Ďalší zoznami vecí, ktoré ja nikdy robiť nebudem, keď budem matkou

"Ale život nebeží, tak ako práve chceme,"
Miro Žbirka - Možno sa ti zdá

Onoho času, kdesi na začiatku som napísala článok o tom, ako som si kedysi, keď som ešte nemala deti, predsavzala, že niektoré veci nikdy robiť nebudem, a že sú mi proti srsti. A ako ma Ošo donútil nejaké to myslenie a konanie zmeniť. 

Čas o niečo pokročil, konkrétne o dva roky, a ja som si uvedomila, že táto dilema, porušovať všetky svoje predsavzatia z pubertálnych a premúdretých čias vo mne ešte zostáva, no môj syn ma núti siahnuť až na dno svojich možností, a niektoré veci meniť z hodiny na hodinu, zo sekundy na sekundu. 




V dnešnom článku ti prinesiem zas pár takých tých vecí, o ktorých som si myslela, že ja nikdy robiť nebudem, ale jednoducho, osud a Ošo sa na mojich plánoch iba zabávajú.


1.) Nebudem dieťa podplácať mňamotkami!!!


Ako veľmi som sa pohoršovala na mamičkách, ktoré neustále niečo "tískali" deťom do rúk či do hlavy, len aby tie nakoniec urobili niečo, čo chce matka. Kdeže, kdeže. Moje dieťa ma poslúchne na slovo, ja toto potrebovať nebudem. 
Ale došiel na psa mráz. Ošo nám vyrástol, v malom mozočku sa mu formuje rozum, ego, ale hlavne, slobodná vôľa. To v jeho hlave konkrétne vyzerá asi takto: 


"Mater moja, ty si odrazu zmyslíš, že je čas ísť na autobus, tak ja "šicko nechám tak"? A to iba preto, lebo máme už pol roka termín u doktorky? No už ma vidíš. Ja tu parkujem autíčka, nevidíš? Nejaká doktorka mi môže byť ukradnutá..." 

A v taký čas čo? Nervózna a bezradná mater siahne na to, čo pomáha okamžite. Jasné, mohla by som spustiť svoju siahodlhú reč, a prečo, a načo, a musíme... No, autobus nepočká, ani doktorka kvôli mne nenechá ambulanciu otvorenú do štvrtej, kým sa môj synátor rozhodne, že je zaparkované. A už vyťahujem kúsok horkej čokolády, ktorej sladké reči môj syn rád počúva. 

A kým sa s kockou čokolády "patlá" po čistých nohaviciach a tričku, už ho obúvam a padáme z domu. Radšej špinavé háby, ako prepadnutie termínu. 




2.) Nebudem ho nasilu vyťahovať z ihriska (alebo parku...)



Skutočne nechápem niektoré mamičky, ktoré vtrhnú do hry detí, chňapnú potomka za ruku a ťahajú ho nasilu z ihriska preč. Jasné, že nastáva krik, vresk, hádka a nepochopenie. 

(Pozn. aby si pochopil, to dieťa sa cíti asi tak ako ja, keď sledujem nejaký dobrý film, tesne pred pointov príde môj chlap domov, zapne nejaký spotrebič a vyrazí mi poistky, vypne wifi a trvá nejakú hodinu, kým to všetko opäť nahodí. Alebo ak nerozumieš reči môjho kmeňa, tak ako sex bez bodky...:-)) 

Tak toto fakt nie. Povedala som si, že tadiaľto moja cesta viesť nebude a svoje dieťa nebudem nasilu ťahať z ihriska. A kým tam jesto detí ako smetí, a spoločne sa hrajú (rozumej, rozoberajú ihrisko na súčiastky), tak ho nechám na pokoji a s inými mamičkami spomíname na staré dobré časy nášho detstva. Ale keď už slnko dávno zabudlo, že dnes zohrievalo aj našu ulicu, keď všetci kamaráti už sladko spinkajú a mamičky chlastajú víno aby si upokojili nervy, my dvaja ešte stále sedíme na ihrisku, a hráme sa s neviditeľnými priateľmi. 

A co včilekaj? 

Už aj zima, už aj komáre žerú, aj by už do postele bolo načim... Tak začneme siahodlhý dialóg:

"Zlatko, ideme domov!"
"Nie!"
"Zlatko, je veľa hodín!"
"Nie!"
"Už musíme ísť spinkať!"
"Nie!"
"Musíme sa okupať!"
"Nie!"
"Musíme sa najesť!"
"Nie!"
"Už je tma!"
"Nie!"
"Dobre, idem sama!"
"Nie!"
"Tak poď so mnou!"
"Nie!"
"Ale musíš ísť, lebo mamka tu má kľúče a nevie si sama otvoriť dvere. Pomôžeš mi?"
"Nie!"
"Tak zavolám tatika, aby mi otvoril!"
"Nie! Ja! Ja! Ja!"

Dospelí sa nad tým všetkým pousmejú, ale výrazy pubertálnych detí vôkol mi dávajú jasne najavo, že v ich očiach pôsobím ako totálny blb, ktorý si nevie otvoriť vchodové dvere. 



3.) Nebudem ho ustavične obmedzovať v pohybe


Odkedy sa mi malý narodil, tak mi iné mamičky, na margo mojej postavy, zvykli hovoriť:

"Počkaj, ty sa pri malom nabeháš a potom schudneš. ani Zumbu či beh ti nebude treba...!"

Avšak, moje dieťa nepatrí medzi tie deti, ktoré sa strmhlav vrhajú pod autá, skáču po hojdalkách, lezú po knihovníčkach, či objavujú iné spôsoby ako pripraviť rodičov o posledné farebné vlasy a hladkú pleť. Odmalička je skôr opatrný a trikrát si rozmyslí, kde vylezie, čo sa môže stať a či si veľmi neublíži. Nikdy nejde za hranicu svojich možností. Ak aj chce, obvykle ma chytí za ruku a pomalým, rozvážnym krokom sa hýbe kupredu. 

I tak trochu som ľutovala mamičky, ktoré ustavične iba bežia za svojimi deťmi a kričia:

"Jožko, stoj, stoj, stoj!"
"Ferko, nebež tam!"
"Preboha, Janko, kam to lezieš?"

A ja som sa iba usmievala popod fúz, spokojne som si sedela na lavičke, popíjala kávu a čítala knihy, kým sa dieťa vyhralo na ihrisku. Ale iba donedávna. Onoho poobedia sme si vyšli na malý výlet a neviem aký rapeľ mi ho chytil, to dieťa sa samé, bez rozmyslu, rozbehlo na most pri spáde. Bez varovania, bez kriku, bez toho, aby ma chytil za ruku. Potom si zas čosi zmysel, a rozbehol sa na mólo pri jazere a nahol sa priamo nad vodu. A tak to fungovalo celý čas a ja som za ním behala a kričala:

"Ošo, počkaj!"
"Ošo, stoj!"
"Ošo, nebež tam!"
"Preboha Ošo, nelez tam!"

Niežeby mi vadilo, že sa Ošo osmeľuje a objavuje svet a mamu mu už k tomu ani veľmi nepotrebuje, ale nemusí hneď pri takom prvom dobrodružstve skončiť v mútnych vodách Hornádu. 



4.) Nebudem ho "čičikať" za každé "bibinko"


Nie, nie som zlá matka, teda aspoň si to myslím. Ale letieť k nemu raketovou rýchlosťou iba preto, lebo sa potkol o koreň stromu, vyskakovať z lavičky pri každom capnutí na zadok, či kontrolovať jeho životné funkcie pri každom rozbitom kolene, mi pripadá trochu cez čiaru. Ale môj syn ma donúti vystrájať aj také veci.

Nie, nepatrí k takým tým deťom, ktoré vrieskajú na pol Kašova pri oškretej rúčke:

"Toooľko krviiii!"

Práve naopak. Vo víre hry si niekedy ani neuvedomí, že spadol, a už sa mi stalo, že sa dobehol napiť vody, a až vtedy som si všimla, že ma oškretú pol tváre. Poprípade, pri večernom sprchovaní objavím ďalšiu chrastu na kolene s troma modrinami. 

"Ošo, ty si spadol?"
"Áno. Na hojdačke! Fufukaj mamka!"
"Lepšie láska?"
"Lepšie."

Fíha, to musel byť dramatický pád, ale ani nemukol. Pred spaním pofúkam a hotovo. Minule sa takto nešťastne postavil do pŕhľavy a iba vtipne si poskočil a nechápavo na mňa pozrel:

"Mamka svrbí. Mamka štípe. Mamka svrbí. Mamka štípe..."

Ale zato dokáže spraviť neskutočné divadlo, keď vyhodí lopatku tak nešikovne, že mu dopadne rovno na hlavu. Poprípade mu lístok zo stromu spadne na ramienko. Alebo mu chlapec z dediny nechtiac pristúpil mikinu... Panečku. To je vresk ako lodná siréna.

"Mamaaaaaaaaaa..." 

A vtedy mama musí pristúpiť, objať, pofúkať, čičíkať, pomojkať, pobozkať. Očividne mám doma herca :-)



5.) Trpezlivo mu budem odpovedať na všetky jeho trpezlivé otázky


Pomaličky sa mu rozväzuje jazýček, a už mu nerozumie iba jeho mama, ale aj blízke okolie. Typicky jeho slovíčka ako:

"Maňo, maňoňo, makiky, bakiky..."

sa menia na:

"Maslo, lietadlo, lyžičky, topánky..."

A s objavovaním sveta prichádza aj staré známe "Prečo?" A tu by sa mala naplno ukázať moja trpezlivosť a fantázia. Pri hľadaní správnych odpovedí na uspokojenie jeho fantázie. Avšak i tá má svoje medze: 

"Mamka, prečo nenastupujeme na autobus?"
"Lebo nie je náš, chrobáčik."
"A prečo?"
"Lebo ide inde, než chceme ísť my."
"A prečo?"
"Lebo každý autobus ide inde. Niektorý ide na Terasu, iný na Furču, ďalší do Kašova."

"Mamka, prečo nenastupujeme na autobus?"
"Lebo nie je náš, chrobáčik!"
"A prečo?"
"Lebo ide inde, než chceme my."
"A prečo?"
"Lebo každý ide inde. My ideme do mesta a tento na Ťahanovce."

"Mamka, prečo nenastupujeme na autobus?"
"Lebo nie je náš, chrobáčik!"
"A prečo?"
"Lebo nejde tam, kde my potrebujeme!"
"A prečo?"
"Lebo každý ide inde!"

Pozn. Pre ukrátenie článku iba spomeniem, že takto sa to opakovalo asi desať minút, cca sme tento rozhovor otočili osemkrát.

"Mamka, prečo nenastupujeme na autobus?"
"Neviem!"
"A prečo?"
"Lebo tam je náš!"

Povedala som celá šťastná a ukázala na prichádzajúci autobus. 

"To je náš?"
"Áno!"
"A prečo?"
"Lebo ide tam, kde chceme my!"
"A prečo?"
"Lebo tento ide do mesta a my tiež."
"A prečo?"
"Ktovie, odpovie!"
"A ktovie?"
"Ja neviem!"
"A prečo nevieš?"
"Lebo neviem všetko!"
"A prečo?"
  
Tu už aj mne dochádza slovná zásoba, odchádza rozum a tak mu dám do rúk svoj cestovnú kartičku, a chvíľu si zvedavo obzerá moju fotku. Ja si medzitým snažím do hlavy vrátiť utekajúcu myseľ a o tri minúty začína podobný rozhovor opäť :-).



6.) Nebudem po ňom hystericky kričať


Tak priznám sa, že to nebol hysterický krik, ale krik predsa len. A prečo? Vracali sme sa domov z výletu, a môj močový mechúr bol už totálne, ale totálne pred výbuchom. I som sa bála zakašľať či kýchnuť, pretože viem, že v taký čas i malý impulz stačí ku kaluži pod nohami. A keďže ja nie som odvážna exhibicionistka ako môj syn, nestiahla som si gate uprostred ulice a neuvoľnila som si napätie. Tak som ho iba súrila stále naliehavejšie, aby sme sa teda presunuli bližšie k nášmu domu. Ale jeho zaujíma v taký čas úplne všetko, len mamin mechúr je mu totálne ukradnutý.

"Oško, ponáhľaj sa. Mamka sa ponáhľa!"
"Mamka, ako sa tu dostali tie kamene? To vietor?"
"Áno vietor, chrobáčik, ale prosím, poď už!"
"Mamka, a nejdeme za Robkom?"
"Zlatko je veľa hodín, Robko už určite večeria a pôjde spinkať! Pohni si."

Konečne sme sa dostali do vchodu, keď som ho posúrila:

"Ošo choď privolať výťah!" 
"Mamka, to čo je tu napísané?"
"Zlatko prosím ťa, mamke treba pišať, bež privolať ten výťah!"
"Prečo ti treba pišať? Ako ti treba pišať? Načo ti treba pišať? Z pišuľky ti treba pišať?"
"Okamžite stlač ten výťah, lebo to urobím ja!"
"Dobre, dobre, už tlačím."  

Nuž, nie som na seba veľmi hrdá, ale zúfalé časy si žiadajú zúfalé činy. A ja som už bola riadne zúfalá. Už vo výťahu som si stiahla svoje gate a do bytu vletela nadzvukovou rýchlosťou. 



7.) Nebudem pred dieťaťom sedieť čumiaca do PC, alebo do mobilu


Ak nechceš, aby niečo tvoje deti robili, nerob to ani ty. A ja by som nerada, aby sa z môjho syna stal digitálny a počítačový maniak. Preto sa snažím doma netráviť čas pred telkou, notebookom mobilom. Radšej mám v knihe knihu, krížovky či omaľovánky s mandalami. Svoje články píšem obvykle kým malý spí, alebo s ním môj chlap varí či kuje iné pikle. Avšak vie, že mamka píše články na počítači a mobilom telefonuje, lebo občas to jednoducho tak vyjde. Ale nie je to pravidlom. 

Dnes som ti chcela priniesť tento môj krátky článok, a tak som mu povedala, aby sa obliekol do pyžamka a že pôjdeme spinkať, aby som mohla potom pracovať. Pozrel na mňa skúmavým pohľadom, zmizol z obývačky, a potom sa vrátil aj s mojim notebookom. Položil mi ich na nohy a zahlásil:

"Ty píš článok, ja sa idem hrať!"

Nuž, nemala som žiadne vhodné argumenty na vyvrátenie jeho slov, a tak som dnes zo seba vystrúhala, vďaka jeho povoleniu i vďaka tomu, že občas porušujem všetky svoje pravidlá, tento článok, ku ktorému ma inšpiroval sám život. 



A týmto sa s tebou nadnes lúčim, a pri ďalšom článku sa na teba teší:


Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"Chceš-li Boha rozesmát, sděl mu své plány."


Woody Allen
Čítal si už?

Komentáre

  1. Na koho sa to dieťa tak podobá?????

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak ten je môj... Ten sa mi podobá.. a ešte trochu od Tatiana a takto to vyzerá 😁

      Odstrániť
  2. Júj, Ali, zbožňujem tvoje články♥^.^♥ Vždy sú plné humoru a úprimnosti a mňa vždy tak pobavia :D Tento bol úplne skvelý, dokonalý!!!
    Ach, ale toto je presne ako ja...síce nemám ešte deti, ale už teraz si hovorím, čo budem, či nebudem robiť, mám tak trocha nasadené ružové okuliare :D Ale ako hovorí moja mama: "Však počkaj, sama budeš mať deti, a potom uvidíš!" Nó, to ešte len bude :D
    Fakt super článok, najviac sa mi páčil ten bod: Trpezlivo mu budem odpovedať na všetky jeho trpezlivé otázky...to nemalo chybu :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ešte máš nárok mať tie reči o tom aká je tamta hrozná mama a ty to nikdy robiť nebudeš, ja som taká bola do 30tky 😁. Je to normálne. Ale na každého dôjde a jeho dieťatko mu ukáže kto je tu pán 😁. Ono samozrejme, mohli by sme ostať pri svojich domnienkach ale potom to bude boj rodičia-dieta. Každé bábo je iné a matka si musí nájsť inú cestu ako to prežiť v psychickom zdraví. Tvoja mamka má pravdu, veď vie o čom hovorí 😁
      A s tými otázkami je to asi najťažšie. Zo začiatku sa to dá ale keď sa to opakuje, opakuje už tá trpezlivosť začína mať medze. Ale veď to je to krásne. Že sa stále učíme a zisťujeme koľko zvládneme.
      Ďakujem za krásny komentár 😁

      Odstrániť
  3. Perfektní. Myslím, že za pár let budu sepisovat něco hodně podobného :D
    Jsem vyzbrojená teorií, jak dostat dítě v klidu z hřiště, ale zda to bude fungovat, ukáže až čas.
    Těším se na pokládání věčné otázky Proč, ale je mi dopředu jasné, že někdy (často) to bude hodně úmorné.
    No a sedmičku se snažím dodržovat, ale... No chlácholím se faktem, že to jsou vždycky jen okamžiky, než si tu najdu recept, tu odepíšu na mail třemi slovy apod. Články a další věci, které zabírají nejvíce času, dělám, když malý spí.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ver tomu. Tak ako sa bude vyvíjať tvoje dieťatko tak sa budú vyvíjať aj tvoje články. A deti sú nevyčerpateľna studnice nápadov.
      Inak som zvedavá na to, ako to bude s vami prebiehať aj naďalej. Ono to ihrisko je stále iné. Niekedy to ide krásne bez toho aby som musela vymýšľať nové spôsoby, a niekedy je to katastrofa. Aj deti majú svoje dni a fanty a je dôležité sa nastaviť na rovnakú dĺžku vlnovu aby to tak nebolelo.
      Sedmička je u nás dodrzovana v rámci možností. Tiež píšem kým spí a niekedy na svrbia prsty, hlavne keď nie a nie zaspať. A keď zaspí tak múza má medzitým opustila. Ale sú niekedy výnimky, hlavne keď píšem pre slovenské mamičky, to si ho tatik vezme k sebe, vysvetlíme mu že mama píše a on to akceptuje a nemá potrebu si tukat do mojej klávesnice. Dúfam že bude ako ja, skôr knihy ako elektroniku.
      Ďakujem za krásny komentár 😁

      Odstrániť
  4. Opět úžasný článek, který se čte sám a ještě pobaví :-) Tak hlavně přeji hodně trpělivosti na období "proč" :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne, áno, chce to trpezlivosť ale človek sa aspoň zabaví. A uvedomí si, kam až zachádza fantázia človeka 😁. Snáď ťa pobavím aj nabudúce.
      Vďaka za krásny komentár

      Odstrániť
  5. Som zvedavá, ako sa bude vyvíjať môj dvojročný braček, ale vidím, že zatiaľ sú na tom s Ošom podobne - nemáš niekedy pocit, že všetky deti naokolo sú "normálne", len to tvoje je nezastaviteľné šidlo? :D Parkovanie autíčok musí byť, u nás ešte vedie autobus, ten musí mať malý stále so sebou, inak to nebude plnohodnotná prechádzka. Na tie otázky "prečo" som veľmi zvedavá, zatiaľ si tiež vravím, že by ma mohlo baviť na to odpovedať, ale ako tak čítam tento váš ukážkový dialóg, pomaly tomu prestávam veriť. :D
    A smejem sa na tom závere, ako ti Ošo priniesol notebook, podarené. :) Niekedy nechápem, odkiaľ tie stvorenia nabrali toľko vynaliezavosti... momentálne najviac obdivujem slovnú zásobu môjho brášku, ako v podstate ani nemusí povedať zrozumiteľné slovo, ale presne vieme, čo chce... Vlastne jedno slovo už dokonalo ovláda, len nie je to "mama", ale "MŇAM". :D
    Každopádne, stále to mám tak, že si rozumiem len s ním, ale s náhodnými cudzími deťmi by som si asi nevedela rady, ani pri nich nejak nejasám od roztomilosti... Aj teba to ešte drží, či sa ti už na toto trošku zmenil pohľad? :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak nad ochkaním a achkaním pri cudzích deťoch máš ešte čas, ja napríklad doteraz čakám, kedy to príde. Nikdy som nemala, a v podstate doteraz nemám potrebu ťulky muľky nad cudzími deťmi. Ja sa pohrám, vymýšľame hlúposti a spievame a recitujeme, ale nemám potrebuje ujúkať. Dokonca ani nad svojim. Niekedy nemám pocit vôbec, že sú roztomilé, práve naopak si myslím, že sú riadni čerti, ale zas niekedy by som ich pojedla. Ono, deti nie sú hlúpe a samé nemajú radi, ak to niekto preháňa s akousi blízkosťou a infantílnosťou. A tobôž ak ide o cudzieho človeka.
      Zas ale rada počúvam detské rozhovory, poprípade si s nimi rada poklebetím, pretože som naozaj niekedy prekvapená nad tým, čo z nich dokáže vyliezť a ako im ešte zatiaľ funguje logika, ktorá nie je zničená vekom, hormónmi či vonkajšími vplyvmi.
      Keď vidím ostatné deti, ako pekne idú z ihriska, bez kriku a bez emócii, ako pekne stoja pri mamke a počúvajú, poprípade krásne spinkajú v kočiari tak mám pocit, že to moje je teda nejaké iné.. ale myslím si, že tento pocit majú asi všetky mamky. I deti majú svoje dni a niekedy sú poslušné a niekedy majú potrebu nahlas povedať čo si myslia :-).
      Inak určite si zapisujem príbehy a hlášky svojho bračeka, pretože zabudneš všetko. AKo bude rásť, pozabúdate na tie milé prešmyčky, i komplimenty, ktoré ti dával a to je škoda. Ja som to pri synovcoch neodchytila a teraz mi je to ľúto.
      Tiež nechápem ako funguje ten ich mozoček, že dokážu okamžite zareagovať na vzniknutú situáciu, mne niekedy trvá niekoľko minút, kým nájdem adekvátnu odpoveď alebo trefnú odpoveď a tie decká to proste urobia v tej sekunde. Rozmýšľam, či je to tou neskazenosťou, úprimnosťou, alebo rýchlejším mozgom, neviem. Každopádne, je to zábava a "prečo" jednoducho neomrzí. I keď ja som fakt zvedavá dokedy :-)

      Odstrániť
  6. Osobne si myslím, že podplácanie mňamotkami je to najhoršie. Dôvod? Podplácame ho svinstvami - cukor? Pri výskumoch bolo dokázané, že človek ak vysadí cukor, jeho mozgová aktivita sa už po mesiaci výrazne zvýši. No všetky tieto veci sú naozaj zlé.

    www.lifi.sk

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Presne tak. Preto ja keď ho podvádzam mňamotkou, tak iba čistou čokoládou, bez pridania cukru alebo banánom či pohankovými chrumkami. AK mu dávam sladké, tak len mnou napečené chuťovky, kde je viac ovocia a prírodného cukru. Našťastie ešte nie je pokazený modernými pochutinami, avšak bojím sa, čo nastane ak začne chodiť do škôlky. Dúfam, že mu tie umeliny nikto dávať nebude, lebo trojročnému ešte nevysvetlím čo za svinstvo je glukózovo-fruktózový sirup či Ečko a prečo nechcem, aby to jedol. Uvidíme, snáď bude viac po rodičoch, ktorí si trikrát rozmyslia, čo si dajú za lakocinku.
      Zas popravde, ak robím domáce sirupy z bázy, mäty, či lipy, radšej dám normálny cukor (trstinový), ako kupovať tie maglajzy z obchodu, ktoré neobsahujú nič okrem umelých sladidiel. Ale zas toho sirupu mi nevypijeme veľa.
      Súhlasím, podplácanie mňamotkami nie je správne, a keď vidím ročné dieťa s keksíkmi v ruke.. ale zas každý rodič rieši svoju výchovu podľa svojho :-)
      Ďakujem za koment

      Odstrániť
    2. Je mi 19 a nevysvětlíš to ani mně. Já vím, že to je špatné. Ale dokud jinak jím poměrně zdravě, tak jednou za čas to podle mě nevadí. Prostě žiju jen jednou a chci zkusit všechno, co svět nabízí. I ty špatné věci, které k smrti miluju, protože mi to prostě chutná. Navíc na domácí pečení a vyrábění prostě čas většinou nemám. Hlavně jako studentka. A nemá ho většina studentů.
      A podle mě v malé míře neškodí nic, pokud na to člověk nemá alergii :) Ale musí to být malá míra.
      Můj názor a zase trochu jiný pohled na věc :)
      Podle mě je špatné být radikální a říkat - tohle ne to je špatné. A stejně tak je špatné o nezdravých a špatných věcech říkat - ale jistě drahoušku, klidně si vem, je to dobré. Za mě určitě rovnováha a správný mix obojího :)
      Jinak na mě nikdy nefungovaly zákazy. Protože zakázané ovoce lépe chutná. Nikdy jsem neměla zakázaný alkohol či cigarety. Na trochu alkoholu jsem byla zvyklá už odmalička. Ono to na Moravě u babičky jinak nešlo, když se tam pálila slivovice, dělalo víno a tak dále. Vždycky jsem si usrkla. :D
      Obojího jsem se pořádně dotkla až ve čtrnácti (v té době bylo i kouřit a pít už tak od 5. třídy) a udělila jsem sama době takovou lekci, že jsem se další dva roky alkoholu i cigaretám velmi velkým obloukem vyhýbala. Ani usrknutí ani přípitky jsem nechtěla :D Tak moc jsem se vytrestala. A byla to největší zkušenost, kterou se řídím i teď. Už si to nikdy nechci zopakovat.

      Gabux

      Odstrániť
    3. Verím, že určite nemáš čas na vypekanie, popravde, kým som bola študentka, tiež som na to čas nemala. Je mi jasné, že ho neochránim úplne pred všetkým, a časom sa k nemu dostanú aj iné neresti. Čo sa týka sladkosti, robím to takou normálnou mierou. Ak by som úplne zakazovala bral by to ako zakázané ovocie, preto to mu v podstate dávam alternatívu, aby vedel čo to je, ako to chutná. Robím aj domáce chuťovky, sem tam dostane kupované, ale vždy odtiaľ potiaľ žiadne hromadné porcie, ani obrovské kusy. V podstate je to vždy taká chuťovečka poobede. Viem že cukor nie je zdravý ale úplne sa mu nevyhneme. Aj keď robím domáci sirup, domácu marmeládu či domácu výživu. Avšak to stále viem redukovať podľa svojho, tak aby to zas nebolo ako riadny lepiriť. Vie ako sladké chutí a nemusím sa báť, že ak by sa potajme dostal k sladkostiam, že by sa ujedol k šoku.
      Čo sa týka alkoholu sama som zvedavá, neviem aký bude. U nás sme v podstate abstinenti, ale občas si doprajeme pivko či vínko. Zas držať ho úplne bokom nie je dobré, lebo v 16-tich to zbadá a ochutná a nebude vedieť mieru. Ale ani alkoholika doma nepotrebujem. Tiež v nejakej normálnej miere dúfam, že sa bude nachádzať. Aby vedel, že pivko po jedle je dobré, ale nie miešanie s vodkou a borovičkou. To zas nie. Ale k tomu máme ešte ďaleko :-).
      Určite si myslím, že ochutná aj cigarety, ale ostáva mi len veriť, že bude natoľko inteligentný ako jeho rodičia a nikdy sa nestane závislákom.

      Odstrániť
    4. To je pak jiná. Dokud dostává i kupované, tak mi to přijde v pořádku. Protože to tělo by mělo být zvyklé i na to "špatné", aby z toho neudělalo něco přímo katastrofálního :)
      Vínko, ach to vínko. Miluji vínko! :D Ale upřímně řečeno... Doma mi to ukázali s mírou. Ale stejně jsem si čuňu musela rozbít, abych věděla proč jen s mírou.
      Já jsem kouřila. Rok. Pak jsem fakt přestala ze dne na den. Nikdy jsem na tom nebyla závislá. Ale jestli mi něco fakt chutná a s chutí si to vždy dám, tak je to vodnice. Miluji vodnici. ♥ Ale také se nedá mluvit o závislosti. Moje motto je něco jako - Všeho s mírou a s rozumem. :) A ono to funguje!

      Odstrániť
    5. Ale určite. Tiež si myslím, že radšej s menšou mierou, ako úplné zakazovanie. Lebo v takej chvíli to bude ešte horšie a s väčšou razanciou, ako som si všimla na poslednej akcii u nás na chalupe. Tiež si občas dám cigaretku, keď idem na pivko či vínko, ale že by som si dopriavala každý deň, to určite nie. Stále to všetko iba do takej miery, aby sa z toho nestala závislosť. To by asi mne samej liezlo na nervy.
      Treba ukázať deťom, že keď máš veci pod kontrolou, potom sa dá zvládnuť všetko. A je jedno či sa jedná o závislosť na jedle, cukre, pití, alebo fajčení. Tam by som sa nechcela dostať, a nerada by som, aby sa tam dostalo aj moje dieťa. Preto radšej vysvetliť, kde sú hranice, a čo sa môže stať, ak sa tie hranice prekročia. Život nie je bublina a tváriť sa, že to neexistuje nie je riešenie. Skôr či neskôr sa k nerestiam dostane, tak nech vie..

      Odstrániť
  7. Dokonalost! :D Miluji tenhle typ článků! :)
    Já si jsem už teď jistá, že křičet občas budu. A vzhledem k tomu, co se chystám studovat na vysoké, budu před nimi i na ntb a mobilu. Programování asi jinak nepůjde. Foukat na každé bebíčko asi nebudu. Jelikož pokud budou děti šikovné po mně, tak bych se ufoukala. Fakt. Já jsem schopná se zranit i teď. Zakopnu na rovné ploše třeba pětkrát a už mám tolik jizev a zranění za sebou, že už si to ani nepamatuju :D A přežila jsem! Mně totiž vždycky říkali - Než se vdáš, tak se to zahojí. A po čase jsem u menších zraněních přestala být hysterická. Jen u vyhozeného kolene, rozseknutého kolene a ulomeného druhého zubu jsem brečela a byla hysterická. Ale tu bolest fakt nikomu nepřeju. O:) Omezovat v pohybu ho budu jen když to bude nebezpečné - spadne do vody a utopí se apod. Protože já se také učila stylem, že když jsem se u něčeho zranila, tak jsem si už příště dala pozor. Protože nač bych poslouchala dospělé, kteří tvrdili už předtím, že to nemám dělat nebo si mám dát pozor, či nemám běhat :D Na sílu ho vytahovat z hřiště asi budu. A pokud bude tvrdohlavé po mně, tak to potěš pán bůh, to bude tak na tři hodiny. :D A uplácet mňamikama? Myslím, že každá použitelná zbraň je dovolena. A když maminka někam dítě dostat musí, tak musí použít všechny zbraně co má!
    Já miluji malé děti. A ráda je hlídám a všechno. Nejsem normálně moc trpělivý člověk, ale s dětmi jsem trpělivější než jejich vlastní rodiče. Světe div se.
    Taťka a jeho kamarádi (i naši samozřejmě) mají dvě akce. Apaluchu a Aqualuchu. Hory a voda. Jen tátové a děti. A jelikož jsem začala jezdit ještě jako ne plnoletá, jezdím s nimi i nadále. A věčně, když někam jdu, jde se mnou celá smečka. To je cca 16 dětí. Nejmladším 4 a nejstarším 13. Upřímně řečeno, tady mě trpělivost trochu opouští. Ti malí jsou zlatí. Ti někde uprostřed tak půl na půl a jak kdy, ale jelikož mě zbožňujou, tak se vždycky nějak domluvíme. A ti tři 13letí hoši jsou na zabití. Provokují, dělají opak toho co řeknu a ptají se na věci, na které mají odpovídat rodiče, abych já neřekla něco špatně. Ale jelikož mě mají fakt rádi, vždycky za mnou třeba po hodince přijdou a zeptají se, jestli jsme stále kamarádi. Budiž jim odpuštěno :D Ale miluju to. Miluji tyhle akce s tátama a dětma. Je to tak osvobozující. A hlavně celou tu partu miluji a většinu času se směju a směju. :))
    A otázku proč k smrti nenávidím. K smrti.

    Gabux

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne za komentár.
      Je úplne normálne, že taká budeš, aj ja som taká. Vravela som si, čo nebudem robiť, ale jednoducho sú veci, ktoré neovplyvníš. Preto sa teraz smejem na všetkých tých rečiach, čo kto nebude robiť ako rodič, lebo nikto nikdy nevie aké bude mať dieťa. Samozrejme, na príkladoch vidím, že nie je nič horšie ako obmedzovať v pohybe a ziapať na decko tam nelez, toto nerob. Deti majú osem a nevyjdu na šmýkalku, lebo sa boja že spadnú. Ja v podstate Oša haltujem už len v takých prípadoch, ako som písala. Keď utekala priamo na vratký most alebo na mólo. Pričom keď chce ísť na šmýkalku tak si pýta povolenie... Je zvláštne adrenalínový. Začínam si uvedomovať, že skôr vylezie na Mount Everest ako sa spustí tobogánom...
      Inak s tým padnutím si mi tiež pripomenula mňa, lebo ja som tiež sama modrina. V kuse sa niekde buchnem, spadnem, udriem...cítim sa ako dieťa čo sa učí chodiť.
      Ale inak, asi je pravda, že iný ľudia sú trochu trpezlivejší ako rodičia. Keď som strážila synovcov, tiež mám pocit, že som bola trochu jemnejšia ako teraz na svoje dieťa. Možno to bude tým, že teraz vychovávam a nie bavím a rozmaznávam.
      16 detí je inak celkom slušná kopa a dávam pred tebou klobúk dolu. Ja mám 4 tiež najmladší 3 najstarší 14 a neviem s ktorými je väčšia katastrofa. Ale v podstate tak ako u teba, tak aj u nás je to skôr o srande, smiechu i ťažkých násť problémoch, hrách a zábave. A nečudujem sa, že ti Prečo lezie na nervy, mne u štyroch začína, kde tebe pri 16-tich, ja by som už asi dala taký štýl hry, že kto príde prvý s otázkou Prečo dostane trest. Začínam nad tým uvažovať :-)
      Tak by si mohla zbúchať nejaký článok o tých vašich stretnutiach, celkom rada by som si prečítala, ako to v tom tvojom tábore vyzerá. A ak sa budeš nudiť, pridám ti ešte štyroch, aby si mala rovnú 20-tku :-D :-D

      Odstrániť
    2. Hlavně v sobě neseme i rysy po našich rodičích. Já mám třeba to štěstí, že jsem povahově hodně po tátovi. Poměrně klidná a optimistická. Ale moje výchovné metody budou asi podobné mamčiným! :D I když jsem ještě před pěti lety tvrdila, že nikdy nebudu jako máma! :D
      Jsem si jistá, že v pohybu omezovat fakt nebudu. Mě taky nikdo neomezoval. Mám obří množství jizev... Tolik krásných vzpomínek v nich ukrytých! :) Já jsem třeba hodně adrenalinový člověk. Miluji adrenalinové atrakce, chci skákat padákem, miluji tobogány, zbožňuju výšky... Ale na Mount Everest by mě nikdy nikdo nedostal :D
      Mně se třeba modřiny už moc nedělají. Když už, tak to musela být rána! Beru to tak, že jsem si z dětství odnesla hroší kůži :D
      Já si taky říkám, že jsem dobrá. Jako upřímně je to směs různých povah, věků a zálib. Prostě co jeden považuje za strašnou legraci, je pro druhého div ne týrání. Je to fuška. Ale zábava. Vždycky padnu do postele jak podťatá a nechápu, kde ty děti berou tu energii. :D Ale fakt, menší děti v pohodě. Kluci kolem 13? Zabít!
      To je dobrý nápad s tou otázkou Proč?! :D To budu taky praktikovat.
      Klidně bych nějaký článek napsat mohla. Nezní to jako zlý nápad! A kdybys někdy ty čtyři chtěla pohlídat, tak jsem k mání a klidně dojedu. A myslím to vážně O:) Já fakt děti miluju.

      Odstrániť
    3. Si moja krvná skupina, ja už mám za sebou i zoskok z lietadla i paragliding. Taktiež lietam a behám ako za mlada, a nohy mám ako môj syn, samá modrina, samá jazva, ale akosi ma to vôbec netrápi. Tak to má byť, keď človek žije, funguje a pracuje na stodesať percent.
      Také to, ja toto nikdy nebudem hovoriť svojim deťom, a niekedy sa pristihnem, že to robím, to je na dennom poriadku. Ale naozaj sa veľmi, veľmi snažím, aby to tak nebolo. Ale niekedy to i tak ujde, čo už, niektoré veci sa nemenia.
      A ver mi, veľmi sa snažím, aby som tie decká (chlapcov 14) nechytila pod krk a netriasla s nimi. Chce to poriadnu dávku jógového cvičenia. Aj my dievčatá sme boli na zabitie, alebo sa nesie iba s mužským pohlavím?
      Vyskúšaj to s tým Prečo... ani si nevieš predstaviť, koľko práce im dá vysloviť otázku úplne inak. Aspoň na pár chvíľ bude pokoj :-D.
      Nuž, určite porozmýšľam nad tým, že prídeme na návštevu, dám ti decká a ja sa vyberiem na nejakú zrúcaninu alebo iný výlet v okolí... ale ver mi, nevydržím bez nich dlho. Nech sú tie deti aké sú, milujem ich najviac na svete :-). Tak to je, deti sú poklad.

      Odstrániť
  8. Perfektní článek!! Hodně jsem se pobavila :D teď u sestry vidím, conpresnw nebudu dělat, ale je mi jasné, ze to jsou pouze me představy :D

    Katy bilbovy knihy

    http://bilbovy-knihy.blogspot.cz/?m=1

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne. Ja som to hlavne videla pri kamarátkach i pri sestrách. Sú veci, ktoré sa dodržať dajú, ale bohužiaľ i také, ktoré nie. Čas a hlavne povaha dieťaťa ukáže. Niektoré sa rovno chytí, iné ťa naučí siahnuť do hĺbky svojej fantázie.
      Inak nie v zlom, ale stále vravím, že karma každému ukáže, ako to v živote býva. A odriekaného najväčší krajec. To znamená, že ja to robiť určite nebudem a buf ho, budeš...

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

To nevymyslíš, to je naša realita