Trampoty s vlnami

"Úplně na konci paseky, tam kde se ozvěna tříští, sedí šnek ve snacku pro šneky - snad její podoba příští."

Karel Plíhal - Ráda se miluje

Tento článoček píšem hlavne pre tých, ktorí nemajú FB ani IG - áno, aj takí ešte existujú - pretože im ušli všetky moje posty, statusy a príbehy ohľadom mojej knihy. Ja viem, že vy ostatní, ktorí ma sledujete na sociálnych sieťach, sa bojíte napúšťať vaňu s vodou v očakávaní toho, že odtiaľ vyskočí môj vlk, pretože už som spamovala asi všetko... ale tí ostatní to šťastie nemali, tak im ho prinesiem.

Takže, ak ste niektorí ešte nezachytili, vyšla moja dlhopripravovaná, dlhoočakávaná a tak dlhoodmietaná kniha. A nakoniec som si ju teda vydala sama. Viete ako to je... držím sa hesla:

"Talenty treba hľadať, blbec sa presadí sám!!!"

A, takto na začiatok, by som v krátkosti zhrnula genézu knihy "Na vlnách času - NVČ": 

 

Vlny času sa mi v hlave vlnili niekoľko rokov

Prvotná myšlienka sa začala formovať, kedysi dávno, na strednej škole, keď som napísala istú poviedku s názvom Lucyno prekliatie... to bol taký predvoj. Samozrejme, dnes je ten príbeh v takej forme nečitateľný, aj keď možno 12-ročným by sa páčil presne tak, ako aj "onehdá" mojim spolužiačkam. A rokmi, ako som sa formovala ja, formovala sa aj moja slovná zásoba, formovali sa aj postavy a potom BOOM.  

Prisnil sa mi zvláštny sen, na ktorý som musela myslieť stále viac a viac. Niečo vo mne vrelo, dralo sa na povrch, akurát som nemala čas si sadnúť a písať. A ... otehotnela som. Ostala som doma od piateho mesiaca a odrazu bolo času habakuk. Tak vznikla prvá verzia NVČ, ak teda nerátame ten prvotný 25 stranový počin. 

Ako šiel čas a množstvo voľného času, vznikali ďalšie a ďalšie verzie, ktoré prichádzali vo vlnách. 

Druhá vlna sa začala tvoriť tesne po pôrode, keď som potrebovala trochu vypadnúť od kriku malého šrácka do iného sveta. Keďže to bolo zrovna obdobie nedostatku akejsi "činnosti" odzrkadlilo sa to aj na zmene smeru. Z môjho fantasy-mystery-ezo-romantiky sa stával taký soft-erotický román.

Tretia vlna sa začala tvoriť, keď som sa začala s malým šráckom rozprávať a tak som väčšinu erotických pasáži pomazala, no rozmohol sa u mňa taký nešvár, používanie zdrobnením. A že som ich strkala fakt všade (hoc sme ich gro s Majkou pomazali, veľa ich tam ešte ostalo).

Štvrtá vlna sa objavila hneď v šráckovom "Prečoobdobí" a tak som mala tendenciu všetko vysvetľovať dokolečka dokola.  

A s každou ďalšou vlnou som sa len sama zamotávala a topila. Z pôvodných 300 strán sa objavilo 450 a s každou opravou sa to iba zväčšovalo a zväčšovalo. 

A potom to vzala do rúk šikovná osôbka, ktorá sa dokázala cez tieto vlny prebojovať. Autorka knihy V znamení ametystu, a editorka Majka Danihelová-Lyn von Nightlight, sa dobrovoľne podujala na kompletnú jazykovú úpravu. Podľa mňa, toto rozhodnutie asi trikrát (minimálne) oľutovala. Trpezlivosť jej teda určite nechýbala a všetky tieto novovzniknuté vlniská upokojovala a krotila.

No, namakala sa veru ... riadne. Nebojím sa povedať, že asi aj viac ako ja. Len jej môžem vďačiť za to, že ten román je čitateľný, prehľadný, má svoju nadväznosť, postupne graduje a dopracúvava sa k vyvrcholeniu. Bez jej zásahov (a nielen gramatických) by to bol len chaotický príbeh bez ladu a skladu. 

A ja jej fakt ďakujem za jej profesionálne vedenie a za cenné rady, ktoré mi poskytla. Dnes už viem, kde robím najčastejšie chyby, čoho sa vyvarovať ak by som sa rozhodla, náhodou, dopísať ďalší román. Lebo, ono, krátke blogy, statusy, posty je jedna vec, ale siahodlný román, vec druhá.

Ale, či bude ďalšie "nabudúce" ukáže čas. Pretože to, čo som zažívala pri tejto knihe mi asi fakt na dlhý čas stačilo. Veď uznajte:

Keď keď vám celý vesmír dáva najavo, aby ste sa na to vyprdli a vy si aj tak idete bezhlavo za tým

môže to dopadnúť všelijak, no určite nie dobre:

- najskôr sa s tým 4 roky piplete a šperkujete k dokonalosti

- potom vám to vydavateľstvá odmietajú jedno za druhým,

- konečne to jedno maličké vezme, ale to za dva roky 3x ukončí a znovu začne svoju činnosť a tesne   pred vydaním sa na to úplne vytoto,

- tak to teda dokončíte so svojou editorkou do čitateľnej podoby, že, reku, vydáte si to aspoň ako eknihu však ktovie, možno motyka vystrelí,

- tesne pred konvertovaním vám z celého textu zmizne... iba tak... slovo ešte a vy opäť musíte čakať kým to prebehne aspoň piatimi beta čitateľmi,

- necháte si vyrobiť aj pár výtlačkov, že na recenzie, súťaže, propagáciu,

- potom vám to vrátia, pretože vaša obálka nie je v dostačujúcej kvalite, a tak sa s tým musíte nejako vypiplať,

- a ďalej sa niečo rozhodne prdnúť v tlači tak čakáte o pár dní naviac ako na skutočný pôrod,

- a nakoniec vám to konečne príde domov, a celá sklamaná zistíte, že ste zle odkontrovali dokument pred tlačou... lebo proste už nezvládate čítať jeden a ten istý text 500 x dookola, a jednoducho, v texte na niektorých miestach vymizli medzery pri zalomení - áno aj mojou nepozornosťou

- a... bodka na záver... keď si uvedomíte, že kvôli 10 predaným knihám (30€) by ste si museli vyžiadať IČO, urobiť daňové priznanie a zaplatiť dane...

- tak sa na to nakoniec vyprdnete a zavesíte svoje písateľské ambície na klinec. 

                                 "Moja spisovateľska kariéra vyhasla skôr ako započala."

Veru, takto znel môj smutný status po tom, ako som dostala knihy prvýkrát do ruky. Namiesto eufórie, ktorú som mala pocítiť, keď som vzala svoju knihu prvýkrát do rúk, asi už to všetko na mňa doľahlo a dostavil sa pocit totálnej neschopnosti a zlyhania. 

Čo ma nakoniec ale potešilo bol fakt, že skoro všetky tlačené kúsky už našli svojho majiteľa a doma mi ostalo iba pár výtlačkov, ktoré zatiaľ čakajú na svoj osud. A ten je vo hviezdach. Objednané ich totiž majú čitatelia pobývajúci v iných krajinách (Španielsko, Švajčiarsko, Anglicko...). No môj duchaprítomný, praktický a vtipný veľký šrác v tom problém nevidí. Zahlásil iba toľko, že ak by hrozil markantný nedostatok toaletného papiera, my sme za vodou.

 Historické udalosti na pozadí NVČ

Ak by niekoho zaujímalo, prečo som sa navliekla do sestrinho historického kostýmu, tak tu je vysvetlenie. Príbeh sa nezakladá na reálnom základe, to snáď ani nemusím hovoriť. Ženy hrajúce sa s vetrom, vodou, či zemou sa skrátka zrodili iba v mojej hlave. Jednotlivé postavy a ich životy sú vymyslené, avšak, niekde na pozadí som si dovolila použiť aj nejaké historické fakty, ktoré mi do príbehu padli ako uliate:

KEDYSI EŠTE DÁVNEJŠIE

Príbeh "Tej, ktorá nosí svetlo", alebo zjednodušene "Pocahontas" (ako ju nazvala Parvitaska :-)) som situovala cca do roku 1000 n. l. Ako, je jasné, že Ameriku a jej pôvodných obyvateľov objavil Kolumbus až v roku 1492, no existujú dohady, že Vikingovia tam boli už o čosi skôr, a dokonca spolu obchodovali. Či je to pravda alebo nie na tom nezáleží, ja som si požičiala tieto mýty, pretože som hlavnú hrdinku potrebovala dostať na druhý koniec sveta. A, keďže som sa nepúšťala do historického ale do rozprávkového románu, ľudia mi to odpustia.

Údaje o živote, strave, oblečení, bývaní, zvykoch, rituáloch našich predkov na území dnešného Slovenska (vtedajšieho zacínajúce Uhorského štátu) čerpala z kníh, internetu a časopisov a snažila som sa to čo najhodnovernejšie pridať do príbehu. Ak som sa v niečom vychýlila od skutočnosti, bolo to iba pre účely príbehu.

Vojsko, do ktorého sa mal Rodan pridať, sa formovalo vo vtedajšom Nitrianskom kniežaststve pod velením Hunta a Poznana. S ich pomocou potom budúci Štefan I. porazil svojho nepriateľa Kopáňa a následne sa dal korunovať za uhorského kráľa.

Chors bol/bola bohyňa nenaplnenej lásky, ale aj upírov a vlkodlakov. Jej symbolom bol mesiac a kovom striebro. V magických obradoch je privolávaná ako predstaviteľka nočných démonov, ale aj ako bojovníčka veľkej sily a odvahy. Zjavovala sa buď ako bledá dáma v bielych či strieborných šatách, alebo, ak sa prejaví jej temná podoba, zjaví sa v čiernom rúchu. Niekde je však Chors zobrazovaný ako bohatier v striebornej zbroji. Nikto teda už netuší, či to bol muž, žena, alebo čo... dokonca je dosť možné, že taká postava sa v našej mytológii ani neobjavovala (článok TU). Nech už je pravda kdekoľvek, v mojom románe je táto nenápadná postavička žena-vlk čisto iba môj výmysel.

Ešte maličkosť na záver: V jednej z kníh o indiánskej kultúre som našla takú zmienku o tom, že v minulosti žili ženy-šamanky, ktoré vedeli liečiť pomocou energie, dokázali ovládať živly a počasie. Túto informáciu som sa dozvedela až po dopísaní románu a celkom som sa jej potešila.

KEDYSI DÁVNO

Životné príbehy Zorany a Radomíra sa odohrávajú v druhej polovici 17-teho storočia. Ja mám na sebe šaty z obdobia tridsaťročnej vojny (1618-1648), aká parádna náhoda, že práve obdobie Baroka má DAŠS Aramis vo svojom repertoári. A aké reálne skutočnosti ste mohli nájsť v tomto príbehu?

Myslím, že ani nemusím hovoriť, že dej je zasadený do prostredia Košíc a okolia. Vtedy to tu vyzeralo nejako takto:

Zdroj: Wikipédia

Príbeh o vzbure vojakoch, ktorý raz spomínal Radomír sa skutočne odohral v roku 1672. Na potlačenie zdvíhajúcej sa nepokojnej vlny kurucov bol povolaný košický kapitán, avšak utrpel rýchlu porážku pri Haniske a musel sa stiahnuť späť do mesta. Tam sa mu ešte vzbúrili vlastný vojaci, ktorým nebol vyplatený žold a tak dal 23 ľudí na výstrahu popraviť. Akurát to neurobil Radomírov otec, ale Paris Spankau.

Svadba, na ktorú Radomír odišiel so svojim otcom bola tiež skutočná. V októbri 1673 sa vtedajší uhorský kráľ Leopold I. ženil so svojou druhou ženou iba rok po tom, čo mu zomrela tá prvá.

No úplne najviac mi do celého príbehu zapasoval požiar, ktorý v Košiciach vypukol v auguste roku 1674. Začal na Mäsiarskej ulici, v priebehu štyroch hodín zničil 250 domov, a rozšíril sa až k skladu pušného prachu. Následný výbuch zničil sklad potravín v dominikánskom kostole. K skutočnému pôvodu požiara som sa nedopátrala. Upálenie čarodejnice to určite nebolo, ale moja fantázia zapracovala na 100 percent. Hlavne, keď ja som už príbeh mala napísaný a tieto skutočnosti som sa dozvedela až potom. Tak som ich len dopracovala, aby to malo nejaký logický sled.   

Takisto, myslím, že to asi všetci vedia, ale keď Lucia zbadala v jednej časti historický ráz mesta, nemohla som vynechať zmienku o citadele. Začala sa stavať v roku 1671, čiže opäť raz dôležitá doba. Dnes na tom mieste stojí, namiesto kultúrnej pamiatky, "dôležitá budova Košíc", shoping Aupark. Myslím, že viac nemusím spomínať dôvod, prečo sme s hŕstkou ľudí založili KLUB BOJKOTUJÚCICH AUPARK.

Pár slov na záver:

Tak, asi toľko by som povedala k tomu môjmu prvotnému knižnému počinu. Snáď som veľmi nespoilerovala a neodradila nikoho, kto by mal záujem, od prečítania si tejto knihy. A, naopak, kto by nemal doteraz záujem o čítanie, snáď som ho aspoň trochu navnadila. 

Ak by mal niekto záujem o eknihu, nech teda píše, volá, faxuje. S tlačenou verziou je momentálne problém, lebo zatiaľ ich mám všetky zarezervované. Ale ak by sa zvýšil záujem, tak môžem porozmýšľať nad dotlačou. Len záujemcov musí byť aspoň 10, nech sa to oplatí. Čím menej kusov, tým vyššia cena. Logika. 

No a na úplný záver, ak sa vám moje články páčia, sledujte ma aj naďalej či už na mojej FB stránke, alebo na IG profile, kde posty pridávam častejšie ako článkov tu, z jedného prostého dôvodu. Málo času, veľa tém. Tam ale môžete nájsť krátke recenzie na knihy, dumky, príbehy, trapasy, nekvalitné fotky, skrátka všetko čo taká šikovná hlavička Čaja z Paláca vyprodukuje. 

Prajem krásny deň

  Ali Čaja z Paláca