"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

pondelok, 30. novembra 2015

Palác - miesto, kde to žije dňom i nocou 1. časť

...zo spomienok


Tak dnes to dám trochu na inú nôtu než si zvyknutý (á). 
Po sobotňajšej oslave v Paláci (ktorá mimochodom dopadla oveľa lepšie ako tá posledná. Nikto sa nedusil, nikoho som nedusila :-)), ma chytila akási nostalgia na časy nedávno minulé, tak mi dovoľ podeliť sa s tebou o spomienky. Na chvíľu sa vrátime do Paláca. Opíšem ti taký úplne obyčajný deň, úplne "normálnych" ľudí. Nebude to veľmi vtipné, ale čo už, život nie je vtipný a nielen humorom je človek živý.

A nakoniec to spoločne oslávime na poriadnej žúrke. 

Tak ak máš chuť, pohodlne sa usaď a daj si pivo. Ja som už vypila, preto mi to tak ťuká...:-).


Nabudúce si toho musím dať menej. Keď začnem, neviem kedy skončiť.



Miesto, kde to žije 


Palác, situovaný uprostred Hlavnej ulice je niečo ako samostatný svet vo veľkom svete. Keď vchádzam dovnútra, akoby vonkajšok prestal existovať a predo mnou sa objaví dobrodružné miesto plné hrdinov (tiež mám pocit, akoby ten knižný prach vylučoval do povetria akýsi zvláštny, halucinogénny opar).

Vyzerá stále rovnako. Len "duchovia" sa menia :-)

Ak teda mix zvláštnych ľudí čo sa tu dennodenne stretáva môžeme nazvať hrdinami (či už sú to svojskí, nebojím sa povedať priam "šlehnutí" zamestnanci (ako to o sebe sami s láskou tvrdíme), alebo zákazníci-pacienti, ktorých psychiatrická klinika na jednej strane Paláca vpustí dovnútra (rozumej, Palác má dva vchody ak to ešte nevieš) aby ich na druhej zas odchytala, zahalila do zvieracích kazajok a odprevadila naspäť do vankúšmi vystlaných izbičiek. Predtým to bolo len raz týždenne, obvykle vo štvrtok, no časom sa tie návštevy rozrástli aj na iné dni :-(). 



V tomto inom svete, žijúcim si vlastným životom je super to, že sa tu človek nikdy nenudí. Každý deň je prekvapením, či už príjemným alebo nepríjemným, či už zábavným, alebo zrelým na samovraždu. Nebolo dňa, kedy by som nechcela vyskočiť z balkóna na prvom poschodí, ale stále ma niečo, alebo niekto vrátil späť k životu. Veď, keď nejde o život, nejde o nič. A jeden pohľad na J.A., E. či K. vás musí priviesť k úsmevu, ak nie k záchvatu smiechu :-) :-) :-).


U  nás sa blbne od rána do večera :-)

No z času na čas si musím od toho čarovného miesta dať pauzu. Buď si odbehnem vonku na cigaretu, alebo na nákup niekam inam (radi sa o svoje skúsenosti s pacientmi podelím s kolegyňami, nech si aj iní užijú trochu zábavy...:-)), poprípade v predvianočnom čase do šory na langoš s kukuricou (tak fajne masný zládujem takou rýchlosťou až je mi zle. Ale nevadí, to k Vianociam a Palácu patrí :-)).


Ale zas musím uznať, že v Paláci je to oveľa lepšie ako v nejakom hypere...či supere...do ktorých nechodím ani vo svojom voľnom čase, nieto ešte v pracovnom. Všetky tie umelé svetlá (niežeby Palác umelé svetlá nemal...tie dokonalé žiariče ma pripravili o polovicu mojich krásnych, hustých vlasov, a čo zanechali o to sa úspešne postaral Ošo :-)), zvláštni ľudia (no dobre...v tom rozdiel nevidím), ale z Paláca je vidieť vonkajší svet (obloha, slnko, dážď, sneh, vietor, blato, mesiac, hviezdy, mraky, stromy, ľudia, zvieratá aj pacienti...), a v tom je rozdiel :-) (A ešte niečo iné v obchoďákoch niet, ale dočkaj...o tom neskôr)


Tak takýto pohľad sa ti v supere nenaskytne. Ale v Paláci áno...ak máte trochu fantázie :-)


Nekonečné dlhé dni v Paláci...:-)


Pracovný čas doobeda a poobede zbehne veľmi rýchlo. Ako som povedala, ak sa človek nenudí a má čo robiť, čas ide rýchlo. Môžeme sa zašiť do nejakého kúta a pratať knihy, ktoré vám medzičasom zákazníci poprehadzovali hore dole (nájsť Františka z Assisiho medzi Hitlerom nie je nič neobvyklé. Ani ružová knižočka Barbie medzi zbraňami druhej svetovej vojny ma neprekvapí. Ale nájsť červený komiks "Lost girls" medzi "My little Pony" je už ťažký hardcore aj rockerku, ako som ja :-().


Zlý, zlý Pony

Takéto milé situácie a zmes odoru z pronta a palácového prachu zmiešaného prachom z kníh vyvoláva stavy, kde sa vám behom desiatich minút strieda hlboká depresia s výbuchmi smiechu. A vďaka tomuto kvalitného "matrošu" naši zákazníci môžu vidieť obrovský úsmev na našich tvárach aj vtedy, ak nás titulovaný profesor psychiatrie nazve "neschopnými, nekvalifikovanými, hlúpymi osobami", alebo ak sa na nás akási teta osopí, pretože ju nazveme "Pani zlatá :-(."



Pozn. Osobitnou kapitolou sú Vianoce, ale to sa dá prežiť vďaka varenému vínu na trhoch, kde si po smene rozprávame spoločné zážitky zo dňa. Asi by bolo načim si to zapisovať, postupom času spomienky blednú a to je škoda :-).  


Najdlhšie a najnekonečnejšie sa vlečú posledné dve hodiny. Stojíte za pokladňou, poličky za sebou máte už desaťkrát povytierané (takže vám to v hlave fičí jedna radosť), a tak sama so sebou preberáte najdôležitejšie otázky života:

- aký je môj zmysel života?
- aký je účel človeka na zemi?
- prečo práve človek a nie slon alebo kohút prešiel evolúciou? 


Že ťažké témy po dvanástich hodinách šichty? Ani nie, normálka.

Keď po dlhej dobe prídem na odpovede, zistím že prešlo len desať minút. Obzriem sa za seba a čo nevidím? Na poličke, ktorú som pred pol hodinou dočistila je opäť kopa prachu (zmysluplnejšiu prácu už mal len Syzifos v podsvetí). 

Pozn. Ak neviete čo to znamená, tu nájdete odpoveď :-)

Moja kariéra Mentalistu


V tom dostanem spásonosný nápad, ktorý mi posledných pätnásť minút pred koncom urýchli. Zahrám sa na Metalistu (ako doma s chlapom familiárne nazývame toho týpka čo všetko vie, všade bol a všetko videl). Zoberiem si knihu, ktorá by ma to mala naučiť a hľadám si prvú obeť. 


Sympaťák, ten chlap. Škoda, že tie jeho triky nefungujú aj v reálnom živote :-)

Akurát ide okolo kolegyňka K. s kôpkou kníh. Zavolám si ju na kus reči a pokladám jej otázku:

"Akej farby sú oči tvojho partnera?" a poctivo sledujem jej reakciu. Urobila s očami presne to, čo sa tam písalo. Ak by ich otočila smerom na druhú stranu, tak by klamala...fíha?

"Spomenieš si na Beethovenovu 9. Symfóniu?" a v knihe opisovali presne to, čo s mimikou robila kolegyňa (iba mám pocit že namiesto 9-tej si hmmmka 5-tu, ale to neva). Je to úplne výborne. Ešte pár takých cvičení a bude aj zo mňa Metalistka :-). 


Piata či deviata? Nezáleží na tom. Obe sú super :-).

Potom sa K. odporúčala, že ešte musí niečo dokončiť a ja hrdá sama na seba si hľadám ďalšiu obeť. Musím sa cvičiť, aby som bola dobrá. Akurát ide okolo naša vtipná J.A. s väčšou kôpkou kníh. Tiež si ju zavolám na kus reči a pokladám jej prvú otázku:

"Akej farby sú oči tvojho partnera?" zvláštne nadvihne pravé obočie a zamrmle si popod nos niečo nie veľmi pekné. Obraciam stránky, ale takáto reakcia nie je nikde opísaná... fíha?

"Spomenieš si na Beethovenovu 9. Symfóniu?" vezme si svoju guličku z kníh, a s príslovkým určením miesta, času, a spôsobu mi povie, čo si s tým môžem. A nech sa venujem niečo užitočnejšiemu a láskavo poutieram poličku za sebou.
"Nevidíš, koľko je tam prachu? Makaj!"

A tak skončila moja kariéra, čo by Metalistky a vrátila som sa k práci, ktorá mi ide najlepšie :-)!

Konečne padla

Na práci v Paláci ale najviac milujem čas 20:55, čo znamená, päť minút pred záverečnou. To stále obieham horné poschodie, kontrolujem okná či sú zavreté, či sú knihy na miestach, povyhadzujem z kútov a tajných zákutí mládež, ktorá komunikuje medzi sebou výhradne jazykom :-). 
Nasávam príjemnú vôňu čistiacich prostriedkov, múdrosti a histórie, a užívam si tento príjemný okamih pred odchodom domov.
Jaaaj, ako ja to miesto milujem :-).


Kto to slovo nemiluje, aj keď svoju prácu miluje?

Ten čas, keď pozamykáme dvere a ubzinkneme preč (rozumej, čo ako máte Palác radi, dvanásť hodín na nohách je masaker. Človek sa už teší na pivko či posteľ...).

Samozrejme, že ostatné kočky sa zdekujú skôr. Keď vyhadzujem poslednú a zamykám za ňou dvere nasleduje posledné vety, rovnaké večer čo večer:
"Všetko zamknuté?"
"Áno!"
"Okná pozatvárané?"
"Áno!"
"Svetlá pozhasínané?"
"Áno!"
"Tak dovi, dopo (či dopi, dovo?)"

Všetci zmiznú vlastným smerom, a ja, ako nechcená vedúca smeny musím ešte ukončiť nejaké veci (vysypať zo seba všetky nadávky na nefungujúci systém, hodiť do koša pero, ktoré just prestane písať zrovna vtedy, keď sa musíte už iba podpísať, rozbiť zošívačku, pretože zrovna došla posledná spinka...a podobne :-(). 

Keď úspešne pošlete na miesto kde sa vám končia nohy kľúče od paláca, pretože pri obliekaní spadli do preplneného koša (nechcite vedieť čo všetko sa v tom koši nachádza...ja sama som to radšej neriešila ani vtedy, ani teraz), utriem ich do špinavých nohavíc (zajtra ma vedúca zas zdrbe že nevyzerám ako zo škatuľky, pomyslím si) a vyberiem sa celá šťastná, prešťastná domov. 


Ešteže sa do tej časti zmestí toooľko vecí :-)

V hlavnej úlohe duchovia...


A vtedy si to všetko uvedomíte. Keď je okolo vás tma ako v rohu, ticho ako v kostole, keď ste uprostred toho množstva kníh sama ako prst...vtedy to príde. Starý dom, ktorý už čo to a koho čo prežil, a moja brutááálna fantázia vyrastajúca na hororoch...vražedná kombinácia. Pukajúci nábytok, vŕzgajúce podlahy, staré múry, studený vietor...
z každej strany na vás číhajú duchovia budovy, a všetkých tých kníh okolo...

...a tu to ukončím. Akosi som sa rozbehla...kto by čítal taký dlhý článok? Idem spať, veď aj zajtra je deň. Ukončím to nabudúce a ak si zvedavý na palácových duchov (druhá časť TU), tak si ma zapni aj nabudúce...či?

Teším sa na teba, dúfam že dôjdeš na moju žúrku :-). A ak budeš chcieť spať aj bez mojich blbých rečí...prečítaj si nejakú knihu :-).



Dobrú noc.

Citát na záver:

"Nemilovať knihy znamená nemilovať múdrosť.
Nemilovať múdrosť však znamená stať sa hlupákom.“

                              Ján Ámos Komenský

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem