"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

piatok, 26. februára 2016

A ty si meťák či depešák?

Dnes mi dovoľ taký malý, citový výlev. Ak sa ti neľúbi, tak ma vypni, ale môžeš si aj ty pospomínať so mnou na časy nedávno minulé :-).

Som metalové dieťa


Táto "krátka" úvaha (opis, rozprávanie) ma prepadla, keď som dávala dokopy článok o ďalšom metalovom koncerte, na ktorom sme nedávno boli, a ktovie či ho vôbec niekedy dokončím. Uvidíme.

No a teraz spokojne odlož fľašku s pohárikmi do baru, pretože som nateraz cicku poriadne zrolovala a natlačila do podprdy. Najfrekventovanejším slovom dnešného článku bude METAL!!!!


Zdroj foto

A teraz, o čom som to vlastne dnes chcela točiť?

Určite za to môže Rock!

Minule, tak trochu dávnejšie, k nám do predajne prišli takí mladí, "dredatí", "opiercingovaní" adolescenti. 



Na tričku mali znak mieru, v ruke literatúru o globálnom otepľovaní, recyklácii a ochrane životného prostredia. 
Na to sa bývalá, tiež ešte adolescentná kolegyňa pohŕdavo zaksichtila a zahlásila:

"Takto to vyzerá, ak rodičia počúvajú rock. Fuj!"



Ako, doteraz rozmýšľam nad jej myšlienkovými pochodmi, čo tým akože chcela povedať. 
A taktiež v povetrí lietala nevyslovená otázka, čo asi počúvali jej rodičia, keďže kočka nemala ani dvadsať a na krku tri exekúcie a vymáhačské firmy. Zmysel pre povinnosť "veškere žádna", zodpovednosť pojem neznámy, hanbu a skromnosť jej slovník ani nepoznal.
     Ale o tom, kto vyhral akúsi trápnu reality show sme vedeli všetko, taktiež o novom hite istého Justina B. sme počúvali ódy celé hodiny. 


Keď  som zahlásila, že sa chystám na koncert Iron Maiden až do Piešťan, tak ma poslala liečiť sa.
Prečo?

Kto ma nájde na obrázku, vyhráva...ešte neviem čo, ale ja niečo vymyslím 

Áno, vyrastala som na metale a nehanbím sa za to! 
V desiatich som poznala všetky známe skupiny slovenské, české i zahraničné. Čo sa iné dalo u staršej sestry "veľkej meťačky?" Spoza zavretých dverí jej izby zneli ľubivé tóny skupín Halloween, AC/DC, Metallica ai, aj celý deň. 
Obdivujem rodičov, že gramofón (a neskôr aj dvojdeck) nevyletel von z prízemného okna. 

Keď mala mladšia sestra karneval v treťom ročníku, tá staršia neváhala, a vymódila ju podľa časopisu Metal Hammer. Moja zlatá.
Vôbec jej nevadilo, že riflovú bundu o štyri čísla väčšiu, plnú odznakov ťahala po zemi, a dokonca aj roztrhané nohavice sa jej ľúbili.
Ja som sa však trochu bála, že tou reťazou, pripevnenou na nohaviciach, niekomu ublíži. No chvalabohu, ani jeden zo spolužiakov neutrpel ujmu na zdraví 
(kto by sa aj púšťal do dievčaťa s reťazou ťažšou ako jej váha :-)). 



Medzi dvadsiatimi princeznami a pätnástimi mačičkami bola ako päsť na oko. Samozrejme, že nič nevyhrala. Prvú cenu vyhrala, ako inak, "najprincezničkovateľnejšia" princezná. No čo už, podpora originality fičala aj vtedy :-). A my sme princezné nikdy neboli.


Žiadne vedľajšie účinky


A vôbec nemám pocit, že by terapia metalom, ktorá bola v tej dobe odpoveďou na všetky otázky vesmíru, malo nejaký ťažký následok na mojej psychike. 
Ten tik v pravom oku, depresívne a samovražedné nálady ma za následok "LIVE Trash metalový" permanentný koncert, ktorý máme doma už nejakých osemnásť mesiacov. Kapela sa volá Ošo, no našťastie už pri svojom "hrdelnom speve" neblinká.
Ale ako sa všetko postupne vyvíja, aj u nás sa po roku a pol  tvrdého žánru "Grindcore" pomaly presúvame do počúvateľnej "Hardrockovej sféry."

Pozn. Grindcore - hudobný žáner, ktorého vokálna stránka sa pohybuje v medziach od vysokých škrekov, až po nízke, hrdlo rvúce bručanie a šteky.  


zdroj foto

Metal či Depeš

Ja som dospievala v deväťdesiatich rokoch (nie, nie som taká stará, iba skôr narodená), kde sa deti v triede delili iba na dve hlavné skupiny:

"Depešákov a metalistov."

Myslím, že nie je ťažké domyslieť si, do ktorej skupiny som patrila. A aby som to upresnila, z tridsiatich puberťákov sme tam patrili iba tri.

Monika - chuderka, ani netušila o čom sa to vlastne bavíme, a k našej skupine sa pridala kvôli menšiemu počtu členov, bolo to od nej naozaj pekné, také súdržné. Išlo o to, že nemala rada veľké hromadné zoskupenia, a už vôbec nechápala ten "plávajúci" tanec, ktoré ostatné dievčatá predvádzali pri speve:


Zdroj foto


"Zatočím se kolem stromu, na rohu ve znaku domu - nevnímám...."






Magduška - kámoška, tá mala troch starších bratov, ktorých vzorom bol Maťko Ďurinda, a sama bola tajne zaľúbená do Jona Bon Joviho, takže aspoň vedela, ktorá bije, keď som ako jediná poskakovala po triede a vrieskala:




"Vezieme piesne, tam niekde do mrakov. Vezieme múdrosť, tam kde niet vojakov."




Ono, bolo to trápne, pretože sa nikto nepridal, Ostatné dievčatá milovali Petra Muka, a ja jediná som zaspávala pri Láďovi s Křížkom (ale o tom som už minule točila, takže to už nebudem rozpitvávať). Nikdy som neplávala s davom. 

Pozn. Presne v tejto chvíli som sa dozvedela, že zomrel Ďuro Černý, zakladateľ Tublatanky, tak mi dovoľ malú vsuvku. Na jeho pamiatku si môžeme spoločne zaspievať nestarnúci hit. Predsa len sa môžu považovať za priekopníkov hard rocku na Slovensku  





Dobrá škola


Ale, zas na druhej strane ma tieto hlučné prejavy dlhovlasých rockerov pripravili na moje materstvo natoľko, že s prehľadom zvládam ako budúceho speváka Sepultury, tak aj stárnuceho rockera (myslím tým svojho chlapa, prirodzene), ktorý do večera trieska na gitaru, a so zapojeným combom ruší poobedňajšiu siestu susedov.



Normálne očakávam, kedy si na dverách nájdeme hanlivú značku zo zhnitého vajcia či paradajky. 






Dnes sa už smejem nad našim pubertálnym triedením, hlavne preto, že keď si zapnem Rockovú Republiku alebo Anténu Rock, tak ihneď za skladbou "Hells Bells" bez hanby pustia "Strangelove.
Takže celý ten humbuk, hádky, trápne tance a prekrikovanie, po toľkých rokoch akosi stratili zmysel. 
Ale malo to svoje čaro, povedzme si otvorene!

Pozn. Za jediný "negatívny" následok počúvania rockovej hudby považujem to, že sa mi stále páčili chlapci s dlhými vlasmi. No, nikdy som takého nemala. Môj chlap, bohužiaľ, musí byť "vylisený" skoro na koleno. Raz som ho poprosila, aby si zapustil háro. Akoby som to slušne povedala, stupidná idea. 
Najskôr vyzeral ako blbeček, ale povedala som si, to dorastie.
Dorastalo, a čím ďalej tým viac sa ponášal na nasratého dirigenta, niečo ako Einstein, či Beethoween, ale povedala som si, to dorastie.
Ale keď mu na hlave začal rásť mikrofón a la Jackson five, poslala som ho k holičovi.
A tak sa sen o dlhovlasom šrácovi rozplynul v hmle. 


Zdroj foto
Zdroj foto


Kde udelali soudruzi chybu?


Keď videla sestra č. 1 úspech svojej metalovej výchovy na svojich "úplne normálnych" sestrách, snažila sa ju uplatniť aj na svojich synoch.

A ja, ako vzorná teta som jej s tým samozrejme vypomáhala. Ešte ani chodiť poriadne nevedeli, netušili načo slúži lyžička, a medzi nohami plienky mali, keď som im strčila do rúk plechový bubienok, a gitarku zn. No počkaj
Na začiatok som im pustila niečo ľahšie, Tublatanku, Desmod, Horkýže Slíže či Zónu A, a poskakovali sme po starkinej obývačke, pohovke, kresle a napodobňovali Axla Rosa v čase jeho najväčšej slávy.



Jóooj, akýže len boli rozkošní. 
Ale...čas plynie, matky ich naučili samé zbytočnosti, ako napr. jesť polievku lyžicou, chodiť a samozrejme používať toaletu. A ako chlapci dospievali, zabúdali na naše spoločné pógovačky.
Hold, priority!

Skúšali sme to aj osobným kontaktom so živou hudbou. Vzali sme ich na koncert Kabátov. No, nemalo to veľký úspech. Ten starší skoro zaspal, a ten mladší sa tváril, že je momentálne kdesi v tretej dimenzii, štvrtého sveta. 
Ale, my sa len tak ľahko nevzdávame, a toho mladšieho sme vzali aj na posledný koncert Halloweenu (o ktorom mal byť pôvodne tento článok, ale akosi nevyšlo). 
Tento náš pokus sa taktiež mihol účinku, a celý čas sa sťažoval na hlasnú hudbu, a ja som zažila akýsi pocit dejavu (Bod č. 4). 

No nič, nevadí, nádeje vkladáme do tretieho synovca a samozrejme, môjho syna. Uvidíme, kade pôjde ich cesta. Je pravda, že môj syn inklinuje aj k rockovej hudbu. Ale jemu sa páči aj zvuk vysávača, práčky či mixéra. Tzv. biely šum deti upokojuje, a rocková hudba s rytmickými bubnami ten zvuk celkom pripomína. 

Ale ešte skoro povedať, čo bude letieť v jeho puberte.
Len silne dúfam, že to nebude Japonský rock ako vo filme Wasabi, taktiež ťažko prekusnem hip-hop, či hudbu pripomínajúcu zvuk cirkulárky. 
Aj ja mám isté hranice...



Nalejme si čistého vína


Ale aby som bola úprimná, nielen rockom je moja duša živá. Ja mám rada zmenu, chaos, rýchlosť, život. A tak, ako aj môj život je pestrý, aj hudba ktorú počúvam sa pohybuje medzi riadnymi hranicami. 

V mojej MP3 sa Smake my pitch up strieda s áriou O Fortuna z opery Carmina Burana, a to sa miesi s klasickými slovenskými ľudovkami ako A ja taka dzivočka, do toho to vypeckuje Blumchen s piesňou Deine blaue Augen, a celý ten koláč ukončí Riško Muller s Piesňou šťastných detí.    
    
A nemôže tam samozrejme chýbať Johny Cash, Waldo Matuška, Michal Tučný
Malému pred spaním spolu s vežou spievame Plíhala, Rédla, Dobeša, Čechomor a nesmieme opomenúť ani Fleret a jeho pecku Zafúkané...
pritom sa nám kraaasne zaspáva.

Je to v poriadku, naozaj som normálna. 

Milujem hudbu ako celok, ale musí byť dobrá, ľúbezná, ušku príjemná. A je jedno či sa jedná o rock, pop, vážnu i ľudovú hudbu a dokonca aj oldies s prehľadom poznám.

Pozn. Raz ma ktosi dotiahol na nejakú diskotéku, kde sa mala hrať Oldies. Celkovo som sa tešila do chvíle, keď DJ pustil Madonnu, Michaela Jacksona a Nirvanu - aby si to pochopil, hudba v pohode, ale to už je Oldies? To už som akože, Oldies? To nemyslíte vážne!!!



Zas som sa rozkecala a pritom som chcela niečo iné...


Tak, to som ja. Ak chcem niečo v krátkosti povedať, mám z toho celý román. A ak si došiel až sem, teraz sa konečne dozvieš pointu dnešného článku.
Minule som čítala blog jednej kočky Roweny, kde v bode č. 7 píše práve o hudbe v komerčných rádiách, ktoré od rána do večera púšťajú jedno a to isté dokolečka dokola. Ako, rozumiem že nový zákon hovorí o tom, že tam má znieť viac slovenskej hudby. Ale to naozaj nemáme okrem tých pár odrhovačiek nič iné? 

Minule sa mi do sna dostal najnovší "hit" od Petra Cmoríka. To bol horor. Stála som na ceste a nemohla som sa pohnúť ani doprava, ani doľava, a ani rovno, pretože mi v hlave hučalo:

"Sú cesty keď sa nehneš z miesta, sú aj také, čo sa krútia ako had..."

Všetko sa mi krútilo. Len som tam stála jak trapka a nevedela som sa prebrať. Je pravda, že som mala horúčku a akiste som blúznila, ale to je jedno 
(možno by sa mi tam, na tej skrútenej ceste stálo lepšie, ak by tam so mnou bol aj mladý Geišberg, ale to sa nedozvieme :-)). 

Pozn. Ktovie, prečo sa mi tá pieseň spája s Geišbergom?

"Keď nás zavrú za sťahovanie hudby, tak dúfam, že nás rozdelia podľa žánrov!"

Nenašla som autora tohto výroku, ale má svätú pravdu. Aj keď mňa by bolo ťažké niekam zaradiť, no ak by ma dali do cely s niekym, kto by mi celý deň spieval o krútiacich sa cestách, asi by som mu na hlavu hodila svoju padákovú podprdu. A že to je riadne obrovský kus látky :-).

Človek musí zblbnúť, keď počúva stále jedno a to isté dokolečka, dokola. 
Okey, nech púšťajú novinky, nech púšťajú viac slovenskej hudby, ale to naozaj máme len troch spevákov a päť skupín? 
Fúha, to sme na tom dosť biedne. 

A kvôli tomu je škála hudby, ktorú počúvam a ktorú púšťam svojmu synovi obrovská. Mám tam nahádzaných okolo dvetisíc skladieb, z toho tá väčšia polovica sú slovenské a české hity. A asi desať z nich znie aj z našich komerčných rádií.

Nevravím, aj ja tam mám "komerčňáky" ako Ta ne, Na pokraji síl, Voda čo ma drží nad vodou, 

ale i staré dobré hity z dôb minulých:
Balada o poľných vtákoch, Keď ťa nechá dievča, Milujem, Smrtka na Pražskom orloji, Koloseum, Osud osud môj, Poďme sa zachrániť, Čumím, čumím, čumím na bednu, Až na severní pól, či Každá trampota má svou mez, a prosím nehádž po mne zrolované, smradľavé ponožky ak sa ti priznám že by si tam našiel aj nestarnúci Nonstop, či Trezor od božského Káju
  
Naj sa mladý učí, a sám si vyberá cestu...
Momentálne však u nás má najväčší úspech:

Ťuki, ťuki, ťukalo
Z Východnej dievčatá
Ako Kolumbus objavil Ameriku
Pes a mačka
ai.

Veď v rôznorodosti je krása a mňa stereotyp zabíja...

Ale ja som večný optimista a verím, že na našom krásnom, malom Slovensku objavíme ďalšie talenty, ktorí nám časom budú z rádií liezť na nervy. 


A dnes ti na záver zas dám text piesne istého Ďuricu (neboj, nie Adama ale akéhosi Ondreja), o ktorom som donedávna ani páru nemala. Texty má celkom dobré...ale, ruku na srdce, kto by ho púšťal, a kto by ho počúval... 

Text na záver

"Nemám rád, keď z okna vyhadzujú fľaše,
keď niekto stále slintá po tom, čo je naše.
Nemám rád, keď sa ubližuje deťom,
keď stavajú obchod na lúke plnej kvetov.
Nemám rád svoj napichnutý mobil,
ja nie som žiadny terorista, to musí byť omyl!"

                          Ondrej Ďurica - Nemám rád



Zdroj pohybujúcich sa obrázkov: http://giphy.com/


A už si čítal?





14 komentárov:

  1. Odpovede
    1. No, veď sa s tým sa hrajem pol dňa obvykle. Článok dávno zbúchaný, ale dilema, čím ho vylepšiť :-)

      Odstrániť
  2. Na margo toho, ze som nasu sgru navliekla do "kostymu" podla Metal Hamer si fakt nepamatam. No asi starnem a pamat uz tak nesluzi. Co sa tyka Misa, tak na jeho ospravednenie len skonstatujem, ze 80 roky su pre neho zrejme nezaujimave. Taky Haloween sa predsa nemoze zrovnavat s Arkonou, Eluveitie alebo Moonsorrow. Je proste ina doba a tak ako my sme milovali Ladu a Johna Bonjoviho, on miluje Masu https://www.youtube.com/watch?v=Tt6_65LDZ60. Myslis, ze /z jeho pohladu/ sa mozu nejaky 60 rocny rockeru s nou zrovnavat :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ty sa nepamätáš že šla za meťáčku :-), slabá pamäť. Neporovnávam, len konštatujem. Ale dnes mi sľúbil že na nasledujúcom koncerte už bude skákať s nami. Tak som naozaj zvedavá, vezmem ho na Plíhala, tam si zaskáče o dušu...:-D, A zas je jasné, že chlapca nezaujíma 60 ročný dedko, ale mladá kočka. To by nebolo dobré :-)

      Odstrániť
  3. Presne tak, takze tie metalove geny v nom su, len ho zaujimaju nove, nie stare skupiny. Holt, my sme uz len vykopavky :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. My nie sme vykopávky, len si viac pamätáme :-)

      Odstrániť
  4. Takže dievčatá trošku vás poopravím. V treťom ročníku som išla za poľnú myšku. Vo štvrtom ročníku som zabudla že máme karneval a Deny ako správna segra chcela pomôcť. "Daj si moje handry a pôjdeš za metalistku." A neuveríte tretie miesto vyhral metalista, ale ten mal gitaru a alobalový kríž na krku. Smiešna džínsová vesta a čierne tričko. Ja po celej bunde AC/DC, Metallica, Iron Maden nažehlovačky, samé cvočky ....! A vyhrá blbý alobalový kríž a gitara. TO BOLO SKLAMANIE. Ale aj tak vás mám rada.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak vidíš, už aj mne pamäť vynecháva...na toto si zas ja nepamätám. Porotkyňa asi tiež fičala na Láďovi s Křížkom...Tak nevadí. Nabudúce si budem musieť pomôcť asi aj tvojími spomienkami, pretože mne rozum momentálne kompletne nefunguje ako má. A nebuď sklamaná. Nabudúce to vyhrajeme :-)

      Odstrániť
  5. Ked tak čítam sa divím že ešte počujem

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja sa divím, že máme fungujúce gramofóny, rádia a magneťáky :-)

      Odstrániť
  6. :D som vďačná za Anténu a Rockovú republiku, no Anténa je na mňa trochu moc komerčná ak to mám tak povedať.. hrajú to isté a nič nové pre mňa. Na republike zahrajú občas aj úplne neznáme veci a potom sa len učím text aby som to mohla doma vygoogliť, čo to bolo za skladbu a kapelu :D v tomto mám ešte radšej Aligátor.
    Drew's Beauty
    Narodeninová giveaway

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No to je pravda, že Anténa je komerčnejšia. Tiež sme skôr na Rockovej Republike, aj keď aj tam sa toho dosť opakuje. Ale tiež to riešime štýlom, že si stiahneme veci a počúvame z PC či MP3. A vidíš, o Aligátore som teraz počula prvýkrát. Musím na to mrknúť...:-)

      Odstrániť
  7. Mám nejaké nudné chvíľky, tak si po dlhej dobe prechádzam tvoj blog a trkne ma, že dávnejšie som vlastne chcela reagovať na tento článok. :)
    Nechápem, prečo nás berú ako nejakých psychopatov, veď každý rád počúva niečo iné. Nikde nie je prikázané, že musíme všetci počúvať Dominiku Mirgovú a ak si pustíme niečo rockové alebo metalové, tak sa môžeme ísť liečiť. Na mňa sú tie diskotékové a hip-hopové veci príliš jednoduché (česť výnimkám, napr. takých Public Enemy ešte zvládam, ale zo Slovenska asi nikoho). A nechápem, prečo sa disko-ľudia čudujú, že ja na žiadnu diskotéku nevkročím, keď oni na koncerte by sa asi tiež cítili ako na inej planéte.
    Alebo ja ešte počúvam dosť jazzu a pobavilo ma, keď som chcela dať nejakú jazzovú inštrumentálku do videa zo stužkovej, tak spolužiačka to okomentovala s nechuťou, že je to hudba pre dôchodcov. To ale raz ona pustila niečo, o čom som ani nevedela, že je to hudba - pamätám sa, že som sa pýtala, či to tam lieta mucha alebo včela, a dostala som odpoveď, že to je pesnička. :D
    Inak pobavila zmienka o vlasoch tvojho muža, to som sa schuti zasmiala. Na jeho obranu - mňa sklame aj opačný prípad, keď nejaký hudobník polku svojej kariéry nosí dlhé vlasy, potom ich blbec skosí a vôbec sa mu tie krátke nehodia. :D
    Ale som rada, že aspoň vznikajú stále nové dobré kapely/hudobníci a nevymiera nám to úplne. Zo slovenských "novších" skupín mám rada napr. Billy Barman, majú divné texty a konečne to nie je klasika o láske, rozchodoch a peniazoch. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne, že si krátenie dlhej chvíle vypĺňaš mojimi článkami :-).
      Inak s tou hudbou je to tak asi od nepamäti. Presne ako som písala, ešte za oných mojich školských čias, keď sme sa delili na depešákov a meťákov. Tiež sme my tri boli za exotky, ale jednoducho som predsa kvôli tlaku väčšiny nevymenila moje rockové hviezdy za nejakých East 17 či Take that či čo to vtedy na rádiách fičalo. Už sa ani nepamätám. Ale Iron či Halloween mám stále v pamäti.
      Aspoň je očividné čo je večné...:-)
      Našťastie v tej dobe rockerov bolo dosť, a chodievala som na také disky, kde sa naozaj premiešavali všetky štýly od Beatles až po Michaela Jacksona a vtedy sa to dalo nejako zniesť, pretože jedna pieseň duc duc... a to sme medzitým dali cigaretku, pivo, či pokec a potom prišla nejaká rocková vypaľováčka...Starý DJ Imre to jednoducho vedel roztočiť pre všetky vekové kategórie.
      Ale to neboli také tie klasické diskotéky s pódiom vysvieteným tak, že ti je vidieť aj to čo máš pod podprdou, ale taký nejaký malý PUB s pár stolmi a stálymi štamgastmi, a tak sme sa stále vedeli zabaviť. Tí istí, na to isté.
      No, tie dlhé vlasy to máš pravdu. Inu, už som to spomínala pri tej mojej láske z detstva Láďovi Krížkovi, to je proste zmena image brutál, a vôbec nie k lepšiemu. Ale zas na druhej strane, ak vlasy začínajú vypadávať, a muž začína plešatieť, zas je lepšie tie vlasy dať dole ako ich tam nechávať nasilu. Potom to fakt vyzerá nepekne...
      Inak o tom Billym som nepočula, ale vďaka za tip, už sa na to idem pozrieť. Mám rada zaujímavé a iné texty, také Dominiky či Adamovia sú ako cez kopirák. Text musí mať šmrnc, musí vo mne niečo zanechať. Preto sa mi celkom pozdáva ten Ondrej Ďurica, nie je to klasický rock, skôr taký pesničkár, ale jeho texty sú fakt o niečom.

      Odstrániť

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem