Títo neprichádzajú v mieri

"Hej, volám všetky planéty, pýtam sa či tam niekto je, a či nás sleduje."
Miro Jaroš - Planéty

Občas dostanem chuť aj na knižočku haluznejšieho charakteru, nič vážne, iba trochu iných svetov. Tak som si teda vybrala na oddych knihu od slovenského, bláznivého, možno by sa dalo povedať aj kontroverznejšieho, autora desivých románov. Poviem pravdu bez okolkov, na základe rôznych ohlasov, recenzií, komentárov som očakávala niečo v štýle amerických brakových hororov vrhnuté do nám známeho, slovenského prostredia. Krv tečúca potokmi, všadepovaľujúce sa odrezané hnáty, črevá visiace dole oknami, polonahé, uvrieskané ženské, ktoré bezhlavo uháňajú lesom snažiac sa utiecť krvilačným mimozemšťanom. Áno, toto som čakala. 

Tak sa teda poďme pozrieť na to, čo mi ponúkol slovenský sci-fi horor.

Poznámka: Len pre silné a recesistické žalúdky:


Kontakt

(Záhuba prichádza z nebies)

Mark E. Pocha


"Toto už začína byť fakt voľajaké mysteriózne," vystrúhala ironickú tvár Tea. "Postihnutí dedinčania, žiaden signál, husté lesy, armáda..."

O knihe:



Dvaja tridsiatnici, trpiaci predčasnou druhou pubertou (krízou stredného veku) cestujú vlakom z hlavného mesta do hôr užiť si víkend, vypustiť trochu pary, zabudnúť na krutú realitu každodenného života. Novinár a začínajúci spisovateľ Vendo, hľadajúci korisť s ktorou by si naplno mohol rozdať, možno sa aj zamilovať a Džony, manažér v oblasti telekomunikácii, unudený ženáč s dvoma deťmi, ktorému tento usadlícky život veľmi nesadol, cestujú za kamarátom Dominikom, ktorý na reset zo života prenajal osamotenú chajdu uprostred hôr.
Vo vlaku spoznávajú dve mladé ženy, nezávisláčku Teu a mierne zmätenú Niku. Kočky prikývnu na spoločne strávený čas v horách a so sebou vezmú aj ďalšiu priateľku, utiahnutú Mary. 

Na prvý pohľad to vyzerá na správne rozbehnutú žúrku. Alkohol spraví svoje a nadržaní chlapi ukoja s babenkami svoje sexuálne chúťky. Zábava sa však končí v momente, keď v lese nájdu havarovaný, blikajúci objekt neznámeho pôvodu a obďaleč divné, na prvý pohľad mŕtve... stvorenie. 

A teraz sa roztáča kolotoč udalostí, ktoré by nikto z nás nechcel zažiť na vlastnej koži.

Mark E. Pocha je na slovenskej knižnej scéne vskutku zaujímavá postavička. Každý, kto stalkuje jeho IG storky alebo FB účet vie o čom hovorím. Je to tak trochu správne šlehnutý, recesistický autor hororov, ktorého sa oplatí sledovať. Ale len vtedy, ak život (a ani horory) neberiete veľmi vážne a máte radi bizarný, občas čierny humor. Na konte má, okrem tejto knihy Kontakt aj knihy ako: Krajina kanibalov, Dom 490, Svet je plný démonov, Na dušičky zomrieš, Oni, a aktuálnu novinku Bestie.

Moja mienka

 
"Kedy sa nám vlastne veci vymkli z rúk? Mohla za to tá facka? Jediná facka za dlhé roky spolužitia je podľa mňa tolerovaný prešľap. Veď ani nebola silná. Navyše, ja som tú hádku nezačal - a vieme, že každú reakciu najprv musí vyvolať nejaká akcia. Ženy dokážu vyvolávať reakcie ako šamani mŕtvych."



Začnem trochu netradične. Je nutné k tomuto celému totiž poznamenať, že som vyrastala na hororoch. Keď sme so svojou desaťročnou sestrou prekonali prvotný strach z Freddyho Kruegera, tak si nás tento žáner úplne získal. Duchovia, upíri, vlkodlaci, démoni v americkej kinematografii boli fajn a zábavní. Jedna scéna z knihy mi dokonca pripomenula film, ktorý sme onoho času dosť často sledovali (tiež sa jednalo o partiu mladých ľudí, ktorí si prišli užiť do lesa a celé sa to zvrhlo do strašidelnej podoby ... kto vie??

Ale to všetko iba do doby, než som spoznala ázijský horor. Viete akí je rozdiel medzi americkým a ázijským hororom? Tvorcovia v Ázii vraj tomu, čo natáčajú skutočne veria - hrozná predstava - a tak ich filmy vo mne vyvolávajú zimomriavky na rôznych miestach. A ešte som počula, že používajú podprahové zábery. 

A týmto premosťujem ku knihe Kontakt.... som presvedčená o tom, že Mark aj v tejto knihe použil niečo podprahové ... hmm ... neviem, odstavec? Vetu? Výraz? Lebo skutočnou pravdou je to, že som si ja knihu nevedela zobrať do postele v noci, kým všetci obyvatelia bytu spali, ale musela som ju čítať iba za slnečného svetla, keď malý šrácko sledoval Ovečku Shaun a Farmageddon.


Zdroj foto: csfd
Možno je to tým mojim laktačným obdobím, možno spôsobené nedostatkom spánku, ale dlho po dočítaní knihy sa mi zdali sny o opustených chatách, mrtvolách, dlhých, neprirodzene zakrivených penisoch. Ustavične som sa budila na to, že mi niekto šmatrá po prsiach... (našťastie iba malá čajočka hľadala mlieko...)

Nuž, áno, je to taký, klasický klišé príbeh, ktorý už bol spracovaný na milión spôsobov ako knižne tak aj filmovo, ale nerada to priznávam, dostal sa mi pod kožu viac, ako som chcela. Postavy, hlavne tie ženské, mi boli celkom sympatické, možno preto, že mne pripomenuli kamarátky z vysokoškolských štúdií. Tie mužské indivídua, nadržané skrachované existencie už trochu menej, ale zas, aj ich správanie bolo opodstatnené. Hodnoverne pôsobia dumky jedincov, keď sa pred očami objaví vidina smrti. Trochu zamyslenia nad tým, čo neurobil a urobiť mohol. Ako rýchlo dokáže človek prehodnotiť celý svoj život, keď už je neskoro...
Autor sa s psychológiou postáv fakt pohral.

Knihu by som si určite nevzala na čítanie niekde na samotu, do lesa alebo na výlet s partiou kamarátov. Teda, neviem či by som sa teraz aj niekde vybrala. Stále budem mať pred očami vysoké, chudé, divne vyzerajúce tvory s telepatickým prenosom myšlienok.

"Čo si vlastne chcel? Od života. Mal si peniaze, prácu aj rodinu. Všetky splátky vyrovnané. Čo si viac potreboval?
Zážitky.
Iste. S narodením detí sa niečo radikálne zmenilo, všakže? Zrazu si začal cítiť dovtedy neznámu úzkosť, akoby ti na krk nasadili obojok a čoraz viac sťahovali. Ocitol si sa v zlatej klietke. Objavili sa prvé sivé vlasy a chĺpky v strnisku. Kondícia išla dolu. Mladé baby už na teba tak často nereagovali, keď si im na ulici venoval šarmantný úsmev."

Na druhej strane musím skonštatovať aj to, niektoré dialógy a scénky pôsobili trochu lacne a vulgárne. Predsa len si autor požičal nejaké tie scény z filmov a kníh :-). 
Určite nechcite od knihy nejaký brutálne silný umelecký zážitok. Poetiku ani jemnosť. Skôr si predstavte sex, násilie, hnijúce ľudské pozostatky, črevá visiace z okien.
Presne také ale horory sú.
Presne taký je KONTAKT

Takže na záver iba toľko. Neočakávajte zábavu typu Žandár a mimozemšťania, ani rozkošných stroskotancov ako E.T. či Mac a já. A už vôbec nie milých červíkov ako vo filme Fakulta. Toto je ... Mark E. Pocha.
Pohľad na romantickú, večernú oblohu už nikdy nebude to čo predtým.
Ani pieseň od Jaroša, ktorého úryvok ste si na začiatku mohli všimnúť si už nebudem s deťmi veselo pospevovať ako doteraz (myslím, že ak by Miro čítal túto knihu, úsmev na tvári by mu zmrzol).
A tento vtip už vo mne nikdy nevyvolá úsmev na tvári.
   
 


Týmto ďakujem autorovi za recenzný výtlačok knihy a už teraz viem, že toto nebola posledná kniha, ktorú som od neho čítala. Len sa opäť potrebujem nastaviť na vlnu šialenstva :-)

Pár slov na záver


Ja pevne verím, že o zdarného konca mojej "recenzie" sa dostal iba jedinec so silným žalúdkom, že som nikoho nepobúrila, nikoho neznechutila. Každý sme iní. Niekto obľubuje jemné knihy, poetické ako aj ja, niekto vtipné, humorné, ako aj ja, niekto smutné, reálne, zo života ako aj ja, a niekto zas vulgárne, obcesné, ako aj ja. Nemám vyhranený vkus na nič, môj záber umenia je široký a výhodou je to, že dokážem prečítať, zhliadnuť, vypočuť si asi všetko. Aj E. Pochu :-)

A ja vám už ďakujem za pozornosť. Verím, že onedlho sa stretneme pri nejakej ďalšej mojej dumke, zážitku, recepte, knihe, hláškach, kto vie čo deti dovolia. Ak nechcete, aby vám nejaká moja aktivitka ušla, sledujte ma aj na FB alebo na IG, kde postujem kratšie príbehy zo života alebo postrehy z kníh, keď mi na článok neostane čas. 

Prajem krásny deň, priatelia.

Ali Čaja z Paláca


Úryvok z knihy na záver 

"Mimozemšťan vyrazil mávajúc dlhočiznými rukami ako chápadlami. Dominik, neskúsený v kontaktných bojových športoch, nestihol poriadne zareagovať, keď ho objala temná náruč a na tele ucítil nápor cudzieho tela.
To je koniec... pomyslel si ešte a potom sa zvalil na chrbát a mimozemšťan s ním."

Komentáre

  1. Teraz nie, nechcem sa báť každého zavrzgania, stačí mačka na pôjde v noci alebo večer z pôjda letiaci vzácny netopier ked zatváraš dvere ...:-D
    možno čertíkom povinné čítanie cez prázdniny aby ich prešli chúťky túlať sa večer po dedine ???

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No, pochybujem že by to tých našich čertov, ktorí na hororoch vyrástli nejako zvlášť vystrašilo. Skôr sa obávam toho, že by vyšli na pole chytať signál a zvolávať mimozemšťanov.

      Odstrániť
  2. Visící střeva a uřezané hnáty, ty bys měla být spisovatelkou! Ehm, počkat, to už jsi. Tak jinak, ty bys měla být spisovatelkou hororů! :D

    Čím jsem starší, tím horory snáším hůř. Pamatuji si, jak jsme před dvaceti lety šli s manželem z kina, dávali horor Zámek hrůzy, ve kterém hrál hlavní roli zámek a pak tam byl taky krb a komín. Cestou tmou začal manžel šeptat "Eleanor, zachraň nás..." a ukazoval na komín domu v té ulici, který byl tomu filmovému domu dost podobný. Film se mi moc líbil, ovšem od té doby nemůžu projít tou ulicí, aniž bych se nekoukla na komín a nevzpomněla si na Eleanor :D.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jeej, ďakujem, ale asi radšej nie. Kedysi ako puberťáčka som mala také ambície a písala som detské, hororové poviedky, ale vyrástla som z toho a radšej sa uberám iným smerom. Pre istotu aby som nemala zlé sny, lebo mne stačí film alebo knihu prečítať a už mám zlé sny. Nechcem vedieť, čo by sa stalo ak by v mojej hlave ožili moje postavy :-))

      Ale tiež je pravdou že teraz tie horory znášam taktiež horšie ako kedysi za mojich mladých liet, nejak viac si toho uvedomujem ako vtedy a tak si to už teraz viem predstaviť v skutočnosti. Takže tiež obmedzujem ich sledovanie. Ten Zámek hruzy som ani nevidela, akurat Strašidelný zámok s Eddiem Murphym a tam tiež boli duchovia, no bolo to skôr vtipné ako strašidelné. Ale mne stačilo vidieť Kruh a týždeň som mala problém dvihnúť telefon či pozrieť sa na studňu. A Nenávisť mi spôsobila nervový šok :-D.

      Odstrániť
    2. Strašidelný dům byl opravdu komedie, taky jsem ho viděla, dokonce si pamatuju jeden popěvek, co tam zpívaly nějaké kamenné hlavy - Kde je klíč, kde je klíč, kde je ke všemu klíč, najdi klíč, najdi klíč, smůla hned bude pryč. A pak taky něco o mrtvolce a Leninovi v mauzoleu :D.
      Kruh jsem rozdýchávala dlouho a když mě přemluvili nedávno koukat na TO 2, v polovině filmu jsem musela pryč, já to prostě nedávala.

      Odstrániť
    3. TO som videla ešte ten prvý film ale akosi vtedy som to neriešila, to som bola dieťa a nemala som s tým problém. Nový ešte nemám zhliadnutý, a asi už ani nebudem mať. Ale tie komédie o duchoch sú v pohode. To môžem. Alebo potom ešte také tie dumkové a duchovné s duchmi a tak, toto v pohode si rada pozriem. Ale neviem, kedy si pozriem ďalší horor. Ak, tak len taký, ktorý som už videla a teda Freddie je kámoš. To dám :-DDD

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

To nevymyslíš, to je naša realita