Začala som behať, alebo šialené chudnutie 5. časť

"Predo mnou tma a za mnou tiež, celý deň bežím a už chcem byť preč."

Korben Dallas - Beh

Tak poďme dnes spoločne vypustiť dušu :-)

Keď sme dochodili ten náš prvý a posledný "nosiaci" minimaratón", tak som si normálne povedala, že začnem seriózne a vážne behať. Normálne sa mi tá atmosféra, všetci tí niekam utekajúci ľudia vôkol mňa, zapáčili. Keď som videla všetky tie spokojné, vysmiate, zadýchané tváre, začal vo mne hlodať červíček chcenia. Samozrejme, ja som človek, ktorý chce všetko teraz a hneď.

Dva mesiace som sa seriózne s touto myšlienkou "idem si zabehať" pohrávala. Hľadala som na nete rôzne rady pre začiatočníkov. Hlavne a v prvom rade mi šlo o dýchanie. Pretože ja sa tu teraz pred tebou musím priznať:

Neviem dýchať!!!

Možno sa smeješ, ale taká je pravda. Inak, jedným z prejavom tej mojej tetánie, je aj rýchle, plytké a sťažené dýchanie. Neustále mám pocit, že sa neviem poriadne nadýchnuť a dusím sa. A to nielen pri pomyslení na beh, či na nejak inak zvýšenú vyvíjanú aktivitu. 

Takže to, čo iní ľudia robia automaticky a spontánne, dýchajú, ja si musím skutočne, reálne hovoriť ako v tom vtipe: 

nádych... výdych... nádych... výdych. 

V opačnom prípade zabudnem dýchať.

A práve "tetanici" potrebujú dostatok pohybovej aktivity, tak hor sa niečo so sebou robiť. O tom, že niečo potrebujem urobiť aj so svojou postavou sa už radšej vyjadrovať ani nebudem.

Najskôr som to skúšala na bicykli

Poviem pravdu, viac ako beh sa mi prve pozdával bicykel. Keďže moju starú, poslušnú "velamosku" mi môj chlap sľubuje opraviť už pár rokov, zobrala som si, za trest, jeho horák. Teda, neviem koho som skôr chcela vytrestať, jeho či seba, ale on sa viac bavil a trápila som sa ja. 

Aby som sa veľmi nevypisovala, iba v skratke ti poviem, že entuziazmus z bicyklovania ma prešiel asi po treťom pokuse o samovraždu. To hebedo, čo si hovorí BICYKEL, si myslelo, že keď je dvakrát väčšie ako ja, tak si môže robiť čo chce, môže si ísť kam chce a ja sa mám prispôsobiť.

A to ani nehovorím o tých deckách, ktoré nepochopili, že keď ide samovrah po ceste tak sa z nej "treba pratať kadeľahšie!" a nie motať sa pod jeho kolesami. No hrôza a des. V rámci zachovania bezpečnosti na cestách, v rámci zachovania môjho a cudzích životov, som to nakoniec vzdala a tento život ohrozujúci stroj zavesila do kočikárne.

Ja a beh v minulosti

Rovno poviem, v minulosti som si s behom veľmi nepotykala. Chôdza, to áno, aj desiatky kilometrov v pohode. Ale beh? A povinný beh v škole? Brrrr 

Tisíc päťstovky, v škole? To nie!!!

V podstate to stále fungovalo tak, že som sa obvykle vyhovorila na bolestivú návštevu. A keď skutočne o týždeň prišla, musela som v bolestiach odcvičiť, hold klamať sa nemá. KARMA je zdarma.

A keď som sa zas psychicky mesiac dopredu pripravovala na tú "vražednú" tisíc päťstovku a odhodlane sa postavila na štart, odbehla som cca dvesto-tristo metrov, keď som sa zastavila na to, že ma začalo neuveriteľne pichať v ľavom ramene. Spolužiačka Vika mi s vážnou tvárou oznámila:

"To je nábeh na infarkt!"

A tak som skončila s behaním, pre istotu. Neumriem predsa v mladom veku, a zvyšok metrov sme odchodili s inými kočkami a obkecali zadky všetkých chalanov zo školy. 

Beh na autobus, či električku? Načo, príde iný. Nebudem tu predsa nikomu robiť kočky z Baywatchu, na to som už trochu stará.

Beh za mojim synom? Nehrozí. Moje dieťa je pohodlnejšie ako ja, a to je čo povedať.

Milovala som futbal, ale radšej som sa postavila do brány. A určite to nebolo preto, že som zabrala skoro celý priestor, a okolo mňa prešlo len fakt málo gólov.

Keby mi bol vtedy niekto povedal, že príde čas a ja sa vrhnem strmhlav s plnou vážnosťou na behanie, tak by som ho vysmiala. A pozri sa tu. Dvadsať rokov hore dolu a ja si kupujem správny výstroj.

Pod tým správnym výstrojov myslím športovú podprsenku. A zas sme pri tom, avšak taká je moja denná realita. Ale nechcem si predsa pri každom strome opravovať vypadnuté oné... to by som toho veľa nenabehala.  

Už sa nebudme opakovať, poviem len, nebolo to jednoduché. Ale keďže poučená z minula viem, kde nájdem jediný obchod v Košiciach, v ktorom na mňa predavačka nevypučí okále pri oznámení 75H, naše kroky viedli priamo tam. 

A mali. Dokonca v takej sexi červenej farbe. No, nič viac sexi na nej nie je. Hlavne, keď si ju syn dá na hlavu a zabalí sa do nej skoro celý...

No ale tak, prejdime seriózne k môjmu bežeckému plánu. Dostala som od mamky aj novú, akože "bežeckú" vetrovku. No, dva mesiace som ju používala všakovak inak, len nie na beh. Vyzerá celkom fajn, je zateplená a tak som ju super využila doteraz na prechádzkach so svojim synom. 

Pozn. Po desiatich rokoch som si zas musela zvykať na novú vetrovku. Ale táto je aspoň taká, všestranná... 

Ide mravec, tvrdo na vec

A tak "vymódnená" som sa rozbehla do lesa.

Do mobilu som si stiahla appku Endomondo, ktorá mi je ale totálne naprd, keďže router po vreckách nenosím, a internet v mobile nemám, a popravde, ani netuším ako to funguje. Nevadí. 

Ako správny bežec som sa rozcvičila pred našim lesoparkom, do uší si pustila pieseň Du riechst so gut od Rammstein, a pomalým, klusavým tempom som sa pustila naprieč lesnou cestičkou.

Kým dohrala prvá sloha, ešte to šlo, ešte som dýchala. Keď sa blížil koniec druhej slohy, už som myslela, že sa v živote nenadýchnem, a kým začal refrén, stála som opretá o prvý strom a hľadala svoje pľúca po zemi, ktoré som sa snažila narvať späť do hrude a naberala vzduch do pľúc, ktoré už boli na svojom pôvodnom mieste. 
No moje srdce sa tvárilo, že sa chce vybiť von cez hrudnú kosť. 

Nenechala som sa odradiť prvotným neúspechom, určite to bude len tým, že som nahodila rýchle tempo. Zhlboka som sa nadýchla a pár metrov som iba prešla v pomalej chôdzi. 

Keď som už ako tak prišla k sebe, skúsila som to ešte raz. Tentokrát pomalšie a rozhodnutá, že to nevzdám tak ľahko. 

Najskôr som vdychovala aj vydychovala nosom. 
Po pár metroch som to už nezvládla a otvorila som ústa, ale nádych som stále zvládala nosom. 
Po ďalších pár metroch som už dýchala aj vydychovala nosom.
Po pár takých nádychoch mi skoro urvalo pravé rameno, ale ja som zaťala zuby.
Keď už som ale ucítila aj ľavé rameno, vzdala som to. 

Oprela som sa o ďalší strom a pomaly čakala na smrť.

A vtedy som to zbadala. Medzi stromami. Nádherný západ slnka. Tak som tam len chvíľu stála a užívala si ten nádherný výjav. 

Domov som sa vrátila po hodine, zbitá ako pes s vedomím, že som nezabehla ani kilometer.

No ja sa tak ľahko nevzdávam!!! Väčšinou!!!

Ak si myslíš, že to bolo prvý a posledný krát, mýliš sa. Chodím na tieto moje "pokusy o beh" pravidelne. I keď to vyzerá asi tak, že bežím pár metrov, a potom chodím. A potom zas bežím a zas chodím. A zas bežím a zas chodím. 
A ide to. 
A ja verím, že časom sa tie metre budú predlžovať a predlžovať a raz, niekedy v blízkej alebo ďalekej budúcnosti, zvládnem aj celý jeden kilometer. 

Pár slov na záver

Konečne som pochopila, čo je na tom behu také skvelé. Prečo tam dookola stretávam stále tých istých ľudí, dennodenne bezcieľne utekajúcich tam a späť. Malých, veľkých, tučných, chudých, vysokých, nízkych, starých, mladých, dedkov i chlapcov.

Je to droga!!!

Príjemná, život neničiaca, zdravotníctvom povolená, endorfín zdvíhajúca, droga.















Keď v tom lesíku, v príjemnom tichu, prešľapujem z nohy na nohu, keď vdychujem čistejší vzduch, keď sa obzerám vôkol seba a všade vidím len stromy, trávu a kríky, cítim sa tak neskutočne dobre. Tak živo. 
Iba ja, sama so sebou a cesta predo mnou. A vôkol les, vzduch, moje rýchlo tlčúce srdce, moja hlava, ktorá sa neustále vyprázdňuje a plní, vyprázdňuje a plní. Východy a západy slnka, poletujúce vtáky, sem tam zablúdený pes, ktorý ťa vytrhne z meditácie, vietor hrajúci sa s tvojimi vlasmi.

A čo že mi to ešte nejde. To je vedľajšie. Veď to pôjde. Všetko sa dá. Aj sa zamilovať do niečoho, čo ste celý život nenávideli.


Veď o tom ten život je. O spoznávaní, prijímaní výziev, o žití...

Citát na záver:

"Utrpenie, je samotný počiatok vedomia."

Fiodor Michajlovič Dostojevský