Kniha - Na vlnách času
O dievčatku, ktoré prehltlo oblak veľký ako Eifellova veža
"Křídla mít a smět je v šíř roztáhnout"
(Pieseň Moře od skupiny Ginevra video)
Roztiahnuť ruky ako krídla a vyletieť vysoko, vysoko tam hore kde niet problémov. Táto túžba je zakorenená v človeku asi odjakživa. Ja nie som výnimkou, i ja túžim obdivovať krásy nášho sveta z pozície vtákov.
Najbližšie k tomuto pocitu som mala asi vtedy, keď ma vyhodili z lietadla s obrovským padákom na chrbte. Pocit to bol nádherný, i keď sa to nedá považovať za let ale skôr pád.
Možno práve preto som sa zamilovala do slov z tejto útlej knižočky autora Romaina Puértolosa, ktorý podľa mňa ešte stále žije v úžasnom svete detskej fantázie, teda aspoň ja si to myslím.
A len pre ten pocit, že by som možno na chvíľu mohla skutočne vzlietnuť do nebies som s napätím sledovala životnú cestu krásnej Providencie.
Skús na chvíľu zavrieť oči a predstaviť si to.
Vyleť s nami až nad oblaky!
Sľuby sa majú plniť. Obzvlášť také, ktoré sa dávajú tým, ktorí pomaličky opúšťajú náš svet. Ale čo ak sa nám do cesty k splneniu obyčajného, jednoduchého sľubu postaví sám neprajný osud?
Kam až siahajú možnosti obyčajného človeka ak je v hre sľub?
O knihe:
Jedného zafúkaného dňa, v taký čas, keď k holičovi nechodí nikto, pretože by mu vietor zničil práve "načančaný" účes, do dverí vkráča zvláštny človek, sadne si do kresla a pustí sa do rozprávania neuveriteľného príbehu. Iba tak.
"To miesto mala rada pre zmiešaninu kultúr a farieb na tvárach detí. Malí černoškovia sa hrali s malými blondínkami, s Maghrebajčanmi, s Ázijcami a so židovskými deťmi, hrdo nosiacimi svoje kippy na hlavách a tsitsi na opaskoch. Celý ten malý svet žil v harmónii. Deti boli celkom nevinné a ani jedno nepomyslelo na to, že ich rodičia sa nenávidia a na všetkých koncoch sveta proti sebe bojujú. Ony sa hrajú a to ostatné je im ľahostajné. Delia sa o bicykel, vedierko a lopatku a spolu stavajú zámky. Dávajú nám peknú lekciu života. Asi tak vyzerá raj."
Jedného zafúkaného dňa, v taký čas, keď k holičovi nechodí nikto, pretože by mu vietor zničil práve "načančaný" účes, do dverí vkráča zvláštny človek, sadne si do kresla a pustí sa do rozprávania neuveriteľného príbehu. Iba tak.
Mladý muž, ktorý si necháva hovoriť pán Oné pracuje ako letový dispečer. Za svoj život zažil množstvo zaujímavých ľudských príbehov, avšak ten, ktorý sa rozhodol rozprávať znudenému holičovi práve dnes, je zo všetkých najneuveriteľnejší.
Hrdinkou tohto príbehu je žena, ktorá sa z lásky k svojej adoptívnej dcére naučila lietať, len aby prekonala vzdialenosť, ktorá ju delí z Paríža do Maroka.
Providencia Dupoisová je osamelá žena, so šiestimi prstami na pravej nohe. V Paríži pracuje ako poštárka, a svoju prácu berie veľmi vážne a dôsledne. Svoju prácu i mesto Paríž miluje, no ku šťastiu jej neustále niečo chýba.
Po návšteve Maroka dostane zápal slepého čreva, ostáva v nemocnici, a tu sa zmení jej osamelý život.
Priklincovaná na lehátku spoznáva úžasné stvorenie z vedľajšej postele.
"Je to smutné, no vravím, že človek nikdy poriadne nepozná krajinu, ak tam nepobudne v nemocnici, kde nie je možné maskovať realitu. Ružová farba, ktorou maľujú múry turistických miest, popraská a opadá, takže odhalí sivý cement a tehly."
Dievčatko so šiestimi prstami na ľavej nohe.
Dievčatko ktoré verí, že hviezdy sa robia v Číne, kde ich kanónom vystreľujú na mesiac, aby rozžiarili jej marockú púšť.
Dievčatko, sirôtka, do ktorého sa nejde nezamilovať.
"Snažila sa preto držať, aby oklamala doktorov. Aby oklamala chorobu. Daromne boli jej ramienka slabé ako mladé výhonky stromu, jej duch bol zo zliatiny nezničiteľných kovov. Pretože duch bol oveľa silnejší než telo. Vždy. A dobrá nálada tiež. Úsmev a smiech ako veľký buldozér rúcali všetko na svojej ceste, ničili chorobu, rozprášili smútok. Keď prídeme o ruky a nohy ako bábiky, keď nám život vytrhne prudkým cvaknutím nožníc tvár a srdce, keď muži prídu o pohlavie a ženy o vlasy a prsia, keď prídeme o všetko, čo z nás robí ľudské bytosti, keď stratíme oči, uši, pľúca, keď sa z nás znovu stanú batoľatá, keď znova vykonávame potrebu pod seba, keď nám dávajú plienky a neznámi ľudia zarána odstraňujú výkaly, čo po nás počas noci ostali na plachte, keď sa už nemôžeme sami umývať, keď nás vriaca voda pripraví o tú trochu pokožky, čo nám ostala, keď nám staroba láme kosti, keď nám slzy pália oči a keď sme ešte nestratili hlavu, vtedy je dobré smiať sa, usmievať sa a bojovať. Smiech, to je to najhoršie, čo sa môže prihodiť chorobe."
Tie dve akoby sa dopĺňali nielen počtom prstov na opačných nohách. Kým sa ich cesty nestretli, im životom chýbal akýsi zmysel, smer, láska. Providencia nemôže mať vlastné deti z dôvody straty maternice v detstve, Zahera prišla o vlastných rodičov pri narodení. Narodili sa jedna pre druhú. Po vybavení všetkých formalít sa Providencii podarí adoptovať si malú Zaheru.
A práve zajtra dievčatko konečne opustí steny nemocnice, ktoré obývala celý život, a so svojou novou mamou odíde do Paríža, do nového sveta.
"Dnes odtiaľto Providencia odvedie ich malé dievčatko a všetci zosmutnejú, keď bude odchádzať. Žila tu od svojho narodenia. Bola súčasťou tejto rodiny. Bude to však zároveň veľká radosť, keď ju uvidia prechádzať miestnosťou posledný raz a potom sa už drobnými nôžkami pustí po kamennej uličke vedúcej na hlavnú cestu. Všetci budú v oknách, keď sa obráti k nim a potom už nastúpi do sanitky, ktorý ich odvezie na letisko."
Ich spoločné stretnutie však prekazí výbuch neznámej sopky na Islande s ťažko vysloviteľným menom a všetky lety z Paríža i iných európskych miest sú zrušené. Ale Providencia je ochotná kvôli svojej novej dcére urobiť všetko, aby sa do nemocnice dostala včas. Keď zlyhajú všetky dostupné prostriedky, bude musieť siahnuť až na tie neobvyklé.
Providencia sa musí naučiť lietať.
A má na to menej ako dvadsaťštyri hodín.
Na letisku spoznáva zvláštneho "čínskeho piráta", ktorý jej porozpráva o najväčšom človekovi na svete, Majstrovi Hu, ktorý jediný ju to môže naučiť.
Vďaka svojej trpezlivosti, vôli a láske, ktorú cíti vo svojom srdci a vďaka múdrym radám tibetských mníchov, ktorý sídlia v bývalej továrni na Peguot, sa Providencia skutočne naučí lietať
"Prúd teplého vzduchu trocha nadvihol Providenciine nakrátko ostrihané vlasy a roztriasol jej drobné krehké telo. O pár sekúnd ju vymrštilo do vzduchu, ju aj jej kvetované bikiny ako plátok chleba z hriankovača."
Medzitým sa malá Zahera teší na svoj nový život, ktorý jej má začať práve dnes. Mimo stien ošumelých nemocničných stien.
Stihne Providencia doletieť včas a vziať si dievčatko skôr, než ju ten hrozný oblak, ktorý ju nútiť vykašliavať jahodovú penu celú naplní?
Alebo je to všetko len výplod rozprávača Lea a všetko bolo nakoniec úplne inak?
Názov: O dievčatku, ktoré prehltlo oblak veľký ako Eillova veža
Autor: Romain Puértolas
Vydavateľstvo: Fortuna Libri
Rok vydania: 2015
Vydavateľstvo: Fortuna Libri
Rok vydania: 2015
Počet strán: 237
Väzba: Mäkká
Väzba: Mäkká
Moja mienka
Keď som sa nedávno v jednom článku zmienila o knihe o Neobyčajnom putovaní fakíra uviaznutého v skrini z IKEA, ktorú som kedysi bola bývala objavila v Paláci, odporúčala mi Mony aj túto knihu od toho istého autora. Nechala som sa teda ukecať. A neľutujem.
Nehanbím sa povedať, že v mojom skoro dospelom tele drieme, alebo skôr živo bdie malé dieťa milujúce rozprávky. Ako fakír, tak i táto kniha je písaná milým, ľahkým, rozprávkovým štýlom.
Krásny príbeh, nádherné myšlienky, ktoré miestami môžu vyznieť trochu klišé, ale nemôže uškodiť dookola si pripomínať jednoduchú krásu nášho žitia, bytia, existencie.
Autor si na začiatku knihy požičal citát od Borisa Viana:
"Tento príbeh je od začiatku do konca pravdivý, pretože som ho celý vymyslel."
A preto treba túto knihu aj tak brať. Ako rozprávku pre dospelých nedospelých či nedospelých dospelých?
Kniha je plná emócii už od samotného začiatku.
Milý humor, autorovi vlastný mi skrivil ústa do úsmevu veľakrát, ale neraz nahnal i slzy do očí. Na to sa je potrebné pripraviť.
Ale ako to v rozprávkach chodí, nesmie chýbať dobrý koniec, kde je nakoniec zlo nadobro porazené.
Ibaže by nie!
Odporúčam
O živote,
o všadeprítomnej smrti,
o nesebeckej láske,
o nádeji, ktorá umiera posledná,
o sebaobetovaní,
o viere,
o snoch,
i o ťažkej realite.
Autor sa nám snaží svojimi krásnymi slovami, hĺbavými myšlienkami predať posolstvo, že to najdôležitejšie a najpotrebnejšie v našom živote sú jednoduché, každodenné maličkosti, ktoré si musíme užívať každým dňom, pretože nikdy nevieme, ktorý bude ten posledný.
Ak máš rád príbehy s dobrým koncom, asi by som ťa mala varovať. No i tak si myslím, že stojí za to otvoriť si voňavé jej stránky a nechať sa vtiahnuť do sveta fantázie. Vyletieť nad oblaky, napiť sa z nich, pokecať si s mocnými nášho sveta, schovať sa pred búrkovými mračnami, jednoducho sa zamilovať.
Úryvok na záver
"Využite každú sekundu vo vzduchu. Keď budete hore, vychutnávajte si oblaky, vdychujte ich, doprajte si čas. Vychutnajte si vôňu vzduchu, oblohy, dažďa. Je to vôňa raja."
Komentáre
Obľúbené príspevky z tohto blogu
Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne
"Tiahne sa, tiahne, jak ovčie kiahne." Jednofázové kvasenie - Tiahne sa, tiahne Kiahne zadarmo!!! Kto má záujem? Koncom septembra nás pozvala na návštevu kamarátka Janka so synčekom Miškom. Vraj, či nemáme záujem o vzorku ovčích kiahní zdarma. A ja reku, že prečo nie? Kým som s ním ešte doma, s cickou k dispozícii dvadsať štyri hodín denne, žiadne OČR na ktoré nemám nárok, žiadne otravovanie rodiny... čím skôr, tým lepšie. A tak sme došli, nech sa deti vyblbnú!
Známy neznámy Raffaelo
"Čas je pomstychtivý bandita, ktorý ukradol krásu našich bývalých ja." Raffael Santi Priznám sa, do umenia sa vôbec nevyznám. Nerozoznám umelecké dielo od obyčajnej mazanice, a najmä tie moderné obrazy mi nič nehovoria. A nejedná sa iba o výtvarné umenie ale aj s architektonickými slohmi mám problém. Ja viem, ja viem. Fuj, hanba mi! A dvakrát tak, pretože sa netajím tým, že milujem históriu. Avšak viac ako architektúra ma skôr zaujímajú udalosti, literatúra a historické postavy. Ale ver mi, po múzeách, zámkoch a hradoch sa skutočne túlam rada. Ale zas aby si si nemyslel, že som úplný buran , existuje výnimka vo výtvarnom smere, ktorá je môjmu srdcu blízka. A tou je, renesancia . Obdivujem a doslova híkam nad dielami Michelangela a Leonarda, a rozmýšľam, či také diela vôbec dokáže človek vytvoriť. To boli skutoční géniovia. Freska v Sixtínskej kaplnke či Mona Lisa sú pre mňa tie najúžasnejšie skvosty. Keď som sa prechádzala uličkami Florencie , doslova som cítila ...
Telepatia, čítanie myšlienok, alebo iba čistý signál?
"Na krátkych vlnách nič nemusíme predstierať, na krátkych vlnách sa nehanbíme nahí uk ázať." Desmod - Na krátkych vlnách Neverím, že sa to nestalo i tebe Odrazu si len tak, z ničoho nič spomenieš na kamaráta, ktorého si celé roky nevidel, a o pár dní sa náhodne stretnete na ulici alebo v obchode. Poprípade sa ti prisnije krátky sen s dávnou kamarátkou, v ktorom ju vidíš chovať bábätko, a o pár dní či týždňov sa dozvieš, že sa jej skutočne narodilo dieťatko. Mne sa takéto veci stávajú častejšie, akoby som si priala. A poviem ti, potom sa zhrozím sama zo seba. Ako je toto vlastne možné? Čo ak som čarodejnica, a na nose sa mi urobí obrovská bradavica? :-) Ale nie, možno to je len o tom, že som trochu citlivejšia a empatickejšia.
Priznám sa ti so sklopenym pohľadom, že túto knihu nepoznám. Podľa úryvkov však vyzerá super... Niečo také vzletne teraz potrebujem.
OdpovedaťOdstrániťDaniela
Ďakujem za komentár. Vôbec nemusíš sklapat zrak za to že si o knihe nepočula. Veď ich na svete je toľko že nie je možné všetky prečítať o všetkých vedieť. Ale je super že ich je na svete toľko a rôznych, že si vieme z nich vybrať práve tie akurát pre nás. Túto som naozaj sfukla za pár dní vďaka krasnym myšlienkam a slovam. Škoda len že smutná ale veď taky je životssám.
Odstrániť"Roztiahnuť ruky ako krídla a vyletieť vysoko, vysoko tam hore kde niet problémov. Táto túžba je zakorenená v človeku asi odjakživa. Ja nie som výnimkou, i ja túžim obdivovať krásy nášho sveta z pozície vtákov." - táto myšlienka, veta sa mi hrozne páči, chcela by som byť volny vtak a uzivat si tu volnost a krasu okoliteho sveta. škoda ze ešte stále trčím pri jednej knihe a neviem ju dočítať((mala som rozčítané asi dalsie 2, ktore som dočítala) , aspon mam motiváciu ju docitat. Idem sa hned do toho pustit
OdpovedaťOdstrániťinak pekne myslienky su v tej knihe mam rada na tykýto štýl knihy. :)
Tak to hej. Práve som bola na výlete s loďkou ktorá si to ficala po mori a mala som pocit že lietam. Aspoň tak keď hrouda nohu viže. A vôbec sa nemusíš hanbiť za to že máš rozcitane knihy a nedajbože dokončiť. I ja som mala také a tak som ich na pár dní zmrazila a medzitým sfukla niečo iné. A potom som sa k nim vrátila. Niektoré knihy potrebujú v nás dozrieť a my sa na ne musíme pripraviť.
OdstrániťJa tiež milujem knihy plné milych a srdce hladiacich myšlienok. Držím palce nech dokončis tie dve nestastnice v zdraví
Kniha vyzerá naozaj super, aj keď so meste.od tohto autora ni nečítala. Osobne si ju zajtra asi kúpim na dovolenku :) naozaj ma zaujala
OdpovedaťOdstrániťKniha je naozaj krásna a písaná príjemným čtivým spôsobom, avšak je i miestami smutná a nejaká tá slzička môže i vyhŕknuť. Snáď sa ti zapáči, ale na dovolenku si vyber asi niečo vtipnejšie :-)
OdstrániťJúj, som taká rada, že sa ti kniha páčila ^.^ Aj mne a ako veľmi...stala sa mojou srdcovkou a milujem nie len ten príbeh, ale aj tú obálku :D Joj, bol to taký nevšedný a prekrásny príbeh plný humoru a myšlienok, týkajúcich sa nášho sveta, že som z neho vážne padla na zadok :D A musím povedať, že si to naozaj krásne napísala ;) Maj sa krásne a peknú nedeľu ti prajem♥
OdpovedaťOdstrániťNaozaj ďakujem za tip. Je pravda, že sa mi páčila viac ako Fakír v skrini, a som rada, že som sa k nej dostala. Ak budeš mať nabudúce nejaký tip na podobnú knihu, šup sem. Ja sa so svojimi zážitkami rada podelím. Vďaka za komentár :-)
Odstrániť