"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

pondelok, 27. apríla 2015

Technika naša každodenná

Teda taká som ja

Prečo je na profile namiesto mojej fotky vlčica.

Musím prejsť na inú tému, pretože minulý článok som už asi desaťkrát opravila a stálem na ňom nachádzam chyby. Asi s niektorými vecami nebudem nikdy spokojná. 

Prednedávnom mi môj chlap doniesol nový telefón. Taký plochý, dotykový... Niežeby som z neho nemala radosť, samozrejme má oveľa lepšie fotografie ako moja stará strieborná nokia a nejaké číslo za ňou, a má jednoznačne lepšie pripojenie na internet. Ale kým sa s ním naučím pracovať...skôr by sa to naučila cvičená opica...:-(


Hneď prvá sranda bola pri dvíhaní hovoru, keď som do neho skoro vyvrtala dieru, kým som pochopila, že to treba potiahnúť...a sms...ani nevravím koľko zbytočných správ som odoslala, kým som sa ako tak naučila posielať ich (kto za mňa zaplatí účet?). A ešte doteraz sa mi to stane...a sem tam niekoho prezvoním, čo je divné, lebo keď chcem naozaj účelovo volať tak mi to výjde až na tretí pokus. 
Ja a elektronika...sme jednoducho nepriatelia...a to ani nie som blondína. Zatiaľ...možno jedného krásneho dňa budem a aspoň budem mať výhovorku na blbosti ktoré vytvorím...

Ešte lepšie dopadol môj prvý autoportrét s Ošom, ktorý som si chcela urobiť s novým telefónom. Veľa ľudí to robí, vraj sa s tým robia krásne samofotky. Tak som to vyskúšala. Malý sa mi krásne oprel o moje prsia, to bola moja chvíľa. Nastavila som na seba fotoaparát a cvak, potom ešte jeden krat cvak, pre istotu keby sa mi pošmykla ruka a potom ešte raz, lebo sa mi naozaj tá ruka pošmykla. Potom som si pozrela môj výtvor...
na prvej fotke bolo vidieť pol mojej hlavy, oko malého a obraz za mnou, krásna fotka....na tej druhej som zachytila vrchy našich hláv, kde som si všimla, že mi už začínajú belieť tie štyri vlasy čo mi na hlave ešte ostali...a na tretej bola malého brada, opretá o moju nahú cicku...jednoducho autoportéty úžasné...Tak nič...príde chlap domov tak nás vyfotí. Ako to tí ľudia robia, keď na ksichtknihu hádžu samofotky na ktorých sú osoby a nie kúsky tela?
Všetko sa mi vysvetlilo keď prišiel chlap domov a tresol si rukou po čele..."Si Šišina? Veď tam máš ten čudlík, ktorý keď zatlačíš, tak vidíš seba...nenapadlo ťa ho stlačiť?" opýtal sa ma, zaksichtil sa do telefónu a cvakol sa. "Nie! Nič som nestlačila." skríkla som nahnevane. Totiž, naposledy keď som stlačila nejaký čudlíček, zmazala som všetky fotky čo som nafotila. Neskúšam nič čo nepoznám. Ešteže vie čo ma doma, inak by som pred ním vyzerala ako totálny blbec :-(

A fotenie celkovo je môj veľký problém. Môj chlap mi veľmi nedovolí robiť si fotky, a ak chce náhodou byť na fotke on...tak ma diriguje..."nie, daj to vyššie? Kam mieriš s tým objektívom? Fotíš mňa či vtáky (radšej ti nepoviem, nechcel by si to počuť), no to je zase fotka" našťastie si to už vie skontrolovať, pretože máme digitál. Ten sme si kupovali hneď po našej prvej spoločnej dovolenke v Taliansku. Boli sme na výlete v Ríme, nasadila som nový film a robila krásne fotky: Fórum Románum, Koloseum, Vatikán, Fontána di Trevi (tam sme mali krásny záber vhodný na pohľadnicu...) no vytešovala som sa ako dieťa, že som konečne v meste mojich snov, a že budem mať krásnu spomienku. No moje rozčarovanie pominulo hneď len čo sme došli na izbu. V podstate už cestou späť sa mi nejako nezdalo že mám 36 obrázkový film a ja cvakám, cvakám a už som za 40-tkou...ale veď stále je na filme o pár záberov naviac. 
Na izbe mlj chlap vzal foťák do ruky, poozeral si to    z každej strany, otvoril kryt a zistil, že sme stále na začiatku. Nebola urobená jediná fotka, pretože som zle založila film. Ježiši...ja som myslela, že niekoho zabijem. A najradšej seba...foťák skoro vyletel von oknom (ale nebol môj, musela som ho vrátiť mame, v opačnom prípade by už plával v mori medzi medúzami). A tak sme sa dopracovali k digitálu.

Na ďalšej dovolenke som už bola ako tak poučená ako mám fotiť, čo má byť v strede, a že keď fotím chlapa, má mu byť vidieť celá hlava a najlepšie aj ten objekt pred ktorým sa fotí (úplne najlepšie keď sa fotil pri chráme sv. Víta v Prahe a ja som nevedela zachytiť až do vrcholu...), modlila som sa aby na mňa veľmi nekričal (nekričal aj keď sa netváril veľmi najlepšie). Ale začo ma "zdrbal" najviac? 
Boli sme na výlete na Karlštejne...a ja som si vyfotila strechu vežičky. Neviem prečo, proste sa mi páčila, tak som si ju proste vyfotila. Ja si zvyknem sem tam vyfotiť nejakú vec čo mi brnkne do očí...strom, kameň, okno v dome, podlaha, či hojdačka...len tak (nemám dobre oko, aby som vystihla tú správnu atmosféru aby to vyznelo romanticky či fotogenicky) ale mne sa to prosto páči tak prečo si to nevyfotiť. Kým to nezbadal môj chlap: "Strecha? Preboha strecha? Prečo strecha? Človek ti dá na päť minút foťák a už je tam kopa sprostostí...strecha? Načo komu je fotka strechy..." a tak ďalej a tak ďalej...tak ti teda poviem, bolo to skoro na rozchod. Tak som sa nahnevala, urazila, rozcítila, že som sa s ním nerozprávala skoro dva dni. "A ČO AK CHCEM MAŤ ALBUM STRIECH?" to ho nenapadlo. Myslím, že hrad Karlštejn ešte nezažil toľko hromov a bleskov, ktorými sme sa navzájom častovali počas obhliadky hradu. Keďže nechcem robiť scény na verejnosti, väčšinou si to hovoríme očami. A za tie roky naozaj nemusíme povedať jediné slovo, aby sme si rozumeli iba pohľadom. Nebola to naša prvá očná hádka, a bohužiaľ, ani posledná. Strecha, doteraz to mám na rováši. 
Hlavne, že odkedy máme malého Oša, tak mu z jednej pózy urobí minimálne desať fotiek. A tak dieťa, ktoré má deväť mesiacov má okolo troch tisíc fotiek. A ja dostanem krik, kvôli jednej poondiatej streche. 

Ale poďme ďalej k problémom s elektronikou.
Môj prvý MP3 prehrávač vydržal asi pol roka, pričom môj chlap mal presne taký istý, a nejavil žiadne príznaky poškodenia. No za ten pol roka som minimálne štyrikrát vymenila na ňom slúchadlá. Vtedy som prišla na to, že nielen ja nemám rada techniku, ale aj technika nemá rada mňa...čiže asi je to vzájomne. Inak si neviem predstaviť, prečo práve mne sa veci v rukách rozpadávajú. Ale na svoju obhajobu, dostala som aj taký malý notebooček...na písanie mojich kravín...a zatiaľ klop, klop, klop...ešte mi zatiaľ funguje, aj keď sem tam zamrzne uprostred solitairu alebo čítania mailov. 


A keď som ešte chodila nedávno do práce, tak úplne najviac najvtipnejší bol náš, už teraz našťastie bývalý, Itečkár z BA. Niečo sa nám v práci pokazilo, jednoducho prestali ísť kamery, pokladne, počítače, systém, skrátka všetko. Nič nefungovalo. Bola sobota, vedúca v práci nebola, a ja, ako vedúca smeny (výborná voľba to bola), som skoro skolabovala. Trhala som si vlasy a čo robiť, čo len robiť, ľudia sa valia do obchodu, chcú si kúpiť knihu     a to sa nedá...tak som volala nášmu Itečkárovi že čo mám robiť, slzy sa mi kotúľali po líci, a on, že musím ísť tam a tam...nájsť to a to...no určite nerozprával slovensky, ale nejakou inou rečou, ktorej som vôbec nerozumela. A stále len húdol to svoje...v serverovni nájdete toto, vyzerá to ako DVD svietia na nej diodky? "Ta coška švici, ale ňe šicko...". Pánovi z Blavy to asi vtipné nepripadalo: "Ne je tam niekto, čo je trochu technicky zdatnejší?" a vtedy som sa rozrehotala...nakoniec som zistila ja...technický antitalent, že odišli náhradné zdroje. Ten Itečkár z Blavy potom nadával, že načo som ho otravovala v sobotu a že by si tu mali nájsť niekoho, kto sa rozumie technike (určite to padlo na úrodnú pôdu keď to povedal mne, čo už niekoľko rokov som sa snažila vedenie presvedčiť, že je dôležité aj na východe mať nejakého technika, aby vedel ako to tu funguje). Ale kto by už počúval môj slabý hlások?

A v podstate by som takto mohla pokračovať až do neviem kedy, tak skúsim prejsť na začiatok. 


Neviem kedy to začalo, ale asi vtedy, keď sa mi pri písaní diplomovky zmazalo 20 pracne napísaných strán bez zálohovania. Asi som povedala na adresu techniky nepekné veci, od srdca som si zanadávala to je pravda, a asi to tie veci začuli, a začali v mojich rukách umierať :-( Muselo to byť vtedy...to by dávalo logický zmysel. 

Tak, asi budem musieť odpustiť počítaču, ktorý už roky nefunguje, že mi urobil takú galibu a musela som, namiesto šprtania sa v nose, opakovať svoju stratenú robotu, inak to so mnou "nemdopadne dobre". Pretože technika ide veľmi rýchlo dopredu a ak sa neprispôsobím, ostanem v minulom storočí, hoci v kalendári bude už budúce. Ak mi tento môj mini notebook vydrží celý rok bez toho, aby som ho musela dať do opravy, budem vedieť že mám vyhraté a technika sa nadomnou zľutovala a ja ju teda vezmem na milosť (ale len dovtedy, kým sa mi zas nezmažu napísané stránky skôr, než ich stihnem zálohovať:-))


Vežička, vďaka ktorej vtedy na Karlštejne lietali hromy, blesky. No nestojí za vyfotenie? Apropo, doteraz je medzi našimi fotkami. Nevymazal ju...hmmm

PS: Som sa rozpísala, až som zabudla na to, čo som vlastne chcela povedať. Takže, prečo nie som na fotke ja ale vlčica? Po prvé vyzerá lepšie ako ja, a odráža moju náladu, a po druhé, kým sa nespriatelím s fotoaparátmi nemôžem sa na svoje fotky pozerať. Každá jedna fotka ma nenormálne rozširuje a vyzerám riadne pribrate...to nie som ja (a nie je to tým že som pribrala lebo mi chutí sladké odkedy kojím...nie...). Je to preto, lebo ma foťák neznáša. A ja si to s ním vybavím, a keď ma už bude zobrazovať skutočnú aká som (krásna s štíhla), vtedy tu hodím aj svoju fotografiu :-)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem