"Ženy, ktoré čítajú sú nebezpečné, pretože sa nenudia a nech sa stane čokoľvek, majú vždy únikovú cestu" .... Daria Bignardi

utorok, 2. februára 2016

Máme za sebou rok a pol 1. časť, alebo chvála prsníkom

Moja hruď na prvom mieste


Pôvodne som chcela o niečom inom, ale čo už...takže dnešná debata zase bude len a len o cicke a aby sa nepovedalo, tak aj o chorobe. 
No čo...môj (náš) život je momentálne už raz taký :-). O pár rokov budem písať o tom, ako som pre môjho syna trápna, nudná a staromódna, tak si užívam, že aktuálne som pre neho celý svet. Snáď to ešte zvládneš. Nie :-)?


A ak nie, moja smola :-(


Veď okolie si aj tak myslí, že tehuľky a mamičky sa o inom ako o cickách a plienkach nebavia (žeby mali pravdu? :-)) 
Ja viem, že mojím blogom im nahrávam do karát...ale čo už :-) 


Pozn. Prosím, nehraj pri mojom článku hru:

"Koľkokrát uvidíš slovo cicka, "lupsni" tam štamprlík." Ku koncu už neuvidíš a neprečítaš ani slova, prisahám :-).

Inu, tým nechcem povedať, že vďaka mojím proporciám som matka roka, alebo že cicka je odpoveď na všetky zásadné otázky vesmíru a bez nej koniec svetla. Ani to, že mamičky ktoré nekoja sú horšie. Práve naopak. Ja som ale veľmi lenivá a pohodlná, a očividne neviem vôbec variť, dokonca ani kŕmiť, pretože môj syn nič odo mňa nezje. Preto to dojčenie.

Nezávidím a obdivujem všetky matky, ktoré musia v noci vstávať k bábätku a robiť im mliečko. Po prvé preto, lebo som na vôňu mlieka alergická, netuším ako by som to zvládla (a tým myslím na kravské, orechové, sójové, mandľové, a ako som zistila pri jednom zo synovcov aj na detské...:-(), 
a po druhé, ak by som so svojím tlakom v noci vstala a dala sa na cestu do kuchyne, určite by som to "naprala" do najbližšieho roku a upadla do bezvedomia na tri, štyri hodiny :-(.

  A tak si iba ľahnem na chrbát a dieťa sa obslúži už teraz samé. Neviem koľkokrát za noc. Totiž, ešte aj po takej dlhej dobe je môj syn dosť často hore. A ak by som toľkokrát mala vstať a urobiť mlieko...už by som bola s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtva.

A máme za sebou už tak veľa

Rok a pol
Osemnásť mesiacov
Sedemdesiat osem týždňov
Päťsto štyridsať šesť dní

(hodiny a sekundy nerátam, už som príliš dlho na materskej než aby som si pamätala vzorec... :-)). Už tak dlho (alebo krátko) ma robí najšťastnejšou môj malý, nádherný, okatý, náročný Ošo.

V dnešnom mojom príspevku by som ti chcela rozpovedať príbeh:  

Ako sme vďaka takej blbosti ako je moja cicka prečkali ťažké obdobie vírusu, ktorý vôbec, ale vôbec nie je nákazlivý


Vírus predsa ešte nikdy nebol prenosný :-)
Zdroj foto

Tak ti teraz v krátkosti, mne vlastnej, rozdelenej asi na tri časti zhrniem, o čo vlastne šlo.
  Máš čas? 

Ak nie, tak si ho urob. Ako vždy, nohy na stôl, veď deťúrence už spinkajú (alebo si už doma z práce), tak trochu mlieka na záver dňa ešte nikoho nezabilo. No nie :-)? 


Dnes namiesto piva mlieko v hlavnej úlohe :-)
Zdroj foto

Moja, ty asi nebudeš nikdy kojiť!

Tak túto vetu som počas svojho tehotenstva počula dosť často. To je podpora budúcej matke, čo? Samozrejme že som chcela kojiť. Každá matka predsa chce pre svoje dieťa to najlepšie. Či už je to kojenie alebo v niektorých prípadoch umelé mlieko. V mojom prípade by sa však kŕmenie umelým mliekom rovnalo ustavičnej kóme.

Moje okolie si myslelo, že práve vďaka môjmu obdarovanému objemu budem mať s tým problém. Vraj: 

veď veľké prsia sú na sex, malé na kojenie...

a kojiť s najväčšou pravdepodobnosťou nebudem. Ja som ale tvrdohlavý lev, a postavila som si hlavu. 

A budem!!!! 

(Aj keď je pravda, že v okolí som nevidela ani jednu cickaňu, ktorá by dlhodobo kojila. Obvykle to boli práve tie s menšími...:-( Ale ja sa nevzdám).

Méta bola aspoň pol roka. To musím predsa dať...:-)


Ťažké začiatky

Ako som časom prišla na to, to s tým naštartovaním laktácie nie je tak jednoduché, ako som si myslela. To ti je celá veda, a keď nemáš v začiatkoch pomoc, môže to skončiť s obrovským zápalom, abcesom, dokonca som počula, že mi mlieko môže stúpnuť do hlavy a mne totálne prdne (no to sa asi stalo, ale našťastie len tak okrajovo).

Aj my sme mali na začiatku veľké problémy s prisatím. Keďže cisársky rez, dvadsaťštyri hodín na JISke, jedno s druhým, nešlo to podľa mojich očakávaní. Ťažko mi je pri spomienke na naše "skvelé", "úžasné" zdravotníctvo, s ktorého radami by sme nedošli dojčiac ani domov. 
Tak iba v krátkosti:

"Po troch dňoch vrieskania môjho syna a mňa, pretože sme sa ešte stále neprisali, dieťa chudlo, primárka bola nervózna... a tak dobehla akási nahnevaná teta, čo si hovorí laktačná poradkyňa, vyvrieskala sa na nás, kieho oného robíme že sme sa neprisali, skoro mi rozbila posteľ a malú postieľku v ktorom mal malý spať, no nikdy nespal, stlačila mi prsník, ktorý bol v tej dobe väčší ako maďarský melón a vcucla ho malého do úst. A odvtedy ho nepustil. 
Doteraz. 
Inak som sa dosť bála, či ho tým obrovským, ťažkým hrudníkom nezadlavím, veď bol taký maličký..."


Taký nejaký veľký bol :-) môj prsník myslím :-)
Zdroj foto


Inak, veľmi oceňujem taký milý a ohľaduplný prístup v súkromnej nemocnici, kde si človek zaplatil aj za používanie záchoda :-). To je také, slovenské! 

Už rozumiem, prečo mnoho žien vzdá dojčenie hneď na začiatku. 
Ale našťastie v dnešnej dobe existuje pre nás, cickane pomoc v podobe webovej stránky Mamila alebo laktačných poradkýň. Chce to trochu času, sebazaprenia ale výsledok stojí za to :-).

Pozn. Inak ešte jedna pikoška ak dovolíš. Na nete som našla článok, ktorý sa ma snažil presvedčiť, že keď som po sekcii, tak nemám zdravé a kvalitné mlieko. To povedzte môjmu synovi, ktorý priberal za mesiac kilo a pol...:-)

Kojíš? To je dobre...

To som tiež často počúvala od okolia do roka svojho syna. A všetko bolo v poriadku, veď dojčenie je zdravé (kým sa nekoná na verejnosti samozrejme, iba doma v súkromí :-)). 
Veď predsa kojené bábätko je iné. To na verejnosti musí vydržať, veď kto už je zvedavý na vytasené ženské poprsie?  

Pozn. Kto je zvedavý na ožranov s fľaškami v rukách? Nad tým sa však nikto nepozastaví, taký obraz je v našej spoločnosti prijateľný.

"Niečo je zhnité v spoločnosti našej!"

Malý, rýchly, nesúťažný kvíz:

Ktorý obrázok v tebe vyvoláva príjemnejší pocit?

                

Ty ešte kojíš? Dokedy chceš? Veď už je veľký!?!?!?!

Tak a toto počúvam stále častejšie. No nemám to nikomu za zlé. Sama som takto podobne rady rozdávala, kým som ešte nemala zarobené na vlastné dieťa. 
Karma si ma však dostihla a odvtedy vravím:

Dávaj si pozor na to čo povieš a čo si želáš!

Neviem dokedy budem kojiť. V Afrike ženy normálne dojčia aj staršie deti. Avšak nemusím chodiť až tak ďaleko. Aj v našej krásnej ľudovej tvorbe nájdeme príklady dlhého dojčenia. Napríklad taký Valibuk (alebo Lomidrevo, ak chceš), krásny, statný junák, hrdina. Vieš ako dlho bol dojčený? Tak schválne ti ponúkam úryvok z rozprávky:


"Matka chlapca dojčila a chlapec zo dňa na deň zmocnieval. Rodičia sa nevedeli od divu kde podieť, keď ho v treťom roku videli jedličky ako noha hrubé zo zeme trhať. V siedmom sa už na duby lapal. Tu ho už mater chcela prestať dojčiť, ale jej milý synček povedal, že aby ho ešte len za sedem rokov nadájala. Matke sa to už nevidelo, ale mu predsa len prisľúbila."

Read more: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/585/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Prvy-zvazok/13#ixzz3ywkUjuBC


Máš dosť? Len pre info, dojčila ho do sedemnástich. A aký mocný chlap to bol. A to ho mamka mala v devätdesiatke.


Krásny, statný chlap. Dúfam ale, že Ošo stromy zo zeme ťahať nebude. Učíme sa láske k prírode :-)

Ako, aj ja sa pýtam, kde bude taký môj strop, či pomyselná čiara za ktorú nepôjdem. Sama neviem, nechám sa prekvapiť. Ale asi, keď príde Ošo domov a zavelí:

"Mama, daj didu, o pol hodinu mám rande!..."

Možno si poviem, že už asi dosť aj bude, nech ho nakojí frajerka...:-).

Avšak, keď vidím, ako vďaka mojej mliekarni dokážeme prečkať aj ťažké chvíle, tak neviem neviem :-). 

Tak, a teraz po krátkom úvode prejdem konečne k tomu o čom som chcela:

Vírus, ktorý vlastne ani nemal byť vírusom 

Jedného dňa sa tatko vrátil domov z práce a necítil sa najlepšie. Ja už viem, že keď takto vyzerá, o pár hodín skončí v posteli. Za tie roky ho už poznám, chorý je päťkrát do roka. Jeho imunita sa rovná veľkej nule a každý bacil ktorý ide okolo sa na neho nalepí. 

Ale aspoň jeho doktorka má radosť a môže sa vybúriť. 
Zobrala mu krv, poslala ho na rtg pľúc, a nasadila antibiotiká (len tak, pre istotu), hoci výsledky ešte neboli. Ubezpečila chlapa, že to nie je nákazlivé, ale potrebuje veľa oddychu, pokoja a tekutín. 


Tak tabletiek má môj chlap požehnane :-)
Zdroj foto

A tak nás ocko veselo "odfufroval" k mojim rodičom, vraj, aby sme sa od neho nenakazili, a rýchlejšie sa vyzdravel. 

Rozumej, môj chlap nepatrí k takým tým mužom, čo umierajú keď teplota výjde nad 37,4. On to všetko zvláda na mňa až celkom dobre. Kým si ľahne do postele navarí si slepačej polievky, narobí domácich rezancov, pripraví liter čaju do termosky a až tak zaľahne do postele. V tomto smere je naozaj väčší frajer ako ja...:-)

Fúúú, ale som sa rozšupla. Tak to tu nateraz ukončím, aby si si odbehol nakŕmiť dieťa, seba, alebo partnera, aby si si doplnil tekutiny v pohári, a o chvíľu sa vráť späť. 
Teda, ak chceš vedieť, ako sme dopadli :-).

Teším sa na teba. Druhú časť nájdeš TU   

Citát na záver:

"Moment, keď ste pripravení vzdať sa, je zvyčajne ten moment, kedy sa začnú diať zázraky. Nevzdávajte sa...


                                            Anonym


2 komentáre:

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem