V podstate sme "normálni", alebo materská demencia nie je len o laktácii

Všetci sú blázni, len ja som lietadielko


Milý môj čitateľ.
Zas som späť s riadnou blbosťou. Tak ak máš záujem, urob si čas, a zahryzni sa do mňa.


Zdroj foto

Niektoré veci potrebujú svoju kategóriu

Existuje také množstvo cien... Snáď asi za všetko. 

Nobelová cena za mier, literatúru, chémiu, fyziku, medicína 

Pulitzerová cena za žurnalistiku a celkovo literárnu činnosť

Music Award za prínos do hudby

JA osobne sa celkom zabávam na Darwinových cenách, "ocenenie, ktoré sa udeľuje ľuďom, ktorí sa zaslúžili o zlepšenie ľudského genofondu tým, že sa z neho sami hlúpo vyradili" 


Krištáľové krídlo venované osobnostiam Slovenska

Zlatý lev za českú kinematografiu

OTO - osobnosť televíznej obrazovky

A ja neviem čo ešte všetko, mohla by som takto pokračovať aj do bezvedomia. Bedlivo fičím skoro na všetkých. Zaujímajú ma ako nominovaní, tak aj víťazi.


Zdroj foto


Milované Oscary


No najviac asi milujem odovzdávanie Oscarov. Obrovská pompa, celá tá noblesa, všetci tí krásni herci na jednom mieste, červený koberec a vôbec, v televízii a rozhlase o ničom inom ani nehovoria, veď chlieb bude lacnejší.

Kedysi som kvôli tomu vstávala ráno o tretej, musela si počkať kým na PRO7 dokončí nekonečný koitus nahý pár (neprerušíme ich predsa v tom najlepšom) a netrpezlivo čakala na priamy prenos z prehliadky po červenom koberci.
No, ale keďže dokument o rozmnožovaní je predsa len dôležitejší, a kým sa stanica spamätala a prepla na prenos z L.A., celebrity už boli pohodlné usadené na svojich miestach a červený koberec zrolovaný :-(.

Ale to mi nikdy neubralo na mojom entuziazme. Ani to že som nerozumela ni mäkké fň ma nemohlo rozhodiť (angličtina bola simultánne prerušovaná nemčinou, čo mne však bolo totál jedno, keďže nerozumiem ani jednej z tých rečí). Hlavne že som pochopila kategórie a víťazov.


Zdroj foto

Snáď, najväčší dojem u mňa zanechala Julia Roberts, ktorá vtedy vyhrala svoju prvú sošku za film Erin Brockovich. Bezmála päť minút stála na pódiu a viedla siahodlhý monológ so soškou, a ja síce anglicky neviem ako som už spomínala, no z výrazu jej tváre a všetkých zúčastnených som vydedukovala, že vo svojej ďakovnej reči spomenula školníka v škole, učiteľku v škôlke, a ktovie či nie aj materské mlieko.



Zdroj foto


Strihnutá päťka



V ten deň som meškala do školy a nestihla dielne, v ktorých sa spolužiaci učili kovať podkovičky. Vďaka mojej neprítomnosti sa im podarilo vytvoriť asi najkrajšie kúsky, s ktorými sa docent Varga chválil ešte rok potom. Jeho vysmiata fotka sa celý rok skvela na nástenke najusilovnejších asistentov a kávu sme ho videli hrdo piť výlučne z pohára "Najlepší učiteľ".

O rok na to už boli organizátori prezieravejší a ďakovné reči krátili hudbou. Vďaka tomu som prišla na hodinu zvárania včas. 
Osudná chyba.

Všetci študenti krásne predviedli svoje zvary (dievčatá i chlapci) na plech 20 x 20 cm. Spomínaný docent Varga sa už hrdo videl na nástenke aj v najbližšom roku a tešil sa, ako jeho skupina opäť vyhrá titul "najšikovnejší" kolektív.


Pre ilustráciu som ti to nakreslila :-)

Vravela som mu aby mi tú zváračku nedával do ruky. Jeho problém...komu niet rady...

Cez prilbu som nevidela ani trd. Plná odhodlania som sa ale nevzdávala. Vyplazila som jazyk a pomaly ťahala zvar odhora dole, tak ako to urobili spolužiaci predo mnou.

Keď som zvar dokončila, celá spokojná so svojím výkonom som si dala tú helmu dole. Nastalo ticho ako v kostole. Keď som videla sinavú tvár docenta Vargu, ako si drží tepnu na krku a druhou si meria na hodinkách tep, dobrý pocit bol fuč.


Strihla som päťku :-)

"Pán hlavný, päť pív!" 
snažila som sa byť vtipná za každú cenu a neukázať na sebe sklamanie zo svojho výkonu. Docent Varga ale nezdieľal môj humor a poslal ma do kúta, aby som porozmýšľala nad tým, čo som vyviedla. A už nikdy som nedostala žiaden nástroj, okrem pera, do ruky. Na záver som dostala príkazom chodiť na "cvika" s miernym meškaním. Nepomohla ani výhovorka, že za to všetko môže Oscar.

Plech s našim úžasným výtvorom skončil namiesto nástenky v koši. Docent Varga sa nadobro rozlúčil s miestom na nástenke aj so svojím hrnčekom, ktorý mu zhabal vedúci katedry. Bolo to smutné. Po tomto incidente sa mi už nikdy nepozrel do očí, asi mi nikdy neodpustil.

Pre mňa to tiež nebolo jednoduché. Na celý deň som bola vylúčená z kolektívu. Nikto sa so mnou nerozprával a nikto si so mnou nechcel vymeniť desiatu. Bariéru mlčania prelomil až Erik, ktorý potreboval požičať prednášky z matematiky. Avšak "strihnutá päťka" nadomnou visela až do skončenia školy.  

Keďže sa z tej doby nezachovala ani jedna fotografia, pretože mobily sme ešte nemali, (inak si myslím, že by sa môj výkon stal hitom internetu), tak som ti to aspoň názorne nakreslila, aby si si to vedel predstaviť. Nemyslím, že všetci ste tu fachmajstri, strojári ako ja :-).

A vtedy som si povedala, že ak raz budem mať syna, bude sa volať Oscar. Aspoň budem môcť na niekoho zvaliť svoju neschopnosť.

Pozn. Keď raz Ošo bude mať súrodenca, bizovne sa bude volať Oscar. To bude dvojka, polámem si jazyk :-).

Toľko zo spomienok a ideme ďalej. Ešte som sa nedostala k meritu veci.
  

Od Oscarov k Malinám


Už len tak okrajovo spomeniem ešte jednu cenu, ktorá sa mne veľmo ľúbi...Zlatá Malina Aj keď by to malo byť naopak, pretože Maliny sa odovzdávajú noc pred Oscarmi. Ale načo dodržiavať sled, je to jedno. Aj tak len tak tlachám...

Maliny sa odovzdávajú za zlé filmové počiny, resp. akési nepodarky ktoré sa zovú filmami. Takú jednu dostal aj nezlomný a nezničiteľný Bruce Willis za to, že sa nechal vyhodiť do vzduchu. Čo už, aj majster tesár sa utne. Bruce Willis si pre svoju cenu neprišiel.

No stávajú sa aj rôzne kuriozity a napríklad taká moja obľúbená Sandra Bullock v jeden rok vyhrala Malinu (dokonca si ju bola osobne prevziať), a vzápätí na druhý deň bola hrdou držiteľkou Oscara (samozrejme za iný film). Klobúk dole.


Zdroj foto
Zdroj foto

Fuuu, zas riadne dlhý úvod. Tak poďme na tú cenu, nie?


Cena za hlúposť


V tomto smere mi chýba jeden zásadný, dôležitý smer, ktorý svoju cenu nemá. A to je škoda, lebo si myslím, že by svoju cenu mal mať. A o čom vlastne točí tá mliekom naplnená, prehormónovaná ženská? 

Ja by som chcela, aby sa na podobných galavečeroch, vysielaným celosvetovo, odovzdávala aj 

Cena za totálnu blbosť (alebo hlúposť, ako už chceš).

A pod blbosťou myslím napr: 
výrobok
výrok
nejaký výkon
spôsob sebaprezentácie
firmu,
atď.

proste hocaká blbosť ktorú niekto vymyslí, a ešte ju aj nejakým spôsobom prezentuje medzi nami, "normálnymi" ľuďmi.

Kategórie by vymýšľal sám život...teda ľudia, pretože niektoré situácie ani život nevymyslí.
Ja osobne sa veľmi často stretávam s podobnými situáciami, ktoré by si takúto cenu zaslúžili. A bez hanby, tu otvorene poviem, že niekedy by som si ju zaslúžila aj ja sama.

A nemyslím len za to, keď napr:

Napustím vodu do rýchlovarnej kanvice a strčím do mikrovlnky, aby sa zohriala. A potom ešte minútu nadávam, prečo to tam nechce vôjsť, keď včera som si vodu normálne zohrievala.

Alebo keď sa snažím nájsť dierku na MP3 ,aby som do nej strčila repráky a po pol minúte si uvedomím že držím v ruke USB.

To že sa češem zubnou kefkou a na kefu na vlasy tlačím zubnú pastu je úplne normálka. 

Takéto "chuťovky" by sme mohli spokojne nominovať do menších vedľajších kategórií.

Ja stále vravím, že keď niečo vyvediem, poviem, vymyslím, môže za to diagnóza:

 materská demencia (mlieko mi tlačí na mozog). 

A tak by som celkom bez hanby túto

"Cenu materskej demencie za totálnu blbosť"

ocenila 

"čokoládou v tvare svojho prsníka."

Myslím, že by stálo za to, nájsť nejakú šikovnú gazdinku, ktorá by čokoládou obliala moju honosnú hruď, a vytvorila sladkú mňamotku. Naplniť by sme to mohli vaječným likérom, poprípade pre mužov, pivom. Super, nie? 

Rokmi skúmania a sledovania svojho okolia som prišla na to, že niektorí ľudia si môj prsník zaslúžia oveľa viac ako ja. 

Blbosťami je prešpikovaný celý náš svet. 

Dokonca by som urobila kvôli tomu aj parádny galavečer s predpísaným "dress codom", 
v tomto prípade "antickými tógami." 
Aby si ten môj prsník mohli rovno nacapiť na hruď, ak by ho skôr "nezožrali". 


Foto zdroj

Pozn. V mojom prípade by to okamžite zmizlo v útrobách mojich čriev, ale len v prípade, že by neobsahoval palmový olej. Ale o to by som sa ako spoluorganizátorka postarala.

Možno by si niektorí obyvatelia tejto krásnej planéty spamätali, a skôr než niečo vypustia by si trikrát rozmysleli svoje vety, aby sa náhodou nestali nominantmi tejto svetoznámej ceny.

Aj keď by bola česť držať môj prsník v rukách a vychutnávať si jeho chuť.

A možno by sa aj znížil počet zbytočných a nepoužiteľných výrobkov, ktoré iba zbytočne zaťažujú našu krásnu prírodu a naše nervy.

Ale načom by sme sa my "normálni" a "dokonalí" zasmiali, ak nie nad hlúposťou iných?

A teraz, prečo som vôbec s touto dumkou začala?

A prvá cena v tvare môjho prsníka ide...

Práve dnes som stretla človeka, ktorému by som bez okolkov vrazila svoj čokoládový prsník do ruky, možno aj do úst, a s veľkou radosťou do ksichtu. 

Čo sa vlastne stalo?

Naše sídlisko je pre mamičky s deťmi priam ako stvorené. Všade samé cesty, schody, parkoviská, vysoké obrubníky, rozbité chodníky, no čo ti poviem. Vychutnávam si cestu deň čo deň :-).
Projektant vo svojich víziach určite myslel aj na to, že sa do módy dostanú šatky a nosiče, a tak sa totálne vyprdol na nejaké cesty pre kočiare.
Milý, chytrý muž, svoj prsník by som mu určite tiež veľmi rada chrstla do tváre. Hlavne keď moje dieťa už chce jesť a hlasne to dáva najavo celej ulici. Ak sa chcem s kočiarom dostať z bodu A do bodu B musím prejsť C,D,E a máme za sebou prehliadku celého sídliska. To už hlad počuje celé sídlisko.

A tak som dnes bola na každodennej prechádzke s mojim synom, drindala po rozmlátených cestách, keď sa za mnou ozvalo hlasné trúbenie. Ešteže Ošo nespal, inak by som sa nezdržala.

Parkovisko priamo na ceste. Vpravo autá, vľavo autá... a najbližší chodník na druhej strane bloku. 
Čo ti poviem, blázon ako vyšitý.
Musela som sa vcucnúť medzi dve autá. Vedľa mňa zastálo auto so značkou AUTOŠKOLA.

Na mieste spolusediaceho mladý, nasrdený, drzý, asi inštruktor, za volantom vystresovaná, vyklepaná, vytuhnutá staršia blondína so smrťou v očiach. 

Týpek stiahol okienko a zvrieskol na mňa.

"Čo nechodíš po chodníku? Chceš, aby ťa prešlo auto aj s dieťaťom?"

Na moju obranu, šli sme úplne vpravo, tak blízko áut, až sa Ošo hral so späťákmi niektorých. Vedľa mňa bol pľac dosť veľký na to, aby tam môj chlap dokázal otočiť a zaparkovať Boeing. Mladému som však asi s mojim veľkým zadkom zavadzala...no čo už. Moja chyba :-(.  

Pozriem doprava




Pozriem doľava





Všade samý chodník. Ktorým sa ale vydať?

Chodím tade roky, a ešte sa mi to nikdy nestalo. Tým, že ti nie je cesta pre chodcov, poväčšine sú vodiči ohľaduplní a pekne nás obídu, veď až taká tlstá zas nie som:-). Asi sa týpek potreboval niekde vybúriť...hmmm

"To mám lietať?"

Opýtala som sa potichu, ale neodpovedal mi. Iba s nervami zavrel okno, niečo zvrieskol na pani pred infarktom, a "rýchlosťou svetla" (rozumej, slimáčim tempom) odfrčali preč.

Milý, mladý pán, rozmýšľala som cestou domov. Kade ísť? Po strechách áut či cez predzáhradky? Odpoveď už asi nedostanem, ale za to si vyslúžil prvú nomináciu na čokoládovú cenu v tvare môjho prsníka. To je česť :-).

Bola som z toho taká vykoľajená, že som si situáciu zabudla aj vyfotiť. Keď som sa tam vrátila poobede, autá už boli preč. Teraz by som sa už mala kam schovať pred bláznom. No čo už, nevadí, ideme ďalej. 


Doobeda to bolo fakt preplnené, ale i tak miesta na tank.

Ale viac mi bolo asi ľúto tej milej pani. No nič, ak by hlúposť kvitla, tak by sa pán vznášal nad naším sídliskom, a nemusel by po mne ziapať, aby som chodila po chodníkoch, kde žiadne nie sú. 

Citát na záver:

"Rozum musí každý nadobudnúť, hlúposť sa šíri sama."

                                          Erich Kästner

Komentáre

  1. Odpovede
    1. Mala som svetlé oblečenie od ktorého sa odráža svetlo, mala som veľkú riť, veľký kočiar a bolo toľko svetla...ťažko som bola neviditeľná. Asi mu zavadzala už len moja maličkosť

      Odstrániť
  2. O té Sandře jsem ani nevěděla :) Jinak krásné čtení ke kávičce :) Dnes bude náročný den, stále nemocná ale muž už musel do práce, tak snad to tu s raubíři zmáknem :)Bude dlouhý den, muž jde rovnou po práci na fotbal a vrátí se až po půlnoci.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Sandra patrí medzi obľúbenkyne, preto sa mi ľúbilo že našla odvahu a šla si pre tú cenu, myslím že to znamená, že sa neberie veľmi vážne ako iné hviezdy :-). Ďakujem, dúfam že pobavilo :-). Držíme palce, dnes bude pekne, taký čas je najlepšie vyhodiť deti vonku, nech sa vybúria, a budú lepšie spať. Cez víkend treba nechať deti mužovi a zájsť na kávu s kamarátkami, len tak naoplátku :-). Nás naopak čaká večer koncert, a malý už týždeň máva chuť na nočné diskotéky...dnes to budú mať ťažké rodičia a synovec, ktorý bude baviť :-)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

To nevymyslíš, to je naša realita