Predvianočná výzva s Muchlinkou - tvoríme vlastnú knihu

"Máme to, máme to, už to viem. Ty chceš byť policajtom... áno, chcem!"

Miro Jaroš - Čím chceš byť?

Aby som toho pred Vianocami nemala málo, tak som sa rozhodla zúčastniť Predvianočnej výzvy, ktorú organizovala Muchlinka. Ak ju ešte nepoznáte, je to taký milý projekt pre deti a rodičov. Muchlinka je chobotnička - detská hračka s príbehom, ktorý ma za úlohu formovať osobnosť dieťaťa cez prežitok. Pomocou rozprávok vedie deti k poznaniu svojej výnimočnosti, ale hlavne k osvojovaniu tých pravých, ľudských hodnôt. A ďalším, nemenej dôležitým poslaním tohto projektu je aj to, aby detičky s rodičmi trávili čo najviac času, spoločne sa učili, čítali, užívali si jeden druhého. Viac nájdete na Muchlinkinej na FB stránke alebo na internetovej stránke.

Pozn. Celý tento projekt, aj rozprávočky sú v češtine, ale to nám nevadí. Ja čítam deťom aj v tomto jazyku, pretože pre mňa je dôležité, aby moji potomkovia tento jazyk nebrali ako cudzí, pretože mi je ľúto, ako sa navzájom rečovo vzďaľujeme (ak vám ušlo, tak článok TU a TU). Našťastie sa mi to darí, v našej domácnosti už bežne počuť český jazyk, za čo môžu aj rozprávkové knihy ale aj telka a Obchodníci s autami 😉 

O Muchlinke ešte niekedy určite poviem viac, ale teraz už prejdem k meritu veci.

Pre mňa dvojitá výzva

Tak som neváhala a, hoc som tušila, že pôjde o nejaké spoločné tvorenie, skočila som hlavičkou do toho!! 

Ono, aby som vám to vysvetlila prečo to bola u mňa výzva, musím trochu odbočiť:

Keď sa tam hore rozdával talent na kreativitu, kreslenie, modelovanie, určite som stála kdesi v kúte a vymýšľala príbehy... 

Totiž, ja a práca s rukami sme sa ešte nestretli v priateľskom duchu. Už v materskej škole moje výtvarné výtvory končili na dne skrine a nie na nástenke. Súdružky učiteľky si moje kresby stále obzerali s pobaveným výrazom na tvári a bavili mojimi mimozemskými postavičkami aj spolužiakov. Podľa mňa len nepochopili moje posolstvo a štýl, akým som ho prezentovala. Našťastie to na mojej osobnosti nezanechalo nejaké hlboké stopy a prirodzene som sa vzdala sna byť nasledovníčkou Fridy Kahlo. Vodové, temperové farby, ale aj fixky či atramentové perá, jednoducho všetko, čo mohlo skončiť na mojom tričku, nohaviciach, či vo vlasoch a ústach spolužiakov, som mala zakázané. Ak by bolo možné na škole prepadnúť z výtvarnej výchovy, ja by som bola asi prvá v dejinách, ktorej sa to podarilo.

A tak som sa radšej začala venovať tomu, čo mi išlo akosi samo (a pevne dúfam že aj lepšie, ale to musíte posúdiť vy) - písaniu. 

Takže už chápete, že toto bola pre mňa FAKT VÝZVA. Hlavne, keď som vtedy ešte ani netušila o čo pôjde. Samozrejme som do tohto projektu prizvala aj svojho malého šrácka, veď práve o to išlo. Aby sme boli aspoň hodinu denne iba my dvaja (traja s malou čajočkou Didou na rukách, v nosiči, alebo pri našich nohách). Ošo, plný entuziazmu do toho skočil so mnou rovnými nohami. 

A ešte jedna krátka odbočka: 

Aby som vám vysvetlila ešte jednu vec, môj malý synček dostal do vienka presne toľko talentu na výtvarné umenie, ako jeho maminka. Jeho kresby sú na nerozoznanie od mojich, skutočne by nikto nepoznal rozdiel. Ale aj napriek tomu, sú tie jeho škôlkárske výtvory stále na nástenke aj na výstavke. Iná doba...

Zadanie predvianočnej výzvy

Keď nám spoluorganizátorka výzvy, Hanka z blogu Na nomádské stezce, deň pred začiatkom nakázala pripraviť si papiere, farby, lepidlo, motúziky, gombíky, začal ma oblievať studený pot. Kam som sa to zas svojou preemotívnosťou dostala... 

Pozn: Ja s mojou koumpounofóbiou som gombíky vylúčila, keďže v našej domácnosti sa žiadne nenachádzajú a ani nebudú!!! 

A potom prišlo zadanie:

HRA NA SPISOVATEĽOV

  

ÁNO! Vydýchla som si. Čo môže byť pre tú, čo sa snaží hrať na "blogérku a autorku" po celý čas svojho bytia, jednoduchšie? Pri plnení tejto výzvy som si uvedomila, akou cestou sa bude uberať kariéra môjho syna. Keď som mu navrhla, aby si vymyslel nejaký príbeh s hlavným hrdinom,vyskočil a slová sa z neho bez jediného zastavenie začali rinúť. Nestačila som zapisovať. 

• Ja budem policajtom. 
• A budem riadiť motorku. 
• A budem mať kamaráta, ktorý sa bude volať, napríklad, Šimonko. 
• A budeme sa učiť karate. 
• A bude tam aj ešte nejaký Adam, ktorý priletí na policajnej helikoptére.
• Budú tam lupiči, ktorí vykradnú banku. 
• A budeme ich naháňať po meste. 
• A pomôže nám Spiderman. Alebo Batman. Uvidíme. 
• Potom ich chytíme. 
• Ja ich akože pomocou karate, HJAAAA (výkop do prázdna), zneškodním, a Šimon ich zavrie do väzenia.

A potom sa ma opýtal či tam môže byť aj nejaké dievča. Jasné, a tak navrhol dievčatko menom Anička. 

"Takže, oni, lupiči, zoberú Aničku, a ja ju zachránim. Môže byť to tak, mamíííí, môže????"

"Ty si autor, môže tam byť všetko. A bude tam aj nejaké zvieratko?"

Očakávala som nejakého psíka, mačičku, srnku, medveďa, vlka, orla, skrátka niečo, čo sa pohybuje v našich zemepisných šírkach. Môj syn navrhol:

"Jasné. Gorila. Simonka."

Výborne, gorily sa nám bežne premávajú po uliciach. To už moja fantázia pracovala na plné obrátky, ako takého veľkého tvora, s príhodným menom, vložiť do deja.  

V prvý deň šla výzva ako po masle, zlom nastal na druhý deň, keď bolo treba nakresliť, alebo vyrobiť, hlavného hrdinu. My obaja, celí hrrr do kreslenia a tvorenia, sme sedeli nad prázdnym papierom a dumali... kde začať. Naveľa sa nám podarilo niečo zosnovať (nebudem konkretizovať, ale jeden z nás to vzdal už na začiatku, hodil sa o zem a zahlásil niečo v zmysle... "prečo mám robiť všetko ja!"). A už sa zábava menila na trápenie...

Môj veľký šrác mal z nás neskutočnú zábavu. A namiesto toho, aby vzal do rúk ceruzu a papier, a niečo vydumal, to nie. Pritom, on je z nás jediný, ktorý vie ceruzku a farbičky správne používať. 

"Lebo ti bolo treba plniť nejakého bobríka kreslenia!!!"

Ak to nevieš, nájdi si ľahšiu cestu

Tak som sa vybrala cestou ľahšieho odporu. Využila som výdobytky modernej civilizácie. Obrázky som si našla na nete a vytlačila na tlačiarni. Keď prišlo na tvorbu samotnej knihy, vytiahla som odniekiaľ prázdny zošit a, voalá... akurát som mu vytvorila obal z kartónu od lega. Pánečku, aká som ja šikovná, keď chcem. 

"To nemáme doma nožnice? Prečo ten obal vyzerá, akoby ho potkany poobhrýzali???"

Môj veľký šrác sa ešte nenaučil, že keď nevie povedať niečo pekné, nech radšej mlčí. Mne sa to páčilo, a na prekvapenie, aj môjmu malému šrácovi. Odrazu ho "nakopla múza" a opýtal sa, či môže lepiť obrázky. Skoro som sa rozplakala, strčila som mu do ruky obrázky, nožnice, farbičky, lepidlo, zošit a nech tvorí čo mu sily stačia. A on...TVORIL. Moje dieťa...TVORILO ❤❤❤

Poviem to tak, ako to je, zo začiatku som neverila, že sa ku mne vôbec pridá. Už som si myslela, že to ostane všetko na mne, a čo som si vymyslela, to aj dokončím. Ale keď zbadal, ako kniha pomaly dostáva tvar, a že je to JEHO KNIHA, JEHO PRÍBEH, ON JE HRDINOM, už sa nechcel iba prizerať. Dokonca vzal do ruky aj farbičky, nožnice a maľoval, strihal.

Naša kniha obsahuje aj rôzne úlohy, okienka, bludisko, omaľovánky, ktoré ostanú nevymaľované, aj skutočné fotografie. Jeeeej, prebudila som tú... ako sa volá?? KREATIVITU o ktorej som ani netušili, že kdesi vo mne drieme 😃.

Nakoniec som si nechala to najjednoduchšie. Z Ošovej stručnej osnovy, ktorú mi nadiktoval ešte v prvý deň, som vytvorila ucelený príbeh o troch kamarátoch, ktorí spoločnými silami zabránili vykradnutiu banky. Ako, netreba v tom hľadať žiadnu logiku. Že 5 roční chlapci sa premávajú na motorkách po meste, lietajú vrtuľníkom, ovládajú karate natoľko, že zdolajú dvoch chlapov...??? Veď je to rozprávka, no nie? A nakoniec som tam zakomponovala aj gorilu. Akurát toho Spidermana som zabudla, no malý šrácko si to pri čítaní ani nevšimol. Vo všetkej svojej skromnosti, príbeh sa mu páčil a čítanie si užíval. Už teraz viem, že najbližšie tri mesiace ju budeme čítať stále a stále...   

Myslím, že z môjho rozprávania je jasné, aké sny do budúcnosti má môj syn. Momentálne chce byť policajtom. Avšak ja som v ňom zistila iný talent, ktorý dúfam časom rozvinieme do dokonalosti a o pár rokov si už budete kupovať jeho knihy, ktoré sa kvalitou vyrovnajú Danielovi Silvovi, alebo, nebodaj, Danovi Brownovi, alebo možno, Dominikovi Dánovi... A cez neho si mamka splní svoj sen. Aspoň jeden z nás možno bude skutočným spisovateľom.

Čo sa týka tohtoročnej predvianočnej výzvy, skutočne sme si ju užili, aj keď môj byt je momentálne v dezolátnom stave. Ak bude možnosť, pridáme sa aj na druhý rok, ale už teraz prosím organizátorov, nech sa točí okolo pečenia, spievania, tancovania, hrania na hudobných nástrojov, len kreslenie prosím NIEEEEEEEEEEEEEEEEEEE.

Pár slov na záver:

Na záver môjho dnešného rozprávačského počinu by som už iba dodala moju obavu. Ošo by mal ísť na ďalší rok do školy. A už teraz viem, že v dnešnej dobe sa robia psychotesty, či je dieťa zrelé, kresbou. No... povedzme si to úprimne, ak je po materi, tak prepadne už v škôlke. Ak by sa niečo také dialo v čase môjho detstva, doteraz som, a to bez srandy, v prípravke. Veď sa stačí len pozrieť na kresbu hlavného hrdinu a je to jasné. S takým niečim by ma žiadna psychologička do školy nepustila. Nuž, na depistáži (či ako sa tomu nadáva) budeme musieť podvádzať a pôjde tam náš tato. Prečo sa zrelosť dieťaťa neurčuje podľa fantázie alebo schopnosti spievať?? 

A to by bolo na dnes odo mňa všetko, čo som vám chcela povedať v tomto krátkom článku. Snáď sa vám aspoň trochu páčil. Ak sa vám môj dnešný počin páčil, nalaďte si ma aj nabudúce pri nejakých výlevoch, receptoch, recenziách na knihy, hláškach, príbehoch zo života, či z materskej demencie. Nájdete ma aj na FB stránke alebo na IG. Tak nech vám odo mňa mňa nič neujde. Či už článok, alebo nejaký status či historka...

Prajem krásny deň

Ali Čaja z Paláca

Citát na záver:

"Existuje len jedna vzácnejšia vec ako je náš ČAS, a to je to, s kým ho prežijeme."

Leo Christopher