Dokedy ešte???!!!

"Syna mienim dojčiť dovtedy, kým bude mať chuť. Nemienim ho vyhadzovať z postele."

(Alanis Morissette na adresu negatívnej americkej verejnosti k dlhodobému dojčeniu)

Dva roky


Toť len nedávno som čakala na pôrod svojho vytúženého KP-čka (prišiel na svet koncom panvovým, pozn.), a ani som sa z toho všetkého nestihla spamätať, a už sú to dva roky. Živí, zdraví fyzicky i duševne (hlavne maminka) sme narodeniny oslávili patrične, tak ako sa patrí. 
Na dovolenke v Chorvátsku, na pláži s vreskotom a prilepený na maminej dide.




"Veď už si veľký, už to nepotrebuješ!"
"Dida je už fuj pre teba!"
"Preboha, dokedy chceš ešte kojiť?" 
"Si normálna?"
"Vieš aké budeš mať ovisnuté cicky? Tvoj chlap sa na teba ani nepozrie..."

Ani neviem, či mám pokračovať v citaciach, ktorými ma častujú ostatní. Známi aj neznámi.
Nie je dvakrát príjemné to počúvať každú chvíľu, a pravdu ti poviem, aj som premýšľala nad odstavením, ani nie tak kvôli sebe, ale kvôli okoliu. 

Keď som videla, aké je to triviálne u niektorých mojich kamarátok a ich spokojných bábätiek, tak prečo nie?


No nie! U náročného dieťaťa to tak jednoducho nefunguje!

Nebudem to škrabať. Sú bábätká, ktoré sú spokojné s dojčením i bez neho. Niektoré ani nepostrehli, že ich už maminky nedojčia.
Tichá závisť.
Na svojom synovi vidím, cítim i počujem veľmi dobre a nielen ja ale aj kamarátka, ktorá býva cez cestu v paneláku, že mame nejde mlieko, pretože sa blížia jej červené dni.

"NEJDEEEE MEEEEEKOOOO!!!!"

A tak sa teda bez mučenia priznám, že len vďaka kojeniu som už dávno neskončila na Rohypnole, Diazepame, Lysohlávkach či na psychiatrickej klinike. 


Moja hruď bola, je a tak nejako aj tuším že bude jediná vec, ktorá dokáže aspoň na päť minút utíšiť vreskot.

Čo mám robiť? Moje dieťa je proste uvrieskané, temperamentné, neschopné zaspať sám už od narodenia, náročné... i keď dosť často počúvam slovo rozmaznané. 

No ja nemám ten pocit, pretože keď spustí krik preto, lebo mu nechcem dať tyčinky pred obedom, tak to neriešim. 

Ale keď sa skláti z kopca a rozbije lakeť, alebo prekoprcne s motorkou do jarku, jeho plač neignorujem, vytiahnem svoje zbrane a upokojím ho. A čuduj sa svete, i keď krv tečie, už tak neplače a ja ho môžem ošetriť.

Rozmaznávam?
Potom áno!
  

Vlna kritiky - slovenský denník a jeho "úžasné" články


Nedávno sa zdvihli v médiach nenávistné hlasy mamičiek i nemamičiek, staré i mladé na moderátorku Mirku Kalisovú za to, že sa niekde priznala k tomu, že dojčí svoju 2,5 ročnú dcérku. I na verejnosti. A pridala k tomu fotku z pláže. Ja som na tom nezhliadla nič odpudzujúce ani poburujúce, práve naopak, jej slová mali pre mňa inšpiratívny charakter. 
Ale verejnosť to bohužiaľ vnímala inak.

Paradoxne článok priniesol denník, ktorý má každý deň (myslím že na strane 13 alebo tak nejako) fotku sporo odetej slečny (niektoré teda nie sú oblečené vôbec). Samozrejme, potom televízie spustili rôzne relácie o tom, aké nezdravé je dojčiť väčšie dieťa. Akási pani "doktorka" pridala pár negatív a dodala tomu väčšiu dôraznosť.

"Nemyslím si, že je zdravá spoločnosť, kde obrázky nahých dievčat, ktorým možno ani niet osemnásť je príjemnejšia, ako dojčiaca mamička."

Avšak, nikde som sa nedozvedela, ako fungovať pri dieťati, ktoré vrieska od rána do večera, ktoré je bojazlivé a svojské, ktoré nové veci ťažko zvláda a potrebuje blízkosť matky a jej hrude. 

Istá dievčina mi potichu poradila, že ona to riešila na cestách i necestách, pri každodennom spaní Dithiadenom. 
Nie! Neskúšam, ani nebudem! Ďakujem! 

A tak súhlasím s heslom stránky Mamily, ktorá sa na Mirkinu stranu postavila heslom:



"Pozn. Iba na okraj, všetky tieto reči a nepríjemné články a reakcie mi pripomenuli slová z jednej "múdrej" knižky pre mamičky z dôb minulých, ktorú som čítala počas tehotenstva a neskutočne som sa pri nej bavila. Jasne a stručne tam bolo vysvetlené, že dlhodobé dojčenie, spoločné spanie v posteli a časté mojkanie a tulkanie sa s dieťaťom môže viesť k rozmaznosti, nesamostatnosti a prílišnej sebaláske dieťaťa, ktoré ma za následok pričastú masturbáciu. Dúfam, že to bolo myslené len ako vtip, pretože takýmto "žvástom" nemôže uveriť ani náš uhačkovaný krtko, ktorého sem tam dojčí môj syn." 
  


A dokedy?

Neviem, no momentálne to nie je na programe dňa. Ak chcem i ďalšie roky prežiť so svojimi vlasmi, bez psychickej ujmy a cucania si prsta v embryonálnej polohe, musím sa spoľahnúť len na svoje telo.

Ako som už bola písala v jednom z bývalých článkov, taký Lomidrevo (alebo Valibuk ak chceš) bol dojčený do sedemnástich a aký to bol hrdina.
Bohyňa Hathor svojho syna tiež dojčila dlhý čas, a nikto sa nad tým nepozastavoval.

Jedna staršia pani ma v tom podporila a priznala sa, že jej syn už bol veľký, a stále keď sa vracala z práce stál pred bráničkou so šamrlíkom v ruke. A keď ju už zdiaľky zbadal, celý šťastný sa k nej s tým šamrlíkom väčším ako on rozbehol, a priamo tam sa na neho postavil a veselo si cucol.

Ja to vidím tak, že onedlho si taký šamrlík zoženiem ja, pretože malý rastie za tatinkom kdesi hore, kde je lepší a redší vzduch.

"Pred štátnicami som ochotná mu dať ešte pre šťastie cucnúť, ale na promóciach to už bude musieť zvládnuť sám."



Zdroj foto

Nevravím, že vždy je to len med lízať


Ako sme minule skonštatovali s kamarátkou Jankou, niekedy to už naozaj lezie na nervy. Najmä večer, keď už by som si najradšej vyložila nohy a konečne sa niečoho spokojne najedla, on sa rozhodne, že sa bude uspávať hodinu. Prisávať a odsávať sa, a medzi cucaním filozoficky diskutovať o zmysle života, globálnom otepľovaní či o kategorickom imperatíve. Je to únavné a niekedy aj bolestivé.

Alebo keď sa v Paláci organizuje nejaká tá narodeninová párty, či rozlúčková akcia, mám priepustku len na dve, tri hodinky, pretože viem, že toľko spí malý, kým sa nezačne preberať. A ja musím v tom najlepšom, niekedy aj uprostred zápletky veselej historky opustiť zabávajúce sa kolegyne, a utekať tasiť do postele. 


Avšak, potom príde choroba, horúčky, bolesti hlavičky a čo nám toto obdobie pomôže prekonať? Kým sa môj chlap kuríruje týždeň s tabletkami všetkého druhu, syn je do dvoch dní vďaka ležania na mojej hrudi zdravý ako rybička. A v taký čas sme obaja radi za moje šunky a tuk. Cíti sa ako na vankúšikoch a nič ho netlačí. Spokojne môže spať s vedomím, že som tam s ním.




A že už nebudem krásna pre svojho chlapa? 

Neviem, on stále tvrdí že som najkrajšia na svete. I keď je pravda, že moje niekdajšie krásne D-čka sa zmenili na nie veľmi atraktívne H-čka.

Ale nič na svete mi nenahradí pohľad môjho syna, keď si zložím ten padák z mojej hrude. Tie iskričky v očkách, tie vycerené zúbky a naťahujúce sa rúčky...

Či mi príjemné chodiť s odhalenou hruďou?

Každému, kto by mi chcel povedať, že sa len chcem predvádzať, ukazovať a pretŕčať sa polonahá na verejnosti, odkazujem:

"Nie, nemám to za potrebu. 
I keď sa môj syn za moje vyťahané a vycicané desiny nehanbí, JA ÁNO!
Ale aj on má svoje potreby."

  • tak ako ty bez problémov môžeš na verejnosti napiť z pohára, on sa napije z cicky.
  • tak ako ty si môžeš bez problémov dať na verejnosti nejakú sladkosť, on si môže dať sladké mliečko.
  • tak ako ty si môžem cucnúť z cigarety, on si môže cucnúť.
  • tak ako ty sa môžeš na verejnosti pritúliť k svojej frajerke a chytiť ju za prsia, hoc si myslíš, že ťa nikto nevidí, aj on sa môže pritúliť k svojej mame a chytiť ju za prsia, a je mu jedno či ho niekto vidí.


Svetový týždeň dojčenia - dojčenie nám uľahčuje život


"Prvý augustový týždeň je určený dojčeniu, deťom a ich mamičkám. Počas tohto týždňa bude občianske združenie MAMILA oslavovať Svetový týždeň dojčenia aj na Slovensku (akcie, pripravené na tento týždeň).

Heslom tohtoročného týždňa je Dojčenie nám uľahčuje živor. Témou je využiť dojčenie ako jednoduchú formu starostlivosti o dieťa a vďaka tomu žiť aktívne."

Zdroj mamila sk

Týmto článkom som teda chcela iba vyjadriť svoj názor na túto problematiku. Poďakovať úžasnej stránke Mamila a úžasným laktačným poradkyňám s ktorými som sa stretla aj osobne: Alenke Kuchtovej, Majke Krúpovej a Ivanke Kušnierovej. Vďaka ich radám som veľakrát prekonala všetky problémy zo začiatku dojčenia a ďalej úspešne pokračovala v dojčení a zachovala si pôvodnú farbu vlasov.

Pri mojom Ošovi by som už dávno robila spoločnosť kočke na Pražskom orloji, ktorá tam ťahá za špagátik :-).

CICKÁM A DOJČENIU ZDAR!
NAZDAR!

Citát na záver:

"Breastfeeding Is Not A Sexual Act."
"Dojčenie nie je sexuálny akt."

Mayam Bialik alias Amy Farrah Fowler

Zdroj foto

Komentáre

  1. Super článok! Priznám sa, že táto téma mi je celkom cudzia, keďže nie som maminka... Ale také mamky ako ty obdivujem! Myslím si, že dojčenie je lepšie ako keď dieťa cucká tie odporné mlieka s neviem akými chemikáliami, príchuťami od výmyslu sveta...
    Ja som to šťastie nemala, keď som bola malinká. Mamka vraj nemala mliečko, potom som z kravského dostala ekzém a nevedeli ma ho zbaviť skoro dva roky...
    Takže nedaj sa! Rob tak, ako cítiš... ;) ty to vieš najlepšie...

    Daniela

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tiež to poznám. Vyrastala som v dobe, kedy dojčenie bolo tabu, maminky nemali skoro žiadnu pomoc, a príkrmy sa riešili už od štyroch mesiacoch. Ale v tej dobe bol sunar podľa mňa, bez menších chemikálii ako je to teraz. Tiež chápem, mám kamarátky, ktoré robili všetko pre to, aby kojili a nepodarilo sa. Niekedy príroda nedovolí, alebo jednoducho nemali možnosť takej pomoci ako som mala ja.
      A tiež som si nikdy nemyslela, že budem dojčiť tak dlho. Moja mäta bola pol roka a pozri sa sem. Človek mieni, Ošo mení :-)
      Ďakujem veľmi pekne za podporu. Ak sa raz rozhodnete pre bábätko aspoň viete, že teraz už existujú možnosti a pomoc pri dojčení. Treba ju využiť.

      Odstrániť
  2. Díky za tenhle skvělý článek. Světová zdravotnická organizace doporučuje kojení minimálně do dvou let. Já jsem chtěla kojit, ale po sekci to prostě nešlo. Neměla jsem vůbec mléko. Ani ťuk. Malý je umělém mléku. Nedá se nic dělat. I tak fandím maminkám, které kojí tak dlouho, protože jsem četla a slyšela snad tisíc různých příběhů o překonávání laktační krize apod. Moc ti fandím a jen tak dál :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne. Tiež som rodila sekciou a nemať rôzne informácie ktoré som mala, a nevolať k sebe laktačnú tak už určite nekojím. Som rada, že som to zvládla a hlavne pri mojom Ošovi by som to asi nijak inak nedala keď to dieťa v kuse plače. I keď si niekedy myslím, že s fľaškou je to jednoduchšie i tak som rada že sa nájde ešte mliečka pre malého. Minimálne v noci som vďačná že nemusím vstávať :-)

      Odstrániť
  3. Vydrž prťka, vydrž ....otázky dokedy je niekedy iba otázka dokedy a nie "dokedy???"

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. sama som zvedavá dokedy. Snáď skončíme skôr ako zmaturuje :-).

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

To nevymyslíš, to je naša realita