"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

streda, 29. apríla 2015

Mne sa to určite nikdy nestane


Človek mieni, osud sa rozhodol inak...:-)


Mamina dobrá kamarátka má vnučku, o mesiac staršiu ako môj parobok, a to stále len počúvam: "Kristínka sa už pretáča z boka na bok (3 mesiac) môj zatiaľ iba hraje mŕtveho chrobáka (poloha na chrbte, ruky a nohy dohora a neskutočný vreskot), Kristínka sa už pretáča na bruško (5 mesiac), môj skvele pokračuje na hru s mŕtvym chrobákom, Kristínka sa už plazí (7 mesiac), môj sa už snaží pretáčať sa z brucha na chrbát a opačne, baví ho to nejakých desať minút a davaj na mŕtveho chrobáka. A Kristínka spí sama v posteli, my spíme spolu, celú noc prilepení na mojej cicke, pretože aj v noci hrajeme mŕtveho chrobáka. Kristínka už štvornožkuje a stavia sa na nohy (8 mesiacov)...ani nepokračujem...
Novo prišla s tým, že Kristínka už spadla z postele (čo je doteraz záhada, posteľ má 3x3 metre, z každej strany zátarasa, ťažko povedať aká temná sila jej k tomu dopomohla), a ja som spokojná, pretože tomu môjmu sa to nemôže stať, lebo stále úspešne hrajeme obľúbenú hru s mŕtvym chrobákom. 


Spomenula som si aj na to, ako synovec č. 1, vypadol sestre zo stoličky na jedenie. Bola to sekunda, otočila sa pre utierku a malý si dal šípku rovno na zem...utekali na pohotovosť ale našťastie dieťaťu nič nebolo (mám však pocit, že následky sa začínajú objavovať teraz).

Synovec č. 3 ten bol kamikadze...šiel po pohovke, a vôbec mu nevadilo, že už je koniec. Šliapol do prázdna a už letel k zemi (tento bol najšikovnejší, už na 7 mesiacov stál a začínal chodiť, preto ten skorý štart s pádmi na hlavu). 
Raz mi ho sestra nechala na stráženie, potrebovala si niečo vybaviť (doteraz neviem, kde našla odvahu zveriť mi ho...asi mala viac kuráže ako ja), mohol mať nejakých 9 mesiacov, to už behal ako srnka (keď sa pozriem na toho môjho mŕtveho chrobáka...nehrozí). 
No a ako sa tak hojdal na operadle od pohovky s úsmevom na tvári od ucha k uchu, pošmykli sa mu ruky a už som len začula tupý zvuk a ticho...padol rovno na hlavu. Pribehla som k nemu, zľakla som sa. Krv netiekla (vďaka bohu, lebo ešte toto tak si chytím vlasy a behám okolo neho ako zem okolo slnka), ohmatala som mu lebku, nevyzerala prasknuto, akurát mi nešlo do hlavy, že nepočujem plač. Malý sa prestal usmievať, len tupo na mňa, skôr cezo mňa, hľadel. Ajajaj...prvé čo ma napadlo, že má otras mozgu, lebo toto torpédo málokedy sedí bez pohybu...vtedy môžeme očakávať skorý príchod choroby. Okamžite som volala sestru, ktorá nestihla dorobiť čo chcela, dobehla asi o pol hodinu. No ale kým došla, tak malý už bol na pohovke a behal ďalej. Otras mozgu to nebol, skôr šok z úderu. V tej chvíli som si povedala, že mne sa toto určite nikdy nestane. Po prvé, nebudem mať deti...a po druhé aj keď čistou náhodou nejaké dieťa budem mať, tak mi nikdy nespadne. 

Nedávno mi volala kamarátka na materskej, celá vystrašená, že jej malý synček spadol z postele (približne o mesiac mladší ako môj). Snažila som sa ju upokojiť a porozprávala som jej príbehy mojich synovcov 1 a 3(synovec č. 2 sa celkovo nehýbal, takže tam nehrozilo že by sa pretočil, či priplazil ku koncu postele a spadol). 

Cez víkend som šla navštíviť svoje kolegyne do práce. Tam mi hovoria, že niet dieťaťa, ktoré by z postele nepadlo (okrem môjho synovca č. 2 ako som spomínala, pretože ten skôr rozprával ako chodil, či liezol. Toho, kde sme položili, tam sme ho aj našli). Jej vlastný syn vraj padol niekoľkokrát z postele a to okolo neho boli dvaja. 
Ako moja mama hovorí, čím viac ľudí okolo dieťaťa, tým väčšia šanca, že skončí na zemi, pretože sa každý spolieha na toho druhého a v podstate nikto nedáva pozor. Ale ja som sa len pousmiala a povedala som si, že mne sa to predsa nemôže stať, ja som matka č. 1.

V ten deň bol malý vo svojom "šfungu" (v podstate je vo svojom šfungu stále), krik, rev, plač kým nie je na rukách. Jediné na čo ho dokážem prilákať, k plazeniu je, ak si ľahnem na zem s nahým prsníkom. Preto už iné deti v jeho veku sedia, a náš má stále veľa času...snáď na 5 rokov, ho hra na mŕtveho chrobáka prestane baviť a začne štvornožkovať :-)

V ten večer sme nijako raz nevedeli zaspať. Malý mal "rozkekešenú" náladu, tak si skúšal dojčiace polohy. Najviac sa mu páčila poloha 69...nohy si vyhodil k mojej hlave, strčil mi plienku do úst, spustil hlavu dole, rukou si pritiahol prsník a dal sa do pitia. Paráda. Keď ma ale po dvoch hodinách behania po posteli, kamasutre pri dojčení zavolala príroda, musela som dvihnúť telefón. Prikryla som malého, z druhej strany postele som nahuňala chlapovu perinu nech je tam zábrana, lebo čert nikdy nespí. Ja som odišla dvihnúť telefón prírode, potom som sa šla napiť a sadla som si do kresla v obývačke s hlbokým nádychom a výdychom. Môj chlop sedel v druhom kresle a napchával sa chrumkami. Pozrel sa na mňa, otvoril ústa že sa ma niečo opýta, no otázka ostala vo vzduchu a iba sme začuli tupý zvuk ...ŽUCH! (Jeho otázka, ktorá ostala nevypovedaná bola, či som malému dala zátarasy aby nespadol. Moja odpoveď by ale znela...malý nespadne z postele). 
Ta, spadol. Krvi by sa mi človek nedorezal. 
Rozbehli sme sa obaja k nemu...vreskot neskutočný...v klasickej polohe "mŕtveho chrobáčika". Dvihla som si ho, najskôr vybozkávala, potom popozerala či netečie krv alebo nemá hrču...nemal nič. Našťastie posteľ nemá ani pol metra ale pri takom bábätku nikdy neviete. Skúšala som mu dať cicku, ale nechcel. No po chvíli sa aj tak sám upokojil.Nechali sme ho chvíľu hrať sa s jeho obľúbenými klobúčikmi, z ktorých robíme dve veže a on tie dve veže veľmi rád búra. 

Medzitým som si sadla za počítač, a čítala farebného koníka, čo robiť. Malý už bol vysmiaty a ceril na mňa svoje tri zuby. Nič mu nebolo...ale na internete som sa dozvedela, že najlepšie je sadnúť do auta a utekať na pohotovosť. Som zlá matka? Namiesto lekára som zapla internet a čítala si. Aj som teda rozmýšľala či ho naobliekať a utekať s ním, ale vyzeral úplne spokojne. Po chvíli sa priplazil k mojim nohám, čo bol signál: "Daj didu!" Dala som a malý zaspinkal. Teraz dilema, čo ak má otras mozgu, čo ak má prasknutú lebku...som zlá matka...v hlave sa mi mleli hororové scénky...ale na nete písali, sledujte ho v noci, ak by veľmi tvrdo spal, treba ho zobudiť, či to pôjde. 

Nemusela som sa ničoho báť. Pol hodina cicka, ďalšia pol hodina, zas cicka...a ja som (ako aj každú noc) pendlovala ako družica okolo zeme a raz jeden prsník a raz druhý prsník...malý je v poriadku. Ráno som skontrolovala hlavičku, nič mu nebolo. Vydýchla som si...ale ponaučenie pre mňa? 
Nie som dokonalá, aj mne sa to môže stať. Aj mne, dokonalej, dieťa spadne na zem. A čo je isté? 
Bolo to prvýkrát, ale určite nie posledný. 

Tak akosi vyzerá môj parobok väčšinu dňa. Samozrejme, ten stredný pár nôh mu chýba.


1 komentár:

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem