Obyčajná cesta autobusom
Dnes, bohužiaľ, nebudem veľmi vtipná, ale nie každý deň je nedeľa, a nie stále sa deje niečo vtipné. Dnes budem kruto realistická. Nehnevajte sa, "teperka taky švit".
Stokrát som si povedala, že keď pôjdem nabudúce autobusom, nevezmem so sebou kočiar, iba ho hodím do nosiča a pôjdem (myslela som malého, nie kočiar). Po Košiciach sa premávajú síce tie nové autobusy ,"nízkopodlažné", ale keď nezastaví priamo pri obrubníku, tak je nám to celkom na prd. Ak nám niekto nepomôže (a to je častejšie než by sa zdalo), tak sa s mojím "storočným" ťažkým, rozheganým kočiarom poriadne namordujem (rozhodla som sa neinvestovať do tejto veci, viete aké sú tie nové kočiare nové? Katastrofa, a aké sú krátke? Môjho "drobca" 75 centimetrového a 10 kilového by som už do toho nového, moderného kočiara nenatrepala. O pol roka by som musela kupovať nový, a mňa blbý ešte nedal pozdraviť. Aj kočiar v ktorom sa viezol ešte môj synovec č. 1, 2 a 3 je dobrý. Vŕzgajúci, rozpadajúci ale slúžiaci svojej veci, mám ho rada). Výborný na prechádzku po lese:-).
Tak mi povedzte, prečo som sa na posledné cvičenie vybrala s kočiarom?
K dispozícii na cestu mám až dva autobusy. Jeden ide dlhšie skoro 50 minút, druhý iba 25 (aj keď pri momentálnej bojovej situácii v našom meste to obom trvá o nejakých desať minút dlhšie). Keďže ten môj chrobák v autobuse nechce veľmi dlho vydržať, vybrala som si kratšiu variantu (kratší variant...). Nechcela som riskovať, aby plač malého náhodou nikoho nerušil. V hlave som si prehrala poslednú dlhšiu cestu:
Našim plačom sme vyrušuli dve čajočky, ktoré ohovárali tretiu, Ošovi sa to asi nepáčilo tak im skákal do reči. Začali sa prekrikovať a tak sa celý autobus dozvedel, aká je tá tretia tučná, a trápna. Normálne ona vyšla vonku s kabelkou, ktorá neladila k jej topánkam, alebo nohavice neladili ku blúzke? (skúsim si spomenúť, asi to bolo dôležité)...no katastrofa. Ako si to dovolila, chudinka? Takto výjsť medzi ľudí? Zhrozila som sa...to fakt? Okamžite musíme volať políciu (módnu...).
"A v tých červených nohaviciach jej bol vidieť tučný zadok." Hmm...uprene som ich sledovala a čakala ako to všetko dopadlo. (A čo makeup? Linka očí bola vo farbe vlasov?) Chcela som sa opýtať...ale Ošo bol rýchlejší. Nahlas im začal vykládať, čo si o tom všetkom myslí. Začal jačať na celý autobus :-).
"To musí to decko tak revať?" spýtala sa jedna z nich (tá so silnejším makeupom) a skrivene sa na mňa pozrela. Zahanbene som sa odtiahla a pozrela do zeme...veď ani môj obrovský batoh na chrbte (plný plienok a náhradného oblečenia) neladil s farbou kočiara a nehovoriac o špinavých nohaviciach (navliekla som si prvé čo mi prišli pod ruku). Teraz budú ohovárať aj mňa, aká som trápna...čo budem robiť? Vytiahla som svoje vrieskajúce dieťa z kočiara a pritúlila si ho k sebe.
"Našťastie už vystupujeme, nedá sa tu premýšľať!" povedala druhá (Premýšľať? A v tej chvíli by som i dušu dala za to, aby som mohla vidieť jej myšlienky. Myslím, že by sa veľmi nelíšili od myšlienok Homera Simpsona). Doteraz neviem, ako dopadla tá chuderka s veľkým zadkom...ako budem spať?
Táto spomienka iba potvrdila môj výber, a tak som nechala odísť prázdny dlhý autobus a čakala som na ten môj, medzitým som hojdala kočiarik aby malý zaspal. Ten sa už zameriavala na jeden bod, dobrý náznak nadchádzajúceho spánku. Po desiatich minútach konečne došiel ten môj prostriedok MHD, no krátky a preplnený. To je zákon schválnosti...
Už z diaľky som videla, že na mieste kočiara už jeden kočiar je. Výborne. Milujem, keď sa trepeme tri na mieste pre jeden kočiar.
Len sa dvere otvorili a až vonku som počula:
"No jasne, ďalší kočiar. Ja som hutorel že na Lingove nastúpi ďalší. Šak sa sem nevtrepe..." ozvalo sa z autobusu. Čo koho do toho kam sa vtrepem... boli tam dva. Jeden veľký, moderný, ľahký...ale s ním rodinka vystupovala, chvalabohu. Ale jedna pani tam zostala s dvojročným dieťaťom v bugine...natiahla ho cez celý priestor na kočiar a ešte si sadla na tú rozkladaciu stoličku.
"No fasa, som zvedavý kam še tu toten zmescí..." hučal hlas z autobusu ďalej. Čo to? Kto to? Kurňa...mala som nechať môj "tereňák" doma, ale už bolo neskoro plakať a hovoriť si čo by bolo keby, vyhodila som polospiaceho syna do busu a stála pri dverách, kým teta s veľkým dieťaťom v kočiari zaberala pol autobusu. Kukam na ňu, ona na mňa, snažím sa jej dať najavo, aby sa posunula, žeby som sa rada vcucla na miesto pre kočiare, aby som nezavadzala ostatným...až keď sa šofér vyrútil z kabínky, škaredo na ňu pozrel a otvoril ústa že jej niečo povie, tak sa neochotne postavila zo sklapajúceho sedadla, pootočila svoje veľké dieťa aby nezaberalo toľko miesta a blahosklonne mi uvoľnila miesto. Slušne som poďakovala. Konečne za mnou mohla nastúpiť babička (taká naozajstná, klasická babička s cigánkami na nohách, hustečkou na hlave a sedemdesiatimi sukňami. To už sa dnes nevidí, moderné babičky už hustečky nenosia, sukne len máloktoré, behajú po lese s palicami na chodenie, ovládajú internet...), ktorá ma pustila pred seba, aby som nastúpila s kočiarom prvá a ona chuderka čakala za mnou, kým sa dostanem dnu.
Sadla si vedľa uja, ktorý sedel pri dverách a ten hneď spustil:
"Eščiže toten cigáň s totym kočiarom vystúpil bo neznám, cetka by s dzeckom šla pešo..."
"Tak, tak." doplnila ho babička, šofér zavrel dvere a autobus sa konečne pohol z miesta.
(Už pri pohľade na utáraného uja, som "znala, že še ňeska šicko doznám". Ešteže si k nemu babička sadla, bo by bizovne rozprával i sám so sebou. To bol ten typ, čo nepotrebuje ani poslucháčov, ale pusa sa mu nezastaví...:-))
"A to cetko znace, že tu za totu lúku stavajú nove domy? Ta na aku gutu? Tu tote domčeky v udoli ešči ne su calkom obsadené. Tak na pejcdzešac percent...bo to drahé. Ta naco ďalší...pre koho? Jój to je robota." ujo vrieskal na celý autobus, no nedalo sa ho nepočuť. Našťastie je malý zvyknutý spať pri rockovej hudbe, tak mu hlasný monológ uja nevadil.
"Šak to sú drahé tote byty, ňe?" odpovedala mu babička.
"Hej šak hutorím, že to drahé. Ta to si normálna rodzina nedovolí. A tomu šickému Fico na vine." babička mu iba kyvotala hlavou ako ja na koncerte Iron Maiden (dúfam len, že z toho nemala svalovku šije ako som mala ja vtedy).
"Ja mám teraz novú robotu za šejc evry na hodinu, ta to parada, bo to je veľo..."
"Ta to je veľo." dodala babička.
"Šak hutorím že veľo, bo to ľudze za evro, dva, tri na hodzinu robia. A to ja dvanacky budzem robic..."
"A to ne veľo? Toľko hodzin..."
"Ta ja zvyknutý...to ja robil i vecej...i v noci, i cez dzeň...a to dobre, lebo moj sušid nerobi, veľka rodzina, dzeci v škoľe...ešči i slope...žene dá po papuli dva, tri...a znáce co...to za šicko toten Fico može" a babička zas "pogovala" hlavičkou.
Chvíľu bolo ticho a mne sa v hlave mihali myšlienky, ako to ten Fico všetko stihá...medzitým sme zišli do mesta, kde sa "kope jedna radosť", keď ma z myšlienok vytrhol známy hlas:
"Ta toto nebudze hotove ani za dva roky...šicko rozkopané...nikdze nikeho. A znali sce že toty chlopy tu robia za dve evra abo tri, na hodzinu? Ta robic za take peňeži, ta še tiš neponahľam. Naco? Še možem na to vysrac (ospravedlňujem sa za vulgárnosť...ale nie moje slová, citujem) Ja budzem robic za šejc evry."
"Ta to dojsc" povedala babička.
"Ta to dobre. Aľe tote segiňata tuna...a to za šicko toten Fico može. Sere še do šického...nič še nerobi porádne, každý kradne... Veď to katastrofa, to hockto može hocčo robic, hlavne že še s nekym doležitým znajú..."
Autobus zastal na námestí, keď sa babička odrazu prebrala vyskočila zo sedadla. To bola rýchlosť, až som sa zľakla. Na to aj ujko čo všetko vie, všade bol a všetko videl vyskočil zo sedadla a valcoval ľudí, ktorí medzitým začali nastupovať.
"Ta to i ja vystupujem, ja do teho aquaparku idzem...počkajce cetko vam pomožem..." ale s čím, už som nepočula, lebo jeho hlas zanikol v hlukote novonastúpených cestujúcich.
Autobus sa pohol ďalej, už to teraz bolo bez "dôležitých" informácii, aspoň som si mohla vyčistiť hlavu. Ach jaj, ešte som dnes šla akurát týmto autobusom, bo som še šicko doznala. Že šickému toten Fico na vine.
PS: Ujo toho ešte za tých pätnásť minút nakecal toho oveľa viac, ale predsalen si nemôžem všetko pamätať. Ale to najdôležitejšie som si zapamätala, že aspoň sme našli vinníka na všetky naše problémy. Takže, ak sa vám nabudúce stane krivda, alebo sa niečo nepodarí tak budete vedieť, kto je tomu na vine.
PS2: Ľudia, ktorí ovládate naše nárečie (gadžujete) ospravedlňte moju výslovnosť. Snažila som sa len reprodukovať dedka Vševedka, ale ja naozaj neviem riadne "gadžovať". Dúfam, že aspoň niečo som napísala správne :-)
Klebety sa šíria šepkaním, aby nezobudili hlas rozumu. VALDÉS
 |
| Môj parádny kočiarik :-) |
Tak mi povedzte, prečo som sa na posledné cvičenie vybrala s kočiarom?
K dispozícii na cestu mám až dva autobusy. Jeden ide dlhšie skoro 50 minút, druhý iba 25 (aj keď pri momentálnej bojovej situácii v našom meste to obom trvá o nejakých desať minút dlhšie). Keďže ten môj chrobák v autobuse nechce veľmi dlho vydržať, vybrala som si kratšiu variantu (kratší variant...). Nechcela som riskovať, aby plač malého náhodou nikoho nerušil. V hlave som si prehrala poslednú dlhšiu cestu:
Našim plačom sme vyrušuli dve čajočky, ktoré ohovárali tretiu, Ošovi sa to asi nepáčilo tak im skákal do reči. Začali sa prekrikovať a tak sa celý autobus dozvedel, aká je tá tretia tučná, a trápna. Normálne ona vyšla vonku s kabelkou, ktorá neladila k jej topánkam, alebo nohavice neladili ku blúzke? (skúsim si spomenúť, asi to bolo dôležité)...no katastrofa. Ako si to dovolila, chudinka? Takto výjsť medzi ľudí? Zhrozila som sa...to fakt? Okamžite musíme volať políciu (módnu...).
"A v tých červených nohaviciach jej bol vidieť tučný zadok." Hmm...uprene som ich sledovala a čakala ako to všetko dopadlo. (A čo makeup? Linka očí bola vo farbe vlasov?) Chcela som sa opýtať...ale Ošo bol rýchlejší. Nahlas im začal vykládať, čo si o tom všetkom myslí. Začal jačať na celý autobus :-).
"To musí to decko tak revať?" spýtala sa jedna z nich (tá so silnejším makeupom) a skrivene sa na mňa pozrela. Zahanbene som sa odtiahla a pozrela do zeme...veď ani môj obrovský batoh na chrbte (plný plienok a náhradného oblečenia) neladil s farbou kočiara a nehovoriac o špinavých nohaviciach (navliekla som si prvé čo mi prišli pod ruku). Teraz budú ohovárať aj mňa, aká som trápna...čo budem robiť? Vytiahla som svoje vrieskajúce dieťa z kočiara a pritúlila si ho k sebe.
"Našťastie už vystupujeme, nedá sa tu premýšľať!" povedala druhá (Premýšľať? A v tej chvíli by som i dušu dala za to, aby som mohla vidieť jej myšlienky. Myslím, že by sa veľmi nelíšili od myšlienok Homera Simpsona). Doteraz neviem, ako dopadla tá chuderka s veľkým zadkom...ako budem spať?
 |
| Jeho myšlienky stoja za to :-) |
Táto spomienka iba potvrdila môj výber, a tak som nechala odísť prázdny dlhý autobus a čakala som na ten môj, medzitým som hojdala kočiarik aby malý zaspal. Ten sa už zameriavala na jeden bod, dobrý náznak nadchádzajúceho spánku. Po desiatich minútach konečne došiel ten môj prostriedok MHD, no krátky a preplnený. To je zákon schválnosti...
Už z diaľky som videla, že na mieste kočiara už jeden kočiar je. Výborne. Milujem, keď sa trepeme tri na mieste pre jeden kočiar.
Len sa dvere otvorili a až vonku som počula:
"No jasne, ďalší kočiar. Ja som hutorel že na Lingove nastúpi ďalší. Šak sa sem nevtrepe..." ozvalo sa z autobusu. Čo koho do toho kam sa vtrepem... boli tam dva. Jeden veľký, moderný, ľahký...ale s ním rodinka vystupovala, chvalabohu. Ale jedna pani tam zostala s dvojročným dieťaťom v bugine...natiahla ho cez celý priestor na kočiar a ešte si sadla na tú rozkladaciu stoličku.
"No fasa, som zvedavý kam še tu toten zmescí..." hučal hlas z autobusu ďalej. Čo to? Kto to? Kurňa...mala som nechať môj "tereňák" doma, ale už bolo neskoro plakať a hovoriť si čo by bolo keby, vyhodila som polospiaceho syna do busu a stála pri dverách, kým teta s veľkým dieťaťom v kočiari zaberala pol autobusu. Kukam na ňu, ona na mňa, snažím sa jej dať najavo, aby sa posunula, žeby som sa rada vcucla na miesto pre kočiare, aby som nezavadzala ostatným...až keď sa šofér vyrútil z kabínky, škaredo na ňu pozrel a otvoril ústa že jej niečo povie, tak sa neochotne postavila zo sklapajúceho sedadla, pootočila svoje veľké dieťa aby nezaberalo toľko miesta a blahosklonne mi uvoľnila miesto. Slušne som poďakovala. Konečne za mnou mohla nastúpiť babička (taká naozajstná, klasická babička s cigánkami na nohách, hustečkou na hlave a sedemdesiatimi sukňami. To už sa dnes nevidí, moderné babičky už hustečky nenosia, sukne len máloktoré, behajú po lese s palicami na chodenie, ovládajú internet...), ktorá ma pustila pred seba, aby som nastúpila s kočiarom prvá a ona chuderka čakala za mnou, kým sa dostanem dnu.
"Eščiže toten cigáň s totym kočiarom vystúpil bo neznám, cetka by s dzeckom šla pešo..."
"Tak, tak." doplnila ho babička, šofér zavrel dvere a autobus sa konečne pohol z miesta.
(Už pri pohľade na utáraného uja, som "znala, že še ňeska šicko doznám". Ešteže si k nemu babička sadla, bo by bizovne rozprával i sám so sebou. To bol ten typ, čo nepotrebuje ani poslucháčov, ale pusa sa mu nezastaví...:-))
"A to cetko znace, že tu za totu lúku stavajú nove domy? Ta na aku gutu? Tu tote domčeky v udoli ešči ne su calkom obsadené. Tak na pejcdzešac percent...bo to drahé. Ta naco ďalší...pre koho? Jój to je robota." ujo vrieskal na celý autobus, no nedalo sa ho nepočuť. Našťastie je malý zvyknutý spať pri rockovej hudbe, tak mu hlasný monológ uja nevadil.
"Šak to sú drahé tote byty, ňe?" odpovedala mu babička.
"Hej šak hutorím, že to drahé. Ta to si normálna rodzina nedovolí. A tomu šickému Fico na vine." babička mu iba kyvotala hlavou ako ja na koncerte Iron Maiden (dúfam len, že z toho nemala svalovku šije ako som mala ja vtedy).
"Ja mám teraz novú robotu za šejc evry na hodinu, ta to parada, bo to je veľo..."
"Ta to je veľo." dodala babička.
"Šak hutorím že veľo, bo to ľudze za evro, dva, tri na hodzinu robia. A to ja dvanacky budzem robic..."
"A to ne veľo? Toľko hodzin..."
"Ta ja zvyknutý...to ja robil i vecej...i v noci, i cez dzeň...a to dobre, lebo moj sušid nerobi, veľka rodzina, dzeci v škoľe...ešči i slope...žene dá po papuli dva, tri...a znáce co...to za šicko toten Fico može" a babička zas "pogovala" hlavičkou.
 |
| Všade bol, všetko videl, všetko vie :-) |
Chvíľu bolo ticho a mne sa v hlave mihali myšlienky, ako to ten Fico všetko stihá...medzitým sme zišli do mesta, kde sa "kope jedna radosť", keď ma z myšlienok vytrhol známy hlas:
"Ta toto nebudze hotove ani za dva roky...šicko rozkopané...nikdze nikeho. A znali sce že toty chlopy tu robia za dve evra abo tri, na hodzinu? Ta robic za take peňeži, ta še tiš neponahľam. Naco? Še možem na to vysrac (ospravedlňujem sa za vulgárnosť...ale nie moje slová, citujem) Ja budzem robic za šejc evry."
"Ta to dojsc" povedala babička.
"Ta to dobre. Aľe tote segiňata tuna...a to za šicko toten Fico može. Sere še do šického...nič še nerobi porádne, každý kradne... Veď to katastrofa, to hockto može hocčo robic, hlavne že še s nekym doležitým znajú..."
Autobus zastal na námestí, keď sa babička odrazu prebrala vyskočila zo sedadla. To bola rýchlosť, až som sa zľakla. Na to aj ujko čo všetko vie, všade bol a všetko videl vyskočil zo sedadla a valcoval ľudí, ktorí medzitým začali nastupovať.
"Ta to i ja vystupujem, ja do teho aquaparku idzem...počkajce cetko vam pomožem..." ale s čím, už som nepočula, lebo jeho hlas zanikol v hlukote novonastúpených cestujúcich.
Autobus sa pohol ďalej, už to teraz bolo bez "dôležitých" informácii, aspoň som si mohla vyčistiť hlavu. Ach jaj, ešte som dnes šla akurát týmto autobusom, bo som še šicko doznala. Že šickému toten Fico na vine.
PS: Ujo toho ešte za tých pätnásť minút nakecal toho oveľa viac, ale predsalen si nemôžem všetko pamätať. Ale to najdôležitejšie som si zapamätala, že aspoň sme našli vinníka na všetky naše problémy. Takže, ak sa vám nabudúce stane krivda, alebo sa niečo nepodarí tak budete vedieť, kto je tomu na vine.
PS2: Ľudia, ktorí ovládate naše nárečie (gadžujete) ospravedlňte moju výslovnosť. Snažila som sa len reprodukovať dedka Vševedka, ale ja naozaj neviem riadne "gadžovať". Dúfam, že aspoň niečo som napísala správne :-)
Klebety sa šíria šepkaním, aby nezobudili hlas rozumu. VALDÉS
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem