"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

piatok, 20. mája 2016

Rešpekt k pôrodom - mýtus potvrdený!!!

Pár slov na úvod...


Tento článok píšem v rámci svetového týždňa rešpektu k pôrodom. Tohto roku to pripadá na týždeň od 16.mája do 22.mája
Nechystám sa napísať akýsi odborný článok o prirodzených a krásnych pôrodoch, o tom, ako by to malo skutočne vyzerať, na to nie som kompetentná. Avšak na konci článku zanechám nejaké odkazy na stránky, ktoré sa tejto téme odborne venujú.
Ja chcem vo svojom literárnom počine iba v krátkosti opísať realitu našich pôrodníc. Na skutočných príbehoch, skutočných ľudí.

Moje pocity, a dojmy z toho ako to, bohužiaľ, je, nie ako by to malo byť!!! 


Zdroj foto


Realita slovenských pôrodníc


Ver mi, nepíše sa mi tento článok veľmi ľahko, nechávam v ňom aj kúsok seba a svojho príbehu. Avšak taký je život. 

Ja viem, veľa ľudí mávne rukou, a povie si, načo sa z toho robí také haló, načo je to všetko dobré, veď ženy rodili po stáročia, tisícročia, a sme tu.

A ja na to odpoviem:
Pretože je potrebné o tom hovoriť. Žijeme v modernej dobe a rodíme ako v stredoveku. 
A je hrozné, že si musíme vydobiť každý kúsok prirodzenosti ťažkým bojom so zatvrdelým systémom!!!



Áno, rodili sme. Ale ako sme rodili, a ako sa rodí inde vo svete, a ako sa rodí u nás?

Celý život som sa bála pôrodu, a tehotenstvo som odkladala čo najneskôr. Pretože som mala paniku z tohto aktu. Až kým sa mi do rúk nedostali rôzne knihy, až kým som si nečítala rôzne články, až vtedy som pochopila, že ja sa nebojím pôrodu. 

Veď je to tak prirodzený a nádherný jav zrodenia nového človiečika, a vôbec nemusí byť bolestivý a dlho hojaci sa. Teda, ak je dobre vedený a celý proces zanechaný na Matku Prírodu. Veď ja si verím, som silná žena, ktorá takýto detail ako je pôrod zvládne ľavou, zadnou. 

Ja sa bojím toho, čo so mnou porobia v nemocnici.

Hororové výrazy ako:

Klystír, 
epiziotómia,
priviazanie nôh, 
nohy v povetrí, 
poloha v ľahu,
tlačenie na bruchu,
polhodinové zašívanie,
atď...

A zase, ja viem. Iné ženy to zvládli v pohode, a je to úplne normálne, čo okolo toho toľko tliachame...



Ale prečo je to úplne normálne, keď to absolútne nemusí byť? Ak sa vsadí na ženskú vnútornú silu, ak sa vsadí na našu intuíciu, nič z toho nie je potrebné. A pôrod môže byť tým najkrajším zážitkom v živote ženy.

Keď sa blížil termín môjho pôrodu, hľadala som si najvhodnejšiu pôrodnicu, ktorá by spĺňala moje požiadavky. Ajajaj, a čuduj sa svete. Každá jedna ponúkala alternatívu ku "klasickému" pôrodu.

Nadštandartná pôrodná sála,
pôrodné stoličky, 
polohovateľné kreslá, 
partner pri pôrode,
nástrih len v prípade potreby,
aromaterapia, 
muzikoterapia,
a ja neviem čo ešte všetko krásne znejúce...

A aká je realita? 


Zdroj foto

Na pôrodných stoličkách očividne pestujú kvety, pretože ak sa na ňu ktorákoľvek kamarátka opýtala, pozerali na ňu ako na zjavenie: A to je čo?

Polohovateľné kreslo sa najčastejšie polohuje do ľahu, aby pán doktor mal lepší prístup a chudáčik, nemusel sa zohýnať, alebo nedajbože ísť na zem k pacientke.

Nástrih hrádze robíme len vo výnimočných situáciach. Tak asi všetky moje známe, neznáme i tie o ktorých som len čítala sú asi výnimočné. Každá jedna z nich nástrih mala: Veď je to normálne, nie?

A tak ti teda ponúkam pár krátkych príbehov z pôrodov, o ktorých som začula len v mojom okolí, či sprostredkovane. Snáď sa na mňa nikto nenahnevá, ak sa v ňom nájde:


Príbeh č. 1:

"Kontrakcie prišli skôr, ako mali. Ale krásne som ich rozdýchávala. Navštevovala som predpôrodný kurz, kde som sa to naučila, a neskutočne mi to pomohlo.
te som si stihla dať vaňu, oholiť sa, nalíčiť sa, veď nebudem rodiť ako hastroš, natočila som si vlasy. Kamarátka mi rátala kontrakcie, a akosi sa jej nezdalo, že sú veľmi často za sebou. Klepala si na čelo, či som normálna, že okamžite do nemocnice. Cítila som sa super, všetko bolo v poriadku. Ale šli sme teda. 
Už vo výťahu som cítila hlavičku. Ak by som si čupla a zatlačila, a bábo zo mňa krásne vyletí. Doktor ma len prehováral, nech to ešte chvíľočku zdržím, že už budeme na sále. 
Vydržala som to, len tak tak. Stačilo zakašľať a bábo zo mňa vyletí. No na sále ma priviazali, položili, poskákali po bruchu... 
Bábätko malo z mála dva a pol kila, menší ako jeho plyšový medvedík. Ale ja som nastrihnutá až kdesi ...
Načo? Prečo? Všetko bolo tak dokonalé. Dodnes sa mi o tom ťažko rozpráva a kdesi vo vnútri ma to stále hlodá!" 



Príbeh č. 2:

"Čakala som až do poslednej chvíle, kým som sa rozhodla, že pôjdeme do nemocnice. Chcela som sa vyhnúť nepríjemným vyšetreniam. Mala som i skonzultovaný pôrodný plán. Avšak, keď som chcela ísť na nadštandartku, tak mi povedali, že netreba. Že už rodím, a je to zbytočné. 
Prosila som ich, aby ma napolohovali, súhlasili. Položili ma na chrbát a dvihli mi hlavu. Fakt príjemné. Sestrička sa mi vrhla na brucho a začala tlačiť. Nevedela som či sa pozvraciam, zadusím, alebo odpadnem, či mi náhodou aj rebrá nepolámali. 
Keď konečne bábo vyšlo von, bola som riadne natrhnutá. Vďaka sestričke. Dali mi bábätko na chvíľu na brucho a potom mi ho vzali so slovami: 
"Je pekné že ste mali plán, ale nie skonzultovaný s našou primárkou!!!" 
Potom šiel muž na novorodenecké aby mu dali dieťa. Nedali. Happy friendly hospital!!! Ďalší pôrod? Ak aj áno, tak doma!" 

Pozn. S podobnými prípadmi som sa stretla dosť často. Mamička by sama dieťa určite nevytlačila, museli sme jej pomôcť. Tak sa pýtam, kto by vytlačil vôbec hoc čo, v polohe na chrbte a s nohami v povetrí?



Príbeh č. 3:

"Odtieklo mi trochu plodovej vody už v ôsmom mesiaci. Bola som prvorodička, zľakla som sa tak sme utekali do nemocnice. Pichli mi vyvolávačku. Kým sme čakali na pôrod, tak som sa sestričky opýtala, že keď sa bábätko narodí, či mi ho dajú na bruško, kým dotepe pupočník. 
"A to kde ste počuli takú hlúposť?" Opýtala sa ma ironicky a odišla. 
Kým som sa prechádzala po chodbe, všade na stenách viseli obrázky Bondingu
Čakali sme dve hodiny. Ale malý sa začal dusiť tak som skončila na operačke s cisarákom. Malého som videla až na druhý deň. Happy friendly hospital!!!"



Príbeh č. 4:

"Nič nenasvedčovalo väčším problémom. Prišla som do nemocnice v štyridsiatom týždni, so slabými kontrakciami, ktoré sa postupne zosilňovali. Všetko bolo v poriadku, voda mi odtiekla. A tak sme sa s mužom prechádzali po chodbe. Po dvoch hodinách prišla za mnou nervózna sestra: 
"Ešte nič?" 
Tak mi pichla vyvolávačku. Po hodine ďalšiu. Prišla doktorka a zahlásila: 
"Nepostupujúci pôrod, cisarák!" Skončila som na sále."

Pozn. O príbehoch, kde ženy skončili na sekcii kvôli nepostupujúcemu pôrodu po dvoch hodinách, alebo sa po podaní vyvolávačky sa bábätko začalo dusiť, som počula už veľakrát.



Príbeh č. 5:

"Mesiac pred pôrodom zistili bábätku ťažkú chybu, narýchlo ma hospitalizovali a čakali sme. Vedela som, že skončím na sekcii, pretože bábätko by normálny pôrod nemuselo prežiť. Avšak, nikto sa tam so mnou poriadne nebavil, nič mi poriadne nevysvetlil. 
Keď spoluležiaca dostala záchvat a chcela skákať z okna, tak mi sestrička povedala, nech ju upokojím. JA! 
A jedného dňa ma vzali na sálu. Dieťa okamžite vzali preč a ja som nevedela čo sa deje. Nikto so mnou nerozprával. Potom ma doviedli na izbu, kde sa nejaká mamička sťažovala, že jej zas doniesli uvrieskané dieťa, čo s ním má ako robiť. Ďalšia zas bola znechutená z toho, že má tretieho chlapca. A ja som nevedela, či moje dieťa žije. 
Našťastie žilo, avšak to čo s ním robili ma ešte doteraz bolí a veľmi ťažko sa mi o tom rozpráva. Napríklad mu šialená sestrička prilepila dudlík lepiacou páskou, pretože ho stále vypľúval. Alebo mu pichla Tramal, pretože bol vraj besný. A ja som bola taká bezmocná...
Po pár dňoch ma k nemu konečne pustili. Maličký v inkubátore, držala som ho za rúčku a poprosila sestričku, či mi nemôže podať stoličku, pretože ma po cisaráku boli jazva. Vraj nie, lebo by som zavadzala v uličke. A tak som tam stála v bolestiach a modlila sa za bábätko. 
Našťastie všetko dobre dopadlo."    



Príbeh č. 6:

"Bábätko sa ohlásilo v termíne. Dostala som kontrakcie, a tak sme šli. Bola mi pridelená pôrodná asistentka, ktorá ma neustále masírovala, polohovala, pomáhala dýchať. Šla som do bazéna, kde mi teplá voda krásne pomohla s kontrakciami. Niekoľkokrát som si aj pospala. 
Doktora som celý čas ani nevidela, nikto mi nepchal prsty medzi nohy, iba asistentka sem tam pozrela, či je všetko v poriadku. 
Potom na mňa dopadla ťažká únava, chcela som ísť spať. A asistentka hovorí, že ideme rodiť. 
Pýtala sa, ako to chcem, posediačky, postojačky, počupiačky, na štyroch, v bazéne...
Mne to bolo jedno, už som chcela, aby bolo bábo von. Tak ma napolohovala. Sedela som, a nohy som mala zapreté na zemi. 
Dieťa malo cez štyri kilá, avšak nemala som jediný nástrih. Síce ma trochu potrhalo, lebo bol veľký, ale nevyžiadalo si to dlhé šitie. Potom som zistila, že som rodila nejakých dvadsať šesť hodín. Ani mi to neprišlo. Nerodila som na Slovensku." 



Všimol si niekto ten rozdiel v poslednom príbehu???

Možno aj vďaka tým príbehom, a možno aj vďaka svojmu hlúpemu červíčku v hlave, som dostala pred pôrodom veľký strach a dopadlo to tak, že malý aj v deň pôrodu ostal zadočkom dole. 
Aj som rozmýšľala, či to neskúsim rodiť normálne, aj by som to veru zvládla. 
Ale v týchto podmienkach? 
Ako by som dopadla?
Ako by dopadol malý?
Viem, že to ide, no neverím nášmu zdravotníctvu.

Príbeh č. 7 - môj príbeh:


Nemôžem povedať, že by sa lekári ku mne behom operácie správali zle, nepríjemne, alebo odmerane. Naopak, boli veľmi milí, a všetko mi riadne vysvetlili. Odmietla som klystír, i cievku mi zaviedli až na sále, tak ako som si priala. 


Akurát ma zamrzelo, pretože partner so mnou byť nemohol, hoc viem, že v zahraničí je to už bežná rutina. I dieťa mi nedajú hneď, ale donesú o pár minút. Hoc som vedela, že bonding sa dá i pri sekcii, radšej som bola ticho. Veď oni sú tu doktori, veď vedia... 


Všetko bolo veľmi rýchle. Nálada na sále bola príjemná, priam tanečná. Pán doktor si zapli rádio a v rytme Hanky Zagorovej si tancovali a spievali: 
"Ak si kdo chce z garáže, auto odnese..."

Anesteziológ ma držal za ruku a hovoril čo sa deje. A potom som už len od doktorky začula:
"Vitaj na svete kapečko..." a už mi ho aj brali. 
"Môžete mi ho aspoň ukázať?" zapišťala som sa utekajúcou sestričkou, ale tá len odvrkla, že o chvíľu je späť.


Ležala som na studenom stole, čumela do stropu, do obrovských svetiel a revala ako malé dieťa. Bola som prázdna a bez malého. O chvíľu sestrička zahlásila do dverí nejaké veci, vraj Apgar 10:10:10 a čas narodenia a zas jej nebolo. Ani som netušila čo je s malým. Z mojich sĺz sa na zemi vytvorilo jazierko. Sekundy sa neskutočne vliekli. 

Doniesli mi ho až po štvrťhodine, keď som myslela, že zoskočím na zem aj s otvoreným bruchom a rozbehnem sa za svojim dieťaťom. 

Naobliekané v perinke, vyjavené zo sveta, žužlajúc si rúčky namiesto môjho prsníka. Nikto mi nepomohol. Nevedela som ako to správne urobiť. Tak som ho len držala rozhodnutá, nikdy ho nepustiť. Bozkávala som ho, a močila svoji slzami a slinami. Oblizovala som ho ako pes. A po piatich minút sestrička prišla, vzala dieťa bez slova a odišla.

A ja som nemohla nič, pretože moje vnútornosti ešte stále neboli v bezpečí môjho tela. Tak som ju poprosila, či mi ho môže ešte doniesť.
"Hmh..." a už jej nebolo.

Doniesla mi ho na JISKU asi po dvoch hodinách. Chcela som mu ponúknuť prsník, ale nešlo to. Kĺzalo sa mu to. Sestrička si čistila nechty kľúčmi a zahlásila, aby som si vytvorila hrazdičku, a točila niečo o vpadnutých bradavkách. Ani na mňa nepozrela. Slzy mi tiekli potokom, tískala som malého k obrovskému prsníku, malý mrnčal, otváral ústočka, no, nepodarilo sa mu to. Avšak v kuse som ho bozkávala a ubezpečovala ho, že sa nám to podarí. My to spolu zvládneme a nabudúce sa už mliečka napije. 
Sestrička pozrela na hodinky, zahlásila že musí ísť, vzala malého a odišla. Nepoviem ti, ako som sa cítila.


Na izbu som mala ísť po dvadsiatich štyroch hodinách, ale sestrička, ktorá mala ešte okrem mňa veľmi dôležitých pacientov, kávu, kolegyňu a rozpozeraný seriál, prišla až o tri hodiny neskôr. Prihrmotala k posteli kreslo a zahlásila:
"Postavte sa a prejdite do kresla!" 
Potom, ako som celý deň iba ležala, so všetkými tými hadičkami, som sa mala postaviť a ísť. Stála obďaleč, aby sa ma náhodou nedotkla. 

A ja som vstala. Myslela som, že odpadnem namieste, a všetky moje orgány sa rozlejú po podlahe. Praskla som so sebou na vozík a trikrát ma naplo. Rana síce pálila, ale srdiečko ma bolelo viac. A aj keby som sa v tej chvíli rozvalila po zemi, nič by mi nezabránilo doplaziť sa na novorodenecké za mojim synom. 


Poprosila som ju, aby na chvíľu otvorila okno, nech sa nadýcham vzduchu, lebo naozaj ma obchádzali mdloby. Neochotne vstala a urobila to, o čo som ju žiadala. A po troch minútach som už pádila čo najrýchlejšie preč. 

Na izbe mi len veľmi neochotne doniesli moje dieťa, pretože ich práve brali preč od matiek. Ja som však bola neoblomná. A už som si ho aj chcela nechať u seba, no sľúbili mi, že ráno mi ho už donesú na celý čas. Tak som ešte noc vydržala. Nad ránom som pomaly, sama vstala z postele a dala sa do pochodu. Osprchovala som sa, umyla si zuby a vlasy, a už bolo dobre. Do pár hodín som lietala ako lastovička, hoc trochu zhrbene, ale oveľa lepšie, ako moja spolusediaca, po "normálnom" pôrode. 

Moje dieťa ma potrebovalo, a ja som potrebovala jeho. Našťastie sme rozbehli laktáciu, malý sa prisal, a saje doteraz ostošesť. Dokedy? Netuším.

Možno si cucne i na Stužkovej a pred Maturitami. 


Žeby to bolo rozmaznanosťou???


Už som si vypočula, že som priveľmi rozmaznaná a uhýčkaná. Ak by som to toľko neriešila, všetko je v poriadku.


Ale, veď my nechceme, aby nám niekto (a teraz mi prepáč ten výraz), chodil niekto s pierkom kolo rite, ale myslím, že sme ženy, práve sme na svet priviedli celého, živého človiečika, ktorý o pár rokov bude robiť aj na ich dôchodky. 

Tak trochu súcitu si zaslúžime. VŠETKY!

Mňa len mrzí, že sa nás nikto na nič nepýta.
Naše požiadavky sú im na smiech.
A naše slzy si nevšímajú.

A tým nechcem povedať nič zlé na nemocnice. V mnohých prípadoch zachránili bábätko i matku, ktoré by inak mohli skončiť oveľa zle. V minulosti sa nešťastné prípady stávali dnes a denne.
Obzvlášť pri predčasných pôrodoch a komplikovaných  situáciach.

Avšak v mnohých prípadoch vytvorili riadne jazvy na duši nejednej mamičke. 
Asi naozaj treba rozlišovať kedy pomôcť, a kedy naopak nechať prírodu pracovať!


Zdroj foto

Druhý pôrod? Aj doma na sene s dulou, či pôrodnou asistentkou!

Niet sa čo čudovať, že sa začína BOOM domácich pôrodov. Ja ustráchanec, a bojazlivec sa pôrodu doma bojím oveľa menej, ako pôrodu v nemocnici.



 Viem, že by som zvládla svoje dieťa dostať na svet bez problémov. Som na to dosť silná. Avšak, hlodá vo mne červík, čo ak niečo nebude v poriadku s bábätkom, a doktori veľmi radi opakujú vetu:

"Ohrozujete život svojho dieťaťa!"

Myslím, že len máloktorá žena týmto slovám dokáže povedať 
NIE, nepriviazujte ma, 
NIE, nedávajte ma ľahnúť,
NIE, nenastrihujte ma, 
NIE, neberte mi dieťa,

Je to Doktor, predsa vie čo robí. ON má pravdu, ja som len hlupaňa.

Ženy, bime sa za svoje práva!!!

Často rozmýšľam, či nie sme len experiment, a niekto čaká ako dlho vydržíme. A zdá sa mi, že od stredoveku veľmi dlho držíme. Myslím, že je na čase to zmeniť, ale potrebujeme k tomu viac ako len slová. Musíme sa za svoje práva byť priamo v nemocnici. Je to síce ako boj s veternými mlynmi, a veľakrát to skončí fiaskom a neúspechom. 
Ale myslím, že v tomto boji nesmieme poľaviť, musíme kričať a biť sa do morku kostí, aby sme pre naše dcéry dokázali vybojovať viac rešpektu.

A hlavne, dieťa po pôrode patrí iba a len matke!!!


Zdroj foto

Alebo sa na to vykašleme? Veď my už máme svoje odrodené, tak nech sa trápia iní?


Neviem, či vôbec má zmysel o tom niečo písať, trápiť sa tým, hrabať sa v tom a rozpitvávať to, veď i tak nič nezmeníme. 
Veď je to len taký tichý výkrik do tmy...
Tenučký hlások, ktorý si nik kompetentný nevypočuje...
Pár bezvýznamných viet, ktoré si nik dôležitý neprečíta...

Ale aspoň sa nám uľaví. Dosť často som počúvala, aby som svoje dojmy dala na papier, že mi bude lepšie. Tak ja dúfam že áno, a že si konečne odpustím, že som nemala dosť síl bojovať za seba i za svoje dieťa. Už takú chybu neurobím!!!


A na záver ešte trochu z histórie


Svetový týždeň rešpektu k pôrodu


"Každoročne v máji vyhlasuje aliancia AFAR vo Francúzsku týždeň rešpektu k pôrodu. Jeho cieľom je rôznymi aktivitami upozorniť na to, že pôrod má dosah nielen na ženu - rodičku a jej najbližších, ale na celú spoločnosť. Snaží sa ho zbaviť tabu, s ktorým sa táto téma potýka a pomáha pri presadzovaní najnovších výsledkov vedeckých výskumov do pôrodníckej praxe. Na Slovensku tento ročník organizovali združenie Slovenské duly."

                                                                              zdroj info

Medzinárodný deň pôrodných asistentiek


"Tento deň, 5. mája, sa oslavuje od roku 1992, pod záštitou medzinárodnej konfederácie pôrodných asistentiek (ICM), ktorá podporuje, zastupuje a pracuje na posilnení profesijného združenia pôrodných asistentiek v globálnom meradle. Tento deň je venovaný ženám, pre ktoré sa povolanie AS stalo výzvou. Cieľom tohto dňa je osláviť a zvýšiť povedomie o význame práce PA a zdôrazniť práva žien a ich prístup k pôrodníckej starostlivosti pred, počas pôrodu a po ňom."

Citát na záver:


"To, čím sa staneme alebo chceme sa stať, naše vzťahy k sebe samým, k rodičom, priateľom, všetko je ovplyvnené tým, čo prežívame v týchto dvoch kritických obdobiach. Ak sme veselší alebo smutnejší, zlostnejší alebo deprimovanejší než iní ľudia, je to - aspoň sčasti - dôsledkom toho, ako sme prišli na svet." 

                      Thomas Verny, John Kelly: Tajomný život dieťaťa pred narodením, 1980




Sľúbených pár zaujímavých odkazov:









8 komentárov:

  1. Krásny článok, Ali... Tá realita slovenských nemocníc je fakt hrozná. Mne to síce zatiaľ nehrozí, ale ak raz budeme s priateľkou čakať dieťa, tak asi pôjdeme kúsok od Ba do Rakúskej nemocnice... Ak teda ešte budeme na Slovensku... Každopádne, drobček je zdravý a šibal ako kde tu čítam (:

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nebudem ti klamať. ..určite je Rakúsko lepšia voľba. Majú aj pôrodné domy kde je príjemnejšia atmosféra a hlavne dbajú na prianie rodičov. Nech je akékoľvek. Ale snáď kým sa vy rozhodnete založiť rodinu tak i naša krajina už bude trochu v budúcnosti. Treba veriť nádej umiera posledná. A vývoj ide dopredu. Maminky vychovávajú deti v respekte k životu a ostatným tak si drzme palce :-). A ďakujem, malý je našťastie riadny Valibuk a vymyselnik a možno naozaj len dramatizujem. Ale myslím že musíme o veciach hovoriť aby sa niečo dialo.

      Odstrániť
  2. bože spomenula som si na svoj porod ako mi ku koze uviazali nohy nedali mi napiť rôza a des s tými doktormi .... inak super nápad na článok idem sa do toho pustiť :) .

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Je to hrôza s tými našimi pôrodmi. A to že ti ani vodu nedajú som tiež už počula, o jedle ani nehovorím. Jedného by od smädu nechali umrieť. Asi je načase s tým naozaj niečo urobiť a biť sa za svoje práva. Pri druhom už tiež budem múdrejšia :-)

      Odstrániť
  3. juuj Ali, to ma mrzí že si mala takýto zážitok z pôrodu. Ja teda musím /teda aspoň moja skúsenosť/ obhájiť pôrodnicu v Šaci, pretože mne po pôrode Matúška tiekli slzy ale šťastia,ja som mala zážitok aj z pôrodu, aj zo starostlivosti zo strany personálu, bez mihnutia oka plnili ochotne všetky moje požiadavky..odporúčam všetkými desiatimi

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nemysli si, že som rodila niekde inde. A tie príbehy o ktorých som písala, dva z nich sú tiež zo Šace. Asi si mala šťastie na doktora i na smenu sestričiek, pretože na mňa niektoré boli nepríjemné už pri meraní oziev. Nevravím, že všetky sú také, ale je rozdiel asi aj od pacientky. Kamarátka chcela pôrodný plán, tak ju vysmiali a absolútne s ničím nepomohli. Ono je to asi tým, že si rodila u prednostu, či nie?

      Odstrániť
  4. Naozaj krásny príbeh. Napriek tomu, že pôrod nebol úplne podľa tvojich predstáv. Je mi ľúto, že ti malého toľkokrát zobrali a ani si si ho neužila a predovšetkým, že ti nepomohlo.

    Čo je dobré to musím mať aktuálne aj s GIVEAWAY

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem. Ale človek sa s tým nakoniec asi musí aj nejako zmieriť a život ide ďalej. Z boja sme vyšli silnejší. Teraz už len učiť naše deti, že takto sa to nemá. A snáď, keď už budeš rodiť ty, budeš to mať jednoduchšie. Treba sa biť o svoje práva a nenechať si všetko prikazovať. Pri druhom už tiež viem že budem silnejšia :-). My musíme byť silnejšie.

      Odstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem