Skúste to s marťanom

"Zostaňme deťmi sami v sebe, aj teraz aj keď vyrastieme."
Jančiči - Dary zeme

Patent na rodičovstvo nám nikto nedá. Presne tak, ako sa nedajú  určiť všeobecné pravidlá, ktoré by platili na všetkých rovnako. Každé dieťa, každý rodič, každý pôrod, každá spoločnosť je svojská a jedinečná. A to všetko nás ovplyvňuje. Aj preto zaručené a dobré mienené "rady" okolia obvykle nefungujú na tvoje (moje) dieťa. Ja som si to pri Ošovi vyskúšala a zistila, že to, čo platilo na mojich synovcoch či na deťoch mojich kamarátok u nás platiť nebude. A prečo? Pretože je, presne tak ako každý z nás, iný. A tak nám neostáva nič iné, iba vychovávať formou pokus-omyl dovtedy, kým si nenájdeme nejakú cestičku, spôsob, pri ktorom budeme spokojní my ako rodičia, aj naše deti. Alebo sa na to vykašleme, pôjdeme direktívnym spôsobom a budeme veriť, že to bude fungovať (a keď to nevyjde, budeme sa pýtať, kde sme spravili chybu...)

Ak nevieme nájsť vlastný smer, siahneme po odbornej pomoci. V súčasnosti sa dá na pultoch kníhkupectiev, a v článkoch na nete nájsť množstvo odporúčaní, ciest, spôsobov, akými by sme naše materstvo mali viesť. Čo je dobré, čo nie, čo odporúčajú pediatri, odborníci, prvý vyvracia teóriu toho druhého, ten druhý vysvetľuje, prečo ten prvý nemá pravdu. Do toho zaručené finty dokonalých mamičiek dokonalých detí. Jednému sa z toho môže zamotať hlava a na konci ostane ešte viac zmätenejší, ako bol na začiatku. Priznám sa, nebola som na tom inak a myslela som si, že na to všetko idem úplne zle a že som namiesto strojariny mala študovať detskú psychológiu, aby som bola pripravená na to, čo ma čaká.


A nakoniec som to nechala na svoju prirodzenú intuíciu, veď ona najlepšie vie, čo robiť. Presne tak to opisuje v knihe:

Nájděte si svého marťana

Marek Herman


                       ...co jste vždycky chtěli vědět o psychologii, ale ve škole vám to neřekli...

"Marťan je malý človíček, který přiletěl z Marsu na Zem. Za určitý čas se musí vrátit zpátky na Mars a "vyprávět vše tak, jak to je", a ne tak jak si pozemšťané myslí, že to je, nebo jak chtějí, aby si on myslel, že to je. Marťan neposlouchá velká slova ani nevěří statistickým tabulkám. Ale zajíma ho, co lidé skutečně dělají, spíše než co říkají, že dělají. Úplně jednoduše řečeno: marťanština ukazuje věci, jaké opravdu jsou. A to je nádhera." 

O knihe


Sonda do tajomstiev ľudského podvedomia. Čo najjednoduchšie a najzrozumiteľnejšie priblíženie autorových úvah z oblasti psychológie a medziľudských vzťahov. Ale hlavne snaha o vysvetlenie detského sveta a jeho pohľadu na svet. Otvára oči dospelákom a učí nás dívať sa na to všetko nevinnými, detskými očami. Snaží sa ukázať cestu k spokojnému, pokojnému životu a zároveň v každom objaviť toho svojho marťana. 
"Malé děti totiž krásně a spolehlivě nerozumí chladnému a rozumovému jazyku dospělých. Abych tedy druhého oslovil, bylo by dobré, abych si uvědomil, že mluvím s tříletým ditětem, které je v každém z nás. Říka se tomu schopnost vidět, mluvit a myslet marťansky." 
Autor sa v knihe snaží s odpovedať na základné otázky:
Prečo nie sme spokojní so svojimi životmi? 
Prečo nemeníme staré programy?
Prečo stagnujeme? 
Prečo sa bojíme vziať život do vlastných rúk?
Čo môžem urobiť inak, aby som sa necítil zbytočný?


Autor, Marek Herman, je český vysokoškolský pedagóg a v súčasnosti patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti z oblasti výchovy detí v Čechách, ale je známym aj u nás, na Slovensku. Tvrdí, že každý človek v sebe nosí malé dieťa, svojho marťana, ktorý o ňom vie všetko. A že cestou k spokojnému životu je práve umenie počúvať onomu vnútornému hlasu, na ktorý mnoho z nás už zabudlo.
Pre rodinu je najdôležitejšia spokojná mama. Na prvom mieste nie je ani otec, ani dieťa, ale spokojná mama. Mama tvorí oporu pre celú rodinu a ak je mama spokojná, tak z nej čerpá aj celá rodina, ktorá je tiež spokojná. Mama je pre rodinu zároveň aj najdôležitejšia."
Marek Herman

Moja mienka


Patrím k ľuďom, ktorí si občas urobia medzi čítaním beletrie priestor aj na odborné knihy. Občas je to politológia, dosť často história, sem tam nejaké prírodné vedy, častejšie duchovno, a v neposlednom rade knihy o výchove detí. No pravdou je, že ich nemôžem čítať v kuse, ak nechcem aby mi v mojej hlavičke preplo. A taká psychológia patrí medzi môj veľmi obľúbený žáner. Zabávam sa na tom, ako nás odborníci škatuľkujú do nejakých tabuliek, stavajú do radov a aplikujú na nás svoje odborné postupy. A mne to príde vtipné, keďže som už dávno prišla, že na mňa, a tak isto aj moje dieťa, žiadne tabuľky neplatia. Všetky moje sedenia u psychológov dopadli fiaskom, bezradne nadomnou len mávali rukami s ľútostivými pohľadmi: "Nuž, neviem čo s vami!"

Zdroj foto: Pinterest
Ako som už párkrát vo svojich článkoch písala, roky som sa hľadala, neskutočne som na sebe pracovala a skutočne "veeeeľmiii dlhoooo" mi trvalo. kým som sa dostala do fázy: "konečne sa mám rada taká aká som a meniť sa nebudem!!
Akoby povedal Herman: Objavila som v sebe svojho marťana, podala mu ruku a objala ho. A svet je omnoho krajší a lepší.

Takže by sa dalo povedať, že sa mi kniha dostala do rúk neskoro. Prvú kapitolu, v ktorej nás autor oboznamuje s našimi marťanmi som mohla preskočiť, keďže ja si s ním už tykám. Čo ma viac na knihe zaujímalo boli tie state, ktorými sa snaží prihovárať rodičom. Do knihy som sa teda začítala až od tretej kapitoly:
"Tuto kapitolu jsem napsal proto, abych dospělým lidem otevřel dveře do vnitřního světa malých detí. Aby se dozvěděli, co malé děti cíti, jak přemýšlejí, čeho se bojí, ale hlavně, co nejvíc potřebují. Prvních šest let je tím nejdůležitejším obdobím v našem životě. Je to křehký a něžný svět a děti jsou v něm zranitelné. Proto bych si přál, abychom k nim byli citlivejší a vnímavejší. Podle mých zkušeností toho my dospělí víme o dětech zoufale málo, "akorát tak starou belu", říkala vždycky moje babička, když jsem na ni něco zkoušel. Nevědomost je důvodem, proč své děti na jejich cestě mineme. Ale kdyby jen to. Jako rodiče svým dětem často zbytečně ubližujeme, nebo je dokonce nevratně poškozujeme na celý život."
Než som mala svoje dieťa, mala som svoje jasné predstavy o tom, ako detský mozog funguje a ako bude moje materstvo vyzerať. Veď dieťa je predsa malý dospelák, tvor rýchlo prispôsobivý... 
Akoby mu mohlo ublížiť odloženie do vlastnej izby, do postieľky a nechať vyplakať (veď na nás to fungovalo perfektne), aký je problém na rýchle zadaptovanie sa na svet, fungovanie spoločnosti, aký problém je hluk či dav ľudí, atď. Veď je to tvor ako ja a čím skôr sa stane samostatným, tým lepšie pre neho, lebo matka má svoj život, svoju kariéru a nemieni sa ich predsa vzdať kvôli ukričanému špuntovi... A potom sa mi odrazu narodil Ošo, náročný, uplakaný, prílišne empatický, vnímavejší a ja som odrazu ostala ako vyfackovaná, a čo teraz? Odrazu ma vonkajší svet začal desiť. Hluk mesta, blikanie telky, množstvo ľudí, všetko čo som milovala, ma odrazu začalo ubíjať, desiť, bodať do hlavy. Ako je to možné, čo sa to so mnou stalo? Nuž, moja myseľ sa automaticky vcítila do môjho syna. Áno, deje sa to, teraz viem, že je to normálne. 
Žiadne sci-fi, obyčajné materstvo. 

Prehodnotila som svoj postoj a naladila som sa na materstvo tak, ako mi vnútorný hlas nahováral. Hoc moje okolie na to malo svoje vlastné, vyhranené názory, po prečítaní Hermanovej knihy som bola rada, že som si šla a doteraz idem vlastnou cestou. Niekedy nie je vôbec na škodu ostať dieťaťom, a ja som teraz skutočne rada, že aj pred bránou štyridsiatky som svojho marťana v sebe nezahlušila, ale že práve naopak, priviedla som ho k životu. 
"Kouzlo deseti minut
Jako máma nebo táta své dítě nejlépe pohladíme tím, že mu dáme každý den alespoň na deset minut pocit: "Jsem tu pro tebe. Mluv. Zajímaš mě". Říkame tomu kouzelných deset minut. I když budete mít období, kdy budete maximálně přetížení, i když budete mít pocit, že je toho na vás opravdu moc, postarejte se o to, aby vaše dítě mělo alespoň deset minut denně pocit. "Mluv, zajímaš mě". Už jsme o tom mluvili. Nepotřebujeme velké sliby o letních dovolených v Karibiku, ani dárky na usmířenou, ani plány, jak to jednou opravdu dětem vynahradíme. Stačí deset minut denně. Tak, aby vaše dítě z vašeho chování mohlo mít pocit: "Jsem tu pro tebe." A ještě něco - jsou dny, kdy maminka nemá sílu ani na těch deset minut denně. Má právo ji nemít. Pokud je rodina "OK", zvládne to."

"Rodina na začátku 21. století"

Práve týmto základným a prirodzeným veciam, ktorým sme sa na základe modernizácie odcudzili, sa autor v knihe venuje. Prečo kedysi bolo materstvo "normálne" a prečo je to taká "veda" dnes? Sme tak unavení dobou, že na naše deti nám neostáva kúsok energie. Tak rýchlo sme dospeli v dospelých, že si už na detstvo vôbec nespomíname, úplne sme ho vytesnili a to isté chceme aj od našich detí. A práve to nie je cesta. 



Na knihe sa mi páčilo, že je písaná skutočne laickým spôsobom, žiadne ťažké a odborné poučky, ale štýl určený pre prehormónované, obyčajné ženy, nie študentov vysokej školy. Pretože na výchovu nakoniec netreba diplomov, ale otvorenú a trpezlivú náruč. A čo je pre mňa skutočne prekvapivé, že práve chlap, ktorý matkou nikdy nebol, my to dokázal vysvetliť tak, aby som tomu rozumela aj ja :-)))). 

Marek Herman nám nenúka svoj názor, ani nás nepresviedča o tom, že tento postoj je ten najlepší a takto by sme to mali robiť. Iba sa nám snaží priblížiť, čo a ako vidia, cítia deti. Že tá komunikácia nemôže byť stále na kamarátskej úrovni, ale zas sa k tomu nemôžeme postaviť ako despoti. Nemusí byť každý z nás vyštudovaný detský psychológ, ale dokážeme im porozumieť a môžeme sa k nim prihovoriť tak, aby nám rozumeli. Príkazy, zákazy, strápňovanie, ponižovanie, porovnávanie - toto nie je cesta k tomu, aby z našich detí vyrástli silné a samostatné jedince. Možno si neuvedomujeme, ako zdanlivo neškodná veta vyhŕknutá v afekte, hneve, únave môže ovplyvniť detskú dušičku. No na druhej strane je namieste ospravedlnenie, pretože aj matka je len človek a môže chybiť. A dieťa toto vezme skôr, ako "bezchybnú", prísnu, výchovu.
"Zhruba od šesti do dvanácti měsiců je dítě mimořádně citlivé na přítomnost své mámy. Nikdy předtím, ani nikdy potom nebude dítě tak citlivé na její blízkost a na způsob, jak se k němu chová jako právě od šesti do dvanácti měsíců. Právě v tomto období se buduje vztah mezi nimi dvěma. Tento vztah je v jeho životě první a nejdůležitější. Stáva se totiž prototypem - vzorcem všech dalších vztahů po celý život."
Materstvo je veda, ale s použitím správnych slovných spojení, empatiou, láskou a porozumením môžeme dospieť do fázy, keď budeme všetci spokojní. Je to beh na dlhé trate, ale výsledok určite stojí za to. Ak to podchytíme ihneď na začiatku, vyhneme sa v neskoršom veku vysokým účtom za psychológa. 

Musím priznať, že niektoré jeho myšlienky sa občas opakovali, avšak nikde nie je napísané, že takúto knihu treba čítať riadok po riadku. Teda, aspoň ja odborné knihy čítam tak, že si vyberám state, ktoré potrebujem, a neskôr sa vraciam k tým ostatným. Neviem, možno som len zmysel psychológie nepochopila a robím hlúposť, ale takto mi potom kniha dáva väčší zmysel a potešenie z nej. Veď ju nemusím čítať ako beletriu, nič mi neujde.... či sa mýlim???

Odporúčanie


Ak by som to mala byť úprimná, neverím, že by táto kniha bola určená pre mladšie ročníky, ktoré ešte nemajú a ani nechystajú založiť si rodinu. Jednoducho, ja by som ju pred pár rokmi vôbec nepochopila a neverím, že by do môjho života niečo priniesla. Na niektoré veci treba dospieť.

Teraz ale, keď som dozrela a stala sa matkou, pochopila som slová Mareka Hermana. Všetko mi to dalo zmysel. Práve preto si myslím, že tento titul je určený tým ženám, ktoré si hľadajú cestu vo svojom materstve a k svojim deťom. Verím, že medzi riadkami objavia to čo ja. Ale aj matkám starších detí, ktorým sa odrazu v byte objavil pubertálny marťan a snažia sa pochopiť reč ich kmeňa. A samozrejme pre nastávajúce mamičky, ktoré ešte nevedia do čoho idú. 

Poprípade by sa ešte mohla páčiť študentom detskej pedagogiky a psychológie, ktoré hľadajú iné cesty ako tabuľkové a štatistické a svojim budúcim pacientom budú chcieť pomôcť inak, ako klasickými postupmi.  


Dnes som sa okolo knihy opäť raz rozkecala viac, ako som mala v úmysle, ale tak to už v mojich knižných dumkách chodí. Snáď sa ti páčili, niečo nové si sa dozvedel a možno som ti pomohla pri výbere ďalšieho titulu na čítanie. A na ďalšie stretnutie s tebou sa teší

Ali Čaja z Paláca

Úryvok z knihy na záver: 

"Také péče o staré a nemocné členy rodiny se přesunula z domácnosti do veřejných institucí. Babičky a dědečky přemisťujeme do domovu důchodců a pečovatelských ústavů. V České republice umírá 90% lidí v nemocnicích nebo starobincích - to znamená mimo domov. Přitom si to 80% z nich nepřeje, a naopak by uvítali, kdyby mohli zemřít doma, v prostredí které znají, a mezi svými blízkymi. Aby je u toho někdo držel za ruku. Nemoc, stáří a smrt jsou problémy, kterých se rádi zbavujeme, protože jaksi nepatří do našeho umělého světa. Dříve sice byly těžkou, ale přirozenou součástí života, dnes se jich bojíme a využívame každé příležitosti, abychom se jim vyhnuli." 

Komentáre

  1. Než jsem porodila první dítě, internet v té době ještě nebyl a já byla zmatená. Na trhu byla snad jedna knížka, která už v té době byla dost retro a navíc trochu jako z jiné planety - prostředí Velké Británie :D.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tie starsie knihy su vskutku mile ale veľký príklad by som si z nich nebrala.
      Ja som dostala nejaku knihu z doby, keď moja teta bola tehotná cca 30 rokov dozadu a tam sú teda iné perlicky typu: príliš objati škodí deťom a pod. Tiež humorné čítanie 😊😊😊.
      Ten internet neviem či je skôr pomocnik alebo prave naopak, viac škodí, ale občas sa tam dozviem aj niečo podstatné 😊.

      Odstrániť
  2. Ďakujem za priblíženie knihy, ktorej prečítanie som už nejakú dobu zvažoval. :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Za málo 😊. Ja dufam, že sa bude páčiť ak sa pre ňu nakoniec rozhodneš 😉

      Odstrániť
  3. Knížka byla do této doby pro mě neznámá, tak jsem ráda, že jsi ji nám představila :) Akorát jak sama píšeš, zatím si ji vyhledávat nebudu, protože svojí rodinu nemám a v brzké době neplánuji, tak by mi ta kniha asi nepředala, co by měla :)

    WantBeFitM

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tiež si myslim, že momentalne by ti asi vela nedala, no verím, že raz, ak budeš mat aj vlastné deti tak ti pomôže ich svet pochopiť .

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

"Tak si si ju naučila!!!"

Domáce cukríky, alebo inak, Alina pomsta