Trpím koumpounofóbiou a vôbec nemám pocit, že som divná

"Preklínam každý deň, ktorý v strachu prežijem."
Since - Strach

Nápad na tento článok ma prepadol ešte v lete na chalupe, keď som si chcela začať mierne uťahovať zo svojho synovca č. 1, keď ma poprosil, či nevyženiem pavúkov z plafóna. Škodoradosť ma prešla, keď som potrebovala prezliecť posteľnú bielizeň a musela som poprosiť ja jeho o pomoc. Tak objavil on moju slabú stránku a už si jeden druhého nedoberáme :-). 




Ja som človek tolerantný, a absolútne si nevšímam tých zvláštnych úkazov - zákazníkov - ustavične sa pohybujúcich okolo mňa. Veď, každý sme nejaký, a všetci máme svoje problémy s ktorými musíme dennodenne bojovať. 

Aby som upresnila tému, ktorej sa chcem dnes venovať, tým problémom myslím rôzne fóbie, ktorých, ako som zistila, vôbec nie je málo. A zisťujem, že okrem tých bežných, ako sú klaustrofóbia, arachnofóbia či akrofóbia, ktorými trpí väčšina ľudí, existujú i také, nad ktorými ostáva rozum stáť. Pri tom, ako sa hrabem oddelením psychológie, objavujem slová ako: 


- basifóbia - strach z chôdze
- bibliofóbia - strach z kníh (tak taký človek určite nepatrí medzi mojich
zákazníkov...)
- bromidrosifóbia - strach z vlastného potu
- fagofóbia - strach z prehĺtania
- fobofóbia - strach zo strachu
- hipppopotomonstrosesquipedaliofóbia - strach z dlhých slov
- oftofóbia - strach z otvárania očí
- nomofóbia - strach zo straty signálu na mobile

atď...

Niektoré sú skutočne až neuveriteľné, vtipne vyznievajúce, ale ani to neznamená, že by sme si z dotyčného mali uťahovať. Aj pri svojej práci som sa stretla so všeličím a všelikým. Jasné, že som si pomyslela svoje a uškrnula sa pre seba. Poprípade sa podelila o to s kolegyňami.

A keď som si už začala namýšľať, že len tí okolo mňa sú blázni a ja som dokonalá, osud mi pripomenul, že i ja sa môžem radiť do kategórie ľudí trpiacich istou, divnou fóbiou. 

Som koumpounofobička 



Spokojne môžem vyliezť po rebríku do výšky dvadsiatich metroch, nemám problém ostať uzavretá vo výťahu aj niekoľko hodín, dokonca som v pohode, aj keď mi pavúky visia nad hlavou. Život zvládam s prehľadom do doby, kým sa ku mne nepriblíži človek s gombíkom na oblečení. 



To sa mi zahmlí pred očami, obleje ma studený pot, zrýchli sa dych a na tvári objaví grimasa. 

Môže to vyznieť akokoľvek komicky, ale neznášam gombíky. Tieto odporné, malé, guľaté veci na posteľnej bielizni, či oblečení vo mne skutočne vyvolávajú pocity hrôzy.

Keď sme do školy na výtvarnú výchovu mali doniesť gombíky, ja som už dopredu vedela, že donesiem domov päťku. Všetky, ktoré som dostala sa kdesi cestou do školy záhadne stratili. 

Moja babka mávala na svojich duchnách také priesvitné, hnusné ... Ešte ako dieťa som raz som u nej spala a prišla búrka. Dverami na verande trieskalo ako o dušu a ja som nevedela zaspať. Tak mi babka ustlala u nej v posteli presne v týchto duchnách. Dvadsať minút som stála nad posteľou a premýšľala, čo je horšie. Sobáš čertov pred domom, alebo hrôzostrašné gombíky na obliečkach. Nakoniec som na vankúš položila deku a schúlila som sa do klbka, len aby som sa nejakou náhodou tou malou nôžkou nedotkla gombíkov na konci duchny. 

Už len tá predstava, že niekto spí s paplónom s gombíkmi nahor mi privolá slabší infarkt. A môj synovec č. 2 mi to robí bežne. A zrovna s obliečkami zdedenými po babke. Na chalupe to vyzerá asi tak, že mu celú noc pretáčam perinu. Keďže so sebou zo sna hádže ako vorvaň vo vlnách, tento boj nemám šancu vyhrať. Na druhý deň spí s dekou a on nechápe prečo.  


Moja najhoršia nočná mora? Že sa nám rozsype dóza s gombíkmi a ja ich budem musieť zbierať.




Ver, never, máme domácnosť bez gombíkov. Pretože si skutočne neviem predstaviť, že by som Ošovi musela prišiť gombík na nohaviciach.  



Čo je ale divné, nevadia mi tie malinké gombíky na flanelových a vojenských košeliach. Ani tie kovové na džínsoch. Takže, našťastie sa dokážem obliecť aj normálne a nemusím mať všade iba gumičky a zips. Ale svetre, blúzky či kabátiky na mne neuvidíš nikdy.


Zo strachmi sa dá zatočiť


Aby som bola ale úplne úprimná, koumpounofóbia nie je jediný strach, s ktorým žijem. V mojej malej dušičke ich nájdem oveľa viac a niektoré sú skutočne horšie. Ale je dôležité si uvedomiť, že nikto nemôže za to, čoho sa bojí. S niektorými strachmi sa narodíme, niektoré sa nám stanú počas života pri traumatickej udalosti, niečo si vsugerujeme.

Tento môj nevysvetliteľný strach z gombíkov však patrí medzi tie, s ktorými sa dá normálne žiť. Jednoducho som vylúčila zo svojho okolia všetko, kde sa nachádzajú. Akurát môj chlap nepochopil, prečo som vyhodila všetky jeho staré pyžamá a nakúpila mu nové. 

Avšak, ak sa nám zmocňujú strachy, ktoré nám obmedzujú normálny život a nedovolia vo svete normálne fungovať, dokonca môžu vyvolávať aj fyzické problémy, vtedy je načase s tým niečo urobiť a vyhľadať odbornú pomoc. 
Pretože ver, či never, život v strachu nikdy nebude plnohodnotný. 
A bola by škoda premrhať tento náš úžasný dar bojovaním s neviditeľnými démonmi. 
Viem o čom hovorím, keďže polovicu života som prežila týmito nezmyselnými bojmi. 

Ale o tom ti rozpoviem niekedy nabudúce. 

Máš aj ty nejakého svojho démona, s ktorým sa dennodenne pasuješ? 

Ďakujem ti za pozornosť, a na ďalšie stretnutie s tebou sa teší...

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:


"Každý má dve možnosti. Sme buď naplnení láskou..., alebo strachom."

Albert Einstein

Komentáre

  1. Ty sa mi vždy vieš trafiť článkom do nálady a života. Mám strach z veľmi veľa vecí. Aj bizarné strachy ako napr. z fialového ovocia a potom aj také tie vážnejšie, ktoré sa snažím zvládať. Dôležité je si uvedomiť, že nechať strach ovládať nás, je tá najhoršia vec...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Fuu tak som trochu šokovaná... ty a strach z fialového ovocia? Vegánka? Som ani nevedela a som prekvapená. Také čučoriedky, černice či arónia sú úžasné. Ale pravdupovediac, sú to skutočne zaujímavé strachy, a vôbec si neviem predstaviť, kde vlastne vznikajú.
      No som rada, že s nimi pracuješ, a nenechávaš sa ovládať. Budem ti držať palce, aby si nad nimi získala kontrolu. Život v strachu nie je úplný a plnohodnotný.
      Ďakujem za komentár

      Odstrániť
  2. Raz som tuším čítala v rámci nejakej hodiny brožúrku, kde boli tieto fóbie krásne vypísané, no táto s gombíkmi mi akosi unikla. Každopádne, je to naozaj zaujímavé sledovať, čoho všetkého sa taký obyčajný človiečik môže obávať.
    Fakt si teraz nespomeniem, čo spôsobuje tachykardie mne, no isto sa niečo nájde. Napríklad spomínaný rešpekt pred pavúkmi, avšak žiadna panika ma pri nich nechytá. Neviem, ozaj neviem. Tuším si postupom času, ako ten život plynie, pomaly zvykám na všetko...no ak by mi predsa len niečo desivé napadlo, dám vedieť.:D Skvelý článok!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Niektorí šťastlivci sú požehnaní tým, že skutočne nemajú fóbiu. A možno aj majú, ale kým ich život nepostaví priamo pred nich, tak na to nikdy neprídu. Napríklad, ak máš strach z hadov, nikdy na to neprídeš, kým ti nejaký nepretne cestu.
      Ale naozaj tá škála je obrovská, od takých nedôležitých až po tie život obmedzujúce. Každopádne budem rada, ak mi dáš vedieť, že si nejaký objavila. Určite si veľmi rada o tom prečítam článok.
      Ďakujem za komentár :-)

      Odstrániť
  3. Tak to je velmi zajímavé. O fóbii z dlouhých slov nebo ztráty signálu jsem slyšela, ale toto je pro mě novinka. Jsi teda dobrá, že to takhle zvládáš :) já asi žádnou zajímavou, no když tak přemýšlím, tak mám :D hrozně se bojím, že si vyrazím přední zuby a na ledních bruslí, že mi někdo přejede (a ufikne) prsty xD

    WantBeFitM

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja som si donedávna myslela, že som jediná na svete, ktorá týmto trpí, ale pri surfovaní na internete a hľadaní informácii som našla viacero jedincov, ktorím gombíky privodzujú hrôzu. Ale ako som písala, našťastie život s týmto strachom nie je obmedzujúci. Horšie by to bolo, ak by som mala strach zo vzduchu či z kníh. To si už vôbec neviem predstaviť...
      Inak tie tvoje strachy vôbec nie sú divné, keď korčuľuješ, sú úplne opodstatnené. Treba si len dávať väčší pozor, aby sa nestali skutočnosťou.
      Ďakujem za komentár

      Odstrániť
  4. Teda. Slyšela jsem už o opravdu zvláštních fobiích a všechny nahoře vypsané také znám, ale ta tvoje mi unikla. A wow. Nemám k tomu slov. Nedovedu si to představit, protože já třeba miluju červený kabát s obrovskýma knoflíkama, který jsme letos dostala od babičky. A celkově. Knoflíky já můžu a strašlivě se mi líbí. A s obrácenou peřinou spím běžně O:)
    Já asi žádnou zvláštní fobii nemám. Bojím se pavouků, ale neřekla bych, že je to až fobie. Jen je fakt nesnáším a nechci být v jejich blízkosti. Ale dokud se nehýbou, tak jsem v pohodě a projdu kolem nich.

    Gabux

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Je to asi tak, ako kolegyňa nemôže pochopiť, keď sa štverám po vysokom rebríku do najvyšších regálov. A tým sme zaujímaví my ľudia, že každý z nás je iný a každého straší niečo iné. Skutočne netuším, kde sa tá moja fóbia objavila, ale je tu a musím s ňou žiť.
      Pavúci sú fajn, sú veľmi dôležití a užitoční. Ale verím, že niekomu naháňajú hrôzu.
      Dôležité je ale, nepoddať sa strachu a ísť ďalej.
      Ďakujem za koment.

      Odstrániť
  5. Aj ja mam strach z gombikov. Tiez nedokazem prezliect postelne pradlo, musim mat nitkove gombiky, alebo snurky, zips..... ale som uz taky polo vylieceny :) Dokazem v praci nosit koselu s tmavymi nepriesvitnymi gombikmi. Smrt gombikom!!!!!!
    Ja mam problem len s priesvitnymi a ked su zazltnute, tak ma napina ked ich vidim. Velky priesvitny zazltnuty gombik je mojou nocnou morou z Elm Street.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Áno, tie tmave male na koseliach sa ešte daju zniest tiez mame take na pracovnych trickach. Ale az ma zatiahlo ked si spomeniem na tie priesvitne. Tiez ma z nich napína len pri pomysleni. Fuj fuj.
      Gombikova nočná mora... naozaj som prekvapena že je nas viac...

      Odstrániť
  6. Este by som chcel povedat, ze na moje prekvapenie poznam este dalsich dvoch ludi so su na tom o dost horsie ako ja co sa tyka gombikov. Kamoskin manzel, ten sa nevie dotknut gombika vobec a este jedna pani. Ta si musi davat presivat veci.
    Inak presne viem kedy sa to u mna prejavilo. Ako dieta som s tym nemal problem. Na pizame mi odpadol vrchny bombik a mamka mi tam nasila taky stary velky zlty priezvitny. Ani za Boha som si to nechcel obliect. Ked som sa v noci zobudil, pizamo som mal na sebe aj s tym gombikom a odvtedy som s gombikami skoncil. Nie je to inak sranda, nakolko v zivote je vela situacii, ked sa vyzaduje byt nejak obleceny. Pioniersky slub - nezlozil som, lebo som sa odmietol obliect do rovnosaty, stuzkova - specialna kosela na suchy zip s prekryvom, statnuce, skusky na VS, maturita, praca,.... Nejak s tym zijem, na nieco som si zvykol (nepriesvitne gombiky), ine som upravil, ale mozem povedat, ze nie je to vobec prijemna fobia.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Aj ja odkedy som panom svojho oblecenia a bytovych doplnkov vyberam podla svojho. A dokonca ani deti neviem obliect do starych, zdedenych dupaciek, ktoré sú síce rozkosne ale predstava ze sa dotknem tych gombikov na nich mi zastavuje laktaciu. 😣😣😣
      Uz som myslela že som jedina prepnuta.
      Ďakujem za komentár

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

Ako by vyzeral svet, ak by ženy vládli neobmedzenou SILOU?

...ale nemôžem povedať, že som to neskúsila!!!