Ako by vyzeral svet, ak by ženy vládli neobmedzenou SILOU?

"Som alternátor konskej sily. Ani chvíľu bez prúdu,
Nikto ma tu nepresilí, nezomriem ja na nudu.
Som celkom plný energie, od topánok po vlasy.
Nikto ma tu neprebije. So svetom hrdo zápasím."
Jaro Filip - Sila

Občas sme si, tak so ženami v okolí povzdychli, že ak by bol matriarchát, tak by bol svet krajšie a mierumilovnejšie miesto na život. Lebo ženy sú citlivejšie, empatickejšie, vnímavejšie, sú to matky, jemné stvorenia, ktoré netúžia po moci, po bohatstve, po vojne. Áno, tak sme si hovorili, to sme si mysleli. 
A potom sa mi dostala do ruky kniha, ktorá ma donútila sa nad touto myšlienkou zamyslieť. 
Aký by bol svet, v ktorom majú SILU v rukách ženy, sa môžete dozvedieť aj v zaujímavom románe:


Sila

Naomi Alderman


O knihe:

"Sila má vždy ten istý tvar: tvar stromu. Ťahá sa od koreňov po vrchol. Z kmeňa vyrastajú konáre a z nich ďalšie vetvy, strom sa rozpína a smerom k prstom je čoraz tenší. Sila má tvar siluety živej bytosti tlačiacej sa von, vyháňajúcej svoje jemné úponky trošku ďalej a ešte trošku ďalej." 

Nikto nevie odkiaľ sa Sila vzala, ale jedného dňa bola tu. Prišla na pomoc všetkým ženám, najmä tým, ktoré ju už urgentne potrebovali. 
A tak sa začala nekontrolovateľne šíriť celým svetom. Tie mladšie sa s tým už narodili, ale postačí jeden dotyk na to, aby ju predali svojim matkám, či iným ženám. 
Ukazovákom nositeľky sa prenesie do dlane prijímateľky, kde sa cez zápästie premiestni do kľúčnej kosti. Tam sa zakorení, aby novej majiteľke mohla slúžiť.

Najskôr to bola zábavka, puberťáci ju používali pri sexuálnych hrátkach. Mladým mužom sa to páčilo a mnoho z nich si prialo mať SILU aj pre seba, ženy si to užívali. No iba do chvíle, keď sa SILA vymkla spod kontroly a už sa nedala zastaviť.

A tak nastala nová doba. Doba dievčat, ktoré mohli mučiť a zabíjať iba jediný dotykom. Ženské pohlavie už viac nepatrilo k tým slabším, práve naopak. Preberá moc aj vládu, vznikajú nové náboženstvá.
Muži, (poniektorí aj dobrovoľne) sa stávajú podradnými tvormi, vyvrheľmi, s ktorými sa presne tak aj zaobchádza. Slúžia ženám ako otroci, darcovia spermatu, obety pre Bohyňu. 

Sila je feministický, dystopický príbeh, avšak písaný ako historický román, z pohľadu troch žien a jedného muža (novinára), ktorý podrobne dokumentuje premenu spoločnosti. V centre diania sleduje, ako sa "sila" šíri svetom, a čo to robí s obyvateľmi oboch pohlaví.

Autorka nám vo svojom románe predostrela imaginárny obraz toho, ako by mohol vyzerať matriarchálny svet, a veru, nebol to príjemný pohľad. 



Moja mienka


Len si to predstavte:
Svet, kde už ženy nie sú iba stroje na rodenie detí.
Svet, kde sa už nadržaní, starí úchyláci nebudú odbavovať na teenagerkách,ktoré im boli zverené do pestúnskej starostlivosti.
Svet, kde sa ožratý, násilnícky muž neodváži udrieť svoju ženu iba tak.
Svet, kde sa ženy neväznia a nevyužívajú ako prostitútky proti svojej vôli.

Lenže to by nemohol byť človek (a je jedno akého je pohlavia), aby sa v ňom s mocou neprebudili aj iné, zvrátené chúťky.
"Vo všeobecnosti sa žiadny režim nemôže transformovať z jedného na druhý za noc. Byrokracia je pomalá. Ľudia sa neponáhľajú. Starý pán predsa musí chvíľu zostať, aby ukázal svojim nástupkyniam, ako sa namáča papier v celulózke alebo ako sa robí inventúra zásob múky. V celej krajine ešte stále továrne vedú muži, kým si ženy šuškajú o nových zákonoch a premýšľajú, kedy sa stane niečo, čo ich začne konečne uplatňovať."

Ja, teda, nepatrím medzi nejaké silné feministky, no vážim si slobodu, ktorú pre nás kedysi vybojovali iné ženy. Právo voliť, pracovať, šoférovať, žiť podľa vlastných predstáv, aj keď nemáme muža po boku, lebo u nás už, chvalabohu, dávno neplatí: "Nemáš chlopa, nemáš pravdy!"

A preto sa mi aj tá myšlienka celkom páčila. Na začiatku som fandila SILE, ktorá prišla, aby pomohla zneužívaným a týraným ženám, či uväzneným dievčatám slúžiacim na obchod s bielym mäsom, ako aj ženám na blízkom a strednom východe, kde ich hodnota je menšia ako krajec chleba.

Avšak, ako príbeh gradoval, kniha už prestala byť jednoduchým, oddychovým čítaním. Stránka za stránkou sa čítala stále ťažšie. Ženám v príbehu stúpala moc do hlavy, nadopované spolu s hormónmi a pocitom nesmrteľnosti týrali, ničili, vraždili... a ja som sa nestačila diviť, kde sa to v tom jemnom stvorení berie. Toľko zloby a nenávisti nielen k mužom, k sebe navzájom a k životu ako takému.

My, túto celosvetovú apokalypsu (či premenu sveta) sledujeme pohľadmi štyroch hlavných hrdinov. Očami Allie, ktorá bola dlhodobo zneužívaná svojim pestúnom môžeme vidieť, ako sa formuje nové náboženstvo. Mladá žena s darom slova a silnou charizmou priťahuje stratené duše, ktoré ešte nevedia čo si so SILOU počať a práve Allie sa stáva svetlom v ich živote.

Očami Margot, americkou senátorkou sledujeme vnútropolitický vývoj. Obavy, intrigy mužských politických kolegov, ktorí sa snažia držať sa pri moci, a hádžu polená pod nohy Margot, ktorá z plných síl robí všetko pre to, aby udržala Ameriku v pokojnom stave, aj keď situácia inde vo svete je kritická, revolúcie a vojny sú v plnom prúde.

Očami Roxy, sledujeme jedinú ženu v v mafiánskom svete, kde stále dominujú iba muži. Kým ona chce svoju SILU využiť ako nástroj pomsty za vraždu matky, ktorej bola svedkom, jej otec a bratia iba hľadajú spôsoby, ako Roxynu SILU zneužiť vo svoj prospech.

A, nakoniec, oči jediného mužského hrdinu, Tundeho, mladého novinára, nám ponúkajú reálny obraz situácie. Tunde cestuje vo svete, monitoruje životy reálnych ľudí, ocitá sa v centre diania, revolúcii, bojov, politických machinácii, aj za cenu ohrozenia svojho života.
"Učili vás, že ste nečisté, že nie ste sväté, že vaše telo je hriešne a že by ste v sebe nemohli pocítiť duchovno. Učili vás pohŕdať všetkým, čím ste, a túžiť jedine po tom, aby ste boli mužom. Učili vás lži. Máte Boha v sebe, vrátila sa na zem, aby vás učila formou novej sily. Nehľadajte odpovede vo mne, pretože ich musíte nájsť samy v sebe."
Cieľom príbehu, aj keď by sa to na prvý pohľad mohlo zdať, nie je nejaká silná akcia, alebo napätie, ako to v niektorých dystopických príbehoch zvykne prebiehať. Skôr, ako o akčný príbeh ide o sondu do ľudskej duše, akúsi psychológiu spoločnosti. Ako funguje stádovitosť jedinca vrhnutého do novej, nepoznanej situácie. Keď odrazu zdravý rozum vystrieda túžba po niečom novom, pretože to staré je zlé. No toto, podľa mňa, tiež nie je cesta. Pretože, ako ja stále hovorím. Je jedno od koho to vzíde, muža, ženy, či zvieraťa. Ale každý fanatizmus, čo ako s dobrou myšlienkou myslený, je deštrukčný.



Hoc Sila nie je na knižnom trhu novinkou, vo vydavateľstve INAQUE vyšla už v roku 2018, určite stojí za povšimnutie. Nie je to taký dovolenkový román k moru, s nohami hore a Aperolom v ruke, ale ja som si ho užila. Aj keď ma občas pri čítaní zamrazilo. Ale to mňa stále, keď čítam dystopické, či historické knihy. A táto je písaná tak, že som mala dve v jednom.


Pár slov na záver


Viem, že dlho som sa neozvala na blogu s novým článkom, momentálne som s časom na písanie celkom v nevýhode. V hlave už mám milión tém na ďalšie články, o materstve, s hláškami ale aj s recenziami na dobré knihy. A tak, keď sa podarí, postnem aspoň nejaký príspevok na FB či IG. Tak teda, ak sa vám moje dumky páčia, sledujte ma aj tam, lebo na pár riadkov si ešte cez deň skôr ukradnem.
Ďakujem za sledovanie a prajem pekný deň, a niekedy najbližšie sa na vás teší:

Ali Čaja z Paláca

Úryvok na záver:


"Chodia k nej s ďalšími dievčatami, ktoré potrebujú uzdraviť. Niekedy stačí, aby na ne položila ruky a opatrne vyhľadala zdroj bolesti. Inokedy ich trápi niečo, čo ich trápiť nemá. Bolesť hlavy, svalová triaška, závrat. Allie, bezvýznamné dievča z Jackonsville, trénovala dosť na to, aby Eva, pokojná a tichá mladá žena, dokázala človeku položiť ruky na telo a nájsť miesto, do ktorého treba vyslať elektrický lúč, a niečo, aspoň na chvíľu napraviť. Liečba je skutočná, hoci pôsobí len dočasne. Nevie naučiť telo lepšie fungovať, ale na istý čas dokáže opraviť jeho chyby.
Začnú jej veriť. Veria, že v nej niečo je. Aj keď nie mníšky, dievčatá si to myslia.
"Je to Boh, Eva?" opýta sa jej Savannah raz večer v spálni, keď sa zhasnú svetlá. "Rozpráva sa s tebou Boh? Máš v sebe Boha?" Ostatbé dievčatá predstierajú že spia, ale počúvajú."
  

Komentáre

  1. Inu, myslím, že matka příroda to zařídila dobře a moc dobře ví, proč jsou na světě ženy i muži a proč je to v rovnováze. Dokázala se vylízat ze spousty polízanic, možná by zvládla i tuhle, i když za cenu toho, že by lidstvo skončilo jako dinosauři :).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Presne tak, niet nad najmocnejšiu čarodejnicu... prírodu. Ona vie prečo robí veci, aké robí, len my si myslíme že sme viac. A potom nastane nejaký problém, stále keď narušíme my nejakú rovnováhu. Otázkou je, či sa niekedy podučíme, alebo budeme dookola opakovať svoje chyby,

      Odstrániť
  2. Ako toto bola prvá recenzia v poslednom čase, ktorú som dočítala do konca. Tá kniha vyzerá, že je v nej niečo strhujúce alebo minimálne núti na zamyslenia.

    No ani my ženy nie sme až také neviniatka. Niektoré túžia po moci, iné sú intrigánky. Pripomenulo mi to vtip. "Keby ženy vládli svetu, tak by možno neboli vojny, no štáty by sa nebavili medzi sebou."

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne, som skutočne potešená, že moja recenzia sa ti páčila. Je to kniha, ktorá je skutočne veľmi drsná, krutá avšak aj ťažko pravdivá. Pretože presne tak, ani ženy nie sú nejaké veľké neviniatka a z histórie vieme, že dokážu byť veľmi kruté. A hlavne vtedy, keď im moc stúpne do hlavy. Takže nie je to o súboji pohlaví ale o dávke empatie a prirodzenej ľudskosti.
      A ďakujem za komentár

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

...ale nemôžem povedať, že som to neskúsila!!!