnaj v pingpongu. Reku, nech mám aj nejaký ten pohyb. Blahosklonne sa všetci obetovali, aby si "teta Ali" zapinkala. 
A poviem ti, aj keď som sa veľmi snažila, ale naozaj veľmi snažila hrať zle, predsa sa mi podarilo vyhrať (aká je to radosť ak sa vám podarí vyhrať nad 10 až 13 ročnými deťmi? A hlavne ak sa snažíte prehrať? Ani vám nepoviem. No dám im pár rokov a potom ma určite nabijú...no jasné keď ja budem mať päťdesiať ::-)).
So sestrou som si zapinkala dokonca aj s malým na chrbte. A veeeľmi sa mu to páčilo, výskal od radosti. Zas niečo nové :-). A mama sa tvárila, že športuje :-)

Mama sa viackrát tvárila, že športuje...:-)

A takto to fungovalo deň za dňom. Bavili sme miestnych chlapcov, ktorí už ráno u nás zaparkovali svoje bicykle. K hrám pribudol aj žolík, autobus, spomínaný faraón, dosková hra Svet, obesenec, sestra ich ešte naučila STOP ZEM, ale to nám skoro zmasakrovali gánok i otca skoro privalili na zem ako pobehovali hore dole, tak to sme potom ukončili my. 

A nesťažovali sme sa, veď ako hovorí moja kolegyňa Janka:

"Kdo si hraje, nezlobí!" a pravda, aspoň vtedy nezlobil nikto. 
A k večeru, keď sa im už staré tety zunovali, tak si odbehli na ihrisko zahrať futbal, alebo ako v prípade synovca č. 1, bol tam aj pokus o tenis.

Rozkošní boli s tými raketami :-)

Toto je super hra aj pre dospelých :-)

Nikdy som ich nevedela do foťáka zachytiť všetky. Ale ani ich nebolo potrebné zamykať. Kto by už kradol?

Nikoho sa mi nepodarilo naplno obesiť. Asi som vymýšľala ľahké hádanky :-)

Suseda, keď šla okolo a zbadala desať bicyklov odparkovaných pred našou bránkou tak sa opýtala, či materská je u nás.
Môj chlop sa smial, že keď už sme tá škôlka, tak zoberme za každé dieťa aspoň jednu fľašku nejakej zavaraniny, potom nebudeme musieť zavárať (a vie o čom hovorí. Deň po tom, čo sme s malým odišli na chalupu mu došlo dvadsať kíl uhoriek, ktoré musel sám zavariť, chúďatko moje).

Už viete, prečo sme si ani neuvedomovali, že vonku je skoro 40 stupňov v tieni? Akoby vám pri takej spoločnosti mohlo byť teplo?
Čiapka na hlavu, nánuky do ruky a bolo po horúčave. A ako im tie nánuky chutili...hoc nekupované, doma robené (pomixované ovocie, trochu sirupu a vody) a mňamotka je hotová. A slnko naj si peče...nás len tak nedostane :-) 

Výborné veci tote formy na nánuky. Aspoň som mala čím všetky tie deti pohostiť. Či im chutili neviem, zjedli sa :-)

Našťastie, až veľmi neskoro, chlapci objavili, že máme fungujúce DVDčko. Tak sme v jeden deň urobili kino. Všetci chceli Scary movie 1,2,3,4,5 ale chlapci si nakonic vybrali Harryho Potera. Myslím, že lepšia voľba.

Čo je tu kino? :-). Inak bomba fotka, už viem, prečo mi môj chlap zakazuje fotiť. Viem perfektne vystihnúť situáciu...však? Hneď je všetko vidieť.

 "A teta, vy ste videli aj ten kruh podľa ktorej je to Scary movie?" pýta sa ma tinásťročný chlapec. 
"Veruže videla a skoro som sa po...a ty si to videl?"
"No samozrejme!" (že sa pýtam takú blbosť)"
"A si sa nebál? Ja som týždeň nejedla, nespala a za každým rohom videla Sadako, či Samaru. A ty si sa nebál?"
"Nie a čoho?" hodil na mňa veľké oči, že čoho? Tie dnešné deti sa už skoro ničoho neboja. A reku, jest sa čoho báť (tento film sme kedysi, kedysi dávno, ešte v minulom živote videli v kine. Na konci som skoro utiekla. Začala som vrieskať na celú sálu (našťastie nás tam bolo päť a pol):
"Tá čaja výjde z telky..." a zavierala som si oči). 
Vy by ste sa nebáli? :-O

Tak teda dovi dopo, že sa toho nebojíš. Ja som sa skoro do...:-(

A keď sme len tak sedeli v tieni a s chlapcami debatovali o ničom a o všetkom, tak sa ma jeden opýtal:
"A teta to viete, že v tom dome vedľa zabili jednu tetu?" povedal a ukázal na vedľajší dom. 
"Jaj chlapče, to nebolo vo vedľajšom, ale v tomto." ukázala som na našu chalupu.
"Ale nie teta, to bolo určite v tom dome vedľa." presviedčal ma. 
"Nie, nie. To bolo určite u nás..."

Nie, nie chlapče v tom dome za mnou, ale v tom dome predomnou :-(.

A týmto ukončím dnešné rozprávanie. Ja viem, že to bolo dlhé, dokonca dlhšie ako som plánovala...preto to na dnes ukončím. Ale ak chceš vedieť niečo viac o histórii nášho domu, o našich nočných návštevníkov, padajúcich netopierov, bicyklovaní atď., nalaď si nás aj nabudúce. Budem len rada. 
Pri pokračovaní nášho rozprávania sa na teba tešia moji supersynovci, moja sparingsestra, malý, rozkošný Ošo, a samozrejme ja Čaja z paláca :-) 

Citát na záver:

"Ak deti nerobia nič, robia neplechu!"

         Henry Fielding