Je metal nadobro mŕtvy?

"Bleskurýchla" reportáž spod pódia


Ako som už bola naznačila v predchádzajúcom článku, dnes si to dáme natvrdo.
Dnes na nás čaká "HEAVY METAL"!
Zakry si oči, zapchaj uši, možno padne aj neslušné slovo, ktovie.

Pozn. Budú aj videa, ospravedlň kvalitu aj zvuk, také domáce, neprofesionálne, ale neva...či:


Foto zdroj

Konečne trochu romantiky po roku a pol

Už osemnásť mesiacov sme s chlapom neboli na žiadnom romantickej večeri, rande, či v kine. Bolo načim niečo vymyslieť. Dumali sme, dumali, a nakoniec sme vydumali.
Môj chlap ma vzal po tak dlhej dobe na romantické rande s názvom Sabaton.

Pozn. Pre tých neznalých, je to švédska heavy metalová skupina, ktorá sa so svojim turné zastavila aj v našich maličkých Košiciach.



Nesmeli sme to nechať újsť. Už som sa tešila ako si rozpustím vlasy, vbehnem do kotla ako za svojich mladých čias, a s rukou nad hlavou si vykrútim šiju do svalovky. Jáááj to zas bude rock and roll...

Najskôr však láska mého mládí


Kým sme sa dostali na miesto koncertu, prvá skupina Wisdom z Maďarska už dohrala, nevadí. Ja som si aj tak zúbky brúsila na svoju lásku, ktorá sa každý večer na mňa ksichtila z plágatu nad posteľou, a svojou blonďavou hrivou prikrývala moje pubertálne sny. Na pódium sa dovalil Citrón a on, môjho srdca šampión

Láďa Krížek


Zdroj
Ženy, no uznajte. Nie je k "zulíbáni"

Vtrepala som sa dopredu a svojho chlapa (spiaceho medveďa) som zanechala pri zvukárovi. Ja idem priamo do kotla, trieskať hlavou spolu s Láďom do hitov ako Ocelový město, Rock, Rock, Rock, či Radegast
Povedala som chlapovi, aby pripravil rýchloobväzy, obvykle sa mi v kotli vždy stane nejaká nehoda, modrina pod oko, vybitý zub či lakťovka do rebier.

No, keď na pódium vyšlo niečo, čo len vzdialene pripomínalo môjho Ladíka z detstva ako som si ho pamätala, ostala som mierne v šoku.

Postavičku štíhlu ako topoľ nahradil hromotĺčik, pripomínajúci môjho chlapa, blonďavá hriva schovaná pod kapucňou bundy, ktorú si ani neráčil dať dole (rozumiem, zima tam bola ako v psinci), a ktovie kde je koniec jeho povestnému krížiku na krku.
Na očiach slnečné okuliare, asi očakával nával slnečného svitu, ktorý sa však nedostavil.
Moja prvotná eufória je tatam, ale nevadí. Ten hlas, ten hlas ostal. To je hlavné.



Neviem či ho vidno, vľavo taká machuľa v okuliaroch je Láďa :-)

Prekusla som aj jeho pomalé prechádzky po pódiu hore, dole, hore, dole, hlavne žiadne prudké pohyby. 

"V našom veku je to už zdraviu nebezpečné..."

No čo som neprekusla, bolo to publikum. Obvykle bol problém dostať sa dopredu k pódiu, no ja som sa dostala až priamo pred kapelu. A namiesto vriaceho sa kotla som našla akýsi "paškvíl" zmrzlinového pohára. Bledé, mŕtvolné tváre, sťaby zombíci, stáli okolo mňa a bez emócii kukali na polospiaceho frontmana na pódiu. Sem tam niekto smskoval, sem tam niekto surfoval po ksichtknihe, bolo to smutné.




Ale mňa nedostanú. Ja som sa snažila, ľudia boží. Skákala som, pogovala, vrieskala jeho piesne, ale bolo to blbé keď sa nikto nepridal. Pripadala som si ako bláznivá pani učiteľka siedmej A (viac ako osemnásť som mala len ja a členovia skupiny), ktorá prišla vyvenčiť bandu od mobilov závislých deciek.
Pichlo ma pri srdiečku. Kde sú tie časy, keď som z koncertu odchádzala dobitá, dopichaná, samá modrina, bez hlasu...

"Hanbaaaa,"

chcela som kričať. No asi by to tie bledé tváre neprebralo. Očividne čakali na nejaký príval čerstvého mozgu, a tým asi môj Ladík nebol.   

A potom prišla ona. Moja celebrita. Žena ktorej som sa v tej dobe chcela podobať (v okolí som bola jediná, všetky spolužiačky žrali Madonnu, nechápem).

TANJA.
Živel.
Diva.


Foto zdroj

Vbehla na pódium ako diabol. Snažila sa, skákala, spievala, robila vietor, vrieskala aby prebrala polomŕtve deti okolo mňa. No zbytočne.
Môj hlások, ktorý spolu s ňou vrieskal:

"Nad hlavou léta, rock and roll",

zanikol v pípaní smsiek. Hrôza. Asi som už totálne mimo realitu a ocitla som sa v inej dimenzii. 
Sama som skákala ako zajačik Duracell a po chvíli sa ku mne pridal akýsi chlapček s choreografiou krok sun krok, asi aby som sa necítila ako úplný magor.
Bolo to od neho pekné gesto.




Na chvíľu to ožilo, keď sa do toho vložil basák s gitaristom a dali sólo. Vtedy sa prebralo pár detí, ktorí si spolu so mnou zaskákali a vystrčili ruky s ukazovákom a malíčkom. 
A...
 to bolo všetko.





Už sa niet čo čudovať, že sa Láďa ani nevyzliekol. Akiste sa videl doma s teplým čajom a papučkami pred telkou. S takým publikom sa vera nedá pracovať.

Hitu, na ktorý som sa asi najviac tešila, 

"Kam jen jdou lásky mé" 

som sa ani nedočkala. Moje lásky už odišli do tepla. 

Cestou k môjmu chlapovi som si smutne vravela sama pre seba, že metal umiera.
Zrovna som míňala otca so synom s účesom a la Justin B. Otecko mu zjavne chcel ukázať čo je to pravá hudba. No mobil v mládencovej ruke a neprítomný pohľad nasvedčoval tomu, že sa otcova snaha mihla účinku a radšej by bol na koncerte iného typu.


Kde sú tie časy


Svojho chlapa som našla presne tak ako som ho zanechala. V tej istej póze, bez znakov života. 
Očami som hľadala chlapíkov v riflových bundách a zopnutých sivých vlasoch, ktorých som videla onoho času na koncerte Katapult a Sweet, kde spolu sa s nami aspoň čiastočne hýbali a spievali hity 
Někdy příšte a Hlupák váha.

Podobní páni sa zabávali aj na rockovom koncerte Kreyson a Arakain. Tam, kde Láďa ešte javil nejaké znaky života.

Kde je to publikum, ktoré si povedalo, že vymočiť sa na hlavu frontmanovi skupiny ZÓNA A je známkou punku?

Nakoniec som ho našla. Za zvukárom sa napchávalo cigánskou do žemle a párkami v rožku a preberalo pracovné záležitosti.

Metál definitívne umrel.


Kým sa pripravoval hlavný aktér večera, môj chlap si kúpil tričko. Mne musel stačiť dobrý pocit z toho, že ma zobral medzi ľudí. 

  
                                 










Pre mňa ako nočná košeľa



Inak, priznám sa, celkom som sa bála, ako chúďatka Švédi rozdýchajú publikum, ktoré si sem prišlo odpočinúť, oddýchnuť, a pospať si namiesto ťažkého pogovania a zabávania sa.
Bratia Česi sú jedna vec, ale aká hanba pre Košice bude, ak sklameme aj Švédov?

Na severe sa zrodila nová hviezda


Scéna bola hotová, svetlá zhasli, na pódiu sa začali zbiehať členovia skupiny.
Ihneď na úvod nám do uší začal znieť hit 
Final Countdown
a ja som v celom tom šoku úplne zabudla, že nie sme na koncerte Europe, a začala som o dušu skandovať. Ešteže ma chlap zastavil skôr ako som skríkla:

"Europe, Europe..."

Ale o chvíľu začalo preberajúce sa publikum múmií skandovať:

"Sabaton, Sabaton..."

a ja som sa vrátila do reality. Fíni jak Švédi, či?



A konečne začali hrať. Na začiatok to rozbalili hitom

"Far from the fame"

venovanú československému leteckému maršálovi Karlovi Janouškovi.

Keď som videla, ako sa "zombíci" začali hýbať, spievať, kričať, skákať, nedalo mi a rozbehla som sa priamo do kotla. Konečne to bolo to pravé. Dokonca som chytila aj lakťovku do rebier. A veril by si, že som bola šťastná?

Zas som sa cítila ako pani učiteľka, ale tentokrát sa žiaci pridali ku mne, a skákalo sa spoločne, o dušu do všetkých hitov, ktoré zneli.




Inak, ja celkovo nemusím severských chlapcov, pre mňa sú takí drsní, tvrdí, nepekní. Avšak, speváková charizma bola neskutočná. Svojou energiou napumpoval ľuďom v hale nový život do žíl. 
To tam masakrálne ožilo... 


Foto zdroj

Asi to bude tým, že frontman skupiny je spolovice Čech (po matkinej strane), takže v jeho krvi koluje slovanská krv. To to všetko vysvetľuje.

Preto sa aj v jeho piesňach sem tam objavujú fragmenty z československej histórie (viď spomínaná úvodná pieseň, 
pieseň 1648 o tridsaťročnej vojne, 
alebo Aces in Exile, kde tiež spomína na československých hrdinov).

Motívom väčšiny piesní Sabatonu sú venované vojnám a bitkám, najčastejšie prvej a druhej svetovej vojny. Aj pódium bolo pripravené ako model obrneného transportéru (či tanku...).  

Slovan sa v spevákovi nezaprel ani v tom, že pred nami vychľastal pivo na ex (veď naše je to najlepšie). Inak som očakávala, že prázdny pohár vhodí priamo do hľadiska, ako sa nám to už stalo na nie jednom festivale. No slušne ho položil na pódium a pokračovalo sa veselo ďalej.

 Jedna veľká škoda, že anglicky nerozumiem, pretože mladý muž hádzal hlášky jedna radosť, a publikum sa smialo o dušu. Len ja som tam stála ako drúk a snažila sa zachytiť aspoň pointu.

Rozumela som však iba slovám ako:

"Pivo"
"Ku...a"
"Ko...t"
"Fu..k"

Moja bohatá anglická slovná zásoba ma nechala na holičkách.

Keď publikum na neho začalo ryčať:

"Ešte jedno pivo.."

Spevák iba zahlásil:

"I'm not here so I drink a beer, but you're here because you want heavy metal!" 

To bola jediná veta, ktorej som za celý večer porozumela. Mojich dvadsať rokov pilovania a drvenia angličtiny prinieslo bohatú úrodu.

Tak som sa vyskákaná, vyšantená, s pichaním v boku vrátila k svojmu chlapovi, aby mi robil prekladateľa. Nebola som síce v kotle, ale skákať som mohla aj tam. Veď podlaha rezonovala, všetko sa otriasalo, hudba burácala...


Doba sa zmenila


A ja som pochopila, že 
metal vstáva z popola.
Moje idoly detstva sú už za zenitom. Mladým vera hudba Citrónu, Kreysonu a iných kapiel už nič nepovie. 

Avšak na obzore vstávajú nové hviezdy, ktoré začínajú nanovo mútiť vody umierajúceho rocku.

Rozdiel však je citeľný:

- za oných, našich mladých čias sa pri slaďákoch držali nad hlavou zapaľovače. Dnes to všade bliká mobilmi a tabletmi

- kým v starých dobrých čias to všade navôkol voňalo po pote, pive, moči, zvratkách, teraz to všade čpelo za Chanelom No. 5, Christianom Diorom, Axeom, Antoniom Banderasom a i...  

- taktiež už speváci nenosia obtiahnuté rifle, kožené nohavice, alebo kvetinkové elasťáky (abo čo to bolo...), ktoré v čase svojej najväčšej slávy s hrdosťou nosieval Jon Bon Jovi. Teraz sú v móde maskáče.

Našťastie tie dlhé vlasy ostali. A hlasná hudba, a chrapák...

Všetko je to o láske

Je ťažké uveriť že ten hluk, krik, vreskot nie je vzývanie satana, a netreba nás "rockerov" hnať s vidlami a horiacimi krížmi, ani stavať na pranier či bičovať na dereši. Práve naopak. 
Možno je to zvláštne, že práve takýmto spôsobom, sa spieva o láske, životnom prostredí, či o nezmyselnosti vojny, a podobne. 
A prečo tak kričíme, vrieskame, skáčeme?

Musíme predsa prekričať ten náš hluchý, slepý svet.

Apropo, vedel si, že metalová hudba upokojuje nervy, stres, inšpiruje a vyvoláva pocity lásky? Kto by to bol povedal?
Viac tu.

Záverom


Koncert sme si naozaj užili, iba ma mrzelo, že som sa, ako na každom jednom koncerte, nedočkala svojej obľúbenej piesne. Ale, keďže všetko nájdeme na youtube, tak ti ju ponúkam v plnej verzii.
Nesleduj klip ak si slabšej povahy, započuj sa do melódie a do slov. Majú nám čo povedať.

Final Solution - Konečné riešenie

Pieseň na záver:

"When freedom burns
The Final solution
Dreams fade away and all hope turns to dust.
When millions burn
The curtain has fallen
Lost to the world they perish in flames"


Komentáre

  1. Závidím zážitek, jsme s manželem bez hlídání obou dětí naráz již 29 měsíců :D Předpokládám, že vzhledem k tomu, že v červnu rodím si to protáhneme na 5-6let co nebudeme sami :D I když vzácně sem tam dojdu sama s košem :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Veď u nás to bolo tiež prvýkrát po osemnástich mesiacoch :-). Uznávam, trochu skôr. To s košom poznám, ja mám sem tam vychádzku do obchodu, sprchy a vo vzácnych prípadoch, keď som veľmi dobrá, raz za dva týždne hodinu na Zumbu :-)). Deti o chvíľu vyrastú, ani sa nenazdáme a na mimorodičovské aktivity bude času ajajaj :-)

      Odstrániť
  2. Fakt som našla niekoho s mojou povahou? Fakt? Neuveriteľné. :D
    Ja som síce skôr na taký drzý britský rock (ako príklad uvediem, ako vždy a každému, Arctic Monkeys), ale na koncertoch zažívam toto isté. Ja som schopná zapogovať si asi aj na detské uspávanky, ja neviem, proste keď počujem živú hudbu, bicie, tak sa to nedá len tak stáť, úplne ma to "vyprovokuje" k tomu niečo so sebou robiť. Keď vidím sochy okolo mňa, tak mám fakt občas pocit, že som decko diabla. :D Kedysi som ani neskákala, keď ostatní okolo mňa stáli a bola som potom smutná, že som si koncert neužila, ale keď som sa naučila vykašľať sa na nich, cítim sa lepšie. Aj keď mám potom pocit, že ľudia okolo sa za mňa hanbia. Alebo že zrazu mám pre seba nejako viac miesta. Kamarátka raz priamo z koncertu (v našom meste) odišla domov, bez toho aby mi aspoň nejak naznačila, že ide. Neviem, či sa svet pomiatol, ale fakt tomu nerozumiem, veď na diskotékach sa mladí stále zabávajú (vraj, nechodím na ne, ale tak alkohol asi spraví s nimi svoje) a čo sa koncertov týka, mám pocit, akoby si ich pomýlili s kinom. Na spomínanom koncerte sa inak vedľa mňa rozkrikovala nejaká baba, že jej nemám stúpať po nohách. Tak ako sorry, mám pre seba 1x1 meter a ešte sa tam mám pozerať aj pod nohy? Každopádne občas sa takto vyskákať oplatí, raz v lete na Pohode sa mi prvýkrát stalo, že sa ku mne aj pár cudzích ľudí pridalo. :) To bolo super. Čo už ale nemusím, je, keď prídu nejakí obrovskí chalani a mám pocit, že im ani nejde moc o tú hudbu, než o to, dokopať čo najviac ľudí. Ja som za to, aby boli ľudia pod pódiom tak nejak "spolu" a pomáhali si pri pádoch, nie sa násilne podupať... Ale to je asi preto, že ja som krpatá, a trepem sa aj tak vždy čo najviac dopredu, takže si za to asi čiastočne môžem aj sama. :D
    Za čo som ale rada - aj keď ľudia už na koncertoch príliš riešia mobily (napr. na Pohode nikdy neboli také zástupy v nabíjačkárňach, ako posledné dva roky, smutné)... že dobrá hudba ešte nevymrela a "rodí" sa aj dosť mladých talentov, naposledy ma zaujali napr. DYSE.
    Dobre, to je asi všetko, čo som chcela, tak teda pekný zvyšok dňa a ďalšie dobré koncerty do "zbierky". :)
    Rowena | Feeling Hoppy

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja som si povedala, že sa môžem na okolie celkom spokojne vypr...a robím si len a len po svojom. Ak sa mi chce skákať, nech sa všetci aj na hlavu postavia, a nech si myslia čo chcú. Predsa som nedala ťažké peniaze za to, aby som stála jak drúk...nie? To som si mohla pustiť doma do sluchadiel a ľahnúť si na posteľ. A riadny cvoci sú asi všade. My sme práve na tom koncerte videli, ako prišiel týpek za zvukárom, a chcel aby stíšil hudbu. Na rockovom koncerte...blázon no čo ti poviem. A tiež si ešte pamätám tie časy, keď pod pódiom sme boli všetci taká veľká rodina. Nikomu nevadilo keď sa skočilo na nohu či udrelo pod rebrá.
      Asi sa časy menia. A dík za typ, o tých DYSE som ešte nepočula. Ale mrknem na nich. A snáď sa nám ešte podarí nejaký ten koncertík...keď nám naša ratolesť dovolí :-)

      Odstrániť
  3. Sabaton je naprosto úžasná kapela! Ani nevíš, jak ti závidím.
    Článek mě pobavil, obzvlášť ta část s tvou angličtinou :D
    Sama poslouchám spíše tvrdší rock, ale k metalu mám také blízko a ráda si ho poslechnu :) Je pravda, že Citron bych si sama od sebe nepustila a na jejich koncert také nešla, jak si sama napsala, poslouchají se dneska jiné kapely... :)
    Ale rozhodně to není tím, že by už byli staří nebo tak něco, třeba já zbožňuji AC/DC, Led Zeppelin, Deep Purple (jasně, že tohle není metal, ale jen chci poukázat na to, že nezáleží tak nějak na tom stáří kapely).
    Vážně pěkný článek! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jooj, tak AC/DC, Zeppelinov a Deep Purple môžem aj ja. A pridám k nim aj Iron Maiden, Pink Floyd, či Helloween, z novších aj Nightwish...rock ako taký je výborný. Som aj rada, že môj synátor inklinuje skôr k bubnom a gitarám, ale ešte skoro určiť čo z neho bude.
      Ďakujem pekne. Snáď sa mi podarí absolvovať ešte nejaký koncert a možná aj ďalší článok o nikdy nestárnucom rocku :-)

      Odstrániť
  4. Metal nastastie nie je mrtvy. Len my metalisti sme nejak zostarli aj s nasimi spevakmi. A hlavne sme nenaucili nasu mladez, ako sa blazni na metalovom koncerte. Holt 80 roky su nenavratne prec :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. A to je škoda. Ale je pravda, že hudba 80-tych rokov veľa našej mládeži nepovie. Ale nikde nie je napísané, že aj zostarnutí metalisti sa nemôžu zabávať ako mladíci. Človek si rokmi uvedomí, že to čo si myslí okolie nie je dôležité...a spokojne si môže zapógovať ako za mlada :-). A na druhý deň rozhýbavať svalovku :-)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

To nevymyslíš, to je naša realita