Ako sa rodí láska ❤❤❤

"Keď však zakrátko pekné dieťatko bocian donesie nám."
Melánia Olláryová

Šestonedelie aj vzájomné spoznávanie máme za sebou. A presne tak, ako aj na tehotenstvo, budem na tieto krásne spoločné chvíle veľmi dlho a rada spomínať. A rovnako aj na pôrod, o ktorom ti chcem dnes niečo napísať. Nie, maličká ma nevytrápila, vytrápila som sa sama aj so svojimi démonmi a tvrdou hlavou. Ale viac v článku.
Budem sa snažiť byť čo najstručnejšia, aby som zas nesplodila román na pokračovanie. Ale, keďže sa to celé odohralo behom týždňa, nesľubujem. Snáď ťa neunudím k spánku...veď vieš ako, urob si radšej kávu kým budeme pokračovať... 



Tokofobička sa pripravuje na pôrod


Za tie roky, keď som odmietala dieťa len kvôli svojmu strachu z pôrodu som počula množstvo príbehov a zážitkov z pôrodných sál. Niektoré boli skutočne hrôzostrašné (vakuové a tie kliešťové), niektoré boli úplne super, až závidenia hodné. A v poznám aj veľa žien, ktoré porodili v bezpečí a komforte domáceho prostredia, aj také, ktoré sa úplne nevydarili. Za pár mesiacov som musela vnútorne presvedčiť samu seba o tom, že ten môj bude tiež super, a keď nie super, tak aspoň v pohode. 

Ja som si už ohľadom tehotenstva užila asi všetko. Mimomaternicové tehotenstvo, spontánny potrat, zamlčaný potrat, cisársky rez. Do úplnej zbierky mi ešte chýbal prirodzený pôrod, ktorú som mienila doplniť teraz, "na staré kolená" (to hovoria odborníci, nie ja!!!). 
Pri mojich diagnózach: tokofóbii, tetánii, vaginizme, bujnej fantázii, nízkom prahu bolesti a tenkej jazve po prvom pôrode to bola teda skutočná výzva. No ja som sa vnútorne, aj so všetkými ženskými bohyňami a so svojou jazvou dohovárala, že to zvládnem. MUSÍM!!!

Dobroprajné okolie na čele s mojou gynekologičkou ma v tom samozrejme od začiatku "podporovalo":

"Ty to nedáš!"
"Hmm, neverím, že do zvládneš!!!!"
"Ako ťa poznám, aj tak skončíš na sekcii!"
"Buď taká dobrá, ani sa o to nepokúšaj!"
"Ani nerátajte s tým, že vám po sekcii dovolia rodiť prirodzene!"

Posilnená o všetky povzbudzujúce reči som za vaginálny pôrod bojovala ešte viac, veď je pekné keď viete, že za vami blízky stoja...

Avšak, priznám sa aj bez mučenia, ako prichádzal termín pôrodu, prebral sa k životu môj dlhoročný priateľ, ktorý dovtedy dovolenkoval na Seychelách - STRACH (článok TU). Zo začiatku som ho iba predychávala a ignorovala. Ale so silnejúcimi poslíčkami to už začal byť boj o zdravý rozum.


Našťastie, skôr ako sa stihla dotrepať na návštevu aj TETKA PANIKA, som si pozháňala informácie a zaručené babské rady, ako sa na pôrod pripraviť, aby prebehol čo najrýchlejšie. A, samozrejme, privolala som si na pomoc aj niekoľkokrát vyskúšané BACHOVKY. Možno je to placebo, ale musím priznať, že ma opäť dali do rovnováhy. 

Okrem toho som si zohnala od jednej skvelej osôbky Olejček proti STRACHU a STRIÁM a dvakrát denne mi ho Ošo natieral na rastúce bruško. Opojná vôňa byliniek a láska, ktorú vysielali rúčky môjho syna ma dostávali do pokojného stavu. Prihovárali sme sa bábätku v brušku, volali sme ho k nám a pripomínali sme mu, ako sa na neho veľmi tešíme a ako veľmi ho ľúbime. Keď nikto nepočúval, tak som ho šeptom prosila, aby mamičku veľmi netrápilo. A že keď už sme spolu prežili nádherné, bezproblémové tehotenstvo (článok TU a ak si náhodou nevidel naše tehotenské video odporúčam TU), aby sme spolu prežili aj nádherný, bezproblémový pôrod. 



Dvakrát denne som pila čaj z alchemilky a ostružiny malinovej. A každé ráno som si namlela ľanové semienka, zaliala horúcou vodou a vypila. Nuž, mňamotka to teda nebola, ale ja vypijem všetko. Bola som totiž presvedčená, že vďaka bylinkám moje dieťa zo mňa vypadne tak, ako to babské recepty sľubujú. A ja veľmi dobre viem, aká je viera dôležitá. 

Tetanička sa učí dýchať


Ako tetanička (článok TU) som vedela, že mi pri pôrode môže hroziť hyperventilácia. Avšak tá hrozí všetkým ženám, ktoré nevedia ako správne dýchať. A tak som pár dní pred pôrodom navštívila predpôrodný kurz s úľavovými technikami. Spoločne s ostatnými ženami, ktoré tam došli nás dula učila, ako správne dýchať, fučať a ryčať počas kontrakcii. Aké otváracie polohy sú najlepšie. Ako pripraviť partnera na dobu D. Čo sa môže skomplikovať a ako si poradiť s prípadnými problémami. Čo si zobrať so sebou do nemocnice a ako to použiť. Dozvedela som sa neskutočné množstvo informácii o tom, ako sa ženské telo správa pri pôrode, a čo sú zbytočné zásahy, ktorých sa mám vyvarovať. A hlavne, kedy je čas odísť do nemocnice a hlavne, to najdôležitejšie, ako vypnúť hlavu a nechať pracovať prírodu!!! 


"Bez toho to pôjde veľmi ťažko!!" Vysvetľovala nám dula a tak som sa učila ako prestať premýšľať...

"Vypnúť hlavu, vypnúť hlavu!!!" opakovala som si stále dookola. "Za štyridsať rokov si sa to nenaučila, teraz je ten správny čas."

Po absolvovaní tohto kurzu som bola už úplne presvedčená, že pôrod zvládnem. A ak by záležalo odo mňa, šla by som aj do domáceho pôrodu, ale bez podpory partnera to ide dosť ťažko. Ale zas na druhej strane chápem, že kvôli tenkej jazve na mojej maternici, s ktorou ma strašila ešte skôr ako som otehotnela moja gyndoška, sa bál. 

To, že som sa so svojou jazvičkou tajne dohodla, že nepraskne som mu radšej nepovedala... 
Spravila som si levanduľovú vodu na upokojenie počas pôrodu. Svojmu chlapovi som všetko odverklikovala presne tak, ako som si zapamätala. Vysvetlila som mu, ako má so mnou ručať na štyroch, ako ma má masírovať a držať, keď to na mňa príde. Poslala som mu všetky praktické manuály, ktoré nám dula zaslala aj s názornými obrázkami. Do mobilu mi môj chlap stiahol všetky albumy Olivera Shantiho, aby som mohla počas bolesti meditovať. Obaja sme boli kompletne zaučení a pripravení na príchod nášho bábätka. 

Termín pôrodu bol vyrátaný na 10. júla. Vybavila som si doktorku, ktorá bola otvorená mojim pôrodným prianiam ako VBAC, tlačenie v polohe, ktorá mi je príjemnejšia ako ležanie na chrbte a hlavne, s prítomnosťou partnera počas celej doby a ak by čistou náhodou nebola voľná nadštandartka - čo sa ešte nikdy nestalo, odkedy je nemocnica vynovená - môžeme byť na chodbe a spoločne rozdychávať kontrakcie. Žiadne umelé vyvolávanie pôrodu, čo by v mojom prípade ani nebolo možné, žiadne skákanie po bruchu, nástrih iba v prípade nutnosti. A ak by som do toho termínu neporodila spontánne, potom sa naplánuje sekcia.

Čo by sa pri takej príprave mohlo pokaziť???

Planý poplach


V piatok okolo tretej ráno ma zobudilo pichnutie v bruchu a zacítila som, že do postele začína zo mňa vytekať akási tekutina. Keď som sa postavila z postele tak to teda zo mňa vytriesklo, akoby niekto v mojom bruchu praskol obrovský balón napustený vodou. Osprchovala som sa, potom som si sadla na fitloptu a čakala na kontrakcie. Nič sa nedialo. Tak som si ľahla naspäť do postele, keď v tom som sa opäť roztiekla. Vzápätí ma chytila slabá kontrakcia, ale trvala iba pár sekúnd. 

Okolo piatej hodiny to už osadenstvo nášho bytu nevydržalo a poslalo ma do nemocnice. Ja som túto potrebu necítila, ale koho by už zaujímal názor, intuícia a pocity rodičky??? 
V nemocnici mi hodinu merali ozvy a ja som si pospala. Potom ma vyšetrila moja doktorka, ktorá mala vtedy smenu, ale skonštatovala iba to, čo som si aj myslela. Pôrod sa nekonal, bola som otvorená na jeden prst a to čo mi odtieklo bola hlienová zátka.

Od odtoku hlienovej zátky sa môže porodiť od 24 hodín až po tri týždne. A tak sme sa vrátili spokojne domov. 

Geriatrička rodí


V sobotu už od rána som sa cítila akosi inak, akoby moja duša lietala kdesi mimo môjho tela. Začala som sa viac vnárať do seba a pocítila som vnútorný pokoj. Ešte sme si spravili výlet do mesta, pretože do Košíc na pár hodín zavítala rodinná priateľka z opačného konca Slovenska. Dali sme si pizzu, zmrzlinu, príjemnú prechádzku po centre. Po príchode domov sme ešte dopozerali poslednú sériu Games of thrones a o jedenástej večer sme si ľahli do postele.

Ja som ale cítila, že nezaspím a že je to tu. A aby to nebolo veľmi nadlho, tak budem stručná:

23:00 Poslíčkovia začínajú byť čím ďalej tým viac pravidelnejšie, opäť pomaličky zo mňa začína niečo čurkať. Zapínam stopky a meriam ich priebeh. Púšťam si meditačnú hudbu Olivera Shantiho, vlním sa v jej rytme, meditujem, popíjam čaj z maliníka. Keď príde kontrakcia, zaujmem jednu z otváracích polôh a dýcham. Nadých nosom, výdych s ručaním ústami.

03:00 Kontrakcie prichádzajú cca po desiatich minútach a trvajú 30 sekúnd. Spokojne sa osprchujem, vo vani predýcham a odručím asi dve kontrakcie.

04:00 Začínam budiť chrápajúceho chlapa so slinkou na vankúši. Po dvoch minútach sa preberá:

"A ty si myslíš, že pri tvojom ručaní sa dá spať???"

Uvarí si čierny čaj, pomasíruje mi chrbát, pripraví tašky do pôrodnice k dverám.

05:00 Kontrakcie odoznejú a na mňa doľahne únava tak mu zahlásim:

"Stratila som kontrakcie, idem spať!"
"Výborne, hlavne že si ma zobudila. Čo mám robiť? Už nezaspím!!!"

Zaspávam okamžite.

07:30 Zobudia ma kontrakcie. Opäť na štyri, opäť rátanie. Pravidelnosť každých päť minút, dĺžka 40 sekúnd. V telke naplno hučí Sheldon aj so svojou partičkou a môj chlap opäť veselo slintá do vankúšika.

08:00 Po sprche opäť budím svojho chrápajúceho chlapa:

"Ja nespím, to tvoje ručanie by prebudilo aj zhybernovaného medveďa. Do smrti ma bude ten zvuk prenasledovať."

08:30 Môj chlap mi podáva YAL. Nie je nič erotickejšie, ako keď ti muž aplikuje miniklyzmu.   

09:00 Obaja sedíme v obývačke na gauči a dumáme čo ďalej. Kontrakcie stále každých päť minút, čoraz silnejšie. Cítim sa dobre, dohováram sa s bábätkom, teším sa na neho, viem, že onedlho ho už budem držať v náručí. 

"Asi by sme mali vyraziť do nemocnice."
"Ja ti nemám z toho dobrý pocit."
"Zavolaj svojej doktorke."
"Zbytočne, dnes nerobí."
"Tak čo budeme robiť?"
"Neviem."
"Ideme!!!"

09:30 Príchod do nemocnice. Z toho prostredia vôbec nemám dobrý pocit.

09:40 Hodinové meranie oziev. Na stole si opäť dám menšieho šlofíka. V rozdychávaní sa striedame s rodičkou na vedľajšom stole. Delí nás len ľahká plenta.

10:40 Kontrakcie silnejšie, ale znesiteľné. Prebúdza ma sestrička s doktorom "arogantným Adonisom" - polobohom s pohľadom a gestami JA SOM TU ZDRAVOTNÍK, KDO JE VÁC!!!:

"Ste otvorená na dva prsty."

Skoro ma šlehne. Iba? To tu budem do zajtra. Chcem sa opýtať, či sa teda môžem vrátiť domov, veď mám čas, keď sa ma sestrička opýta.

"Odkedy odteká plodová voda?"
"Od jedenástej."

Na to doktor Adonis-poloboh zopakuje otázku:

"Odkedy odteká voda???" 

Rozmýšľam či ma nepočul, alebo je príliš dôležitý a všetko mu treba hovoriť zvlášť... 

"Pani hovorí že od jedenástej."
"Kde ste boli doteraz??"
"Doma."

Zavrtí hlavou, očividne nad mojou nezodpovednosťou.

"Veď mám ešte času. Skoro som prišla..."
"Vy ste boli na sekcii?"
"Áno."
"Prečo?"
"KP."
"Ultrazvuk vám robili?"
"Nie."
"Prečo?"
"Neviem."
"Tak poďte."

Tak usúdim, že ešte nie je vhodná doba oboznámiť ho so svojim vaginizmom. Trepeme sa na druhý koniec nemocnice kvôli ultrazvuku. Buď ma krátku šnúru, alebo som veľmi tlstá, nevie ním dosiahnuť na moje brucho. Nervózne poťahuje káblami až mám strach, že ten prístroj vytrhne aj so zásuvkou zo steny. Snažím sa priblížiť brucho k tomu prístroju. Z tej polohy aj zo strachu, aby sa neušlo aj mne, sa mi pozastavia kontrakcie. Niečo si zamrmle. Tak sa pýtam:

"Všetko v poriadku?"
"Áno."
"A jazva?"
"V poriadku."

Vraciame sa na pôrodnú sálu a doktor prikáže sestričke.

"Môžete jej dať klystír!" 
"Ani omylom. Môj chlap mi už aplikoval YAL, môj zadok už pozná stredovek."
"V poriadku."

V sále sa ozve tresk, to mne padol kameň zo srdca. Predstava ďalšieho klystíru mi privolá takú kontrakciu, až sa musím zachytiť stola 

11:20 Počas kontrakcii odpovedám na stupidné a totálne nerelevantné otázky ako kde bývam, moje telefónne číslo, aké mám zdravotné komplikácie (nízky tlak, ale rátam že momentálne mi vyskočil až nad stovku), ako sa volá môj chlap, aké je jeho telefónne číslo:

"To netuším. Tam je na chodbe, opýtajte sa ho."

11:40 Pristúpi ku mne sestrička:

"Pripravila som vám posteľ."
"Ja nechcem spať. Ja chcem nadštandartku."
"Ale je plná."

Začínam panikáriť a plytko dýchať. Vtedy mnou prejde silná kontrakcia, ohne ma v krížoch.

"To nemyslíte vážne. Ja potrebujem svojho chlapa. Moja doktorka mi povedala, že môžem byť s partnerom celý čas."
"Ale nadštandartka je plná."
"Ja idem za ním!"

Vyjdem za chlapom na chodbu, kde s ním čaká ešte jeden otecko a nejaký pár. 

"Ja som ti vravela, aby sme ešte ostali doma. Teraz tu budeme tri hodiny pochodovať po chodbe! A som hladná!!!"

Zabúdam na to, že mám tašku plnú výživ, hroznového cukru všelijakých príchutí, sušienok, ktoré som si zaobstarala po radách duly na doplnenie energie.

12:00 Vyjde sestrička a opäť ma volá dnu. To už idem pomaly po štvornožky.

"Potrebujeme telefónne číslo na vášho partnera."
"To ste sa ho nemohli opýtať?"

V bolestiach sa hrabem v zabalenej taške a hľadám mobil. Na to za mnou dôjde ďalšia pani, ktorá potrebuje papier z matriky. Neviem čo v taške loviť skôr. Od bolesti už ani nevidím. Zabúdam dýchať. Hyperventilujem. Dôjde tretia osoba, ktorá v tej chvíli potrebuje podpísať nejaké papiere o súhlase, či nesúhlase so študentami na sále. Je síce nedeľa, pochybujem že tam nejakí sú, ale určite si pri pôrode neprajem viac ľudí ako je potrebné. Začínam lietať mimo seba a neviem čo podčiarknuť tak ju poprosím, aby to urobila za mňa.

"Poprosím vás, to telefónne číslo."

Kričí mi od stola ďalšia sestrička, a ja mám chuť niekoho zavraždiť. 

"Potrebujem sprchu!"

Sestrička mi neochotne ukazuje kam mám ísť. 


"Máte aj tlaky na konečník?"
"Hej! Veď tie sú najhoršie!"
"Tak netlačte."
"Rozkaz."

V sprche už nastupuje kontrakcia, ktorá sa nekončí. Ale ja končím. Dostávam sa do stavu, o ktorom nám rozprávala naša dula. Mala by som dýchať, ale nedá sa. Páska, ktorá mi v hlave stále hovorí nádych-výdych došla na koniec, a nemal ju kto pretočiť na druhú stranu. Kľačím v sprche na zemi a trieskam si hlavu o stenu, prečo ma kedysi napadla taká stupidná myšlienka, rodiť spontánne. 
Ani sa nestihnem poriadne ohriať a už ma sestrička vyháňa zo sprchy von. 

Dôvod? Potrebuje konečne dopísať do papierov to najdôležitejšie. Telefónne číslo môjho partnera. Nestíham sa ani obliecť. 

Obzerám sa okolo seba a hľadám niečo, o čom by som sa zaprela. V hľadáčiku mám kreslo na ktorom je pohodená moja taška, všetko ostatné navôkol pôsobí dojmom, že sa to zosype aj so mnou, ak sa toho čo by len dotknem. Tak zapretá v ňom sa prehováram, aby som vyšla na chodbu za chlapom, ktorý by mi povedal ako mám dýchať, lebo ja už neviem ani ako sa volám. A je mi jedno, že som nahá.

Príde doktor "arogantný Adonis" - poloboh s pohľadom a gestami JA SOM TU ZDRAVOTNÍK, KDO JE VÁC!!!

"Ja chcem cisarák."
"Netreba vám."
"Ale treba!"
"Na čo? Veď sa krásne otvárate."

Tak usúdim, že ešte stále nie je vhodná doba oboznámiť ho so svojim vaginizmom.
Mám chuť ho chytiť pod krk a škrtiť ho kým neporodím, ale nemám síl ani navliecť na seba košeľu. Prejde okolo sestrička, ktorá nezaspí bez telefónneho čísla na môjho chlapa, ktovie, asi ho chce pozvať po šichte na rande, a zagáni na mňa:

"Dýchajte!!"
"Veď dýcham!"
"Nádych nosom, výdych ústami."

Tvári sa, akoby mi povedala novinku. Avšak nadvládu nad mojim dýchaním už dávno prebrala panika. Môže mi tá hovoriť... Potom príde ďalšia sestrička a zahlási:

"Ideme na monitor."

Snažím sa posadiť na rozheganú posteľ. Mám strach, že sa skydnem na zem. Podľa mňa sa na nej ešte pred ....timi rokmi narodila moja staršia sestra. Keď si sadnem, sestrička ma napojí na monitor. Kým mi pípa nad hlavou, zaspávam. 

Zo sladkého, bolestivého spánku o starenách ma preberá nepríjemný doktor. Skúšam to naposledy:

"Ako to bude s tým cisarákom?"
"Nijako, veď ideme rodiť."
"Kto my?"
"Vy."
"Ešte nie som pripravená."
"Ale ste. Dieťa už je v pôrodných cestách."

Doteraz netuším ako to vedel, alebo kedy ma vyšetril. Asi počas spánku. Tak dumám, či už nenastal čas oboznámiť ho so svojim vaginizmom, ale kedže sestričky mi ešte dvíhajú nohy dohora do strmeňov, rátam, že mám čas. Za chrbát mi položia nejakú podporu, hádam že na to aby som sa rýchlejšie udusila, alebo čo.

"Toto nie je pre mňa príjemná poloha. Môžete ma trochu nakloniť do polosedu?"
"Nie."
"Ale ja takto neviem tlačiť."
"Budete musieť."
"Zavoláte mi aspoň môjho muža?"
"Ktorý to je?"
"Jeden z tých na chodbe. Nejakého mi už priveďte!!!" 
"Dobre, takže keď príde kontrakcia, nadýchnete, zadržíte na chvíľu dych a potom vydýchnete. Aspoň na dvadsať sekúnd."

Že dvadsať sekúnd? Môj tetanický dych má obvykle plus mínus päť, občas desať sekúnd. Dvadsať - ťažké sci-fi. Ale nechávam ho v tej predstave, že OK. Konečne dorazí môj odpočinutý chlap, ktorý mal so mnou ručať a namiesto toho sa hral na mobile.

"Lásko, už vidím hlavičku."

V mojej hlave opäť niekto nahodí magnetofón s páskou, ktorá mi nahovára ako dýchať. Nadýchnem, vydýchnem a keď dôjde kontrakcia a chcem sa nadýchnuť, ozve sa v sále krik:

"Dýchajte ako som vám povedal!"
"Lásko, nie nádych a výdych, iba jeden nádych a potom tlač."
"Dýchajte a tlačte!"
"Tlačte do konečníka!"

Pochopím, že na môj ponos s vaginizmom je neskoro, a v podstate už ani netuším, čia som. Aby som ulahodila všetkým tak tlačím, dýcham, fučím, neviem ako, neviem kedy, vyhodím sa z rytmu, ani netuším či kontrakcia či nie... A s výkrikom neslušného slova začínajúce na k... vychádza moje dieťa von.

12:52 Vitaj moje dievčatko


Rozplakala som sa od šťastia. Ja som to zvládla. Aj keď nakoniec s pomocou oxytocínu, ktorý mi napichli niekedy medzi kontrakciami, tlačením a všeobecným chaosom.

"Pán doktor" natoľko dôležitý, že ani neponúkol môjmu chlapovi prestrihnutie pupočnej šnúry mi nepovedal ani to, či je bábätko v poriadku, či je to chlapček alebo dievčatko, nepriložil mi ho na brucho hneď. Až po pár sekundách, ktoré trvali večnosť sa ma opýtal, či chcem dieťa na seba.

"Samozrejme!!! A čo to vlastne je?"
"Dievčatko."
"Jeeej, my máme dievčatko."

Sestrička mi položila dcérku na brucho. Nevedela som sa na ňu vynadívať. Bola taká maličká a taká krásna. Nechali ju na mne kým si doktor vyšíval svoje meno aj s prezývkou, ktorou som ho počastovala. Potom mi ju na chvíľu vzali na váženie a meranie. Môj chlap však tam bol celý čas s ňou a mňa zatiaľ prikryla sestrička dekou, lebo som sa triasla na celom tele.

A o pár minút mi ju zas doniesli, dali na hruď a nechali nás tam spolu dve hodiny. Aspoň v tom mi vyšli v ústrety, že ju neumyli. Presne tak, ako som si priala.
Môj chlap zatiaľ obtelefonoval celú rodinu, urobil niekoľko fotiek, ktoré som doteraz nevidela. A my sme ležali na rozheganom stole a užívali si jedna druhú. Chcela som sa pokúsiť o prisatie, ale maličká spinkala po celý čas.

Po dvoch hodinách ma donútili vycikať sa a preniesli ma na izbu. Moje nedočkavé sestry už stepovali na chodbe a čakali na nás. Dcérku mi dali ihneď na izbu a tam som ju aj prvýkrát nadojčila. Hneď sa pekne a ukážkovo prisala. V prvú noc sme už spu spali na jednej posteli. Celé šťastné a spokojné, že sme to nakoniec spoločne zvládli.

Pár slov na záver:


Verím, že aj vďaka svedomitej príprave som mala taký rýchly a bezproblémový pôrod. Ak by som si vybrala inú pôrodnicu (konkrétne Krompachy, ktorá je asi najbližšie z okolitých nemocníc, ktoré sa pridŕžajú rešpektu k pôrodom a k rodičkám), či ak by som mala dostatok odvahy na domáci pôrod, bol by to určite nádhernejší zážitok. Minimálne by ma nikto neotravoval s telefónnym číslom môjho chlapa. Nuž, po vojne je každý generál. Na druhej strane som ale skutočne rada, že som to so svojim strachom dotiahla do zdarného konca, a že sa cisarák nekonal. Taktiež viem, že mojim najväčším problémom (a nielen vtedy pri pôrode) je to, že nad všetkým priveľmi premýšľam. Už roky sa učím vypnúť mozog a nechať veci iba tak bežať. Ale raz sa mi to podarí... no už nie pri pôrode :-DDD

Pre mňa bolo neskutočne dôležité a silné to, že som sa dotkla svojho strachu. Pozrela som sa mu do očí a vyzvala ho na súboj. A ten som nakoniec, horko a ťažko, ale vyhrala.

Veď nakoniec, najdôležitejšie a najkrajšie na tom všetko je to, keď ti dajú na hruď položia práve narodené dieťatko.

Čo k tomu na záver dodať. Škoda, že za tých päť rokov od pôrodu môjho Oša sa toho v rešpekte k pôrodom a rodičkám veľa nezmenilo (článok TU). Ale pevne verím, že moja dcéra či nevesta môjho syna to už budú mať tak, ako to budú chcieť ony a nie páni doktori.

A ja ti ďakujem, že si so mnou došiel až do zdarného konca a pevne dúfam, že si sa veľmi nespotil, alebo že si od nudy nezaspal. Skutočne som sa snažila byť čo najstručnejšia a sľubujem, že v nasledujúce články sa budem snažiť čo najviac skrátiť. Už pripravujem nejaké detské hlášky, niečo o dojčení, niečo o nosení, niečo o živote.... námet sa stále nájde. Ak nechceš o to prísť, sleduj ma aj na mojej FB stránke.

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver: 


"Kočka také nechodí na předporodní kurz a u porodu jí neasistuje personál. Přesto ví přesně, co má dělat. K porodu není intelekt vůbec potřeba, porodí i žena v kómatu."


Helena Máslová

Komentáre

  1. Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne. Mohla by som aj lepsie ale vzhladom na svoju povahu a problemy som rada že som to vôbec dala 😊

      Odstrániť
  2. Až mi naskočila při čtení husí kůže, vybavily se mi oba moje porody, skoro jako přes kopírák... Jen toho papírování bylo méně a můj muž byl při mě celou dobu, protože jsem moc dobře věděla, že v jistých chvílích za sebe nebudu zodpovědná a bude to muset pošéfovat on.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nuž ja som tam chcela svojho muža ale vzhladom na to že nebola volna nadstandartna izba, nedalo sa. Toto je ešte ako v stredoveku. Iba na nadstandartke. A keď je žena sama a nema nikoho ide to ťažšie. Mohla som to mať super a tak som sa vytrapila sama. Nastastie som to mala rychle. Je to pomoc. Hlavne pri tych trapnych papierovackach.

      Odstrániť
  3. Tak tenhle článek jsem možná měla obejít obloukem. Moje mamka mě rodila přes 40 hodin a bráchu okolo 20. Děsím se, že to je dědičný.

    Gabux | Poslední článek

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. A TY mozes porodit za hodinu. Upokojim ta ze to nie je dedicne. Moja mama mala tri porody všetky ine a sestry tiež. Dopredu nikdy nevies a možno budes prekvapena ako ja aké to bude.
      Tieto veci su neovplyvnitelne ale na niečo sa da dopredu pripravit. Sice mas ešte cas ale nikdy nevies...

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

Ako by vyzeral svet, ak by ženy vládli neobmedzenou SILOU?

...ale nemôžem povedať, že som to neskúsila!!!