Žiaden krok pre ľudstvo, obrovský skok pre mňa 1. časť

"Na svetlo výjsť a sám seba nájsť."
Zuzana Smatanová - Lietajúci Cyprián

V dnešný, upršaný večer si dovolím jeden krátky článok, kde sa ti chcem pochváliť svojim malým úspechom.


Ak ťa nikto nechváli, musíš sa pochváliť sama


Doteraz si odo mňa čítal iba depresívne, zádumčivé, smutné články, v ktorých som sa iba ľutovala, plakala nad svojim osudom, rozprávala som ti o tom, ako mi nič nejde, ako sa len trápim s diétami, ako ma všetko bolí a pichá, ako ma syn neposlúcha, ako neviem variť... :-) 
Ale nemyslím si, že je to so mnou až tak zlé, ale nejako začať musím. Pretože dnes sa ti chcem pochváliť, dnes ti hodlám povedať o sebe konečne aj niečo pozitívne. 

Ako som už spomínala v minulom článku, svoje názory, postrehy, dojmy a sny si píšem už naozaj od mala. Najskôr ručne, do zošitov, a neskôr na starom písacom stroji, do ktorého som musela riadne mlátiť, aby sa na bielom papieri objavili nejaké písmenká. Odvtedy mám tendenciu do PC klávesnice mlátiť takou razanciou, až sa ostatní obávajú, že do nej vyklepem diery. Našťastie sa mi to doteraz nestalo, a tak si veselo ťukám ďalej.


Niekedy vtedy, v minulosti som mala sen stať sa novinárkou, či skôr veľkou spisovateľkou. 
I som si podala prihlášku na žurnalistiku. 
I mi tu tam zverejnili krátky článoček v košickom Večere či Lúči. 
I som chvíľu prispievala do študentských novín.

Kto chce hľadá spôsob, kto nechce hľadá dôvod


Ale to by som nebola ja, aby som všade nevidela nejaké prekážky a nehľadala dôvody, prečo sa nesnažiť viac a nakoniec to úplne nevzdať. 

Radosť z uverejnených postrehov v košickom Večerníku vystriedalo nechutenstvo, keď mi bývalý pracovník novín šplechol do ksichtu, že tým stĺpčekom iba vykrývajú stránku, a v podstate to nikoho nezaujíma.

V študentských novinách som písala o dušu, no stále sa z mojich článkov stávali len skrátené informačné správy. Módna prehliadka mala prednosť pred 125 výročím najstaršej priemyslovky v Košiciach (presne o niečom podobnom som točila v predchádzajúcom článku). 


Na žurnalistike mi na prijímačkách do splnenia písomnej skúšky chýbali štyri hlúpe body. O rok som to už ani neskúšala.

A týmto sa moja vychádzajúca kariéra úspešnej spisovateľky nadobro skončila.

Každý východ je vchod niekam inam


Vrhla som sa na svoju kariéru predavačky kníh, a myslím že mi to šlo celkom dobre. Našla som svoje uplatnenie medzi knihami, ale trochu inak než som mala v úmysle. Za to ale môžem čítať, čítať a zas čítať čo mi hrdlo ráči.

Už len sem tam som si napísala nejaký krátky, tristo stranový románik, určený hlavne mojej mladšej sestre, ktorú som týmto chcela donútiť aspoň niečo čítať, čo sa mi celkom aj podarilo.

Výraz "blog" som prvýkrát zaregistrovala v roku 2011 vo filme Júlia a Júlie s mojou obľúbenou Meryl Streep. A i tak som nemala poňatia, čo to vlastne je, ako sa s tým pracuje, na čo to slúži. Sem tam, z času na čas v chvíľach voľna ak som momentálne nedržala v ruke nejakú knihu, som sa dostala k nejakým blogovým článkom. No stále som si myslela, že to píšu len nejakí známi, dôležití odborníci, poprípade celebrity.

Až po pôrode som prišla na to, že blog môže písať hockto a o hocčom. Keďže som momentálne bola nafičaná na laktačných hormónoch, nevyspatá, zúfala od neustáleho plaču môjho náročného Oša, skrsla vo mne myšlienka, skúsiť to.

Tak som začala. Mojim pôvodným plánom bolo písať krátke príspevky, aby som svojim citovým výlevom nikoho neobťažovala dlhšie, ako trvá taký normálny "toaletný telefonát", ale akosi mi to nevyšlo. No čo už, iná nebudem. No možno iba potrebujem niekoho, kto z mojich niekoľkostranových článkov bude robiť štvorriadkové, krátke správy :-))).

A tak sa moje meno zas začalo objavovať pod článkami, i keď "iba" vo virtuálnom svete. 

Pozn. Opäť raz nútim svoju mladšiu sestru k čítaniu, tá staršia to nepotrebuje, pracuje predsa v kníhkupectve.

Po dlhom úvode sa konečne dostávam k meritu veci

Zas som sa nechala uniesť svojimi spomienkami a z pôvodne jednej, maximálne dvoch viet, som urobila článok na štyri strany. No nevadí, ale konečne ti poviem, z čoho sa dnes tak vytešujem.

Už sa začínam vzdávať nádeje, že niekedy niektorí z mojich románov uzrie svetlo sveta v tlačenej forme. No písať ma zatiaľ baví, a tak stále niečo zo seba potím, a svoje myšlienky vkladám na papier. I prednedávnom som sa tak nejak vypísala do pár stránok a skúsila to poslať do časopisu.

Div sa svete, trvalo len pár minút, ani som nestihla docvičiť celú zostavu jógy, a už mi prišla odpoveď, že moje články vo svojom časopise uverejnia.

A tak dnes, dvadsať rokov od posledného publikovaného textu, som sa zas dočkala vytlačeného článku, pod ktorým je moje meno.


Možno si povieš, že chlieb lacnejší nebude. Tešíš sa tu ako dieťa a pritom taká blbosť...

No pre mňa je to voda na môj mlyn, roky spiaci pod nánosom pavučín. Dodalo mi trochu nádeje, že asi nie som úplne marná, a že možno ešte nie je neskoro na sebe v tomto smere popracovať. Ešte to nevzdávať s tými mojimi spisovateľskými pokusmi :-). 
Nikdy nevieme, kedy sa stane ďalší zázrak, treba iba veriť!

Len ak by ťa zaujímalo, tak moje články vyšli v najnovšom (novembrovom) čísle časopisu Dieťa a Dojčiatko a batoľa.



Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"Budúcnosť patrí tým, ktorí veria v krásu svojich snov."

Eleanor Roosvelt

Komentáre

  1. Gratulujem a teším sa s tebou, veď píšeš skvele... :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne aj za tvoju podporu :-). Snáď sa mi v budúcnosti podarí aj niektorí z mojich románov vidieť v tlačenej podobe :-)

      Odstrániť
  2. Gratulujem ...snáď ťa to naštartuje

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem. Sama som zvedavá, ako mi ten môj entuziazmus vydrží :-)

      Odstrániť
  3. Wau, tak to je super. Srdečne gratulujem a verím, že sa v časopisoch ešte nejaké tvoje články objavia. Tiež by som jedného dňa chcela písať do časopisu, i som sa pohrávala s myšlienkou ísť študovať žurnalistiku, ale nejako sa na ďalších 5 rokov univerzity necítim, raz mi už stačilo, večne nejaké skúšky, nezmyselné hodnotenia atď.. :-D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Úprimne, nakoniec som rada, že to všetko skončilo tak ako to skončilo. Keď teraz pozerám, akým smerom sa uberá naše spravodajstvo, nemám z toho veľmi príjemný pocit pri hrudi. Ani to už poriadne nesledujem, v rámci zachovania svojej svojho duševného zdravia. A v podstate, tým že sme sa niekam dostali, aj technologicky, ten blog a net je super vec na to, aby som svoje dumy vedela dať na papier (teda monitor) tak, aby som sa nikomu nemusela doprosovať o vydanie.
      Tie články, ktoré mi vydávajú v časopise Dieťa by malo byť na časti, teda musím sa snažiť aby to tak bolo. Neviem, ešte koľko toho bude, ale momentálne mám ešte minimálne 3 časti tak sa teším :-)
      Inak, teraz by so už ani ja nevedela študovať, i keď ma chytala taká nejaká neviditeľná sila na Históriu, ale pri malom, a pri práci, asi by sa mi už po tých rokoch nechcelo zas študovať kvôli skúškam aj veci, ktoré ma nebavia. Takto si viem vybrať knihu na tému z histórie ktorá ma baví a tomu sa venovať.
      Ale ty si ešte mladá, možno ťa to niekde zavedie... nikdy nie je neskoro začať. A posielať do časopisov. A raz si možno kúpim niečo, kde sa objaví aj tvoje meno :-)

      Odstrániť
  4. Gratulujem. Podľa mňa píšeš naozaj krásne a určite si ta viem predstaviť aj na žurnalistike. Je škoda že si to o ten rok neskúšala, no na druhej strane sa hovorí že všetko sa deje z nejakého dôvodu a možno táto tvoja cesta je pre teba oveľa lepšia. Možno ak by si sa v tej dobe chcela rozvíjať tak by ta škola nenaplnila a ty by si skončila

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Presne ako hovoríš. Niekedy nás osud nasmeruje na inú cestu než chceme a až časom ukážeme, že to pre nás bolo lepšie ako sme chceli. Mám kamarátku, ktorá sa tri roky snažila dostať na právo, a keď sa jej to konečne splnilo, tak po dvoch rokoch slobodne odišla, lebo si uvedomila, že to nie je cesta ktorou chce ísť. Ja som nakoniec rada, že som sa na žurnalistiku vtedy nedostala, a mohla som spoznať ľudí, ktorých by som inak nemala šancu spoznať.
      Ďakujem veľmi pekne, snažím sa na sebe pracovať, a snáď to bude len lepšie :-)

      Odstrániť
  5. wau to vážne? super len tak dalej akurat som písala clanok ze treba si plnit sny a ist si za nimi a ty si to presne robíš a ideš si za tym držím ti palce silno nech sa ti dari :) , píšeš skvelé články na blogu ked ti mozem poradit mozes pisat aj na www.nanicmama.sme.sk aj tak sa písu rozne clanky skus ceknut :) ;) TY NA TO MAS TY TO DAS

    http://teenmumy.blogspot.sk/

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi krásne za milé slová. Mojim snom je kniha, a momentálne píšem ďalšiu, keďže tú prvú vydavateľstvá nechcú. Tak uvidíme, ako to bude so mnou ďalej.
      V podstate som to s časopisom iba skúsila, a ono to vyšlo. Tak ako pred rokom som skúsila s blogom, ani som nevedela do čoho idem, a nakoniec fungujem. Nie síce na milión percent, ale i tak je to lepšie než som dúfala. Skúsim omrknúť aj tú naničmamu. Web som čítala, semo tamo nejaké články, tak uvidíme, či ma chytí múza.
      Budem robiť všetko preto, aby som to DALA. A snáď o pár mesiacov, rokov sa tu pochválim aj s knihou :-)
      Tvoj článok som už čítala, určite aj okomentujem, ako stále :-)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

To nevymyslíš, to je naša realita