štvrtok 20. septembra 2018

Dedinka, kde je všetko možné

"Dedinka v údolí, srdce ma zabolí, keď na teba spomínam."
Slovenská ľudová pieseň - Dedinka v údolí

Myslíš si, že dedina v ktorej bývaš nie je tak celkom normálna? 
Že ľudia, ktorí tam žijú nie sú kompletní?
Že veci, ktoré sa tam dejú sa vymykajú zdravému rozumu? 
Ver mi, že kým som si neprečítala istú knihu, i ja som si myslela že s dedinkou Kašov, v ktorej sa nachádza naša chalúpka, nie je všetko v poriadku. Zaujímavé úkazy, nepochopiteľné situácie, divní obyvatelia, to všetko je nič oproti dedinke:




Marakéš
Václav Pankovčin
(Šicke me naše!)


Mestečko, či skôr veľká dedina Marakéš sa nachádza kdesi v strede Európy, kdesi na východnom Slovensku, kdesi na polceste medzi Aljaškou a Saharou. Aspoň tak to tvrdí autor. 
"A v tom mestečku - Marakéši, ktoré leží niekde medzi Aljaškou a Saharou, sa pred mnohými rokmi narodil môj dedo, narodil  sa tam aj môj otec, aj pán Šalamaha, aj Fiťo, človek, ktorý rýchlo chodil, aj pán Peťo, aj Paskuda, narodil som sa tam aj ja, všetci sme sa tam narodili, aby sme v tom zázračnom Marakéši, kde sa niekedy krútia kolotoče a niekedy vystupujú cirkusanti, aby sme v tom zázračnom Marakéši žili a čosi po sebe zanechali.
Aspoň obláčik dymu v kútiku zadnej izby."
Na prvý pohľad je Marakéš skutočne normálna dedinka. Ľudská závisť, nenávisť, ale aj nevera, škodoradosť, zabednenosť, naivita, je všadeprítomná. Staré pletkujúce ženy, miestny hlupáčik, mačovia čo pretiahnu všetko čo má dieru, truhlíci čo všetko vedia, všade boli, všetko videli, na prvý pohľad nič zvláštne. Až na jeden rozdiel: 
V Marakéši je všetko možné. Prírodné zákony tam neplatia, neživé veci si žijú vlastným životom, všetko sa vymyká kontrole. Ľudia miznú a objavujú sa na v rôznych častiach sveta, ľudia sa vyzliekajú z kože, nože lietajú po dedine, duchovia zomretých navštevujú pohreby. 
Jednoducho, balansovanie na hrane reality a mágie - slovenský magický realizmus.

Práve túto nerealisticky realistickú dedinku nám autor predstavil vo svojich poviedkach.
Skutočne neskutočné postavy so svojimi charaktermi prežívajú skutočne neskutočné životy, ktorým sa dá len ťažko uveriť, no dá sa na nich dobre zabaviť. Občas prikývnuť, áno tak to je, občas neveriacky pokrútiť, to snáď ani nie je možné. Ale tak to je. Na východe je predsa všetko možné...


Moja mienka

"Keď pán Šalamaha odišiel do toho neba a už sa z neho nevrátil, Verona Šalamahová znova začala mať videnia. Večer si líhala a nad posteľou poletovali modrí a ružoví anjelici. Pýtala sa ich, či tam niekde v nebi nestretli pána Šalamahu, jej manžela. Povedali, že nestretli. Spomínala si na svoje mladé roky, keď ju anjeli sprevádzali na každom kroku, a vravela si, že to určite niečo znamená. Tak vtedy, ako aj dnes.
Keď ráno vyšla pred dom. Dívala sa do nebeských diaľok a vyčkávala Janka Šalamahu. Robila to skôr zo zotrvačnosti, pretože tak ako ona aj celé mestečko už prestalo dúfať, že sa pán Šalamaha z toho neba ešte vráti." 
Po tejto knihe som siahla v rámci augustovej knižnej výzvy:

Kniha od autora, ktorý už nežije.

Marakéš. poviedková kniha Václava Pankovčína vyšla pri príležitosti jeho nedožitých päťdesiatych narodenín. Ja jednoducho milujem knihy z našich dedín, v ktorých sa naplno a bez príkras vykresľuje slovenská nátura a charakter nášho pospolitého ľudu. Vôbec som neľutovala, že som sa rozhodla práve pre ňu. Pretože aj ja som magicky-realistická Slovenka. Trochu naivná, trochu hlúpučká, ale aj veselá, priateľská a veriaca v mágiu a čary.



A akí sú Marakéšania? Jednoduchí ľudia a pritom tak zložití. Milujú klebety, pokrok prijímajú s nevôľou, kritiku už vôbec. Ak sú o niečom presvedčení, ani tisíc dôkazov ich nepresvedčí o opaku. Veria v nemožné a skutočnosť odmietajú. Typickí malomešťaci.   
Autor to všetko vo svojej knihe skutočne hodnoverne zachytil a nebál sa pridať aj pár magických prvkov, ktoré knihe dodávajú ten správny šmrnc.
"Keď Berco dojedol kuang-pang-kao, poriadne si odgrgol, napil sa vína, potľapkal po zadku servírku, zapálil si cigaru a s pocitom nevýslovnej blaženosti povedal fotografovi Jožovi Baranovi: "Ta to Marakéš!"
"Berco - a čo je to Marakéš?" spýtal sa fotoreportér.
"Jožku, ta ti ňeznaš, co to Marakeš? Ta mesto u Afrikoj. Raj na žemi, roh hojnosci. Pijatika, žrádlo, ženske, šicko. A ja, kedz budzem veľkim panom, ta do toho Marakeša pojdzem."
Tento titul sa číta veľmi ľahko a mňa autorove poviedky, riadne pritiahnuté za vlasy, príjemne pobavili. Hlavne tým, že mi je blízke východné Slovensko a jeho obyvatelia, nech už sú, akí sú (veď ako by aj nie, sama som jedna z nich :-)). A východniarske nárečie, ktoré je občas v knihe pri niektorých situáciach použité, sadne ako "ric na šerbeľ". Občas sa môže zdať že kniha nemá ani hlavu, ani pätu, no za zdanlivým chaosom sa skrýva nastavenie zrkadla zabednenosti, otupelosti a spiatočníctvu.  

A to je dnes odo mňa všetko. Dúfam, že sa ti moja "magicky-realistická recenzia" páčila a verím, že si ma naladíš aj nabudúce.

Ali Čaja z Paláca

Úryvok z knihy na záver:
"Jedného dňa sa začali diať čudné veci s Ondom Bažejom, dobrým priateľom pána Šalamahu. Zrazu sa len učupil, začal sa triasť, trhal si rukami telo a - na počudovanie celej rodiny z ničoho nič stiahol zo seba kožu. Všetci sa tomu čudovali. Aj Ondo Bažej.
Ilona Bažejová zobrala kožu, utekala s ňou do obchodu, ukazovala ženám a rozprávala, čo sa stalo jej mužovi.
Celý Marakéš mal znovu o čom rozprávať.
Pán Bažej zamyslene chodil po záhrade. Dlho rozmýšľal, čo sa to s ním vlastne robí, nakoniec usúdil, že sa asi mení na hada.
Bolo to strašné, no zmieril sa s tým."

2 komentáre:

  1. Šicke sme dajaké ...no ta sebe prečítame čo to o nás píšu - pravdu ktorá ne hreh abo vymyšľené somariny :-D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Aj pravda, aj vydumaniny, ale tá skutočnosť sa mu nedá uprieť. Hold, znal svojich ľudí.

      Odstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem