"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

streda, 3. júna 2015

Honba za chrobákom

Chyť to, kým ono chytí teba...:-)

Tento príspevok venujem obom mojím sestrám, ako aj ostatným, ktorí trpia arachno či inochrobákofóbiou...:-)

Tí, čo ma poznajú vedia, že milujem zvieratká, každého druhu. A nielen tie chlpaté, ale aj tie nohaté, inak nazývané...chrobáky :-).

Nech sa deje čokoľvek, nezabijem ani len pavúčika. S Jankou sme raz tak po kancelárii v paláci naháňali maličkého pavúčika (inak je to umenie nájsť chrobáka v takých obrovských priestoroch). Najskôr si ho skúšala chytiť Janka potom ja, ale stále nám unikal. Nakoniec nám našu hru "kto ho skôr chytí" prekazil kolega Guči (inak Gyuszi (čítaj Ďusi), ale moja sestra č. 2 je totálny antitalent na jazyky, tak ho nesprávne nazvala Guči, a odvtedy sa to udomácnilo :-)). Svojou obrovskou topánkou nám to chúďatko prišľapol. Tak sme mu dali niekoľko minútovú prednášku o tom, že zvieratká sa nezabíjajú, zvieratká sa chránia. 


Ja pokiaľ viem, pavúk v dome znamená šťastie v dome. Alebo aspoň čistú energiu. Preto ma veľmi trápi, že u nás, na šiestom poschodí, nemáme ni jediného pavúčika (neviem teraz či to znamená, že v dome je málo šťastia či negatívna energia...pri mojom chlapovi by to nebol nič výnimočné :-)). Ale asi tak pred štyrmi rokmi som na záchode našla maličkého osemnohého kamaráta, ktorého sme familiárne nazvali "Feri". Bol to miláčik, pri každom telefonovaní s prírodou som sa s ním rozprávala, spievala som mu, hádzala som mu mušky...  :-). Stali sa z nás priatelia. Aspoň som si to myslela. Kým som jedného dňa neprišla na rozhovor s kamošom a nezistila, že Feri je preč. Pobalil si svoje "caky paky" a zmizol. Ostala po ňom len prázdna pavučina. Neskrývala som sklamanie, myslela som si, že priateľstvo je obojstranné a čakala som aspoň nejaké slová vďaky, či akési Zbohom. A ono nič. 
Smutne som telefonovala a po lícach sa mi kotúľali slzy smútku :-(. Toto som si nezaslúžila. Kde som spravila chybu? Veľmi som na neho tlačila? Alebo mu vadili moje zvuky pri telefonovaní? Neviem, a už to ani nezistím.
Každopádne, po Ferim ostalo prázdno na záchode...pavučinu sme zmietli...a nového sme si už nezaobstarali (rozumej, už k nám nový pavúčik cestu nenašiel :-().



Skoro ako náš Feri :-)

K láske ku živým stvoreniam sa snažím viesť aj svojich synovcov, a samozrejme v tomto úsilí nepoľavím ani pri mojom synovi. Len dúfam, že budem mať väčšie šťastie, pretože u tých troch mi to nevychádza. Synovec č. 1 latrínu obchádza na sto honov, a radšej nech mu celý valal vidí "nádobíčko", akoby sa mal zavrieť so miestnosti, kde je mimo neho nejaké stvorenie, ktoré má viac ako štyri nohy (keď bol ešte menší, bola som s ním vonku aby sa pobicykloval. O chvíľu som len videla ako odhodil bicykel a rozbehol sa mi do náručia a dobre že sa mi nevyšplhal na hlavu. Aké bolo moje rozčarovanie, keď som zistila, že ho vyľakal mravček...nasledovala dvojhodinová sledovačka mraveniska, a vysvetľovanie ako to u takého hmyzu funguje. A tak vzal aspoň mravcov na milosť...ale aj to považujem za úspech :-))
Inak má zvieratká veľmi rád...so slimákmi si prikrýval svoje telo a hral sa s nimi aj celý deň. A žabky dával starkej do postele. Tej to ani veľmi nevadilo, ale jej kamarátka skoro infarkt dostala, keď na našej chalupe odhrnula perinu a vykukla na ňu zelená kvákajúca frajerka môjho synovca :-). Raz si chcel pár takých krásavic zobrať domov vo vrecku...neviem či čakal že sa s nimi bude bozkávať a meniť ich na princezné...nepovedal nám to. A odvtedy mu kontrolujem vrecká stále predtým, než odchádzame z chalupy domov (a potom som musela kontrolovať aj tým dvom menším synovcom...koťuha bol vybitý. Myslel si, vrecká skontrolujem len jemu. A mal pravdu, kým som si nevšimla tesne pred odchodom, že synovec č. 2 sa akosi divné vrtí, mrví, kníše...akoby ho mrle kusali. Nakoniec som aj z jeho vrecák povyberala asi štyri žaby a zaniesli sme ich späť na žabiu farmu...katastrofa :-)).

Frajerka môjho synovca :-)
Naša žabia farma :-)



Synovec č. 1 zdraví svoje princezné :-)



Foto z archívu synovca č. 1

 Veľkí kamaráti...:-)



Ale aby som sa vrátila k pôvodnej myšlienke môjho článku...môj chlap minulého roku nainštaloval sieťky na všetky okná na ochranu pred bogármi všetkého druhu. Nech nás v noci nežerú komáre...nie je nič horšie, ako keď vás zo sladkého spánku zobudí ten odporný zvuk bzzzzzz okolo ucha. To som schopná sa fackať dovtedy, kým tá potvora nestíchne. Komár, kliešť a ucholak...tieto tri príšerky naozaj nemusím...a priznám sa...klepnem po nich. Inak všetko ostatné vyhadzujem von oknom...nech si žijú. Veď aj vtáčiky niečo musia papať :-).


Komáre sú smrrrrrrrť :-(

Pretože máme naozaj nepriechodné sieťky na oknách, prekvapila ma nedávna návšteva o to viac. Normálne sa zobúdzam tak: Otvorím jedno oko...malý Ošo sa snaží prstíkom sa mi do neho trafiť tak ho zavriem. Aj tak mi otvorené oči pôsobia boleeesť...malý niečo veselo bľabotá, kričí, výska, smeje sa...viem že je všetko v poriadku. Keď stíchne na dlhšiu dobu viem, že niečo nie v poriadku, otvorím druhé oko...úsmev na jeho tvári a prstíček na ceste do môjho druhého oka...zas ho zavriem. Schytím malého a ešte so zavretými očami mu prdím do brucha alebo do zadku. V podstate ešte spím pri týchto aktivitách. Veď je len pol šiestej, kam by sme vstávali :-). A až potom otvorím obe oči. Keď už sme riadne vysmiatí, vyprdení...a mierime priamo na kraj postele. Vtedy je čas zísť na zem, aby sme zas nezažili veľké "BADA BUM"!

No tento deň bol iný. Malý sa síce rehnil od ucha k uchu a jeho uslintané pršteky smerovali k môjmu uchu, keď som otvorila jedno oko...a vtedy sa to stalo. Niečo mi preletelo popred nos (takou rýchlosťou som naposledy vyskočila z postele, keď som zistila, že som mala byť pred piatimi minútami v práci). Posadila som sa na posteli a očami hľadala votrelca. Malý mal z toho všetkého obrovskú radosť. Veselo si žužlal rúčku a druhou si chytal pršteky na nohách. 
Hrala som sa na schovávačky: Predomnou, zadomnou, vľavo, vpravo, hore, dole, nehrám, idem...tak som krútila hlavou až sa mi začala točiť. A v tom som to zbadala. 
Pokojne si to sedelo na našej stene akoby sa nechúmelilo. Neviem čo to bolo, neviem ako sa to dostalo dnu, ale zjavne to môj chlap ráno pozval do bytu, keď odchádzal do práce...lebo sa nepamätám, žeby som niečo podobné pozývala ja, keď sme sa včera vracali z podvečernej prechádzky. To musel byť chlap...za všetko môžu chlapi. 

Ale naspäť k nášmu problému...nepoznala som toho tvora, ale bolo to bakané...malo to šesť nôh, asi aj krídla, nepamätám sa, či som niečo podobné niekedy stretla. Možno aj áno, ale určite sme si nepotykali. A určite som to nepozvala na rannú kávu (na to som pozvala svoju sestru č. 1 ale tá vytrvalo odmieta :-(). A vôbec, o čom by sme pokecali s okrídleným čudom? Nenapadá ma žiadna spoločná téma. Jediné čo ma napadlo: "Von!" Skríkla som, ale jemu sa evidentne nechcelo opustiť môj domov. 
Pomaly som otvorila okno, na ktorom nie je sieťka, a približovala som sa k rannému návštevníkovi. "Dúfam, že to nekuše". Prebiehalo mi hlavou...zobrala som po ceste časopis a zašibrinkovala som mu pred očami. Možno si nájde článok, ktorý ho zaujme...ale nemalo záujem. Začalo to lietať po izbe, tak som vyskočila na posteľ a pritom som mávala časopisom hore dole, snažila som sa to nasmerovať cez okno von a časopis slúžil ako navigačný systém. Ale môj nečakaný hosť mal úplne iný nápad a rozletel sa opačným smerom. 


Nebolo to priamo to, ale niečo podobne škaredééé. Obvykle nemám ráno pri sebe foťák...škoda :-( 

Tak som položila na zem malého Oša, ktorý so svojími obrovskými kukadlami pobavene pozoroval ako v negližé pobehujem po posteli s časopisom v ruke a mávam na chrobáka. Tak som sa rozbehla za ním. Chrobák si chcel zjavne urobiť exkurziu po mojom rozbombardovanom byte (večer som nemala čas upratovať...určite som mala niečo lepšie na práci...knihu, telku, či ksichtknihu?). Cez chodbu vletel do obývačky, odtiaľ do kuchyne a potom zas do obývačky...a ja v sexi negližé za ním...potom si to sadlo na stenu. Asi sa pri hre na naháňačku unavilo a potrebuje nabrať nový dych...presne ako ja. Za rána neviem podať úplne najlepší športový výkon, obyčajne sa len tmolím z toalety do obývačky, kde si sadnem k Ošovi na zem a staviam mu dve vežičky...takýto skorý beh je pre moje zdravie priam škodlivý :-(.


Toto ostalo z časopisu po nahháňačke

Môj pohľad padol na nevyžehlené plienky, ktoré viseli cez kreslo. Dostala som nápad...otvorila som balkónové dvere, vzala si jednu plienku do ruky a roztiahla ju. Všetko som robila pomalými pohybmi, aby som to nevyplašila. Nie je nič horšie ako vyplašený chrobák :-(. 
Pomaly som pristúpila ku stene kde to odpočívalo a do roztiahnutej plienky som to opatrne zabalila. "Hurááá..." víťazoslávne som vykríkla a vyšla na balkón. Šibla som s plienkou tak, ako som kedysi šibávala kámošov s uterákmi po nohách a...plienka sa mi vyšmykla z rúk a už letela, letela, letela dole. Smutne som ju sledovala so šiestého poschodia a v hlave sa mi hmýrilo množstvo protichodných myšlienok: Idem pre ňu, kašlem na ňu, idem pre ňu, kašlem na ňu...a tak to pokračovalo, kým ma z mozgového súboja neprebralo Ošovo džavotanie, ktorý sa snažil vyliezť za mnou na balkón. Ešte raz som sa smutne pozrela za plienkou a vošla som do bytu, keď v tom okolo mňa, plnou rýchlosťou, vyletel náš návštevník. 

Obetovala som plienku úplne zbytočne. A potom mi to napadlo...akú plienku som to vlastne vyrutila von balkónom? Teraz som si nebola istá, či to náhodou nebola práve bambusová...tá drahšia (mám ich len šesť...dúfam že vonku v psích exkrementoch neskončila práve tá jemná, príjemná na Ošovu prdel :-)). Ostalo mi len dúfať...

PS: Inak som rada, že som neskončila vo zvieracej kazajke. Akoby ste vy reagovali, keby ste pri pití rannnej kávy sledovali v baráku odnaproti tancujúce, polonahé, strapaté žieňa, čo zo šiestého poschodia vyhadzuje plienky? :-) 

PS2: Chvalabohu to nebola tá drahá bambusáčka, ale obyčajná bavlnená plienka. Inak, keď som šla poobede na prechádzku, už tam nebola. Ktovie kde skončila. 

PS3: Bohužiaľ som nenašla žiaden citát ani výrok o pavúčikoch, iba túto krátku rozprávočku. Tak na večerné čítanie troška múdrosti od pavúčika:

Múdry pavúk (Rozprávka)
Panter raz spadol do jamy, ktorú vykopal poľovník.
„Prosím ťa, pomôž mi," prosil každé zviera, ktoré prechádzalo, alebo prelietavalo cez les. Lež nadarmo. Nikto mu nechcel pomôcť.
„My ťa máme vyslobodiť, panter? Veď ty si strašný, stále nás lapáš a chceš zožrať," odpovedali mu zaradom všetky zvieratá a pobrali sa preč.
A tak teda mocný panter bezmocne sedel v jame a čakal na svoj neutešený koniec. Keď už bol celkom zúfalý, blížil sa k nemu potkan.
„Prosím ťa, milý potkan, neodchádzaj preč! Zostaň a pomôž mi dostať sa z tejto jamy," modlikal panter.
„Teba, ktorý si žral mojich predkov, deti a vnúčatá? Teba, panter, mám vyslobodiť?"
„Pri všetkom, čo je mi sväté, ti sľubujem, že už nikdy neublížim ani tebe, ani tvojim blízkym. To ti prisahám, potkan!"
„No dobre, chcem ti veriť.
Potkan strhol lianu zo stromu a podal ju panterovi. Ten sa pomocou liany vyšplhal z jamy. No len čo bol vonku, povedal
potkanovi: „Prisahal som síce, že nebudem žrať tvojich potomkov ani teba, no uváž sám: čo mi potom zostane? Vari mám umrieť od hladu?
„O, panter, bol som hlúpy, že som ti uveril!" zvolal nešťastný potkan.
Začul to pavúk, ktorý tadiaľ práve prechádzal.
„O čomže sa to tak vzrušene hádate?" spýtal sa.
A tak mu vyrozprávali príbeh. Najprv panter, potom potkan.
„To nie je možné!" potriasol pavúk odmietavo hlavou. „Ty, malý potkan, si vraj vyslobodil tohto veľkého a mocného pantera? Nie, nie! Tomu neverím. Prosím ťa, panter, skoč dolu do jamy, nech mi tento klamársky potkan ukáže, ako ťa z nej dostal," požiadal ho.
Keď však panter skočil do jamy, pavúk rýchlo vytiahol popínavú lianu.
„Takto to bude v poriadku. Teraz si zostaň v jame! Keď sa za dobro odplácaš zlom, nikdy ti už nikto nepomôže," povedal pavúk a rýchlo odišiel.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem