Nenápadní hrdinovia bez krídiel

"Môj anjel lieta nado mnou, je strážcom mojich krokov.

Ja viem že vždy rád priletí, viem že v diaľke snáď nestratí."
Darinka Rolincová - Anjelik môj

Kým sa na nich nezameriaš, ani ich neuvidíš. Obvykle stoja v ústraní, schovávajú sa za niečím chrbtom s letmým úsmevom na tvári a snažia sa byť neviditeľní. 
No potom niekto potrebuje pomoc a vtedy nastane ich čas. 

"Pripnú si krídla na chrbát, a už letia do práce."


Nenápadní hrdinovia - naši anjeli


Pomáhajú okamžite. Nezištne. Bez nároku na odmenu. A s láskou. Celý život obetujú iba pre iných a na seba nemyslia. 
Všetci vedia, že sú tam, keď ich potrebujú. Vedia, že pri nich stoja v každej životnej situácií a podporujú ich pri každom rozhodnutí, aj keď s ním možno nesúhlasia. 

Celý čas iba dávajú a dávajú.... No akosi zabudnú na to, že treba aj prijímať. So svetom a životom sa mordujú sami a hoc majú okolo seba ľudí, ktorí ich milujú, nikdy sa to nenaučia. Trápia sa a smútia vo svojom vnútri, pretože nechcú byť nikomu na obtiaž. A pomoc iných odmietnu, lebo si nechcú uvedomiť, že aj tí ostatní tú chcú byť pre nich.

A tak tu jednoducho sú a krášlia svet iba tým, že iba sú v našich životoch...

No potom, v jednej chvíli sú PREČ. Z minúty na minútu odrazu odletia domov. 

Potichu, bez upozornenia. Nenápadne. Presne tak, ako aj žili. Ostane po nich iba zapálená sviečka a fotka v rámiku na stole. A obrovský kráter v duši, ktorý zanechal ich nenápadný život a ešte nenápadnejší odchod. 

Prečo je život tak nespravodlivý a berie si tých najlepších? 
Čo sme mohli urobiť inak? 
Kde sme spravili chybu? 
Keď ich svetielko v navždy vyhasne, kto ukáže cestu?
Ako dýchať, keď bolí každý nádych a výdych ešte viac?

Pretože práve títo ľudia, hoc dali zo seba všetko, nenaučili nás to najdôležitejšie:
Ako máme žiť ďalej bez nich??? 

Áno, raz slnko znova vyjde a život naberie späť svoje farby. Pretože títo hrdinovia by si určite nepriali, aby sa kvôli nim prestal krútiť svet. Preto sa musí žiť ďalej, pre ich pamiatku.

Pre nich


Pre niečo sme tu. Na tomto svete. Aby sme po sebe zanechali nejaký kus práce, nejakú ryhu v živote ostatných. 

Niektorí spravia obrovskú dieru do sveta a ľudstvo si ich bude navždy pamätať. 
Iní zas po sebe zanechajú iba jedovatú stopu, na ktorej už nikdy nenarastie zelená tráva.
Existujú takí, ktorí život zasvätia honením sa za materiálnymi statkami veriac, že sú nesmrteľní. 

A potom sú takí, ktorí svoj život žijú pre iných. Možno pre ostatný "svet" nemajú cenu, ale pre jedincov znamenajú celý "svet".

Práve vďaka týmto naším nenápadným anjelom má život na zemi zmysel. Pre nich sa oplatí žiť. Aby sa ich posolstvo a láska predávala ďalej, lebo len tá je pre tento svet dôležitá.

Citát na záver:

"O radost se člověk dělí, zatímco smutek nosí sám."

Ján Spálený

Komentáre

  1. Krásne si to napísala...áno tí najmenej nápadní sú pre život najdôležitejší a po nich ostáva aj najväčšia bolesť a prázdnota ...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Bohuzial tak to je a vyzera to tak ze diera v srdci ostane navzdy. A je velmi tazke naucit sa s nou zit.

      Odstrániť
  2. Hrozne mi to pripomína jeden môj obľúbený lyric, a síce, že najjasnejšie plamene sú tie ktoré vyhoria najskôr. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ten lyric nepoznam ale ako čitam, je to presne to čo som myslela. Je to ale skytične smutné... že tí nakskvelejší odchâdzajú prví.
    Ďakujem za komentar

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Nádherne, emotívne a umelecky podané. Veľmi pekný článok

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Dakujem velmi pekne. Bol pisany v smutku a od srdca. Snad tie ostatne budu uz vtipnejšie.

      Odstrániť
  5. Odpovede
    1. A bohuzial na ne nikdy nedostaneme odpoveď no škváriť nás budú celý život.

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

Ako by vyzeral svet, ak by ženy vládli neobmedzenou SILOU?

...ale nemôžem povedať, že som to neskúsila!!!