To nevymyslíš, to je naša realita

"Šicke chcú byť jak tota Tečrová."

"Tota Margita?"

"Tota. Tota. Tá emancipácia ich popsula. Verabože, chlopi, už ani Boh nezná, co chcú a co v nich je."

Hláška z filmu ...kone na betóne

Myslím si, že sa nenájde "výhodňar", ktorý by nepoznal filmy na motívy herečky Milky Zimkovej, alias Johanky Ovšenej. Hlášky z filmov Pásla kone na betóne (1982) a ...kone na betóne (1995) už medzi nami natoľko zľudoveli, že sa používajú v bežnej reči:

• "Nemáš chlopa, nemáš pravdy!"
• "Chcel som podnikat. Tak som podniknul. Ovce som kúpil."
• "Ty ši z gumy, ale z prasknutej!"
• "Šak ši ju mohol zabic! To apo!"
• "Doktor, ani fiškáľ z neho nebudze, ale chlop to ne plany."
• "Ta už caly valal zná, že ona hruba ne od klobaskoch."
• "Martečko, ty šicko ochab a ic domu!"

Za týmto jednoduchým humorom sa ale skrýva ťažká realita vtedajšej doby, ale my veľmi dobre vieme, že za tých 20 rokov sa toho veľa nezmenilo. Závisť, úzkoprsosť, naivita, zadubenosť, ale aj hlúposť majú svoje zastúpenie aj v dnešných časoch. Bohužiaľ, nielen na dedinách. O tom, a nielen o tomto píše Milka vo svojej knihe:

Nerieš to

Milka Zimková

"Vlak je takisto zvláštny fenomén na stretnutia. Zvláštny v tom, že v ňom spoznáte ľudí, ktorých by ste v živote nestretli. Neraz sú to osudové stretnutia, aj životné lásky (ako v mojom prípade). Inokedy naoko nevýznamné, no napokon plné nových poznaní."

Súbor vtipných, ale aj smutne reálnych a originálnych postrehov, poviedok, spomienok, glos, úvah, zozbieraných počas niekoľkých rokov, ktoré herečka precestovala vlakom, zažila pri divadelných predstaveniach, alebo na rodnom, východnom Slovensku. Obsahuje aj poviedky o, už vyššie spomínanej Johanke Ovšenej, na základe ktorých vznikol film. Poviedky sú krátke, stručné, výstižné a každá má nejakú výpovednú myšlienku, či morálne ponaučenie, nad ktorými stojí za to podumať. Charakter knihy dotvára aj ľubozvučná slovenčina, ktorá sa strieda s východniarskym nárečím. 

Moja mienka

"Sluchaj! A co śi ti? Kto śi ti? Nakruciš jeden film, a misľiš sebe, že mi śe z tebe posereme, co? Šak aňi v Panelaku ce ňevidno. A keby śi bula v Mafstory, ta to už bi bolo daco, to je najlepši film na śvece...!"

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Milka si robí posmech zo Slovákov a svojej krajiny, no ja si skôr myslím, že je to práve naopak. Láska a úcta k domovine, k predkom a kultúre je citeľná z každej stránky, no nebojí sa poukázať na naše typicky slovenské negatívne vlastnosti. Každý príbeh je niečim iný, a pritom hovoria o tom istom. Bez príkras poukazujú na dnešnú realitu Slovenska. 

Trpkosladké dielko, pri ktorom som sa smiala, premýšľala, nadávala a pravdupovediac, nemala som ďaleko od plaču. V hlave sa mi premieľali otázky:

Že, to ako fakt? 

Toto naozaj funguje v dnešnej, "modernej" spoločnosti? 

Naozaj sú ľudia tak hlúpi, alebo je to iba výmysel tragikomickej herečky?
To je určite trochu nadnesené...

A po víkende som nastúpila do práce a zistila smutnú vec: 

ÁNO. TOTO JE REALITA. NEPRIKRÁŠLENÁ, SKUTOČNÁ!

Autorka vo svojej knihe nastavuje zrkadlo našej spoločnosti. Ostáva už len na nás, či sa nám pri pohľade do neho otvoria oči a uvedomíme si, v čom je problém, alebo naďalej budeme ako hlupáci robiť tie isté chyby a ostaneme na mentálnej úrovni nevzdelaného človeka z osemnásteho storočia.

Odporúčanie

Túto knihu odporúčam každému, bez rozdielu veku a pohlavia. Každému, kto má rád príbehy zo života, kto sa chce zasmiať, aj poplakať, aj si oddýchnuť, aj si podumať. A keďže sa väčšina príbehov odohráva cestou vo vlaku, určite si ju pribaľ na cesty. Rozhodne ti cesta ubehne rýchlejšie a veselšie.
A ak si náhodou nevidel spomínané filmy, určite si ich pri najbližšej príležitosti pozri. Alkohol síce tečie potokom, ale aj to je nátura slovenská. A úžasné herecké výkony Magdy Pavelekovej ako tetky, Petra Bzdúcha ako nemožného Pištu, či Kataríny Kolníkovej v tebe ostanú až do smrti. A ver mi, na Ľubomíra Pauloviča sa už inak ako na odporného Štefana pozerať nebudeš. Pacifik je jednoducho nezabudnuteľný! 

A aký nápoj si k čítaniu pripraviť? Odporúčam harmančekový čaj. Jeho vôňa nám pripomenie, aké to bolo behať po čistých a neznečistených lúkach. Dnes by sme také lúky, kde rozvoniava harmanček už iba márne hľadali. Je krásne si to pripomenúť aspoň pomocou čaju a knihy.

Ali Čaja z Paláca

Úryvok z knihy na záver:

"Tak už nám odišiel jeden z najkrajších a najvoňavejších mesiacov v roku. Z čerešní, jabloní i hrušiek biele lupienky dávno odvial vietor, na ich mieste sú už bobuľky nových plodov. Doznela vôňa orgovánov, rozvili sa prvé pivónie, a zrazu je z toho človeku voľajako smutno. U mňa tá nostalgia možno súvisí so spomienkami na májové dni môjho detstva. Budem trochu sentimentálna, no nedá sa zabudnúť na vôňu zeme, ktorá sa šírila za pluhom môjho dedka, a na húfy spievajúcich škorcov číhajúcich na každé vyorané zrnko či chrobáčika. Potom prišlo satie zbožia - jariny, a keď bola dobrá chvíľa, nie slota, koncom mája sa niektoré polia už zelenali. Krajší mesiac ako máj si na oslavu práce tí francúzski revolucionári v roku 1889 vymyslieť ani nemohli. Mesiace po ňom sú tiež plné vône a roboty, no bez májového gruntu by sa žitko bežalo, ani koláče nepiekli.

Nedávno som v spoločnosti mladých vzdelaných(?) ľudí bola nemilo prekvapená ich názorom, že Prvý máj je komunistický sviatok. Nedalo mi.

"Ale prosím vás, s komunistami to nemá nič spoločné. Je to sociálny sviatok a začalo sa to vzburou robotníkov v Chicagu v roku 1886 za osemhodinový pracovný čas. O tri roky neskôr v Paríži sa Prvý máj ustanovil ako sviatok práce. To ste sa neučili?"

"Asi sme vtedy neboli v škole. Ha, ha, ha... (veľmi vtipné!)