Dopis pre rodinných príslušníkov dokonalých detí

Zas jeden z MHD, alebo...
cestovať s náročnými deťmi, je dosť ťažké :-)


Cestou na plávanie som sa natrepala do preplneného autobusu aj s mojim obrovským kočiarom. Bola som hrdá, že sa mi podarilo pretlačiť na miesto pre kočiare, hoc na vyhradenom mieste sedeli dve staršie, korpulentné dámy a starší pán :-(. Kým cestuje jeden kočiar, tak to ani tak nevadí...ale keď bude chcieť nastúpiť druhý kočiar, začne problém...a ten nastal na najbližšej zastávke.

Tetušky, samozrejme, neuhli ani o piď, nepomohli ani tým, aby tašky dali bokom, a chudera ďalšia mamička s obrovským kočiarom sa musela horko ťažko prebíjať, aby sa dostala na vyhradené miesto. Vytáčala som svoj kočiar ako sa len dalo, aby sme mohli cestovať dve. Jej sa to, chuderke, podarilo :-).

Päť kočiarov v autobuse, a na mieste pre nich vyhradenom, debatný krúžok starších dám. A akú nevychovanú mládež máme so sebou, že im v kuse skáče do reči...:-)

Môj Ošo spokojne nakukoval do vedľajšieho kočiara a hádzal očká na dievčatko. No to po chvíľke začalo mrnčať. A keď do autobusu nastúpila mamička s tretím kočiarikom, a tetušky začali frflať, kam sa "tota ženska s totým hebedom trepe", no ani za svateho sa neuhli z miesta (ktoré správne patrilo jej a kočiaru), dievčatko spustilo obrovský vreskot. Ktovie prečo...možno sa mu nepáčila dusná atmosféra v autobuse, možno mu vadil smrad, a možno ho niečo bolelo. V podstate je to jedno, ja to neriešim, keďže poväčšine je to moje bábo čo ryčí, akoby ho na nože brali. A ani teraz sa nedal zahanbiť. Ktovie či zo solidarity, alebo zo súťaživosti (predsa len revem lepšie ako ona), spustil druhý hlas (našťastie to tretie bábätko nemalo potrebu dávať najavo svoju prítomnosť, no i bez jeho vreskotu bolo riadne ródeo :-)). 

Viete si predstaviť to ródeo, dvoch takto spievajúcich bábätiek v autobuse? 

A akoby to nestačilo jedna z tých korpulentných dám, okupujúca miesto vyhradené vrieskajúcim kočiarom, spustila dôležito:

"Jáj, to je hrozné...naša Libuška nikdy neplakala. A v autobuse už vôbec nie. A to bola na cicke do dvoch rokov. To tie dnešné decká sú premaznané...veď to sa ani poriadne cestovať nedá..."

a tetuška rozprávala ďalej, ale ja som už nepočúvala. Usmiali sme sa s mamičkou na seba, no nahlas sme ani jedna nič nepovedali. Aj keď som toho na jazyku mala veľa, ale naučila som sa mlčať, pretože ľudia obvykle nemajú radi, ak im hovoríte, čo si myslíte. 

No my, nedokonalé matky, s nedokonalými bábätkami si uvedomujeme vašu dokonalosť a dokonalosť vašich detí (či vnúčat). Chápeme, že vaša Rosalinda či Ezechielko sú úplne perfektné, nikdy neplačúce a najavo svoju nespokojnosť nedavajúce ratolesti. Skláňame sa pred vašou bezchybnosťou. Ale aj my, úbohí, sa potrebujeme občas niekam dostať hromadnou dopravou, a je to pre nás obzvlášť ťažké, keď naše deťúrence ryčia, mrnčia, kričia, plačú...samé nás to trápi. Ale, čo už máme robiť? Určite vás nezabije tých pár minúť detského plaču, nech je akokoľvek silný (už niekoľkokrát sme s Ošom museli vystúpiť o tri, štyri zastávky skôr, ako sme mali naplánované, pritom rovnako platíme nie celkom lacnú košickú dopravu), pretože sme nezniesli váš dokonale spaľujúci pohľad, ktorý nám dáva najavo, aké sme neschopné matky, keď naše deti plačú. Prosím, nerobte nám to s vašimi hlúpymi rečami ešte ťažšie!

PS: Ľudia, tie miesta v dopravných prostriedkoch, so sklápacími sedadlami je určené pre kočiare!!! Nie pre vaše debatné krúžky, mobilné klebety a mľaskajúce jazyky, s ktorými si skúmate veľkosť vašich mandlí. Je dosť nepríjemné počúvať okrem plaču aj to, že cez ten môj tlstý zadok a obrovský kočiar pri dverách, nemôžu nastúpiť ostatní cestujúci. Ďakujem.

Citát na záver:

Radšej živé chyby ako mŕtvu dokonalosť.

                                                 Georges Duhamel