Materská demencia IX.

"Myslím, že môže byť. Nie je to až tak zlé."

Myslela som si, že mať uvrieskané dieťa, ktoré sa chce stále dojčiť je ťažké. A potom prišlo uvrieskané dieťa, ktoré sa dojčiť nechce.  

"Uvidíš, druhé dieťatko nebude také uvrieskané ako prvé!" hovorili.
"Dievčatká sú jemnejšie, prispôsobivejšie, šikovnejšie, kľudnejšie!" hovorili.
"Teraz si to bábätkovské obdobie konečne vychutnáš!" hovorili.

Tak nehanebne klamať žene-matke do očí. A či sa to patrí???



Realita vyzerá úplne inak


Malý šrácko reval, vrieskal a dožadoval sa dojčenia skutočne razantne. Počas dňa som ho prvý rok skoro nevedela položiť z hrude. Ale v noci spal. A keď sa prebudil, nadidal sa a spal ďalej.

Malá čajočka cez deň skoro didu nechce vôbec. Občas, keď je unavená, alebo sa buchne. Za to v noci sa nevie didy pustiť. Budí sa pravidelne, každých desať minút. S vreskotom.

Malý šrácko si vedel didu vziať sám, mnohokrát ma pritom ani nezobudil.

Malá čajočka sa necháva obslúžiť. Musím jej ju pridržiavať, aby jej nevypadla z úst, lebo ak áno, počujú to až v susednom chotári.

Malý šrácko k mojej dide pristupoval ako skutočný džentlmen. Nežne a s láskou. Hladkal ju, mojkal, tulkal sa k nej.

Malá čajočka mi ju kmáše, škriabe, bije... môj prsník je samá modrina a škrabanec.

Malý šrácko si na jedenásť mesiacov sadol, štvornožkoval, začal si obľubovať kočík, aj keď sa rád niesol v nosiči. Objavoval svet okolo seba sám.

Malá čajočka sa akurát začala plaziť, v kočíku stále vrieska, v nosiči taktiež, ustavične sa chce iba nosiť na rukách. Ale Boh chráň, ak si s ňou sadnem.  

Myslela som si, že vreskot malého šrácka bol ten najvyšší level. Aká som len bola naivná. Momentálne som asi rada, že som posunula svoje materstvo do vyššieho veku. Som presvedčená, že ak by som mala ešte jedno dieťa, bolo by ešte o stupienok vyššie ako títo dvaja. A ja by som bola nútená prepichnúť si ušné bubienky. Už teraz dosiahli moje migrény vrchol.

Rozmýšľam, kde je chyba. Či u mňa, či u veľkého šráca, či u oboch... alebo v matrixe...


Už sa určite nikto nevidí mojej materskej demencii



Iba môj veľký šrác:

"Hmm, to prečo je ten koláč taký nerovný?"
"Skús liať cesto jednou rukou!"

"Hmm, to prečo je to prádlo tak nakrivo vyvesené?"
"Skús vešať prádlo jednou rukou!"

"Prečo je tá káva všade?"
"Skús si pripraviť kávu v koťogu jednou rukou!"



Tak som si naučila malého šrácka, aby mi kávu robil on. Ja viem, že detská práca je trestná, ale ak nedostanem svoju dávku kofeínu, budem naozaj, naozaj veľmi zlá. A s jednou rukou to ide veľmi ťažko. Ja už čakám, kedy si konečne sadne (iné detičky v jej veku už chodia, len pre porovnanie), aby som ju položila na pult a konečne sa normálne najedla.

Alebo navarila. 
Pretože, chcete vedieť, ako dopadla moja polievka? Minule? 
Keď som konečne, celá vytrasená dokončila zeleninovú polievku jednou rukou, na sekundu som položila na zem svoju dcéru. Samozrejme, vystrelila ranu z dela (spustila plač). Potrebovala som precediť cestoviny do polievky, a nech som akýkoľvek Superman, toto jednou rukou nedám. Tak som si dala sitko do umývadla, vzala hrniec a obsah chrstla do neho. Pochopili ste, nie? Do sitka som vliala polievku. Zelenina sa zachytila a tekutina odtiekla do kanála. 
Synovi som naservírovala cestoviny zo zeleninou.
"Mamka, a kde je tá polievočka, ktorá tu tak krásne voňala?"
"Musela som ju vyliať, zlatíčko. Bola zlá."
"Hmm, škoda. Tešil som sa na ňu."

A potom takto, keď dcéra konečne zaspí, spadnem na gauč, a malý šrácko na mňa jemným hlasom:
"Mamka, donesieš mi vodu?"
Prídem do kuchyne, naberiem plný pohár, na ex ho vypijem, vrátim sa pekne krásne do obývačky, a opäť klesnem na gauč. Polomŕtva.
"Mamka, a tá vodička?"
Ak nechcel umrieť od smädu, musel sa naučiť čapovať si vodu sám. Chudák moje dieťa. Takúto ma mater.

Nedávno bol u nás nejaký mladý muž merať plyn, či neuniká. Keď bral zo sporáku horúce koťogo, rozbehla som sa k nemu a skríkla:
"NONO, ŽIŽI!"
Jeho pohľad stál za všetky drobné.

Ale ak by sa ma niekto opýtal, či by som menila, s istotou by som povedala:

ANI ZA NIČ NA SVETE. VEĎ UZNAJTE, NIE JE TO ZÁBAVA???

Príbehy iných mamičiek



Ale ak si myslíte, že je to len u nás, vyvediem vás z omylu. Opäť sa mi nazbieralo pár príbehov, s ktorými sa mi pochválili. A ja ich zas predám vám, aby ste sa zabavili.

"Minule som volala so servisákom, že moje auto vydáva divné zvuky. Aké? Opýtal sa. No, také ŤUK-ŤUK-ŤUK."

"S doktorkou som po telefóne riešila, že malý má stále zvýšenú teplotu. Opýtala sa ma, že aký máme teplomer. A ja že, no taký, so žabkou."

"Známemu vo Švajčiarsku hovorím, že chceme kúpiť nové auto, nech sa popozerá tak, že po čom idú. Opýtal sa ma, že aké chcem. A ja, červené."

"Minule som od dcéry chcela, aby sa poponáhľala v obúvaní a tak som na ňu zakričala: Tak doješ to už konečne?"

"Bola som na pošte, vybrať mužovi balík. Pani mi hovorí, aby som sa podpísala ako manželka. Tak som sa podpísala: MANŽELKA."


"Tiež som volala s doktorkou ohľadom zvýšenej teploty dieťaťa. A keď sa ma opýtala, kde som ju merala, povedala som že DOMA."

"Minule mi zvonil kuriér, doniesol balíček. Keď ma zbadal, tváril sa vystrašene tak som sa na neho pekne usmiala. Popriala mu krásny deň. Po príchode sa ma muž pýta, či som bola takto a ukázal mi na hruď. Mala som cicku von."

"Išli sme s mužom na výlet. Keď sme boli na diaľnici, tak hovorí: Dúfam, že nebude fúkať. Tak som stiahla okienko, vysunula ruku a zahlásila. Ježiši, a ako brutálne fúka."

"Už som bola taká hotová z detí, že som musela vyjsť na balkón si zafajčiť. A zistila som, že sa snažím pripáliť si tampón."

"Muž mi hovorí, že zajtra o desiatej bude zatmenie mesiaca. A ja sa pýtam: Ráno, alebo večer?"

"Minule som sa pristihla, ako sa v obchode rozprávam s nákupným vozíkom."

"Stála som na prechode a všetkých spolučakajúcich som infantilne upozornila: Jeeej, pozrite električka!"

"V noci som si pritiahla v polospánku k prsníku plyšovú ovcu a snažila sa ju nadojčiť. Ten jej vystrašený pohľad..."

"Namiesto oleja som na panvicu naliala ocot a snažila sa usmažiť cibuľu."

"Konečne mi zovrela voda na kávu a ja som ju vyliala do umývadla. Pohár sa na mňa smutne díval, či mi nešibe."

"Do rúry na záparu som namiesto vody vliala kávu. To bol smrad..."

"A ja som postriekala čerstvo upečený chlieb dezinfekčným prostriedkom."


Pár slov na záver:



No uznajte, nestojí materstvo za takéto vtipné zážitky??? Akokoľvek to na prvý pohľad vyzerá ťažko, je to tá najúžasnejšia vec ktorá sa mi stala. A som presvedčená, že každá jedna matka to vidí rovnako. Lebo potom sa dieťa usmeje, zatlieska na riekanku ŤAP, ŤAP, ŤAPUŠKY, urobí prvý krok, a v tej chvíli zabudnem na všetky peripetie. 

Tak, a ja dúfam, že som vás týmito historkami trochu pobavila, po dlhom čase. Seba už menej. Kým som naťukávala týchto pár riadkov, dieťa mi vyhádzalo zo skrine všetky popraté a požehlené veci. Ale aspoň, nevrieskalo. Pokrok. Ale, keďže už nemá čo vyhadzovať musím ísť, kým sa u nás neozve siréna. 

Apropo, čo hovoríte na nový vzhľad môjho blogu? Veľký šrác sa učí trochu HTML a CSS tak sa chcel trochu vyhrať. Ešte to nie je úplný záver, časom sa to ešte bude meniť. Ale aspoň priebežne. Páči sa? Nepáči sa?

Prajem krásny deň, pevne dúfam, že ma budete sledovať aj naďalej. Neviem, kedy bude najbližší článok, u mňa je to stále nepredvídateľné, ale určite nezmeškajte moje krátke príspevky na FB stránke, alebo na IG. Vážim si každého jedného stalkera
A ak ste si prečítali moju knihu, budem rada, ak sa mi zveríte so svojim názorom. A ak si ju chcete prečítať, ebook je stále k dispozícii, stačí napísať na adresu: navlnachcasu@gmail.com. Viac už nájdete TU.

Prajem krásny deň, konečne nám zapršalo, môj tlak sa sprudka zrútil dole, pri vedomí ma drží len hluk cirkulárky, ktorý napodobňuje malá čajočka.     

Ali Čaja z Paláca


Citát na záver: 

"Nemám žiadne pochybnosti o tom, že materstvo je tou najlepšou vecou v mojom živote. Je to všetko, na čom naozaj záleží."

 Courteney Cox 

Komentáre

  1. Já jsem byla otřesný mimino. Přes den jsem nespala. V noci jen od půlnoci do pěti. Jíst jsem nechtěla. Furt jsem křičela. Dudlíky jsem vyplivovala. Moc brzo jsem chtěla chodit, tak mě museli něžně shazovat. Mluvila jsem svou vlastní řečí. Tou normální jsem začala až ve školce. Ale když už jsem povyrostla, tak jsem se uměla zabavit sama. Mladší brácha byl hodný mimčo. Křičel jen když potřeboval jíst nebo vyměnit plínku. Hodně spal. Ale zase potřeboval později mnohem více pozornosti než já. Vždycky to je něco za něco :)

    Gabux | Poslední článek

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

"Tak si si ju naučila!!!"

Domáce cukríky, alebo inak, Alina pomsta