"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

streda, 2. septembra 2015

Naše prazdniny II.

...pokračujeme


Vitajte späť...:-)

Tak sa týždeň stretol s týždňom, a my ďakujeme že si si nás zas naladil. Všetci sa tešíme, že ťa môžeme oboznámiť s našími zážitkami z prázdnin. Tak si držte klobúky, ideme z kopca. A hneď na začiatok, pokračovanie z minula...opis našich prázdnin pokračuje.
A na úvod trochu hororu :-(

No niečo hrozné...:-(

A iba stovka...:-(

Veru tak. V našej chalupe, naozaj naozaj v našej chalupe sa pred pár rokmi (to sme ešte ani netušili že si nejakú chalupu kúpime) stala veľmi hrozná vec. 
O ktorej sme sa ale, bohužiaľ, dozvedeli až o pár týždňov po kúpe. Ak by sme to vedeli skôr, dnes opisujem príhody z úplne inej dedinky a z úplne inej chalúpky. Ale čo už teraz narobíme? 

Ja tu o tom nebudem písať, naozaj je to nepríjemné a ťažké na noc, ale kto sa chce o tom dozvedieť niečo viac, tu je link na článok:

Upozorňujem, iba pre silné žalúdky.


Hrozné však? Tí noví, nič netušiaci vlastníci, sme my. No čo už, museli sme to prekusnúť. A prerobiť si miesto činu na rozprávkovú chalúpku. Našťastie, vďaka šikovným rúčkam môjho tatka a mamky sa to podarilo. A dnes už len akýsi článok v novinách a miestny ľudia pamätajú, čo sa stalo kedysi, kedysi dávno :-(. 

Ale svet sa točí, žiť sa musí a tak fungujeme ďalej akoby sa nič nebolo stalo. 


Nočný návštevník



Poriadok musí byť (to hovrí tá správna...:-)). A tu som takto večer upratovala kuchyňu, keď som začula nejaký šuchot pod linkou. Strnula som. 
"To bude určite duch..." pomyslela som si. Zalial ma studený pot a zavolala som si na ochranu synovcov, tí sú statočnejší ako ja. Posadila som ich za stôl, nech sa rozprávajú...hluk ducha odplaší.


No neboj sa...:-)

Potom som poodkladala poumývaný riad, keď sa šuchot ozval znovu. Chcela som skríknuť, ale nemohla som, konečne mi synátor zaspal a zobudiť ho? (Nikdy, nikdy nebuď spiace dieťa. Viem o čom hovorím...). Tak som výkrik udusila v hrdle. Chlapci sa na frmol tiež vyplašili a už išli pátrať po duchovi. 

Očami som hľadala solničku (vraj soľ pomáha proti duchom), keď som to zbadala. Nebol to duch. Bolo to niečo oveľa, oveľa horšie. Teraz som zvrieskla a utiekla z kuchyne.



Tadááá, to som iba ja :-)

"Fuuuuj...Pomoc..." drzaňa malá drzá. Ako sa sem dostala? A vôbec sa nebojí hluku...takú myš som ešte nevidela. 
Už ma do kuchyne nikto nedostane. Nikto nikto. Vonku pred dverami sedela mačka a oblizovala si laby. Keď ma zbadala, začala mňaukať, aby som jej dala niečo žrať.
"Chyť ju..." zhučala som na ňu, ale odignorovala ma. Kľudne si mňaukala ďalej. Možno aj lepšie. Kto by chcel mať toto doma?


Kto by po nich upratoval ten bordel? Ja nie...:-)

Celú noc som nespala. Cítila som, ako tie malé myšacie labky behajú po mojich rukách, nohách, dokonca som zacítila ten malý chvostík vo svojej puse. Moja brutálna fantázia fungovala na sto percent.
Radšej pavúk ako myš. Ale zas, ak by som si mala vybrať medzi myšou a duchom? Netuším.


Ťažko povedať...
Čo je strašidelnejšie...

















V to ťažké ráno po prebdenej noci (a zázrakom nie kvôli Ošovi) som sa ráno prechádzala s malým na rukách po záhrade, a čo nenájdem na zemi? Ležala tam, na spálenej tráve ona...mŕtva.
Keď to sestra vravela mame, tá len skonštatovala:
"Asi sa niečim otrávila..."
"Áno, a odkusla si hlavu..." šikovná myška. Vedela, že už nemá šancu, tak sa zasamovraždila. Keby som nevidela, neuverím...:-).

Naozaj neviem, kto jej tú hlavu odkusol. Či to bola tá mačka, nad ktorou sme sa zľutovali a hodili jedlo, alebo ten vták, ktorý nám každé ráno krúži nad záhradou, potom si sadne na vysoký strom a zhora na nás ziape:
"Huuuu..."
A pravdupovediac, je mi to jedno. Hlavne, že je koniec. A ako viem, že to bola práve tá myš? Jednoducho to viem. A neberte mi moje ilúzie, bola to ona a hotovo. Odvtedy nám už v kuchyni nestrašila.

Denný návštevník


Kde sú tie dobré časy, keď nás v noci strašili iba zabudnuté netopiere? Ešte keď naša chalúpka iba začala dostávať nejaký tvar, a nemali sme ani strop poriadny, a vécko bolo iba provizórne, pamätám sa, ako mi nad hlavou lietali vyplašené netopiere keď sme chodievali "telefonovať" v noci. Hlavu som si schovávala do rúk, pretože som kedysi ako dieťa začula, že sa radi vplietajú dievčatám do vlasov. Je síce pravda že by na mojej hlave v tých štyroch pramienkoch skoro našli cestu von, ale zicher je zicher. 
No, odkedy ale tam trávime viac času, vzácne netopiere z našej povaly pomaly vymizli. Kam zmizli? Nevedno.


Chúďatko malé. Buď sa opil, alebo zlý sen...alebo žeby tých 45 stupňov v tieni?

O to ale bolo moje prekvapenie, keď som si tak raz na poobeňajšej sieste sedela na hojdálke, oddávala sa opravovaniu môjho románu, keď tu ma zrazu z myšlienok prebralo veľké: ŽUCH!
Pomaly som sa priblížila k miestu, odkiaľ sa to ozvalo a čakala čo na mňa vyskočí. Nič nevyskočilo. Iba som na zemi zbadala v klbko stočeného, malého netopierika. Spadol...ale odkiaľ? Z neba alebo z toho odkvapu? Mal nočnú moru, alebo mu prišlo zle z horúčavy? Netuším. Nie som veterinárka...škoda :-(. Sledovala som ho, či sa pohne...alebo či dýcha. Nejavil známky života, ale pre istotu som sa k nemu veľmi nepribližovala. Mám len jedny vlasy na hlave...

Vtedy som začula vreskot, buchot, rachot...to sa z prechádzky vracala moja sestra s mojim synom a s hordou dedinských chlapcov. Keď som im povedala,  čo sa stalo, hneď sa rozbehli tým smerom.
"Pichneme do toho palicou, aby sme zistili či žije..."
"Ani náhodou!" posledné čo potrebujem je mŕtvola netopiera, rozbitá palicami. No, ale kým sme došli k miestu činu, telo bolo preč. Záhada nedoriešená. Už som ho viac nevidela. Ktovie kam zmizol...:-)

O mojom bicyklovaní

 "Keďže som na tých prázdninách, a na čerstvom vzduchu, tak je načase urobiť niečo so svojou postavou :-)" povedala som si. Tak som si požičiala bicykel synovca č. 1 a šup ho, do športovania. 
Jááááj, ako som si to užívala. To bol zas pocit, cítiť vietor vo vlasoch, čerstvý vzduch v pľúcach, rýchlosť v nohách, diery v kolesách a smrť v očiach.


Fúúú...ale mi to ide nie? Ani synovec č. 2 mi nestíha :-)

Kým to šlo dole kopcom, to mi bolo hej. 
No odrazu sa predomnou objavil kopec a ja som nemusela tískať do pedálov. Vtedy som ucítila aj  
srdce v krku, štípanie v pľúcach a vyplazený jazyk. Skoro som dušu vypustila...to som športovkyňa ako sviňa, čo?
Ale ospravedlňuje ma to, že som na tej mašinke nesedela nejakých dobrých desať rokov. 
Ak nie viac...(to bolo ešte v minulom živote, keď sme s kamarátkami Dankou a Heňou "fičali jak šarkaňe" na našich polo rozpadnutých "tátošoch" po Košiciach. Už zdiaľky bolo počuť naše rozhegané blatníky, ako sme si to valili cez Hlavnú ulicu...ako tri divožienky...jaaaj)


Tak som si plávala na vlnách minulosti, keď ma do prítomnosti prebral nepríjemný hlas:
"Taká cešká váha na bicykľu?" akýsi báčik šiel okolo mňa a narážal asi na moju štíhlu postavičku ako lusk. To je hrozné...nevravím že vyzerám ako Twiggy, ale k Helenke Rúžičkovej mám predsa len ešte ďaleko. Ale nevadí, aspoň ma to nakoplo, prebralo z krásneho sna o mojej sexi vizáži, a začneme cvičiť naplno. 


Ale veď to nie je až taká ťažká váha...Či?

Skákanie na trampolíne musím ešte vynechať, pretože by som o chvíľu prišla o zuby (kto ma dlho nevidel netuší o čom rozprávam. Aby som vám to vysvetlila, v mojich melónikoch sa dvadsaťštyri hodín vytvára mliečko...tak pri vyskokoch by mi mohli vybiť moje krásne, biele zúbky...neriskujem :-))

Ale o chvíľu malý Ošo vyrastie, asi natočím kolesá na mojom darčeku k štrnástim narodeninám (Velamos lady) a začneme spoločne šliapať do pedálov. Taktiež sa okolo neho nabehám a kilečka pôjdu dole samé :-). Tešíme sa.

Tak a dosť o športovaní, už len pri jeho opisovaní som sa brutálne spotila a do sprchy sa už dnes nedostanem. 
Ale pochváliť musím svojho synovca č. 3, nášho malého Sandokana (prezývku mu vymyslel práve sused z Kašova, pretože chlapec nikdy nechodil cez bráničku, ale ponad). Potom hodil jednu topánku na sever, druhú na juh, jednu ponožku na východ a druhú na západ...aby starká mala dilemu, keď sa ho vydá hľadať. A tak náš Sandokan, holý, bosý iba v slipoch objavoval valal. Našťastie sa v dedinke o rozlohe 8,88 km² a s 288 obyvateľmi nemal kde stratiť. Chvalabohu. 
A na to je super chalupa na dedine.


Tak tento nás Sandokan sa toto leto naučil bicyklovať. Dlho mal strach, statočne odolával volaniu bicykla, ale toto leto sa nechal zlomiť (narozdiel od synovca č. 2, ktorý úspešne odolával deväť rokov...ale predsa len sa nakoniec minulého roku nechal zlomiť). Toľko rečí okolo toho, a celé mu to trvalo iba päť minút a už mastil sám malé kolečko, potom i veľké kolečko, a potom i cez "calú dzedzinu". Je pravda, že boli aj ťažké zranenia a pády, ale tomu sa na bicykli nevyhneme :-).



Jaj náš Sandokan robil karamboly jedna radosť. Ale aj napriek modrinkám, škrabancom, rozbitým kolienkam a laktiam sa stále posadil na ten "blbý"
bicykel. 

A tak si to všetci traja (všetci neviemkoľkí aj s ostatnými chlapcami čo parkovali od rána u nás) pálili cestou necestou. Presne tak, ako kedysi my, keď sme boli malí a to je super :-).

Našťastie bol tento obrázok častejší...



Ako tento












A večer zaslúžená odmena...:-)


Keď sme kúpili chalúpku kedysi, kedysi dávno, tak aké bolo naše prekvapenie, že sa tu nenachádzala krčma. No to bola katastrofa. Ale zato tu boli dva kostoly :-).

Ilustračné foto.


No, otázkou je...Kde si dáme pivko? A kde kofolu? Najbližšia krčma vzdialená nejaké štyri kilometre, ale kto bude šľapať tak ďaleko? 
Nakoniec, sa to, našťastie, za tie roky zmenilo, a dedinka sa polepšila. A po rokoch sa tu zčista, jasna :-), objavila krčma.

Pivko, či kofola?
Príjemný večerný rituál.













No uznajte, komu by po celodennom behaní, skákaní, vrieskaní, hraní, vymýšľaní a premýšľaní nevysmädlo? No samozrejme, každému. Tak sme si každý večer, po dlhom, horúcom dni, chodili vlažiť naše vyprahnuté hrdielka. A sem tam nás chalani aj na karty prehovorili.


Kto si všimne, čo je divné na tých kartách?
Veľmi dlho sme sa nezdržiavali, lebo môj drobček nebude len tak podaromnici sedieť v kočiariku. On sa už tešil na podvečerné rozjímanie na prechádzke po večernej dedinke. Keď usínajúce slniečko zafarbí oblohu krásne do červena, keď nám na cestu hraje orchester svrčkov upokojujúcu sonátu, 
keď klesne teplota pod nedýchateľných tridsať stupňov...vtedy sa super relaxuje :-)

A tak, po dopití zlatistého či čierneho moku, vybrali sme sa na malý pochod. Hore, a dole...dole a hore...objavovali sme kraj, v ktorom sme sa už nejakých dobrých dvásť rokov zdržiavali, ale ďalej od parku pred domom naša noha nezavítala. A kedy je lepší čas, keď nie teraz? S malým v kočiariku?


Aj takýto pohľad sa
nám naskytne pri prechádzke dedinkou







Ďalší hororový príbeh :-(


Cestou sme míňali domy menšie i väčšie, upravenejšie i menej, keď sme naďabili na jeden opustený, ale celkom pekný baráčik. Hneď nám v hlave skrsla otázka..."Prečo tu nikto nebýva? Veď je to celkom pekný pozemok?" Je pravda, že priamo v zákrute, ale to určite nebol dôvod opustenosti. 


Opustený domček s hrôzostrašnou históriou...

Až sme sa dozvedeli pravdu. 
Ďalší hororový príbeh tejto maličkej dedinky. Poviem vám o tom? Či lepšie bude, ak si to pozriete, či prečítate sami. 

Pozor! Pozor! Len pre silné žalúdky.

TU je článok

Pozeraj len so silnou povahou!


Kam sa na toto hrabe nejaká čaja čo vychádza z telky? Toto je horor.

A nabudúce...
A týmto sa s tebou, milý môj čiateteľ, nadnes zas lúčime. Už aj tak sme to zas pretiahli o niečo dlhšie, než sme mali v pláne a hororových príspevkov je tiež viac ako dosť.

 Ale dovoľ ešte jednu pozvánočku nabudúce...žiadne vraždy, žiadne masakre.
Bude len posledný opis pohodových práznin v Kašove. Diskotéka, tombola i menšia opekačka...no ale to už nechám na teba, či sa necháš ešte raz uniesť z mesta ku nám...alebo sa na to vykašleš a nájdeš si lepší program. Je to len a len na tebe. My tu tak či tak budeme :-).
Tak ti prajem krásny večer, deň, týždeň, mesiac, rok atď.

Bonbónik na záver...:-)

Dnes to nebude citát, dnes mi dovoľ úryvok zo známeho filmu, reku, trochu na odľahčenie. 
Pre teba možno nepochopiteľná situácia, ale pre nás, kojace matky s obrovskými mliečnymi žľazami, malou podprsenkou a obrovským výstrihom je to denná realita:







Tak teda, dočítania nabudúce, priatelia :-)


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem